Dejiny diplomacie samostatného Slovenského štátu (1939-1945) zatiaľ nie sú spracované (ani stručne, ani komplexne) v osobitnej monografii.

Dôvodov je nepochybne viac. Dokumentačný materiál sa nachádza roztrúsený vo viacerých archívoch (aj mimo Slovenska), do polovice 60. rokov 20. storočia to bola takmer výlučná téma historikov, politikov a publicistov, ktorí sa utiahli do zahraničnej emigrácie. Hoci „domáci“ slovenskí historici najmä na prelome 60. a 70. rokov  mali na zreteli aj tento úsek historického výskumu novodobých slovenských dejín, jednako pole pôsobnosti sa im otvorilo až po spoločenských zmenách roku 1989. Poriedko začali (poväčšine nanovo po exilovom vydaní) vychádzať autentické svedectvá a memoáre slovenských politikov a slovenských diplomatov, napríklad  Jozef A. Mikuš (chargé d´affaires v Španielsku 1940-1944) vydal Pamäti slovenského diplomata (Matica slovenská, 1988). Z denníkových zápiskov  z  rokov 1937-1944 Mikuláša Gacka (tlačový atašé v Moskve) Surová býva vše pravda života... (do tlače pripravila dcéra Zora Kramerová a vydávateľ Peter Huba, 1996) zasa chýbajú práve záznamy z čias jeho pôsobenia na moskovskom slovenskom vyslanectve. Na Slovensku vzniklo viac memoárových textov v 60. rokoch, keď k zrodu niektorých potichu dopomohol (zrejme so súhlasom príslušných straníckych orgánov) aj vtedajší Slovenský literárny fond (napr. Tido J. Gašpar). V tom istom období Dr. Ján Spišiak napísal či presnejšie  prepísal  zachované  záznamy z pôsobenia na Vyslanectve Slovenského štátu v Budapešti (apríl 1939 – január 1945). Tieto záznamy, úvahy a komentáre v zredigovanej (skrátenej)  verzii vyšli zhruba päť desaťročí po napísaní a tri desaťročia po autorovej smrti pod názvom Spomienky z Budapešti 1939-1944 (vyd. Slovak Academic Press, Bratislava 2010). Kniha vyvolala mimoriadnu čitateľskú pozornosť, stala sa Knihou týždňa (Sme), po bratislavskej premiére knihy  bývalý veľvyslanec SR v Maďarsku Štefan Markuš  uverejnil priam nadšenú recenziu pod titulkom  Spomienky z Budapešti – neobyčajná memoárová kniha (Pravda 26. 1. 2011). Hoci kniha nepatrí medzi lacné knihy, podľa internetovej informácie nateraz je už vypredaná.

   Nebývalá pozornosť je oprávnená, hoci nie tak so zreteľom na knihu, ktorá  má svoje problémy, ale predovšetkým na to, ako Ján Spišiak pôsobil  v svojej funkcii a ako v nej viac ako čestne obstál, čo možno (a treba) oceniť aj z odstupu  šiestich desaťročí. Istotne mezveličuje tvrdenie, že v prvej polovici 20. storočia iba dvaja Slováci boli naozaj výkonnými diplomatmi na svojich postoch v Maďarsku, pričom ani jeden z nich sa pôvodne nepripravoval na profesionálnu diplomatickú dráhu. Prvý bol Anton Straka (kultúrny atašé  ČSR v rokoch 1925-1936) a druhý vyslanec Ján Spišiak (vzdelaním právnik špecializovaný na hospodárske a finančné právo).

   Maďarské kráľovstvo  (ako prvá krajina na svete) uznalo Slovenský štát  päť minút  po jeho oficiálnom vyhlásení 14. marca 1939.  Vláda Jozefa Tisu a Ministerstvo zahraničných vecí (minister Ferdinand Ďurčanský) hneď pristúpili k zriaďovaniu  slovenských diplomatických misíí a vyznačili aj priority: Berlín (Matúš Černák), Moskva (Fraňo Tiso), Varšava (chargé    d´affaires  Karol Klinovský), Rím (Jozef Zvrškovec), Vatikán  (Karol Sidor).  Do tejto kategórie zaradili aj zriaďované  Vyslanecvo Slovenského štátu v Budapešti so štandardným diplomatickým zložením: mimoriadny vyslanec a splnomocnený minister Dr . Ján Spišiak, tajomník vyslanectva Dr. Jozef Omiliak (po 2. svetovej vojne roku 1948 skončil ako konzul v Marseille), tlačový atašé Dr. Viliam Matula, obchodný atašé Ing. Gejza Krno (po vojne ho prevzala Praha a do roku 1848  bol konzulom v Chicagu) a prvým svojenským atašé bol plukovník Alojz Androvič (neskôr preložený do Berlína).  Je veľmi pozoruhodné, že voľba za vyslanca  padla na Jána Spišiaka, keďže nepatril medzi členov ani priaznivcov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a Hlinkovej gardy. Vedúci žalobca pri národnom súde (21.mája 1947)   zdôvodnení odopretia stíhania obvineného Jána Spišiaka (podľa nariadenia SNR č. 33/45 zb. a č. 55/45 zb.) doslova píše takto: „Obvinený Dr. Ján Spišiak, ako právny zástupca Tatra banky v Bratislave, zanechal dočasne svoje zamestnanie a v r. 1939 prijal miesto mimoriadneho vyslanca a splnomocneného ministra v Bratislave, ktorá funkcia mu bola udelená uznesením  býv. vlády Slovenskej republiky zo dňa 22. júna 1939, č. j. 6.036/1939 a ktorú zastával až do obsadenia Maďarska sovietskym vojskom. (...) Na osobu Dr. Spišiaka v r. 1939 prišiel Dr. Ďurčanský – vtedajší minister zahraničných vecí – až vtedy, keď márne  hľadal schopnú osobu v kruhoch blízkych HSĽS. Totiž požiadavkou pre vyslanecké miesto v Budapešti bola znalosť svetových rečí a znalosť hospodárskych otázok a tejto podmienke vyhovoval Dr. Spišiak ako znalosťou rečí (maďarčina, francúzština, nemčina, ruština – pozn. K.W.), tak i skúsenosťou v hospodárskych otázkach, ktorú získal ako právny poradca Tatra banky v Bratislave. Po ponúknutí tohto miesta radil sa Dr. Spišiak so svojimi priateľmi (Dr. Ing. Zaťko, Dr. Pietor) a vtedy kruh odbojového hnutia proti fašistickému režimu  sa rozhodoval, radiť mu prijať ponúkané miesto a tým nasadiť ho na  záchranu slovenských záujmov v Maďarsku, ale aj ho upotrebiť ako informátora a spojku pre odbojové hnutie.“

   Voľba ministra Dr. F. Ďurčanského bola nepochybne rozumná a prezieravá. Hoci na základe správ od Nemcov maďarskí vládni činitelia prijali vyslanca Jána Spišiaka rezervovane a s istými výhradami, čo mu napokon dali aj na vedomie,  ale  (aj podľa svedectva Spomienok)  neobmedzovali ho v pohybe a nerobili mu prekážky pri plnení diplomatických a spoločenských povinností. Takéto stanovisko by zrejme sotva zaujali k osobe z úzkeho okruhu  vtedajšej slovenskej vládnej a ostatnej provládnej garnitúry, keďže samostatnosť Slovenského štátu pod tútorstvom Nemecka akceptovali iba z čírej nevyhnutnosti ako niečo dočasné na politickej mape Európy, lebo sa ešte živili snami o veľkom Maďarsku (Uhorsku).

   Vyššie uvedený fragmnet  z kladného stanoviska  obžalobcu vysvetľuje a veľa naznačuje z osobných  životných peripetií a postojov Jána Spišiaka, o ktorých sa v pôvodnom ani zredigovanom vydanom texte nedočítame.

Diplomatická misia Jána Spišiaka v Budapešti sa skončila tak ako jeho vtedajšieho švédskeho kolegu Raoula Wallenbergra, a to v známej moskovskej väznici Ľubjanka, kde ho odvliekli príslušníci Červenej armády po príchode a dobytí Budapešti. Pravdaže, s tým rozdielom, že pre Jána Spišiaka sa celá anabáza skončila šťastne a po dvoch rokoch sa vrátil živý na Slovensko. Žiadosť o jeho vydanie československým štátnym orgánom podpísali okrem iných Karol Šmidke (predseda KSS), Ladislav Novomeský (povereník školstva, ten svedčil v Spišiakov prospech aj na Národnom súde), Ján Ursíni (predseda DS). Podľa vtedajších platných retribučných zákonov a nariadení v Československu  Dr. Jána  Spišiaka postavili pred Národný súd, ktorý ho napokon oslobodil spod všetkých  deviatich bodov obžaloby.  Ján Spišiak  sa vrátil do občianskeho života, zapojil sa do budovania Československej štátnej banky, vedeckej a pedagogickej činnosti  v odbore hospodárskeho a bankového práva. Výsledkom tejto aktivity sú takmer dva tucty  vedeckých publikácií, z ktorých len dve vyšli pred jeho odchodom dom diplomatických služieb   Slovenského štátu, a to Biankozmenka (1938) a Cenné papiere v novšej náuke (1939).

   Ján Spišiak v textoch svojich spomienok vôbec nezabieha a neodbieha  do súkromia svojho diplomatického života. V tomto zmysle  je strohý aj pôvodný rukopis. Pisateľ týchto riadkov to môže potvrdiť, lebo pred vyše dvadsiatimi rokmi mal možnosť náhľadnuť do prvých dvoch zväzkov pôvodného rukopisu. Vtedy totiž vydavateľstvo Slovenský spisovateľ (redaktor Ján Medveď) uvažovalo o vydaní upraveného výberu z pamätí Jána Spišiaka, konkrétne v knižnom rade memoárovej literatúry (napr. Ján Smrek. Ján Stanislav, Branislav Varsík a i.).  Projekt sa (našťastie) nerealizoval  z jednoduchého dôvodu, lebo vecný, faktografický charakter pôvodných rukopisných pamätí  nebol (ani nie je)  vhodný na  literárne (prozaické) memoáre.  Boli by sa museli nevyhnutne prepísať, čo by už predsa nebolo dielo Jána Spišiaka.  Navyše netreba zabúdať, že texty Jána Spišiaka nie sú autentickými záznamami bezprostredných udalostí, úvah a nálad, ale dodatočným premysleným  prepisom pôvodných záznamov  zo zachovanej diplomatickej korešpondencie zavše aj s pripojenými dodatkami z následného vývinu udalostí, ktoré nielen doplňujú, ale aj korigujú východiské myšlienkové podnety. Text výrazne poznačila doba, v ktorej dostal definitívnu podobu. Ovanula ho napríklad  aj terminológia vtedajšej marxistickej historiografie (stadiaľ napr. tzv. slovenský štát a pod.) a koniec koncov  autor úvod k spomienkam uvádza citátom G. Husáka  z 5. februára l945. Z toho aspektu by bol výstižnejší a priliehavejší  názov knihy: Spomienky na Budapešť z rokov 1939 -1945. V knižnom vydaní  spomienok sa nedočítame mená podriadených kolegov vyslanca Jána Spišiaka, dokonca ani meno vyslaneckého tajomníka (Dr. Jozef Omiliak), v ktorého sprievode odovzdával poverovacie listiny  regentovi Miklósovi Horthymu dňa 23. mája 1939.

   To je nepochybne hodnoverný dátum. V ten deň sa Ján Spišiak oficiálne ujal  funkcie, ale zároveň v ten deň nemohol byť do nej menovaný, ako sa dočítame v úvodnej štúdii. S tými časovými údajmi  je zrejme viac problémov. Ján Spišiak  podľa textu spomienok vycestoval do Budapešti na jar 1939: „Je pekný slnečný nedeľný deň. Po obede som sa pohol autom z Mudroňovej cesty  do Budapešti, aby som odovzdal poverovacie  listiny a nastúpil tým miesto vyslanca u maďarskej vlády.“ (s.25) Vo vrecku mal „päťdesiatdva dolárov a niekoľko drobných pengő.” Dňa 14. mája 1939 zaznamenáva: „ Ubytoval som sa v hoteli Gellért.“ (Len tak mimochodom:  zakrátko už kupuje  vilu, ktorá je dodnes slovenským majetkom a je v nej rezidencia súčasného veľvyslanca Slovenskej republiky.) Napokon si pripomeňme dátum z vyššie citovaného súdneho spisu, že Jánovi Spišiakovi vláda udelila funkciu 22. júna 1939.  V tomto malom bludisku dátumov  okolo Jána Spišiaka bude musieť urobiť poriadok  autor chýbajúcej   monografie, ktorú by si slovenský diplomat nepochybne zaslúžil. Editori tohto knižného vydania  (Valerián Bystrický, Ladislav Deák a Miroslav Michela) si takéto ciele nestavali. Správne si vytýčili reálny cieľ: „ponúknuť čitateľovi predovšetkým informácie týkajúce sa Spišiakovej činnosti ako diplomata.“ (s.19)  Zasadili sa o vznik knihy, ktorá popri neraz vzrušujúcom obsahu je podnetným príspevkom k poznaniu  aj celkom neznámych detailných stránok slovensko-maďarských vzťahov  počas 2. svetovej vojny. Kniha pomáha odkrývať súveké maďarské politické (revizionistické a národnostné) myslenie, ktoré neviedlo k úspechu a ktorej rétorika zavše asociuje aj so súčasnosnými jazykovými prejavmi. Osobitnú pochvalu si zaslúži najmladší z trojice editorov Miroslav Michela za precízne vypracované poznámky a najmä komentovaný menný register.  

   To isté nemožno povedať  o jazykovej úrovni knihy.  Keďže nejde o autentický text a autentické dokumety, lebo bol prispôsobený  konkrétnemu, racionálne zdôvodnenému zámeru historikov, jazykovou úpravou sa mohli odstrániť  chyby, ktoré sú v rozpore s platnými pravidlami slovenskému pravopisu (napr. skloňovanie  niektorých podstatných mien, predložkové väzby atď.). Zachovanie pôvodného  Spišiakovho  spôsobu písania (študoval v 20. rokoch na právnickej fakulte KU v Prahe) predsa nič nepridáva na autenticite knihy.

   Z úvodu  editora Miroslava Michelu sa čitateľ dozvie, že na Múre cti v Záhrade spravodlivých v Jeruzeleme medzi menami Slovákov nájdeme aj meno Ján Spišiak (12. 1. 1901 –  9. 11. 1981). „Slovenský Wallenberger“ Ján Spišiak bol in memoriam zaradený medzi Spravodlivých medzi národmi, lebo v svojej diplomatickej funkcii pomáhal ľuďom, ktorí boli zbavení základných ľudských práv, práva na život, domov a majetok. To je ďalší rozmer (utajenej) diplomatickej aktivity vyslanca Jána Spišiaka, o ktorej by bolo záhodno vedieť viac. Ešte nie je nadobro neskoro. Predsa aj vydanie  Spomienok z Budapešti  1939-1944 vyšlo doslova päť minút po dvanástej, hoci nie tak rýchlo ako Maďarské kráľovstvo uznalo Slovenský štát, ktorý Ján Spišiak reprezentoval na svoj obraz.

Autor je kulturológ a prekladateľ