Hovorí sa, že novinári sa hlavne zaoberajú negatívnymi udalosťami. Dobré zprávy sa vyskytujú skôr mimoriadne. Zväčša to tak zrejme aj je.

.  O to viac ma, ako  žurnalistu teší, že dnes môžem informovať o čomsi ľudsky pozitívnom. Uspokojenie je o to väčšie, že sa spolu s kolegami, čo robia tento časopis, zaoberám aj vzťahmi k bývalým československým občanom nemeckej národnosti a väčšín s menšinami vôbec, no a v neposlednom rade aj preto, že som sa narodil ako žid a „vďaka tomu“ mám za sebou skúsenosť „Slovenského štátu“ a koncentráku za druhej svetovej vojny.

Ale k veci:

V auguste v SRN aj bývalí českí Nemci pripomenuli, že pred šesťdesiatimi rokmi podpísali a zverejnili takzvanú „Chartu vyhnaných Nemcov“ v ktorej okrem iného vyhlasujú, že sa vzdávajú práva na pomstu za príkoria, utrpené nielen v Československu.  Diskusia v nemeckých médiach sa pri tej príležitosti zaoberala aj otázkou, nakoľko mali „vyhnanci“ vôbec na nejakú pomstu právo.  Inak sa široká verejnosť o celú diskusiu príliš nezaujímala.

Začiatkom novembra sa ale v Nemecku odohrala udalosť, ktorej význam podčiarkli politici, média i široká verejnosť po celom  západnom svete. (Ja som väčšinu prevzal od svojich dávnych kolegov z britského rozhlasu.): V Berlíne vysvätili Alinu Treiger,  prvú povojnovú rabínku.  Ide v nejednom smere o mimoriadnu udalosť. Predchodkyňou pani Aliny v Nemecku bola iba jediná žena – Regina Jonas, vysvätená v roku 1935.  Tá vtedy, ako žena, smela iba učiť judaistiku, bohoslužby viesť nemohla, taká bola doba. Ako židovku ju v roku 1942 odvliekli do Terezína (tam som neskôr skončil aj ja). Pani Regina ovšem bola zavraždená v Osvienčimi koncom roku 1944, keď ja som do Terezína ako desaťročný prišiel.        

K vysväteniu Aliny Treiger patrí aj to, že sa do Nemecka prisťahovala z Ukrajiny. Pomsty sa vzdávať nemusela, nijakú si so sebou nepriviezla. Naopak, pripúšťa,  spolu napríklad s rektorom liberálneho judaistického seminára rabínom  Walterom Hommulkom, že Nemecko je dnes voči židom  priateľské. Toho dôkazom je, že tam po rozpade Sovietskeho zväzu stadial prišlo a usadilo sa okolo 200 000 židov. Pred vojnou  bolo v Nemecku židov 600 000. Z nich vojnu prežila iba hŕstka, po vojne pribudlo pár, zväčša ortodoxných, židov najmä z východnej Európy.  Alina Treiger s rabínom Hommulkom súhlasí, že Nemecko na svoju (nedávnu) minulosť nezabúda a hovorí, že tu pociťuje menej antisemitizmu než na Ukrajine, že nemecké úrady sú voči prejavom antisemitizmu citlivejšie než ukrajinské.

K veci patrí, že takmer súčasne s vysvätením liberálnej Aliny Treiger boli vysvätení traja reformovaní rabíni, absolventi novej drážďanskej školy, pomenovanej po Abrahamovi  Geigerovi,  modernistickom nemeckom rabínovi z 19 storočia, ktorý už vtedy usiloval o spojenie rôznych smerov židovského vierovyznania, ktoré sa navzájom príliš neznášaly (a animozita do istej miery podnes trvá). Aj pri tejto bohoslužbe účinkoval ženský faktor - viedla ju britská reformovaná rabínka Julie Neuberger. Jej rodičia utiekli z nacistického Nemecka do Veľkej Británie a ona sa podnes označuje za nemeckú židovku, hoci nie je.

Ostáva mi azda ešte vysvetliť, že rovnako ako v kresťanstve, aj v judaizme existujú rôzne vierovyznania a odchylky medzi nimi. Okrem niekoľkých ortodoxných skupín existuje prinajmenšom judaizmus konzervatívny, reformovaný a liberálny, pričom nie je, aspoň medzi niektorými z týchto smerov, zhoda o tom, ktorí sú liberálnejší než tí druhí a rozdielne názory sú aj medzi USA a Európou. V podstate sa ale dá povedať, že podľa väčšiny amerických židov je v judaizme konzervatizmus liberálnejší, než liberalizmus a že reformný judaizmus zväčša inklinuje ku  konzervatívnemu. Ide , pravda, o otázky viery a bohosužobných praktík.  Dnes si ovšem náboženské obce o praktikách zväčša rozhodujú samé. Napríklad spoločné, či oddelené miesta pre mužov a ženy, spev a hra na organy pri bohoslužbách, používanie výhradne hebrejštiny alebo aj miestneho jazyka. Už ten zmienený Abrahám Geiger podporoval odklon od väčšiny dogmát a náboženstvo založené na viere a „zdravom rozume“, vrátane vzdania sa doktríny o židoch ako vyvolenom národe.

Dokazuje to aj hrdinka tejto informácie Alina Geiger, ktorá sama hovorí, že hoci pochádza zo židovskej rodiny, čo si v Sovietskom zväze nebolo možné neuvedomiť, nebola nábožensky vychovaná. O svojom novom povolaní, ako rabínka v Oldenburgu na severozápade Nemecka hovorí: „Ja som si toto povolanie nevybrala, ono si vybralo mňa. Ale – veď som ešte nič nedokázala.

Čosi predsa len dokázala. Ako mladá žena sa v Nemecku vyučila povolaniu, ktoré ženám nebývalo prirodzene určené a tak pomáha vrátiť dejiny do azda prirodzeného toku. Je symbolom, že zmierenie, tolerancia a súžitie s menšinami nie sú nemožné, pomáha vracať Nemecku židov a židom Nemecko.