Je chybné nazdávať sa, že súčasný nárast nacionalistických nálad v Maďarsku predstavuje izolovaný trend a napätie v slovensko-maďarských vzťahoch má iba lokálny charakter, resp. je dôsledkom nezavŕšenia procesu európskej integrácie, ktorý v strednej Európe prebiehal predovšetkým v podobe dialógu politických elít, a menej mal charakter dialógu občianskych spoločností.

Kauza maďarského dvojakého občianstva a prijatie zákona o Trianonskej mierovej zmluve sú iba formálne vnútornými záležitosťami Maďarska. Svojimi dôsledkami sa bezprostredne dotýkajú celého regiónu. Priznávajú to samotní predstavitelia maďarských vládnych strán. Ak štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Maďarskej republiky Zsolt Németh vyhlási, že „dvojaké občianstvo je časťou úsilia o vybudovanie novej strednej Európy,“ je to prekvapenie, keďže doposiaľ sme žili v presvedčení, že o jej podobe už v roku 2004 rozhodlo rozšírenie EÚ. Podľa Németha však maďarský štát „bude štátom všetkých Maďarov v počte 15 mil. ľudí.“

Stredoeurópsky zápas o krajanov

Maďarský vývoj je však súčasťou dlhodobého trendu narastania nacionálneho egoizmu v EÚ a konfrontačného exponovania historických krívd. V koncentrovanej a značne zradikalizovanej podobe predstavuje derivát analogických tendencií, prejavujúcich sa vo viacerých ďalších európskych štátoch. V súvislosti s problematikou dvojakého občianstva  bola najväčšmi pertraktovaná prax Rumunska a Moldavska, ktoré analogicky poskytujú svoje štátne občianstvo obyvateľom susedných štátov pri absencii reálnych súčasných rodinných alebo pracovných väzieb alebo od etnocentristická prax štátov Západného Balkánu, osobitne v prípade Srbska, ktorá vytvára predpoklady pre nárast etnického napätia a destabilizáciu Bosny a Hercegoviny.

Oživený záujem o svojich krajanoch v štátoch bývalého ZSSR však prejavuje aj Poľsko a to nielen v podobe narastajúcej a do značnej miery oprávnenej kritiky národnostnej politiky Litvy a Bieloruska, ktoré buď vnímajú menšinové práva iba ako nutné zlo (v prípade Litvy), alebo sa snažia dostať menšinový život pod kontrolu autoritatívneho režimu. V septembri 2007 poľský Sejm prijal zákon o tzv. Karte Poliaka (resp. o preukazoch zahraničných Poliakov“, umožňujúcej občanom štátov bývalého ZSSR, vrátane pobaltských republík, ktoré sú členmi EÚ, získať zamestnanie v Poľsku bez pracovného povolenia, štúdium, podnikanie, získanie zliav vo verejnej doprave a pri návštevách múzeí. O prijatie tohto zákona sa od roku 1999 usilovala aj pravicová vláda Jerzyho Buzeka, pričom sa inšpirovala aj zákonom o Maďaroch, žijúcich v zahraničí, prijatom v roku 2001. Aj pod vplyvom napätia, ktoré tento zákon vyvolal v slovensko-maďarských vzťahoch, predstavitelia Poľska práce na príprave krajanského zákona v Sejme utlmili a nová koalícia Zväzu demokratickej ľavice a Poľskej ľudovej strany v nich takisto nepokračovala. Poľský „krajanský zákon“ z roku 2007 však bol prijatý obrovskou väčšinou, zo 450 poslancov Sejmu ho podporilo 428 poslancov a iba traja hlasovali proti. Stal sa tak predmetom konsenzu naprieč politickým spektrom v celej krajine.

Hoci jej ustanovenia, na rozdiel od maďarského „krajanského zákona,“ platia iba na území Poľskej republiky, zákon teda nemá exteritoriálnu platnosť, na Litve i v Bielorusku vyvolal napätie, ktoré sa v konečnom dôsledku obrátilo proti príslušníkom a aktivistom tamojších poľských menšín. Navyše – v prípade pobaltských štátov vzhľadom na ich členstvo v EÚ má preukaz zahraničného Poliaka jedine symbolický význam a v praxi slúži jedine ako potvrdenie príslušnosti svojho nositeľa k poľskému etniku. Napriek tomu časť litovskej spoločnosti považuje tento dokument za vyjadrenie inštitucionálnych väzieb s cudzím štátom a na jeseň 2008 poslanec litovskej konzervatívnej strany Vlastenecký zväz – Litovskí kresťanskí demokrati Gintaras Songaila žiadal od Hlavnej volebnej komisie, aby preskúmala lojalitu poľských poslancov, zvolených za menšinovú Volebnú akciu Poliakov na Litve a zbavila ich poslaneckého mandátu. Dôvodom malo byť, že jej poslanci -  líder strany Waldemar Tomaszewski a predseda Zväzu Poliakov na Litve Michał Mackiewicz -  v príslušných dotazníkoch neuviedli, že sú držiteľmi „Karty Poliaka.“ Ďalší poľský poslanec Jarosław Narkiewicz sa nestal podpredsedom parlamentného výboru pre školstvo, vedu a kultúru. Podobným spôsobom sa v roku 2009 konzervatívna pravica snažila zabrániť kandidatúre Tomaszewského na post prezidenta Litvy.[1] Prijatie poľského „krajanského zákona“ na Litve oživil negatívne protipoľské stereotypy a nielen radikálni nacionalisti, ale aj mienkotvorné denníky, ako napr. Lietuvos Rytas, vyslovili obavy z možného poľského teritoriálneho revizionizmu, bez ohľadu na pozitívnu dynamiku poľsko-litovských vzťahov po získaní nezávislosti a osobitne po návšteve Lecha Wałęsu vo Vilniuse v apríli 1994. Protipoľské nálady nadobúdali až iracionálnu podobu, keď predstavitelia niekdajšieho národnodemokratického hnutia Sajudis žiadali litovskú tajnú službu Saugumu, aby zasiahla proti akcii jazdeckého klubu Joker, ktorý si pripomenul tradície poľských ulánov a označili ju za vstup poľských vojsk na územie Litvy.[2] Súčasný litovský minister zahraničných vecí Audronius Ażubalis ešte pred nástupom do funkcie prezentoval výhrady, podľa ktorých poľský zákon zaraďuje Litvu do postsovietskeho priestoru a tým údajne legalizuje sovietsku okupáciu krajiny.[3]

V Bielorusku Lukašenkov režim záujemcov o „Kartu Poliaka“ šikanoval, úrady vydali archívom zákaz poskytovať záujemcom dokumenty o príslušnosti ich predkov k poľskému etniku. Predseda bezpečnostného výboru Snemovne reprezentantov Nikolaj Čarginec hovoril o vytváraní „piatej kolóny“[4] a predseda Národnej štátnej televíznej a rozhlasovej spoločnosti Aleksandr Zimovskij prirovnal krajanský preukaz k nemeckej Volksliste. V oboch prípadoch konflikt okolo tzv. Karty Poliaka bol inštrumentalizovaný v politickom zápase a slúžil na mobilizáciu obyvateľstva okolo protimenšinovej a v prípade Bieloruska až antidemokratickej rétoriky, pričom napr. skutočnosť, že lídri poľskej menšiny na Litve prijali preukaz zahraničných Poliakov ešte počas návštevy poľského prezidenta Lecha Kaczyńského v júni 2008, bola všeobecne známa.[5] Dialo sa tak bez ohľadu na to, že reálny záujem príslušníkov poľských komunít na Východe o získanie krajanskej karty, ako aj tempo vydávania preukazov, bolo veľmi pomalé. V priebehu prvého roka platnosti zákona o poľský krajanský preukaz prejavilo záujem približne 16 tis. občanov Ukrajiny, hoci pôvodné odhady hovorili o 140 – 500 tis. potenciálnych záujemcov. V Bielorusku, kde podľa oficiálnych štatistík žije 400 tis. Poliakov a podľa neoficiálnych odhadov ešte viac, bolo záujemcov omnoho menej, približne 3 tis. ľudí.[6]

Nemecko – ako ďalej po „dokončení zmierenia“?

Z hľadiska trendov, ktoré môžu v blízkej budúcnosti zásadne ovplyvniť európsky vývoj, má veľký význam vývoj v Nemecku, keďže v tomto prípade, podobne ako v Maďarsku, sa súčasťou renacionalizačnej agendy vnútornej aj zahraničnej politiky stáva snaha o prehodnotenie výsledkov druhej svetovej vojny. Symbolickým vyjadrením tendencie narastania etnocentrických tendencií, ktoré v nemeckom prípade už prestali byť iba agendou regionálnych politikov, resp. lídrov krajanských spolkov, sa stalo vyhlásenie nemeckého Spolkového snemu z 10. februára 2011 pod názvom „60 rokov Charty vyhnancov z vlasti – dokončiť zmierenie“.[7] V skutočnosti však dikcia vyhlásenia má od zmierenia ďaleko, keď poslanci nemeckej vládnej koalície kresťanských demokratov (CDU/CSU) a liberálnej Slobodnej demokratickej strany (FDP), ktorí prijatie deklarácie presadili, navrhujú, aby vláda vyhlásila 5. august - výročie prijatia Charty vyhnancov v roku 1950, za Deň pamiatky obetí vyháňania. Vyhlásenie Bundestagu, prijaté aj napriek nesúhlasu opozície, definuje nemecký národ ako obeť druhej svetovej vojny, pričom povojnové deportácie Nemcov zo štátov strednej a východnej Európy zaraďuje na rovnakú úroveň s holokaustom Židov.

Prijatie vyhlásenia sa zvykne interpretovať aj v kontexte regionálnych volieb v spolkovej krajine Bádensko-Würtembersko, naplánovaných na 27. marca 2011, kde hrozí prehra koaličných strán a následne strata vládnej väčšiny v Spolkovej rade.

Agenda povojnových vysídlení je tam rovnako citlivou témou ako v susednom Bavorsku, keďže v oboch spolkových krajinách vysťahovaní Nemci a ich potomkovia predstavujú významnú zložku obyvateľstva a voličov konzervatívnych, ale aj radikálne pravicových strán, ktorých tlaku nemeckí kresťanskí demokrati musia čeliť.[8] Aj preto sa napr. spolková kancelárka Angela Merkelová dvakrát – v roku 2005 a 2009 – zúčastnila zjazdu BdV, tzv. Dňa vlasti. Vyhlásenie Bundestagu nepredstavuje právne záväzný dokument, pre vládu Angely Merkelovej má iba charakter odporúčania. To však nič nemení na skutočnosti, že v reflexii minulosti, t. j. najmä bolestivých kapitol studenej vojny, sa stáva dominantným a dokonca určujúcim diskurz, ktoré dlhé desaťročia presadzuje Zväz vyhnancov (Bund der Vertriebenen, BdV), združujúci Nemcov, vysídlených zo strednej a východnej Európy po druhej svetovej vojne, ale aj neskorších emigrantov (tzv. Spätaussiedler, ktorí sa k nemeckej národnosti prihlásili po roku 1993 a rozhodli sa usídliť v Nemecku).

Línia BdV jednostranne zdôrazňuje nemecké obete druhej svetovej vojny, pričom nemecké utrpenie sa v jeho interpretácii stáva div nie kľúčovým momentom vojnových udalostí. Charta vyhnancov, predstavujúca kľúčový dokument, ku ktorému sa BdV hlási, vysídlených Nemcov ako ľudí, „vyhnaných z vlasti“, pričom nastolenie požiadavky uznania „práva na vlasť“ predstavuje agendu revízie hraníc a povojnového usporiadania Európy. Charta vyhnancov sa síce odvoláva na demokratické hodnoty, myšlienku zjednocovania Európy a nemeckú príslušnosť k západnej civilizácii, neobsahuje však ani jedinú zmienku o nacistickom režime, Hitlerovi a zločinoch, ktorých sa nacistické Nemecko dopustilo počas druhej svetovej vojny.[9] Práve tento dokument však predseda Bundestagu Norbert Lammert z CDU označil za jeden zo zakladajúcich (Gründungsdokumenten) dokumentov Nemeckej spolkovej republiky, hoci najmä ľavicovo orientovaná časť nemeckej spoločnosti ju označuje za revanšistický dokument.[10] Uznesenie Bundestagu však do značnej miery vychádza práve z dikcie Charty vyhnancov a politiky BdV, ktorého interpretácia najnovších nemeckých dejín tak dostala oficiálnu podporu. Pritom aj v kontexte vyháňaní je nutné pripomenúť, že BdV a jeho predstavitelia obchádzajú mlčaním, že počas druhej svetovej vojny sa obeťami etnických čistiek a deportácií stali popri európskych Židov aj obyvatelia viacerých regiónov Poľska a Česka, v ktorých bolo usadzované nemecké obyvateľstvo, vrátane etnických Nemcov z Pobaltia a Besarábie, presídľovaných na územia kontrolované nacistickým Nemeckom v rámci akcie Heim ins Reich v dôsledku paktu Ribbentrop – Molotov. Aj títo Nemci, ktorí následne boli vysťahovaní do Nemecka, resp. utiekli pred postupujúcou Červenou armádou, sú zaraďovaní do kategórie „vyhnancov“ a majú nárok na členstvo v BdV.

Nemecko-susedský a nemecko-nemecký spor o Centrum proti vyháňaniam

Rezolúcia Bundestagu je súčasťou dlhodobého úsilia BdV, vplyvného najmä v spolkových krajinách, patriacich medzi bašty unionistov (CDU/CSU) o prehodnotenie úlohy Nemecka v druhej svetovej vojne. Od roku 1999 sa BdV za podpory CDU a CSU usiloval o zriadenie Centra proti vyháňaniam, ktoré by dokumentovalo utrpenie Nemcov z východnej Európy. V prvom návrhu predsedníčka BdV Erika Steinbachová žiadala, aby centrum bolo umiestnené v centre Berlína, v blízkosti Pamätníka vyvraždených európskych Židov a ako konceptuálny vzor uvádzala Múzeum Holocaustu vo Washingtone.[11]

Koalícia sociálnych demokratov a zelených ideu centra odmietala, namiesto projektu národného Centra proti vyháňaniam v roku 2005 navrhla založenie európskej siete „Spomínanie a solidarita“ za účasti subjektov z Poľska, Maďarska a Slovenska. Deportácie tak mali byť pripomínané nielen ako výlučne nemecké utrpenie, ale v kontexte zločinov druhej svetovej vojny.

Situácia sa zmenila po parlamentných voľbách v roku 2005, keď novoustanovená „veľká koalícia“ sociálnych a kresťanských demokratov akceptovala modifikovaný projekt BdV ako „viditeľného znaku“. Počas vlády „veľkej koalície“ bol tento „viditeľný znak“ zameraný na budovanie spoločnej európskej historickej pamäti. Po roku 2009 sa však centrum buduje ako nemecký národný projekt.

Nacionalizácia interpretácie deportácií obyvateľstva po druhej svetovej vojne a počas nej sa stretla s protichodnými reakciami. Tak napr. poslanec SPD Markus Meckel, ktorý zároveň pôsobil ako predseda nemecko-poľskej parlamentnej skupiny v roku 2003 navrhoval zriadenie Európskeho centra proti vyháňaniam v poľskom meste Wrocław, ktorého nemecké obyvateľstvo bolo vysídlené po druhej svetovej vojne, aby ho nahradili Poliaci, vyháňaní z východných regiónov Poľska, ktoré pripadli ZSSR, resp. Ukrajinci, deportovaní z juhovýchodného Poľska ako obete akcie „Wisła.“ Ako sa uvádza v Meckelovej výzve, vznik centra na národnej platforme „vyvoláva nedôveru susedov a nemôže byť v spoločnom záujme našich štátov. Ukrýva v sebe nebezpečenstvo stavania utrpenia jedných ľudí do protikladu s utrpením iných a zľahčovania veľmi diferencovaných príčin a kontextov vyháňaní, násilných presídľovaní a deportácií.“[12]

V analogickom duchu sa nesie aj tzv Gerolsteinská výzva historikov z Nemecka, Česka, Poľska, Litvy, USA, Rakúska, Veľkej Británie a Japonska. Jej iniciátori, manželia Hans H. Hahn a česko-nemecká historička Eva Hahnová z univerzity v Oldenburgu varovali, že centrum môže „spochybniť rôznorodé kolektívne historické skúsensoti európskych národov a tým aj narušiť proces európskej integrácie.“ Varovali tiež před vytesňovaním príčinných súvislostí medzi nacistickou národnostnou vyvražďovacou politikou a útekom, resp. Odsunom Nemcov po druhej svetovej vojne. Medzi signatármi výzvy možno nájsť také mená ako napr. nemeckí historici Klaus Zernack, Hartmut Lehmann, z Česka Bořivoj Čelovský, Benjamin Kuras, Jiří Musil, Jiřina Šiklová, politologička Vladimíra Dvořáková, historici  Miroslav Hroch a Dušan Třeštík, z Poľska historici Robert Traba, Karol Modzelewski, Bronisław Geremek, Adam Michnik, Anna Wolff-Powęska, Robert Madajczyk, ale aj posledný žijúci veliteľ povstania vo Varšavskom gete Marek Edelman.[13]

Podobne Kruh Willyho Brandta (Willy Brandt Kreis) na prelome rokov 2007 a 2008 vo svoje výzve verejnosti poukazovali na to, že vyháňania boli dôsledkom vojen, preto by prípadné centrum malo byť namierené proti vojnám, nie proti vyháňaniam. Je charakteristické, že uvedenú výzvu podpísali viaceré významné osobnosti nemeckého kultúrneho a verejného života, ktoré predstavovali morálne a intelektuálne autority 60. až 90. rokov minulého storočia, ako napr. Egon Bahr alebo Günter Grass.[14] Výhrady voči etnizácii interpretácie najnovších dejín Nemecka prezentoval aj bývalý nemecký prezident Horst Köhler (2004 – 2010). Sice akceptoval účasť zástupcov odsunutých Nemcov na projekte pripomenutia si pamiatky obetí „vyháňania“, zároveň sa však zriekol nároku na štatút vyhnanca, hoci jeho rodičia  pochádzali z Besarábie a počas druhej svetovej vojny po „repatriácii“ zo ZSSR žili v okolí poľského města Zamość: „Nepovažujem sa za vyhnanca. Vyhnancami boli poľské rodiny, v ktorých dome moji rodičia v tom čase bývali.“ Žiadal, aby „viditeľný znak“ v Berlíne vyvážene zobrazoval príčiny útekov a vyháňaní a zvýraznil aj utrpenie ľudí. Podporoval realizáciu projektu v európskom rámci.[15]

V roku 2008 však bola zriadená Nadácia Útek, Vyháňanie, Zmierenie (Stiftung Flucht, Vertreibung, Versöhnung – SFVV) ako verejnoprávna nadácia v rámci Nemeckého historického múzea, ktorej úlohou je pripraviť koncepciu expozície, venovanej problematike „vyháňaní.“ Centrum sa po roku 2009 začalo budovať ako nemecký národný projekt, čo zodpovedalo predstavám BdV, ktorý samozrejme odmietol aj Meckelov návrh na vybudovanie centra vo Wrocławi. Zákon, prijatý koncom roku 2008 predpokladal, že v trinásťčlennej Rade nadácie, ktorá predstavuje jej vrcholný orgán, bude rovnakým počtom – troma miestami – disponovať vláda a BdV, dve miesta pripadli Bundestagu, po jednom mieste dostala rímskokatolícka cirkev, evanjelická cirkev augsburského vyznania a Centrálna rada Židov, po jednom členovi nominovalo Ministerstvo zahraničných vecí, Ministerstvo vnútra a vládny splnomocnenec pre otázky kultúry a médií, pričom formálne menovanie členov rady pripadalo spolkovej vláde. Ex offo sa členmi rady stávali predsedovia Nadácie Nemecké historické múzeum a Nadácie Dom histórie. Okrem toho vláda menovala deväťčlenný vedecký poradný kruh. Počet zástupcov BdV v rade nadácie, ktorý bol na rovnakej úrovni ako počet zástupcov spolkovej vlády, naznačoval jeho rastúci význam.

Pozície BdV vo vedení nadácie sa paradoxne posilnili po tom, ako v roku 2009 táto organizácia chcela presadiť svoju predsedníčku Eriku Steinbachovú za členku rady nadácie, pričom sa mohla opierať o podporu bavorskej CSU.[16] Proti tomu ostro vystúpili sociálni demokrati ako vtedajší koaličný partner CDU/CSU, ako aj slobodní demokrati (FDP), predpokladaný budúci spojenec unionistov. Uvedomovali si že hoci Steibachová je členkou Spolkového predstavenstva CDU, ako iniciátorka a presadzovateľka projektu Centra proti vyháňaniam, ale aj vzhľadom na to, že v roku 1990 ako poslankyňa Bundestagu hlasovala proti uznaniu západných hraníc Poľska a v roku 1997 kritizovala aj schválenie česko-nemeckej deklarácie o zmierení, by jej nominácia výrazne zhoršila vzťahy Nemecka so susedmi. Jej neakceptovateľnosť vo vedení nadácie pre Poľsko otvorene potvrdil poľský premiér Donald Tusk i minister zahraničných vecí Poľska Radosław Sikorski.[17]

Preto sa proti jej kandidatúre postavila aj spolková kancelárka Angela Merkelová a pokúsila sa Eriku Steinbachovú neutralizovať ponúknutím kresla štátnej tajomníčky v Spolkovom ministerstve pre vzdelávanie a výskum.[18] Keď Steinbachová uvedenú ponuku odmietla, vláda bola nútená pristúpiť na kompromis, ktorý de facto pozície BdV vo vedení nadácie, ktorej úlohou je fakticky inštitucionalizovať revizionistickú interpretáciu dejín ako oficiálny pohľad štátu, posilnil. Vo februári 2010 sa počet členov rady zvýšil na 21, pričom zastúpenie BdV sa zvýšilo dvojnásobne – na šesť osôb. Podľa novelizovaného zákona ďalších štyroch členov rady deleguje spomedzi svojich poslancov Bundestag, predstavitelia katolíckej, evanjelickej a židovskej konfesie získali po dvoch zástupcov. Podľa nového zákona predsedu rady navrhuje splnomocnenec vlády pre kultúru a médiá. Hoci vláda stratila právo priamo nominovať svojich zástupcov do vedenia nadácie, svoje zastúpenie si ponechali ministerstvo zahraničných vecí aj ministerstvo vnútra. Erika Steinbachová, ktorej pozícia v BdV sa v súčasnosti javí ako neotrasiteľná, tak získala viac možností ovplyvňovať činnosť nadácie z úzadia. Dosiahla aj rozšírenie predpokladanej výstavnej plochy a správu archívu fondu, z ktorého sa vyplácala podpora pre vysídlených Nemcov.[19] Predstavitelia SPD, ako napr. poslankyňa Angelica Schwall-Düren, označili priebeh novelizácie za „škandalózny“, keďže bola prijatá v nočných hodinách a rokovania s BdV podľa nich prebiehali tak, ako keby táto organizácia predstavovala parlamentnú frakciu.[20]

Zväz vyhnancov ako silná politická lobby

Zväz vyhnancov (BdV) združuje 20 landsmanšaftov, 16 krajinských zväzov a štyri asociované členské organizácie. Podľa vlastných slov má približne dva milióny členov, je však jediným reprezentantom približne 15 miliónov Nemcov, ktorí sa v dôsledku útekov, vyhnania alebo vysídlenia usadili v Nemeckej spolkovej republike[21], nemecký historik Hans Lemberg hovorí o viac než 10 mil. obetí „vyháňaní“, kým populárne publikácie hovoria o 12 – 15 miliónoch.[22] Vznikol na základe zjednotenia landsmanšaftov  a krajinských zväzov 27. októbra 1957 a definitívne sa ustanovil 14. decembra 1958 v Berlíne. Kým landsmanšafty združujú jeho členov na základe pôvodu, t.j. regiónu, z ktorého boli vysídlení, resp. ktorý opustili, krajinské zväzy sú organizované podľa miesta bydliska svojich členov.

Činnosť tejto organizácie sa aktivizovala potom, ako sa jeho predsedníčkou stala Erika Steinbachová. Táto konzervatívna nemecká politička sa narodila 25. júla 1943 v poľskom meste Rumia neďaleko Gdyne. Jej matka pochádzala z Brém, ale pred svadbou žila v Berlíne a jej otec Wilhelm Karl Hermann, občianskym povolaním elektrotechnický inžinier, sa narodil v hessenskom Hanau, hoci jeho predkovia pochádzali z Dolného Sliezska. V poľskej Rumii pôsobil až od roku 1941 ako poddôstojník Wehrmachtu v pomocnej jednotke na tamojšom letisku a nikdy v mestečku nevlastnil žiadnu nehnuteľnosť. Jej rodina opustila Rumiu v dôsledku ústupu nemeckej armády, nie na základe rozhodnutia Spojencov o odsune nemeckého obyvateľstva z územia Poľska, resp. ďalších štátov strednej a východnej Európy.[23] Z tohto hľadiska je sotva možné označovať ju, resp. jej rodičov za typických predstaviteľov „vyhnancov“, resp. príslušníkov nemeckého etnika, ktorých by bolo možné označiť za obeť nútených vysídlení.

Po absolvovaní súkromného štúdia hudby pôsobila ako profesionálna hudobníčka, po roku 1970 bola zamestnankyňou mestskej samosprávy vo Frankfurte nad Mohanom. Od roku 1974 je členkou CDU a v roku 2000 sa stala členkou jej spolkového predstavenstva. V 70. a 80. rokoch pôsobila vo Frankfurte v komunálnej politike. Poslankyňou Bundestagu je od roku 1990, v roku 1998 sa stala predsedníčkou BdV. V tejto funkcii problematiku vysídlení interpretovala ako súčasť ľudskoprávnej agendy a o jej úspešnom pôsobení svedčí aj to, že od novembra 2005 je predsedníčkou pracovnej skupiny pre ľudské práva a humanitárnu pomoc v parlamentnej frakcii CDU/CSU.[24]  

Jej úspech pri presadzovaní agendy Centra proti vyháňaniam spočíva v tom, že zdôrazňovala, aby boli do pripomínania historických krívd zapojení nielen historici, ale aj svedkovia udalostí. V tomto ju na začiatku jej kariéry ako predsedníčky BdV podporoval vtedajší bavorský premiér Edmund Stoiber a premiér Hessenska Roland Koch.[25] Podpora požiadaviek vysídlených Nemcov, resp. ich potomkov bola dlhodobo doménou nemeckých konzervatívcov a len ojedinele aj predstaviteľov ľavicových, resp. liberálnych strán. O meniacej sa politickej atmosfére v Nemecku svedčí to, že v roku 2003 projekt Centra proti vyháňaniam napriek negatívnemu postoju svojej materskej SPD podporil aj vtedajší nemecký minister vnútra Otto Schily,[26] ktorý v máji 2003 prijal od BdV ocenenie za „opätovné oživenie dialógu medzi sociálnymi demokratmi a nemeckými vyhnancami“. Bavorský sociálnodemokratický politik Peter Glotz, pôvodom z česko-nemeckej rodiny z Chebu, sa v roku 2000 stal spolu s Erikou Steinbachovou spolupredsedom nadácie Centrum proti vyháňaniam, zriadenej BdV.[27] Spomedzi sociálnodemokratických politikov sa v prospech Centra proti vyháňaniam v súčasnosti najviac angažuje poslanec bavorského Landtagu Albrecht Schläger, ktorý zastáva zároveň post podpredsedu BdV a generálneho tajomníka Rady sudetských Nemcov.

V konečnom dôsledku – pri hlasovaní Spolkového snemu z 10. februára 2011 o pamiatke na Chartu vyhnancov stanovisko BdV podporila aj liberálna FDP, ktorá v minulosti ako liberálna, dôsledne občianska a podnikateľsky orientovaná strana mala k uvedenej agende ľahostajný ak nie až negatívny postoj. Opačný názor zaujali jedine zástupcovia Zelených, Ľavice (Die Linke) a sociálni demokrati, ktorí sa naďalej zdôrazňujú európsky kontext deportácií a vysídlení. Tak napr. predstaviteľ Strany Zelených Volker Beck označil uznesenie Bundestagu za „výpad voči východným susedom Nemecka“ a navrhol, aby bol za deň pamiatky na obete vyháňaní ustanovený Svetový deň utečencov, pripadajúci na 20. júna. Sociálni demokrati zas spochybňujú, či uvedená deklarácia môže prispieť k zmiereniu, keďže Charta vyhnancov obsahuje aj také formulácie, ako napr. vyhlásenie o rezignáciu na pomstu a odplatu. Podpredseda Bundestagu Wolfgang Thierse za SPD zdôraznil, že „Nemci sami vo svojich najnovších dejinách boli páchateľmi masových vyháňaní iných národov a spôsobili im nekonečné utrpenie, a až potom sa sami stali obeťami vyháňaní.“ Stephan Kramer z nemeckej Centrálnej rady Židov zas vyhlásenie Spolkového snemu označil za prejav revanšizmu.[28] Výsledok hlasovania Bundestagu a postoj strán vládnej koalície však potvrdzujú, že tie názory na kontroverzné otázky nedávnej minulosti, ktoré v nemeckej spoločnosti dominovali prinajmenšom od 60. rokov 20. storočia, sa už na začiatku 21. storočia dostávajú do menšinového postavenia. Pre značnú časť nemeckých politických elít prestáva byť relevantným aj obava z negatívnych reakcií v susedných štátoch, ktoré boli prvými obeťami nacistickej agresie, ako aj širšieho okruhu svetovej verejnosti.   

Odvrátená tvár Zväzu vyhnancov

Oponenti Eriky Steinbachová a aktivít BdV však reálnu silu organizácie a jej právo zastupovať všetkých vysídlených Nemcov po druhej svetovej vojne, resp. ich potomkov, spochybňujú. Prieskum agentúry ddp z konca roku 2009, realizovaný vo všetkých spolkových krajinách s výnimkou Meklenburska – Predného Pomoranska, tvrdí, že celkový počet členov, združených v landsmanšaftoch, krajinských organizáciách a asociovaných združeniach, dosahuje 550 tis. členov. Historik Matthias Sticker, ktorý sa vo svojom výskume zaoberal dejinami presídleneckých organizácií, sa nazdáva, že tento údaj má k pravde bližšie ako oficiálne údaje BdV. Podľa jeho slov bol počet členov krajinskej organizácie BdV v Bavorsku v roku 1960 350 tis., kým v súčasnosti sotva 150 tis. Podobná tendencia sa z demografických príčin prejavuje aj v iných spolkových krajinách.[29]

Dlhodobo v minulosti aj v súčasnosti bol BdV predmetom kritiky vzhľadom na minulosť svojich lídrov. Napriek značnému vplyvu  zväzu na nemeckú spoločnosť, keď jeho početné štruktúry mohli pomáhať napr. pri mobilizácii elektorátu CDU/CSU, samotný BdV sa vyhol kritickej reflexii vlastnej minulosti. Popri ľuďoch, ktorým azda úprimne záležalo na zmierení so susednými národmi a ktorí mali k nacizmu negatívny postoj, ako napr. prezident BdV Wenzel Jaksch v rokoch 1964 – 1966, ktorý bol  v roku 1938 predsedom Nemeckej sociálnodemokratickej robotníckej strany v ČSR a vojnu strávil v britskom exile alebo dlhoročný predseda sliezskeho landsmanšaftu Herbert Hupka, ktorého matka bola uväznená ako Židovka v Terezíne, v organizácii pôsobilo viacero aktívnych exponentov NSDAP.

Predsedníčka Erika Steibachová dáva najavo svoj negatívny postoj k povojnovému usporiadaniu Európy aj hlasovaním v parlamente. Zároveň sa však snaží ignorovať aj správy o nacistickej minulosti viacerých funkcionárov BdV a vytvára priestor pre revizionistické hodnotenie druhej svetovej vojny. V roku 2006 týždenník Der Spiegel priniesol správu, podľa ktorej spomedzi približne 200 vysokopostavených funkcionárov BdV a jeho predchodcov bola v roku 1982 jedna tretina bývalými členmi NSDAP alebo mali iným spôsobom zaťaženú politickú minulosť. Týkalo sa to aj troch bývalých generálnych tajomníkov BdV a viacerých viceprezidentov.

Bol to napr. prípad Friedrich-Wilhelma Schallwiga, ktorý pôsobil ako druhý najvyšší predstaviteľ v krajinskom združení BdV v Bádensku-Württembersku a po roku 1972 ako šéf sliezskeho krajinského landsmanšaftu v tejto spolkovej krajine, ktorý bol členom NSDAP od roku 1932 a počas druhej svetovej vojny pôsobiť v „Einsatzgruppe A" v Lotyšsku, ktorého úlohou bolo realizovať etnické čistky. Už začiatkom roku 1942 mala skupina na svojom konte štvrť milióna mŕtvych. Neskôr sa Schallwig angažoval pri deportácii budapeštianskych Židov.[30]  Erika Steibachová sa však diskusii o minulosti viacerých lídrov, ku ktorých dedičstvu sa BdV hlási, odmietla v mene zväzu vyjadriť so slovami, že na preskúmanie minulosti niekdajších vedúcich funkcionárov organizácie BdV nemá dostatok finančných prostriedkov.[31] Ďalší škandál vypukol vo februári 2010, keď denník Frankfurter Allgemeine Zeitung uverejnil časť správy mníchovského Inštitútu pre súčasné dejiny (Institut für Zeitgeschichte), ktorá sa pokúšala relativizovať minulosť pätnástich prominentných členov BdV, z toho deviatich bývalých členov NSDAP. Pritom vypracovanie uvedenej správy bolo financované z prostriedkov spolkového ministerstva vnútra. Zo článku vyplýva, že bývalí nacisti sa na vzniku BdV podieľali viac než významnou mierou.[32]

Napokon, azda najväčší ohlas mal v minulosti škandál druhého prezidenta BdV Hansa Krügera (1959 – 1963), ktorý bol následne ministrom pre otázky vyhnancov v spolkovej vláde (1963 – 1964). Po tom, ako na verejnosť prenikli fakty ohľadne jeho nacistickej minulosti, musel z politického života odísť. Krüger bol údajne účastníkom mníchovského tzv. pivného puču nacistov z roku 1923, ale oficiálne sa datuje jeho vstup do NSDAP rokom 1933. Od októbra 1933 pôsobil ako vedúci predstaviteľ miestnej organizácie NSDAP a šéf okresného súdu v pomoranskom meste Chojnice neďaleko Gdanska. Po jeho nástupe sa začali v Chojniciach masové popravy Poliakov z okolia. Miesto, kde sa popravy konali, sa doposiaľ označuje za Údolie smrti, keďže na jeseň 1939 tam bolo zavraždených približne 2 tis. ľudí. Na trest smrti stačili v roku 1939 také previnenia, ako bitka s nemeckými chlapcami alebo hodenie kameňa do okna domu, patriaceho nemeckej rodine. Samotnému Krügerovi sa podarilo dokázať päť vynesených rozsudkov smrti, keďže sa viac venoval straníckej práci. Za pôsobenie v Chojniciach však bol ocenený krížom za vojnové zásluhy II. triedy.[33] 

V nedávnej minulosti však pobúrenie vyvolali aj aktivity niektorých ďalších aktivistov BdV. Týka sa to napr. firmy s názvom Pruské poručníctvo (Preußische Treuhand), ktorá vznáša požiadavky na materiálne odškodnenie vysídlených Nemcov a iniciuje súdne pojednávania proti poľskému štátu. Od činnosti tejto firmy sa síce BdV dištancuje, ale jej bývalý predseda predstavenstva Rudi Pawelka (do roku 2005) je zároveň predsedom vplyvného Sliezskeho landsmanšaftu a z titulu tejto funkcie je zároveň členom Spolkového výboru BdV. V dozornej rade Pruského poručníctva okrem Pawelku pôsobí aj predseda krajinského združenia BdV Hans-Günther Parplies. Dvojznačné vyjadrenia ohľadne požiadaviek na materiálne odškodnenie však prezentuje aj samotná Erika Steibachová, ktorá na zjazde BdV 9. júna 2007 opakovane vyhlásila, že „právny mier“ a dobré susedstvo v Európe bude možné iba vtedy, keď sa na fóre EÚ pristúpi k záväznej regulácii otvorených majetkových otázok nemeckých „vyhnancov“[34] bez ohľadu na to, že v minulosti nemecký štát týchto občanov odškodnil.

Konfrontačné názory prezentujú aj ďalší zástupcovia BdV v rade Nadácie Útek, Vyháňanie, Zmierenie. Tak napr. šéf krajinského združenia v Bádensku-Würtembersku Arnold Tölg vystupoval proti odškodneniu robotníkov, zavlečených do Nemecka na nútené práce počas druhej svetovej vojny,[35] pričom ich osudy relativizoval, keď uviedol, že „zatiaľ čo v Norimbergu nemeckí vojnoví zločinci boli víťazmi spravodlivo odsúdení, rovnaké štáty v prípade nútených robotníkov spáchali podobné zločiny ako hitlerovské Nemecko. Z hľadiska Slovenska je zaujímavé, že podľa neho medzi obete víťazov druhej svetovej vojny aj Maďarsko, keď stratilo územia, ktoré „v súčasnosti patria Juhoslávii alebo Slovensku.“[36] Dva dni pred oslavami 60. výročia prijatia Charty vyhnancov ten istý Tölg v rozhovore pre rozhlasovú stanicu Deutschlandfunk uviedol, že zbavenie sa Nemcov bolo výsledkom dlhodobého zámeru Poľska a čiastočne aj Česka a hoci uznáva zodpovednosť Hitlera za vyvolanie druhej svetovej vojny, vojna predstavovala iba príležitosť pre realizáciu poľských a českých plánov. Hoci sa vyhýbal tvrdeniu, podľa ktorého Poľsko, Veľká Británia a Francúzsko sú spoluzodpovedné za vyvolanie druhej svetovej vojny, zároveň tvrdí, že práve „Francúzsko a Anglicko vypovedali vojnu Nemecku.“[37] Podpredseda rady nadácie, ktorá v názve obsahuje slovo „zmierenie“, Hartmut Saenger zas vyhlásil, že porušenie paktu o neútočení medzi Poľskom a Nemeckom z roku 1934 Hitlerovi umožnila „bojovná politika Poľska“. Tvrdil tiež, že je myšlienkovým skratom hovoriť o „vojne, vyvolanej národnosocialistickým režimom.“[38] Pre úplnosť, Saenger je zároveň členom predsedníctva, t. j. užšieho vedenia BdV a hovorcom pomoranského landsmanšaftu. Vzhľadom na aktivity členov rady nadácie Nadácie Útek, Vyháňanie, Zmierenie predstavitelia Centrálnej rady Židov v septembri 2010 pozastavili svoje pôsobenie v tomto orgáne a bojkotujú prácu nadácie.[39]

Dôsledky súčasnej diskusie o nemeckej identite pre budúcnosť Európy

Nemecký diskurz „zmierenia“ sa po procese s Adolfom Eichmannom v roku 1961 – 1962 a nástupe generácie, ktorá sa politicky socializovala v radikálno-demokratickom hnutí roku 1968, stal morálnym kánonom pri interpretácii nemeckej minulosti, ale aj kľúčovým princípom nemeckej zahraničnej politiky. Stal sa taktiež predmetom konsenzu nemeckých kľúčových politických elít od radikálnej ľavice až po demokraticky zmýšľajúcich konzervatívcov. Na prvý pohľad by sa zdalo, že transformácia morálneho kánonu zmierenia na „gýč zmierenia“, ako ho nazval nemecký publicista a politológ Klaus Bachman, má charakter generačnej revolty. Mohol by to potvrdzovať prieskum Inštitútu Imas International, podľa ktorého súčasná generácia Nemcov už nechce byť vnímaná iba v kontexte nacistických zločinov a nechce hovoriť iba o nemeckej vine za zločiny druhej svetovej vojny. V roku 2005 sa 46 percent respondentov nazdávalo, že uvedenú kapitolu je potrebné uzavrieť a už prestať na danú tému hovoriť a iba 40 percent sa vyslovovalo za zachovanie spomienky na zločiny. Pritom veľká časť obyvateľstva podvedome vyčleňuje nacistickú éru z kontínua nemeckej histórie, keď koniec druhej svetovej vojny vníma ako oslobodenie spod Hitlerovej vlády (52 percent) a nie ako porážku Nemecka (29 percent).[40]

Kľúčovými protagonistami tohto nového diskurzu však nie sú príslušníci novej politickej generácie, ale ľudia, ktorých mladosť pripadala práve na obdobie 60. rokov, resp. príslušníci staršej generácie. Sotva možno označiť za predstaviteľku novej generácie nemeckých politických elít Eriku Steinbachovú (rok narodenia 1944) alebo Angelu Merkelovú (narodenú v roku 1954), ktorá svojím postojom umožňuje inštitucionalizáciu tohto diskurzu, nehovoriac o viacerých kontroverzných predstaviteľoch BdV, narodených ešte pred vypuknutí druhej svetovej vojny alebo na jej začiatku.

Popri tom, o čom sa v súčasnosti v súvislosti s projektom Centra proti vyháňaniam hovorí, je dôležité aj to, o čom sa nehovorí. Okrem opomínania udalostí, ktoré k vysídleniam viedli je fakticky tabuizovanou témou napr. pripomínanie si deportácií Nemcov z dnešnej Kaliningradskej oblasti ako súčasti bývalého Východného Pruska, ale aj toho, že odsun nemeckého obyvateľstva nebol výsledkom svojvoľných rozhodnutí vlád Československa, Poľska alebo Juhoslávie, ale bol potvrdený Postupimskou konferenciou z roku 1945.[41] Tento diskurz sa teda veľmi premyslene vyhýba otváraniu tém, ktoré by mohli medzinárodné postavenie Nemecka vo vzťahu k najvýznamnejším globálnym aktérom (USA, Rusko, najsilnejšie členské štáty EÚ) narušiť. Zároveň však proces rekonštituovania nemeckej národnej identity využíva doposiaľ nezavŕšený proces vnútornej integrácie EÚ, keď väčšina tzv. starých členských štátov EÚ ignoruje národnostné problémy v regióne stredovýchodnej Európy, resp. sa nesnaží o ich hlbšie pochopenie a marginalizuje ich význam.

Na rozdiel od predchádzajúcich nemeckých sporov o identitu súčasná diskusia v nemeckej spoločnosti prebieha v diametrálne odlišných podmienkach. Nemecko sa v druhej polovici 90. rokov identifikovalo s projektom európskej integrácie. V súčasnosti sú však pre Nemecko čoraz dôležitejšie ekonomické a politické vzťahy so štátmi, ktoré nie sú súčasťou EÚ, napr. s Ruskom, Čínou a Indiou. Význam obchodných stykov s USA a EÚ klesá napriek tomu, že si stále udržiavajú dominantnú pozíciu. Za obdobie rokov 2006 – 2010 podiel EÚ na exporte Nemecka klesol zo 63,2 percenta na 60,3 percenta, podiel EÚ na nemeckom importe stagnuje na úrovni približne 57 percent. Na prvé miesto v nemeckom importe sa spomedzi jednotlivých štátov dostala Čína (9,5 percenta), jej podiel na nemeckom zahraničnom obchode rastie najdynamickejšie. Nadobudla tak charakter strategického obchodného partnera Nemecka a aj preto sa Nemecko bráni zvýšeniu kontroly investícií spoza EÚ. Nemecko takisto zvyšuje garancie poistenia nemeckých firiem, podnikajúcich na trhoch v Rusku, v Číne, Brazílii a vo Švajčiarsku.[42]

Takýto trend vo vonkajších obchodných vzťahoch Nemecka potvrdzujú pokles významu európskej solidarity a dobrých susedských vzťahov (hoci dynamika nemeckého obchodu s novými členskými štátmi EÚ má stúpajúcu tendenciu) v porovnaní s minulosťou. Diskurz o „obetiach vyháňaní“ je tak súčasťou, resp. je nástrojom  procesu prehodnocovania súčasného postavenia Nemecka na medzinárodnej scéne v širšom globálnom kontexte. Aj preto protesty nemeckej opozície, predstaviteľov nemeckých Židov, ale aj zástupcov medzinárodnej verejnosti, akým bol napr. Protest 68 nemeckých a zahraničných historikov, reagujúcich na uznesenie Bundestagu z februára 2011[43], budú mať na nemeckú spoločnosť podstatne menší účinok, ako by to bolo napr. pred desiatimi rokmi. Je predčasné uvažovať, či uvedený trend vyústi do oživenia idey nemeckej „Sonderweg“ z 19. a prvej polovice 20. storočia. Vzhľadom na zmeny, ktoré v nemeckej spoločnosti a na európskom kontinente nastali po druhej svetovej vojne, sa podobná alternatíva javí ako málo pravdepodobná. Habermasovský „postnacionálny diskurz“ však nepochybne čelí narastajúcemu tlaku na nacionalizáciu domácej i zahraničnej politiky Nemecka. Aj preto možno očakávať, že interpretácia udalostí druhej svetovej vojny, redukujúcej zodpovednosť za vyvolanie druhej svetovej na Hitlera, označujúcej za najväčšie obete vojny Nemcov a Rusov a exponovanie otázok vysídlení na úkor koncentračných táborov, genocíd a hrôz dvoch totalitných režimov v 20. storočí[44], bude získavať silnejšie pozície. Stredoeurópsky trend etnocentrizmu v domácej a zahraničnej politike, ale aj k znižovaniu významu vzťahov vo vnútri európskych integračných štruktúr v podstatne radikálnejšej a koncentrovanejšej podobe vyjadril v maďarskom parlamente počas diskusie o zákone o dvojakom občianstve podpredseda maďarskej vlády za Kresťanskodemokratickú ľudovú stranu Zsolt Semjén: „Počas diskusie o tomto zákone nemusíme venovať pozornosť názoru EÚ a susedov, pretože maďarský parlament je zodpovedný za svetové maďarstvo.“

Európa nacionalistov alebo Európanov?

Vlna etnocentrizmu teda nie je iba problémom, rámcujúcim súčasný diskurz slovensko-maďarských vzťahov, ale stáva sa problémom celej strednej Európy. Diskusie v maďarskom parlamente o otázkach dvojakého občianstva a politika „zjednocovania národa“ ponad hranice, vrátane politika budovania inštitucionálnych väzieb s krajanmi za hranicami, predstavujú dlhodobý trend a paralelné tendencie sa objavujú aj v ďalších štátoch. Politika oživovania historických krívd zvyšuje svoj mobilizačný potenciál. Deje sa to v situácii, keď Nemecko a viaceré ďalšie európske štáty zápasia nielen s problémami vlastnej identity vo vzťahu k narastajúcemu podielu imigrantov, ale aj vo vzťahu k inštitúciám EÚ, susedným štátom a na globálnej úrovni, ako napr. v prípade snahy Nemecka o získanie kresla v Bezpečnostnej rade OSN. V porovnaní s uplynulými dekádami aj napriek prehlbovaniu európskej integrácie narastá význam kultúrno-symbolickej dimenzie suverenity národného štátu. Príčinou je však aj to, že práve táto dimenzia zostáva azda jedinou, kde členské štáty EÚ ešte stále môžu v plnej miere disponovať rozhodujúcim vplyvom, na rozdiel od takých tradičných atribútov štátnej suverenity, ako je zahraničná politika, obrana alebo národná mena. Okrem toho, politické elity na úrovni národných štátov aj EÚ sú nútené hľadať nové nástroje konsolidácie spoločnosti, keďže čoraz väčšmi narúšajúca sa sociálna kohézia svoju integračnú funkciu už plniť nemôže. Závažnosť uvedených tendencií je o to väčšia, že sa neodohrávajú v podmienkach vnútorne stabilnej EÚ, ale v situácii, keď kríza eurozóny, ale aj spochybňovanie tradičných mechanizmov európskej solidarity, akými sú transfery finančných prostriedkov v prospech chudobnejších členských štátov, ohrozujú jej vnútornú súdržnosť. Zbežné porovnanie súčasného stavu poľsko-nemeckých, ale aj poľsko-ukrajinských a slovensko-maďarských vzťahov pritom poukazuje na skutočnosť, že nová vlna nacionalizmu má v menšej miere destabilizačné účinky, ak medzi dvoma národmi prebiehal dlhodobý, systematický a intencionálny proces zmierenia, opierajúci sa nielen o dialóg na úrovni mocenských elít, ale aj na úrovni občianskej spoločnosti alebo tam, kde hranica dvoch štátov predstavuje aj geopoliticky významnú deliacu čiaru. Problémom však je, že nacionalistické prejavy v Maďarsku i v Nemecku, sprevádzané aj požiadavkami na majetkové reštitúcie a zrušenie tzv. Benešových dekrétov, nie sú izolované v okruhu určitých politických strán, ale sú príznačné pre politické sily z rôznych strán politického spektra. Najmä v Maďarsku, ale v menšej miere aj v Nemecku, zasahujú aj liberálov a časť ľavice, ktorá bola voči nim donedávna imúnna.

Na druhej strane pri analýze oživovania diskurzu historických krívd ako politickej a mobilizačnej agendy možno pozorovať desivé paralely napr. s udalosťami, ktoré predchádzali vojnovým konfliktom v bývalej Juhoslávii na začiatku 90. rokov 20. storočia. Ak napr. maďarský diskurz o Trianonskej mierovej zmluve z roku 1920 evokuje traumu rozdeleného národa, podobne Memorandum Srbskej akadémie vied a umení z roku 1986[45] prezentuje najnovšie dejiny Srbska ako reťaz historických krívd. Podobne ako v prípade trianonského syndrómu, máme do činenia s jednostrannou viktimizáciou príslušníkov vlastného národa. Otváralo diskusiu o hraniciach Srbska, ale aj o postavení srbského obyvateľstva najmä v Chorvátsku a opisovalo jeho situáciu preexponovaným spôsobom, keď v 80. rokoch 20. storočia hovorilo o prebiehajúcej „genocíde Srbov v Kosove“ alebo prirovnávalo postavenie chorvátskych Srbov k situácii počas druhej svetovej vojny. Pritom v súvislosti s prijatím kontroverzného zákona o štátnom jazyku SR na jeseň 2009 v Európskom parlamente hovoril poslanec Demokratického zväzu Maďarov v Rumunsku (inak umiernenej maďarskej menšinovej politickej formácie) Csaba Sógor, že "SR nie je síce jedinou, ale je najtypickejšou krajinou EÚ, kde dochádza k jazykovej genocíde".[46] Dokument, ktorý vznikol na prelome rokov 1985 – 1986, sa zvykne považovať za impulz k neskorším vojnám a etnickým čistkám v bývalej Juhoslávii, hoci, ako  správne konštatuje napr. chorvátsky historik Slaven Letica, neobsahuje priamo návod na agresiu, ale predstavuje  skôr intelektuálnu prípravu spoločnosti na etnický konflikt.[47] Len iróniou osudu je, že vtedajší nový predseda Zväzu komunistov Srbska Slobodan Milošević o memorande povedal, že nie je „ničím iným ako najtemnejší nacionalizmus“ a neskorší líder bosnianskych Srbov Radovan Karadžić zas údajne mal skonštatovať, že „boľševizmus je zlý, ale nacionalizmus je ešte horší“.[48]

Z uvedených tendencií vyplýva, že snahy o prehodnotenie výsledkov druhej svetovej vojny a nárast etnocentrických tendencií v strednej Európe môže mať pre tento región, ako aj pre Slovensko, deštruktívne účinky. Je v záujme Slovenska upevňovať regionálnu spoluprácu, ale v prípade potreby aj dialóg s tými štátmi, ktorých sa môže agenda dvojakého občianstva, resp. zrušenia Benešových dekrétov priamo alebo nepriamo dotýkať, konkrétne s Českom, Poľskom a Slovinskom (v súvislosti s tzv. dekrétmi AVNOJ, ale aj s Rumunskom a Srbskom. Primárnym cieľom však musí byť upevňovanie multilaterálnych európskych a euroatlantických inštitúcií, ktoré budú zabraňovať vzniku nových deliacich čiar na európskom kontinente, predovšetkým hrozbe vzniku formálnej alebo neformálnej aliancie štátov, prejavujúcich nespokojnosť so súčasným usporiadaním Európy. Posilňovanie európskych, kontinentálnych prvkov v bezpečnostnej architektúre Európy je síce žiaducim trendom, ale musí garantovať jej stabilitu a neumožniť posilňovanie revizionistických tendencií. Spoločné vyhlásenie prezidentov SR a Ruskej federácie Ivana Gašparoviča a Dmitrija Medvedeva k 65. výročiu skončenia druhej svetovej vojny z apríla 2010[49], odmietajúce snahy „bagatelizovať vinu nacistov a ich stúpencov“ a požadujúce rešpektovanie objektívneho vzťahu k histórii, predstavuje z hľadiska naplnenia uvedených záujmov SR správny krok. Nemôže však nahradiť účinnú multilaterálnu diplomaciu na pôde EÚ a v regióne strednej Európy, osobitne vo formáte Vyšehradskej štvorky. Zároveň popri príznačnom mlčaní o „vyháňaniach“ z Kaliningradskej oblasti zo strany predstaviteľov nemeckých nacionalistických kruhov nemožno ignorovať, že blízke vzťahy s vtedajším prezidentom a súčasným premiérom RF Vladimirom Putinom udržiaval popri spolkovom kancelárovi Gerhardovi Schöderovi aj bavorský premiér Edmund Stoiber, ktorý v roku 2002 prehral súboj o post spolkového kancelára len s tesným rozdielom hlasov. Práve Stoiber po štvorhodinovom stretnutí s Putinom 5. júla 2007 otvorene podporil ruský plán protiraketovej obrany v Európe.[50] Jeho postoje v bezpečnostných otázkach teda boli bližšie pozícii RF ako napr. postoje sociálnych demokratov, pričom práve Stoiber v minulosti nastoľoval aj požiadavku zrušenia tzv. Benešových dekrétov. Preto úvahy, že by si SR mohla posilniť pozície v EÚ prostredníctvom strategického partnerstva s Ruskom vyplývajú z nedocenenia strategických priorít RF na jednej strane a z precenenia strategického potenciálu Slovenska na strane druhej.   

Vo vnútropolitickej rovine je pre Slovensko strategické upevňovať vnútornú kohéziu v spoločnosti, vrátane vzťahov s etnickými menšinami pri rešpektovaní faktu, že politické spoločenstvo je definované štátnymi hranicami, t. j. pri odmietnutí budovania inštitucionálnych väzieb medzi menšinami a materskými štátmi. Nebezpečné tendencie v nemeckej a maďarskej zahraničnej politike však Slovensko zaväzujú aj k odmietaniu akýchkoľvek snáh o rehabilitáciu takých politických prúdov, historických osobností a inštitúcií, ktoré sa asociujú so spoluprácou s nacistickým Nemeckom. Inak povedané – aj snahy o rehabilitáciu Jozefa Tisa alebo napr. Ferdinanda Ďurčanského a Jánosa Eszterházyho v konečnom dôsledku prispievajú k spochybňovaniu povojnového usporiadania Európy. Suverenita Slovenska a jeho bezpečnosť, vrátane garancie jeho hraníc, je zaistená práve výsledkami druhej svetovej vojny, keďže súčasná SR je dedičom Československa – členského štátu protihitlerovskej koalície. Spochybňovanie tejto identity Slovenska teda predstavuje ohrozenie jeho národno-štátnych záujmov.

A napokon, bezpečnosť a stabilný rozvoj Slovenska ako malého štátu nielen v európskom, ale aj v regionálnom kontexte, môže garantovať iba efektívny systém multilaterálnych inštitúcií, ktorého najsilnejším prvkom v súčasnosti je práve EÚ. Preto spochybňovanie jej vnútornej kohézie, stability eurozóny a prehlbovania európskej integrácie predstavuje v konečnom dôsledku aj oslabenie medzinárodného postavenia SR.