Pred nedávnom som písal o pravde o 71 župách.Po deväťdesiatich rokoch som chcel vyjadriť svoj názor na túto – pre nás tragickú – udalosť. Chcel som o nej informovať, aby sa zahojili rany. Hneď medzi prvými riadkami som napísal: „Nikto však neuverí tomu, že po deväťdesiatich rokoch vyvoláva [Trianon – pozn. prekl.] ozajstné pocity alebo skutočnú bolesť.“ Mohol som si uvedomiť, že nie každý má rovnaký názor.

Népszava uverejnil (24. 12. 2010) článok Rudolfa Ungváryho pod názvom Prečo bolí Trianon?, ktorý si zaslúži pozornosť a je podnetom na zamyslenie. Tento článok som prijal s dvojnásobnou radosťou. Pretože na jednej strane sa zhodneme na hodnotení Veľkého Uhorska a na zodpovednosti našich predkov za Trianon. Na druhej strane, konečne niekto napísal, prečo to bolí. Doteraz sa viacerí sťažovali, že to bolí, ale prečo, o tom nikto nenapísal nič.

 Bolesť je relatívna. Samozrejme, ak si niekto zlomí nohu, nie je to relatívne, je to veľká bolesť. Aj zahojené rany niekedy bolia, a existujú aj pretrvávajúce, pomaly sa hojace rany. Myslel som si, že deväťdesiat rokov je dostatočne dlhý čas na to, aby sa trianonské bolesti zacelili. Mýlil som sa. Musím súhlasiť s tým, čo napísal aj Rudolf Ungváry: sú takí, ktorých Trianon bolí aj dnes. Bolo by zaujímavé v prieskume verejnej mienky zistiť, aké percento našich krajanov pociťuje aj dnes bolesť pre trianonskú tragédiu.

 Viem, o citoch sa nemožno sporiť, to ani nie je mojím cieľom. Chcem povedať len to, že mňa Trianon nebolí. A aj to, prečo ma nebolí.

 Pretože Trianon nepociťujem ako skutočnú bolesť spôsobenú sto rokov starými historickými udalosťami. Lebo sú „otráveným plodom” našich vlastných chýb, a mňa nebolia ani naše chyby. Smútok vyvoláva to, že varovné slová Istvána Széchenyiho, Lászlóa Telekiho a Józsefa Eötvösa zanikli v maďarskom púštnom úhore. Nemali ani tú najmenšiu šancu, aby ich myšlienky vzala vtedajšia moc do úvahy,  aby sa s nimi stotožnila a chránila ich. Pretože „ušľachtilý národ“ viedol v mene viery v maďarskú nadradenosť represívnu, asimilačnú politiku. Rudolf Ungváry dnes vie, že asimilovať nie je možné už ani 30-percentnú menšinu. Vládnuca maďarská elita bola po desaťročia svätosväte presvedčená, že aj päťdesiat-, osemdesiat- či deväťdesiatpäťpercentnú menšinu možno úspešne transformovať na Maďarov. Je možné zničiť jej jazyk, kultúru, minulosť národa. Nemysleli na to, že aj „Oláhovia, Rácovia či Tóti“ majú svoju minulosť, majú svoje tradície. Počas desaťročí sa nepodarilo medzi nich implantovať doktrínu svätej koruny. Prostriedky nezabrali. Ku koncu 19. storočia už bolo zrejmé, že to nebude fungovať. Oni si to nevšimli. A dnes sme tu, o 100 rokov neskorší potomkovia, s pocitmi vyvolanými Trianonom. S bolesťou, smútkom, nariekaním. Prítomné sú aj vášne vyjadrované takýmito vetami: „Vtedy to boli primitívne slovanské národy.“ Kto verí v takéto tvrdenia a šíri ich, nemá ani poňatia o tom, že maďarské kmene ešte putovali po ázijských stepiach, keď „primitívne slovanské” národy už mali svoj kresťanský kostol v Nitrawe (Nitre). Trianon mi dnes nespôsobuje bolesť, pretože považujem za vylúčené, aby sa hranice stanovené parížskou a trianonskou zmluvou dali meniť. Potom sa však s tým musíme zmieriť; nie je múdre ani zdravé pestovať bolesť storočných rán. Nepociťujem bolesť, pretože neverím v tvorivú silu bolesti. Lebo sa nedívam späť, ale dopredu. Budúcnosť národov žijúcich v Karpatskej kotline vidím v zjednocujúcej sa Európe. Nie odčleňovanie, ale spájanie môže pozdvihnúť malé národy.

 Zamysleniahodný článok Rudolfa Ungváryho hľadá dnešný ekvivalent prednárodného spoločenského vedomia. Mám taký pocit, že to, čo sa stalo v rokoch 1456 až 1541, je z hľadiska budúcnosti národa tragická udalosť. 1514, dobre známe Dózsovo povstanie. Bez preháňania možno povedať, že jeho krvavé potlačenie a represálie siahajúce až po Werbőczyho zákony oslabili vojenskú silu stredovekého Uhorska. Podobne ako viacerí historici aj ja si myslím, že práve toto bola tá deliaca čiara, za ktorou už spoločenské vedomie neexistovalo. Spomeňme si len na Moháč. Chorvátska armáda Krištofa Frankopana a zo severu sa blížiace česko-moravské vojská nie sú stelesnením maďarského spoločenského vedomia.

 Z článku Rudolfa Ungváryho sa dozvedáme, prečo lamentuje nad Trianonom. Ako spisovateľ smúti za svojím materinským jazykom: „Za stratu považujem jedine to, že jazyk, ktorý používam na úrovni materinského jazyka, a kultúra, ktorá je vďaka tomuto materinskému jazyku mojím najdôvernejším duševným domovom, mojou naozajstnou domovinou, sa u susedov vytráca.“ Neviem. Podľa mňa sú jeho obavy a bolesť pesimistické. Je to oprávnené? Jazyk sa „nevytratil“ ani po 90 rokoch. Nech už je akokoľvek, čo si možno počať s bolesťou? Bolesť človeka sťahuje späť, nemožno na nej stavať budúcnosť. Hľadať-nachádzať treba odpovede na dnešnú európsku realitu. Treba venovať pozornosť maďarskému jazyku u susedov. Treba viac urobiť v prospech toho, aby prežil. Mali by sme rozmýšľať – odveká maďarská mocnosť by mala rozmýšľať o tom, ako čo najúčinnejšie podporovať kultúrny život zahraničných Maďarov a pestovať maďarský jazyk nezávisle od viazania sa na niektorú stranu a nezávisle od malicherných politických záujmov. S podporou miestnych kultúrnych zväzov, štipendií, organizovaním letných univerzít. Podporovaním vydávania kníh maďarskej jazykovej menšiny so súčasným zdôrazňovaním dôležitosti poznania jazyka a kultúry väčšinového národa. Takto by sme zašli ďalej ako poučovaním susedných vlád, že čo majú robiť a čo nie. Ak nová maďarská moc rozdelí na dve, tri či päť častí aj tú hŕstku Maďarov, potom bude osud maďarskej menšiny naozaj ťažký a rýchlo nastane to, čoho sa Ungváry bojí. A za to už nie sú zodpovedné väčšinové národy. A rovnako nikam nevedie to, keď mladí príslušníci maďarskej menšiny nie sú ochotní naučiť sa jazyk väčšinového národa. Ákos Kertész píše, že pred mnohými rokmi nakrúcali na jednej farme vo Fínsku viac než 500 kilometrov od Helsínk dokument, pričom najbližší sused bol od tejto farmy vzdialený 50 kilometrov. Gazda, jeho manželka a dve dcéry, všetko fínski farmári, hovorili dokonale po anglicky, po švédsky a trochu aj po nemecky. S podobnými skúsenosťami sa z Nórska vrátila jedna mladá slečna. Len si to predstavte v Maďarsku. Jeden môj sikulský kamarát píše, že maďarská menšina musí/mala by dobre hovoriť po rumunsky, aby bola konkurencieschopná na pracovnom trhu. Ak rumunčinu neovláda, môže sa uplatniť len na nízkoplatených pomocných pracovných pozíciách, ak vôbec nejakú prácu dostane. Hoci je to tradičné ekonomické myslenie, možno na ňom stavať budúcnosť. Na bolesti len sotva.

 Rudolf Ungváry nevie akceptovať fakt, že „neodvrátiteľný zánik nastane v dôsledku hanebnosti nátlaku”. Preto bolí Trianon. Pochopím to. Ak si však myslí, že je to neodvrátiteľné, treba sa s tým zmieriť. Alebo niečo urobiť. Investovaním. Peniazmi a prácou. Aby sa menšinový Maďar nestal hračkou v rukách politických strán, ale bol vnímaný ako kultúrne opustený človek potrebujúci pomoc. Som presvedčený, že ak si vybudujeme dobré vzťahy s politikmi susedných štátov, vytvorí to lepšiu situáciu aj pre maďarskú kultúru za hranicami. Na zástavu napíšme slovo spolupráca, nie autonómia, čo nie je naša úloha. Jeden bratislavský maďarský novinár to napísal veľmi múdro: treba si uvedomiť, že o osude maďarskej menšiny sa rozhodne v tej krajine, kde žije. Spomienkami na Trianon či rozdúchavaním šovinistických nálad len škodíme Maďarom žijúcim za hranicami, pretože proti nim poštveme doposiaľ nestranných príslušníkov väčšinového národa.

 Článok pozoruhodným spôsobom spája otázku asimilácie národností a chudoby v Maďarsku. Chudoba je verejný nepriateľ číslo jeden. Ľudí robí smutnými, zatrpknutými, bezmocnými. „Prespávame na ulici,“ píše Rudolf Ungváry. Naše rozhorčenie je oprávnené a súhlasné. Ide tu však o dve zásadne odlišné otázky: na jednu máme vplyv, na druhú nie. Maďarské strany a vlády posledných dvadsať rokov („naša strana a vláda“) sa (aj) v týchto dvoch otázkach správala nerozumne. Boli aktívne v takých otázkach týkajúcich sa zahraničných Maďarov, napr. v otázke autonómie a jazyka, ktoré nepatrili (nepatria) do ich právomocí. A to, čo bolo našou úlohou a zodpovednosťou – skoncovanie s domácou nevedomosťou, chudobou, biedou, alebo aspoň ich výrazné obmedzenie –, v tejto oblasti sa neudialo takpovediac nič. A ak aj áno, stalo sa to nešikovne, pretože výsledok nevidno. Ak len nepovažujeme za výsledok to, že sa u nás zatiaľ nevyskytli prípady smrti vyhladovaním. Aspoň ja o nich neviem. Dvadsať rokov po nadobudnutí slobody sme v situácii, keď v krajine žije dva a pol milióna funkčných analfabetov a viac než tri milióny chudobných,  trápiacich sa ľudí. Ako môžu/dokážu mocní tejto krajiny spolunažívať s trápením troch-štyroch miliónov ľudí? Mali by chodiť menej do Tusnádfürdő (rumunské kúpeľné mesto – pozn. prekl.) a viac do chudobných maďarských dedín.

 Naši politici by sa mali v prvom rade porozhliadať po vlastnom dome, a keď už tam nebudú mať čo robiť, až potom môžu hovoriť do cudzích vecí.

Text z maďarskej verzie  Le Monde Diplomatique preložila Judita Takáčová. Preklad je súčasťou spoločného projektu JtT a stáleho zastúpenia Friedrich Ebert Stiftung na Slovensku. Jeho obsah nemusí nevyhnutne vyjadrovať názory FES-u.

Súvisiace články:

• Pravda o 71 župách