Žiadne chlpaté a krpaté koníky, starí Maďari do karpatskej kotliny došli na Mercedesoch!

Pôvod Maďarov bol odjakživa predmetom vášnivých sporov medzi historikmi, archeológmi a jazykovedcami. Nedávno sa k nim pridali aj genetici. Genetické a etnické mapovanie sa so zavŕšením projektu Human Genome v roku 2003 stalo lacnejšie a teda aj širšie uplatniteľné. István Raskó, vedúci skupiny genetikov z univerzity v Segedíne, tejto téme venoval svoju prvú prednášku na známej "Mindentudás Egyeteme" (Univerzita Všetkých Poznatkov) v roku 2004. Predstavil výskumné výsledky jeho skupiny týkajúce sa skladby DNA ľudských pozostatkov v hroboch zo začiatku desiateho storočia. Segedínski vedci došli na ich základe k záveru, že počet dobyvateľov bol podľa všetkého veľmi malý, nakoľko aj v týchto prastarých hroboch malo genetické znaky ázijského pôvodu len 36% pochovaných. Polovica pochovaných mala čisto európsky pôvod, a skladba ich DNA naznačovala, že ich predkovia v Európe predtým žili minimálne 40-50000 rokov. K dnešnému dňu tento ázijský prvok takmer úplne vymizol: 84% je dokonale európskeho pôvodu a len 16% z nich ešte nesie ázijské genetické znaky. Netreba zabúdať na to, že v trinástom storočí pred mongolským útokom na území Uhorska našli útočisko Kumáni, jednoznačne ázijský kmeň. Kumáni sa usadili na súvislom páse územia na juhu Budapešti, na ľavom brehu Dunaja, teda vo veľkej planine. Ich možnosti uzatvárať manželstvá s nekumánmi boli do istej miery obmedzené. Ešte v druhej polovici dvadsiateho storočia bolo možné stretnúť Maďarov, ktorí sa veľmi podobali na svojich ázijských príbuzných.

Táto téma sa opäť dostala na stránky novín pri príležitosti otvorenia najnovšej výstavy v múzeu Prírodných vied pod názvom: "Genetický strom života nášho ľudu." Exponáty v podstatnej miere vychádzajú z výskumov Istvána Raskóa a jeho segedínskych kolegov. Výsledkom ich práce je mnoho nových poznatkov ako aj "potvrdenie" skorších náhľadov. Pred sto rokmi prevládal názor, že v bohatších hroboch sa nachádzali pozostatky prišelcov, ktorí vládli lokálnemu slovanskému obyvateľstvu, zatiaľ čo v jednoduchších hroboch sa nachádzali kosti miestneho, prostého ľudu. V päťdesiatych rokoch minulého storočia sa etablovala teória, že aj v tých najskromnejších hroboch bolo možné nájsť chudobnejších prišelcov z Ázie. Výskum DNA dal za debatou konečne bodku. DNA z chudobných hrobov je takmer identická s genetickou skladbou súčasnej maďarskej populácie. Skrátka: staršia teória bola správna. Naviac výskum poskytuje ďalší dôkaz toho, že prišelci boli málo početní.

Musím povedať, že ma nález prekvapil, pretože som si používajúc sedliacky rozum myslela, že ak by bol počet dobyvateľov v porovnaní s počtom obyvateľstva okupovaných teritórií veľmi malý, tak by bolo logickým dôsledkom jeho skoré pohltenie miestnym obyvateľstvom. Naviac som predpokladala, že v takom prípade by ich jazyk z väčšej časti nahradil jazyk autochtónnych obyvateľov. Je jasné, že všetci tí, ktorí zmýšľali obdobne sa mýlili. Z nejakých zvláštnych dôvodov jazykový a kultúrny vplyv tejto malej skupiny, ktorej genetické zložky v podstate vymizli, presiahol jej numerický rozmer.

A tým sa dostávame k jazykovednej diskusii. Ako už isto viete, maďarská extrémna pravica je navýsosť nespokojná s všeobecným presvedčením o fino-ugrickom jazykovom vzťahu. Nálezy segedínskej skupiny dokazujú, že Fíni, Estónci a Maďari sú si aj geneticky príbuzní. Tento vzťah nemožno potvrdiť preskúmaním súčasných populácií, ale výskum bohatých hrobiek z desiateho storočia bez výnimky potvrdil blízkosť fino-ugrických skupín (na základe analýzy ich chromozómov Y).

Je vysoko pravdepodobné, že ku koncu trinásteho storočia sa ázijské genetické znaky takmer vytratili z premiešaného obyvateľstva. Na určenie presného vývoja populácie by však genetici museli rozšíriť svoj výskum na ďalšie obdobia. Nepochybujem, že sa v Segedíne vyberú práve týmto smerom.

Tomu istému obdobiu sa medzitým venujú aj iné antropologické štúdie. Existuje skupina dvadsiatich dvoch vedcov z niekoľkých odborov (Magyar Őstörténeti Munkaközösség Egyesület = Združenie Maďarskej Prehistorickej Dielne), ktorí sústreďujú sily a zdroje. Aj keď sa zdá, že ide o výskumníkov s dobrým úmyslom, trochu ma znepokojuje, s akým nadšením výsledky ich práce vítajú v pravicovo-extrémistických kruhoch. V každom prípade zhrniem staršiu prednášku jednej z ich členiek, Erzsébet Fóthi, ktorá pracuje v múzeu Prírodných vied, kde sa v súčasnosti koná výstava stromu života Maďarov. V roku 2004 Prehistorická Dielňa poriadala konferenciu na pôde Maďarskej Akadémie Vied, na ktorej prednášalo niekoľko ľudí. Aj keď v porovnaní s výskumom DNA mohla znieť prednáška o podobnosti maďarskej a kavkazskej kuchyne lákavo, zdá sa mi trošku nevedecká. Tiež mám pochybnosti o aktivitách organizátora skupiny, Istvána Erdélyiho, ktorého zoznam publikácií je síce na kilometre dlhý, ale ktorého štúdie o húnsko-maďarských vzťahoch nie su mimoriadne presvedčivé.

Podľa opisu konferencie najzaujimavejší príspevok predniesla Erzsébet Fóthi s použitím "antropologicko-štatistickej analýzy" hrobov z desiateho storočia. V "bohatých hrobkách" bol tvar lebiek podľa nej iný ako v chudobných hroboch. V prvých bol tvar "krátky a široký", zatiaľ čo v druhých bol "dlhý a úzky." Podľa pani Fóthi sú "krátke a široké" lebky typické pre ľudí z východu, možno až zo Sibíre. "Dlhé a úzke" lebky sa vyskytujú nanajvýš po Čierne more. Preverila lebky 475 mužov a 374 žien. Zrejme sa jej podarilo identifikovať lebky prvej generácie, teda lebky ľudí, ktorí sa nenarodili v karpatskej kotline, a nenašla medzi nimi "dlhé a úzke" lebky. Tento typ lebiek sa podľa nej veľmi podobá na "starých Bulharov, ktorí žili v Magne Hungarii, ináč povedané v súčasnom Baškortostane." Starí Bulhari podľa všetkého začali svoju púť na severe Čierneho mora. Časť z nich sa dostala do oblasti dunajskej nížiny premiešala sa s tam žijúcim slovanským obyvateľstvom. Tak vznikli predkovia súčasných Bulharov. Druhá časť sa podľa nej presunula do Magna Hungarie, súčasného Baškortostanu. Tvrdí, že antropologické miery vyšších vrstiev starých Maďarov sú nápadne podobné s obyvateľmi dnešného Baškortostanu. No, ak je to pravda, tak niet divu, že západní Európania pri opise Maďarov nepoužili najlichotivejší slovník.

Ako kronikár zo švajčiarskeho Sankt Gallenu, ktorý Maďarov opísal ako veľmi mrzkých. Ak sa takíto ľudia s "krátkymi a širokými" lebkami zjavili v Švajčiarsku medzi ľuďmi s "dlhými a úzkymi" lebkami, tak vôbec neprekvapí, ak sa milí predkovia Švajčiarov mierne zhrozili! Baškirovia sú podľa všetkého turkický národ a Fóthi medzi nimi a starými Maďarmi predpokladá úzke prepojenie. Keď ju pritlačil National Geographic pripustila, že "podobné antropologické charakteristiky medzi dvoma skupinami neznamenajú, že obe k sebe nutne patria, ale že obe skupiny vychádzajú z toho istého genetického základu."

Človek vlastne súcití s týmito antropológmi, ktorí sa od objavu a aplikácie DNA v genetickom výskume ešte stále spoliehajú na široké a úzke alebo dlhé a krátke lebky. Zdá sa mi totiž, že maďarská extrémna pravica miluje myšlienku Baškortostanu ako pôvodnej domoviny (Magna Hungaria); možno by stálo za to porovnať genetické znaky súčasných a starých Baškirov so zvyškami staromaďarských usadlíkov v karpatskej kotline. Aj tak mám podozrenie, že aj keby genetické znaky dokázali, že Baškirovia a Maďari toho majú pramálo spoločné, ešte stále by to skalných nepresvedčilo. Nedávno som si so záujmom prečítala, že traja predstavitelia strany Jobbik v Európskom parlamente viedli dlhý a dúfam, že aj plodný rozhovor s kazašským veľvyslancom pri Európskej Únii o blízkych vzťahoch medzi Kazachmi a Maďarmi. Pre tých, ktorí sa nie celkom presne orientujú v stredoázijskom zemepise pripomínam, že Baškortostan, súčasť Ruska, sa nachádza na severe Kazachstanu.

Odkiaľ sa Maďari vydali na západ je samozrejme sporné, ale v istom momente sa museli dostať do kontaktu s perzsky hovoriacimi ľuďmi. Počet perzských slov v Maďarčine je pozoruhodne vysoký. Napríklad arany = zlato, hét = týždeň, tej = mlieko, tíz = desať a tak ďalej... Dnes už vďaka genetickým informáciám vieme o tejto časti maďarskej cesty trochu viac. A nie vďaka genetickému skúmaniu ľudí ale koní. Hrobky starých Maďarov, predovšetkým boháčov, obsahovali aj konské kosti. Maďarskí vedci sa ponajprv domnievali, že kone Maďarov boli nízke, malé zvieratá. Lenže vysvitlo, že išlo o kone príbuzné s druhom "akhal teke," ktorý možno nájsť v súčasnom Turkmenistane. V stredoveku boli tieto kone považované za také niečo ako dnes Mercedes, pretože s minimom krmiva za deň hravo zvládli ubehnúť 120 – 130 kilometrov. A áno, Turkmenistan sa nachádza na severe Iránu.