Už rok sa v Spojených Štátoch amerických vášnivo debatuje o možnosti Číny vyjadriť svoju nespokojnosť so zahraničnou politikou Baracka Obamu tak, že by ako odvetné opatrenie prestala nakupovať americké štátne dlhopisy.

Podľa temných predpovedí mnohých analytikov by podobné opatrenie spustilo finančnú apokalypsu, ktorá by americkú politiku zložila na kolená[i].

Čínska hrozba je pohodlným argumentom pre vyžadovanie väčšej fiškálnej a menovej ortodoxie od Bieleho Domu. Umožňuje odhovárať Obamovu administratívu od snahy priviesť Peking k reevaluácii jüanu oproti doláru. Rovnako slúži pri vyžadovaní úspor v rozpočtových kapitolách určených pre pomoc ľudí v najväčšej núdzi, a v prvom rade v projekte reformy dôchodkového systému. Veď za predpokladu, že by Čína prestala "recyklovať" časť svojho ohromného obchodného prebytku financovaním amerického štátneho dlhu, či by sedliacky rozum nekázal všetkými možnými spôsobmi vymazať rozpočtový deficit ?

Strašenie čínskou odvetou hrá v amerických politických debatách rovnakú úlohu ako nebezpečenstvo nukleárnej pohromy počas studenej vojny. V oboch prípadoch strašenie slúži na presadzovanie tých najkonzervatívnejších politických postojov.

Medzi oboma epizódami je však podstatný rozdiel. Strach z nukleárneho konfliktu, aj keď bol vo veľkej miere nafukovaný (bojujúce strany boli v skutočnosti vo svojom hrození použitia atómových zbraní dosť opatrné), predsalen niesol známky určitej pravdepodobnosti. Ale to vonkoncom nie je prípad strašiaka čínskej pomsty, ktorý akoby bol účelovo vymyslený. Keby Peking prestal nakupovať americké štátne dlhopisy, Spojené Štáty Americké by tým v skutočnosti netrpeli. Možno sa dokonca staviť, že by také opatrenie ich ekonomike prospelo. Stačí si pripomenúť zopár základných ekonomických princípov.

Federálna rezerva Spojených Štátov amerických a čínska centrálna banka sú kľúčovými hráčmi americkej ekonomiky. Obe hrajú približne rovnakú úlohu : nákupom krátkodobých alebo dlhodobých aktív do ekonomického obehu vpumpovať časť ich obrovských zásob likvidity. Federálna rezerva zvyčajne intervenuje na krátkodobých trhoch. Avšak od začiatku krízy subprimes svoju prax zmenila, otvorila úverové stavidlá a začala investovať na dlhodobých trhoch. Táto zmena orientácie sa pretavila do masívnej akvizície štátnych dlhopisov a hypotekárnych záložných listov.

Čínska centrálna banka tiež do systému vliala obrovské objemy likvidity nákupom krátkodobých ako aj dlhodobých aktív. V momente, keď deficit amerického rozpočtu v dôsledku krízy doslova explodoval, mala eminentný záujem predovšetkým o desaťročné dlhopisy emitované Spojenými Štátmi Americkými[ii].

A teraz si predstavme, že by čínska centrálna banka zrazu prestala investovať do amerického dlhu, aby potrestala Obamovu administratívu alebo z akéhokoľvek iného dôvodu. Podľa vystrašených hlasov, ktoré preberajú médiá, by to nezadržateľne viedlo k raketovému nárastu úrokových mier v USA, čím by sa udusila akákoľvek nádej na ekonomické oživenie. Lenže tento hororový scenár opomína jeden jednoduchý detail: nepočíta s tým, že by Federálna rezerva mohla nahradiť svoj čínsky náprotivok a skúpila takto uvoľnené cenné papiere.

Experti, ktorí vystupujú v debatách, zvyknú oponovať v tom zmysle, že posilnená intervencia Federálnej rezervy by pustila infláciu z reťaze, že by to bol návrat k "tlačeniu peňazí". Táto obava nemá žiadne opodstatnenie. Zdravotný stav americkej ekonomiky je závislý od objemu disponibilnej likvidity, nie od je pôvodu. Nezáleží na tom, či má kohútik v rukách Federálna rezerva alebo čínska centrálna banka, ale na tom, či je otvorený. Keď Čína nakupuje americké štátne obligácie, udržiava americké úrokové miery na miernej úrovni bez toho, aby spôsobovala infláciu. Nie je dôvod mať obavy z toho, že by inflačnú špirálu spustilo zastúpenie čínskej centrálnej banky Federálnou rezervou.

Prorokovia « čínskej hrozby » sa dušujú, že Peking by aj tak pokračoval v nakupovaní dolárových krátkodobých aktív, aby pre svoju menu zaistil rozumný kurz. No a čo? Ak by sa ich predpoklad splnil, išlo by len o výmenu úloh: čínska centrálna banka by mala v portfóliu viac krátkodobých vkladov a menej dlhodobých obligácií, zatiaľ čo portfólio Federálnej rezervy by sa vyvíjalo opačným smerom.

Lenže nik nevie, ako by sa Čína zachovala. Rovnako by mohla pribrzdiť akvizíciu dolárových aktív. Nákup amerických štátnych obligácií jej doteraz umožňoval umelo udržiavať nízky kurz jüanu. Ak by Peking prestal nakupovať americké štátne obligácie a dolárové aktíva za hromady devíz, ktoré akumuluje vďaka prebytku obchodnej bilancie, jüan by sa oproti doláru okamžite posilnil.

Keď to zhrnieme, tak « čínska hrozba » neznamená nič iné ako možnosť reevaluácie jüanu. Ale to je predsa presne to, čo Spojené Štáty už roky žiadajú. Či už je to za Obamu alebo jeho predchodcu G.W. Busha, americká administratíva nikdy neprestala Peking vyzývať k menovej reevaluácii. Ešte 13 marca na túto tému čínsky premiér Wen Ťia-pao ostro reagoval : « Dokážem pochopiť túžbu niektorých krajín zvýšiť svoj export, ale nechápem tlaku na ostatných, aby zhodnotili vlastnú menu. Z môjho pohľadu ide o protekcionizmus[iii]. » Ak by Peking konečne naplnil túžby Washingtonu, v čom by to bola « hrozba » ?

Drahší jüan by určite mal v Spojených Štátoch inflačný efekt, ale išlo by o zanedbateľnú nevýhodu, s ktorou sa už dávno počíta. Politika slabého jüanu Číne umožňuje dotovať export na americký trh – ba vlastne na svetový trh, pretože táto menová stratégia sa dotýka všetkých devíz, nielen doláru. Ak by Peking zanevrel na americké štátne obligácie a posilnil tak svoju menu, znamenalo by to koniec jeho systému exportných dotácií.

Za tohto predpokladu by čínske výrobky predávané v Spojených Štátoch zdraželi, spolu s tovarmi z krajín, ktoré svoje devízy naviazali na jüan. Toto zdraženie by určite spôsobilo infláciu, ale v proporciách, ktoré by v žiadnom prípade neznamenali devastáciu americkej ekonomiky. Drahšie čínske produkty by Spojeným Štátom pomohli pri vyrovnávaní ich obchodnej bilancie, ktorej deficit je čím ďalej tým menej znesiteľný.

Import z Číny a z krajín, ktoré svoju menu naviazali na jüan predstavuje menej ako 4 % amerického hrubého domáceho produktu (HDP). Zdraženie týchto výrobkov o 30 % by sa premietlo do 1,2 % nárastu inflácie. Nie je to zanedbateľné číslo, ale predsalen dosť vzdialené od hyperinflácie typu Zimbabwe[iv], ktorú s bázňou spomínajú niektorí komentárori... Pre porovnanie: keď v roku 2008 cena nafty vyletela zo 70 na 150 dolárov za barel, Spojené Štáty to stálo 2 % HDP. A napriek tomu, že ceny pohonných hmôt vystrelili hore, takmer nikto sa neobával hyperinflácie.

Drahšie čínske produkty by posilnili konkurencieschopnosť amerického priemyslu v mnohých odvetviach, podporili relokalizácie pracovných miest a prispeli k citeľnému zníženiu dovozu, ak už nie v jeho celkovom objeme tak aspoň v podiele na trhu. Znamenalo by to ozdravujúce vyrovnávanie obchodnej bilancie s tým, že nárast amerického exportu by do veľkej miery vykompenzoval negatívne účinky zvýšenia úrokových mier.

Nie je teda dôvod na obávanie sa čínskeho bojkotu amerických štátnych obligácií, skôr naopak. Takáto odveta by v konečnom dôsledku zvýhodnila dezignovanú obeť, Spojené Štáty americké …

Autor je  ekonóm, jeden z riaditeľov Centra pre ekonomický a politický výskum (Center for Economic and Policy Research), Washington.