Ako ochrániť spoločné vlastníctvo keď vlády odpredávajú verejné služby a mrhajú prírodnými zdrojmi, ktoré zdedili napríklad preto, aby „vyvážili“ svoj rozpočet? Formovaný v anglicky hovoriacich krajinách a vyvinutý v štátoch s malou centralizáciou, ako napríklad Taliansko pojem „spoločný majetok“ navrhuje prekonať protiklady a konflikt medzi verejným a súkromným vlastníctvom.

Keď štát privatizuje železnice, leteckú dopravu alebo nemocnice, poskytuje pitnú vodu alebo predáva univerzity vyvlastňuje tým časť spoločného majetku obce  tak vyvlastnenie, ktoré realizuje na súkromnom vlastníctve je symetrické, pretože si želá vybudovať cestu alebo iné verejné dielo. V procese privatizácie vláda predá niečo čo nie je jej, ale patrí pomerne každému  členovi spoločnosti , rovnako ako v prípade keď niekto obsadí  pole aby postavil diaľnicu, vtedy nedovolene nadobudne majetok, ktorý nie je jeho. To znamená, že každá privatizácia, o ktorej rozhodol orgán verejnej moci- reprezentovaný aktuálnou vládou, zbavuje každého občana jeho vlastného podielu na spoločnom majetku, rovnako ako v prípade odovzdania súkromného vlastníctva. Ale s jedným rozdielom : liberálna ústavná tradícia chráni súkromné vlastníctvo  „štátu staviteľa“ tým, že zavádza kompenzáciu za vyvlastnenie, teda žiadny právny predpis a už vôbec nie ústavný neochraňuje štát, keď privatizuje majetok spoločnosti. 

Vzhľadom na súčasný vývoj v rovnováhe síl medzi štátmi a veľkými nadnárodnými spoločnosťami, táto asymetria reprezentuje právny a politický anachronizmus. Takáto ústavná nezodpovednosť umožňuje vládam voľne predávať majetok všetkých a financovať z neho ich hospodársku politiku. To spôsobuje, že zabúdame, že politická moc má slúžiť suverénnemu ľudu a nie naopak. Samozrejme, sluha (vláda) musí dokázať nakladať s majetkom svojich splnomocnencov (občanov), aby riadne plnil svoju službu a jeho úloha je úlohou správcu dôvery a nie voľného vlastníka zneužívania jeho dedičstva. Pretože ak je spoločný majetok už raz odcudzený, poškodený alebo zničení, neslúži viac spoločnosti. Nie je obnoviteľný a je ťažké ho získať či už pre súčasnú generáciu, za predpokladu, že si uvedomí, že si väčšinou zvolila nesprávne alebo pre tých ktorých prídu, ktorých nemožno obviňovať za výber ktorý neurobili. Otázka spoločného majetku najskôr prechádza ústavnou formou, pretože v ústave je uvedené, že politické systémy robia dlhodobé rozhodnutia, ktorými sa  chcú vyhnúť ľubovôle po sebe idúcich vlád.

Je preto dôležité vytvoriť teoretické rozpracovanie spoločne s aktívnou obranou, ktoré by sa zaoberalo „spoločným majetkom“ ako kategóriou právnej autonómie, ktorá zabezpečuje alternatívu ako pre súkromné tak aj pre verejné vlastníctvo. Táto úloha je o to dôležitejšia, že „sluha“ je zasiahnutý smrteľnou chybou hry (používa úver ako daň na financovanie svojej činnosti) tou, ktorá spôsobila že padol do rúk úžerníkom očividne silnejším ako je on. V obrovskej väčšine štátov, je vláda podrobená množstvom kanálov globálnym finančným záujmom, rozptyľuje spoločný majetok bez akejkoľvek kontroly, uvádzajúc ako vysvetlenie to, že je potrebné zaplatiť za svoje dlhy z hazardu. Táto logika toleruje ako prirodzený a povinný ten stav vecí, ktorý v skutočnosti vyúsťuje do neustálych a úmyselných politických rozhodnutí.

Povedomie  o spoločnom vlastníctve, jeho chápanie ako nástroja na uspokojenie potrieb a základných práv spoločnosti sa nevykonáva na papieri.  Formuje sa v bojoch, ktoré sú často neúspešné, ale vždy oslobodzujúce, zamerané na ochranu spoločného vlastníctva po celom svete. V mnohých prípadoch sú skutočnými nepriateľmi práve tie štáty, ktoré by mali byť dôvernými ochrancami. Vyvlastnenie spoločného majetku v prospech súkromných záujmov- napríklad v prospech nadnárodných korporácií, je často dôsledkom činnosti vlád, ktoré sú stále viac závislé  (teda sú v pozícii slabšieho) na podnikoch, ktoré určujú ich privatizačnú politiku, využívanie územia, alebo vykorisťovanie. Z tohto pohľadu je grécka a írska situácia príkladom. 

Moderná západná situácia sa vyvinula v rámci dialektiky štátu a súkromného vlastníctva, v tej historickej dobe, kde bola iba potreba ochrany  súkromné vlastníctvo pred autoritatívnym a všemocným štátom. Odtiaľ pochádzajú ústavné ochrany, ktorými sú verejná úloha, oblasť vyhradená výlučne právu (ktorá zaručuje zákonodarcovi monopol na niektoré otázky, vylučujúc zásahy ostatných štátnych zložiek moci formou dekrétov a nariadení) a odškodnenie. Ale teraz, keď sa pomer síl medzi štátom a súkromným sektorom otočil, aj súkromné vlastníctvo rovnako potrebuje dlhodobé ochrany a záruky. Avšak tie sa vo vnútri tradičného rámca, ktorý štát vo verejnej veci obmedzuje, dajú ťažko zostaviť. To je dôvod, prečo  klasická liberálna ochrana súkromia vzhľadom k štátu nestačí.

Politické uvedomenie si vyvlastnenia alebo vyplienenia spoločného majetku v prostredí prebiehajúcich zápasov (o vodu, o verejnú univerzitu, o zásobovanie, oproti veľkým prácam, ktoré poškodzujú územia) sa často objavuje rozptýlene bez toho, aby vyústilo vo vypracovaní nových teoretických nástrojov schopných ho reprezentovať a určiť jednotný smer týchto mobilizácií.  Kategória verejného majetku je určená, aby naplnila túto novú ústavnú funkciu ochrany verejnosti vzhľadom k neoliberálnemu štátu a súkromnej moci.

Toto poňatie prekonalo prudkú kvalitatívnu zmenu, keď v roku 2009 získal severoamerický ekonóm Elinor Ostrom Nobelovu cenu za ekonómiu za jeho práce o štátnej pôde o a predovšetkým za jeho knihu Vláda verejného majetkuiv, ktorá sa rovnako stala kľúčovým slovom medzinárodného prostredia. Avšak, toto vysvätenie značne vymazalo jeho kritický potenciál. Vo vedeckej oblasti sa Ostromovo dielo nestretlo s plným a bezvýhradným uznaním revolučných dôsledkov postavením ho do popredia verejného majetku medzi právnickými a politickými kategóriami.

„Tragédia verejného majetku“v – to je predstava, podľa ktorej voľný prístup jednotlivcov k spoločným zdrojom vedie k ich nadmernému využívaniu a ohrozuje ich existenciu – priviedla dominantný univerzitný prúd k považovaniu verejného predovšetkým za bezprávny priestor. V tomto stanovisku, mnohí ekonómovia a špecialisti sociálnych vied zakotvili svoje teórie o obraze človeka pozvaného do bufetu, kde je mu k dispozícii množstvo stravy, ktorý sa naň vrhá, aby si tým zaistil maximálne množstvo kalórií, ktoré je schopný nahromadiť na úkor druhých. Nenásytný homo economicus by skonzumoval maximum potravy za minimálny čas. Ostrom poukázal nakoľko zle tento model správania opisuje spojenie človeka z mäsa a kostí s reálnym svetom.

Predsa len, nevyvodil žiadny politický následok, aj keď model dostatočne opisuje správanie dvoch najdôležitejších inštitúcií, ktoré riadia náš svet. Podnik a neoliberálny štát, oba majú v skutočnosti tendenciu zachádzať s verejným majetkom ako žrút pozvaný do bufetu. Tlačené záujmami manažérov a akcionárov v jednom prípade, národom a vedúcimi politickými činiteľmi v druhom prípade, si osvojujú krátkozraké a egoistické postoje, ktoré najčastejšie podporujú hustou hmlou ideológie.

Vstúpiac raz do akademického a vedeckého prúdu, riskuje reč  o „verejnom“, že sa stane jedným z po kríze moderných indexov „podporovateľnosti“ alebo „zeleného hospodárstva“. Generácie, ktoré nasledovali za „vedeckou revolúciou“ totiž našli spôsob ako otvoriť pokladnicu uchovávajúcu nesmierne bohatstvá, o ktorých vlastníctve predchádzajúce generácie nevedeli a nemali prostriedky na ich využívanievi. Prvá modernosť techniky a ekonómie (16.-18. storočie), v spojení s právom,  vytvorila niečo pomyselné, čo predstavuje, ako „veda“  proces využívania premárnením, prírodné bohatstvá obsiahnuté v tejto pokladnici (uhlie, ropa, plyn, sladká spodná voda), prírodné zdroje, ktoré nedokážeme vyrobiť a ktoré sa prirodzene neobnovujú, iba ak milióny rokov. Na tomto pomyselnom sa zakladá táto veda o rýchlej a účinnej exploatácii pokladu, ktorú už tristo rokov nazývame ekonómiou.

V modernom myslení, využívanie verejného majetku – spotrebou nevyhnutne sa končiacou jeho privatizáciou v prospech tých, ktorým sa podarilo sa z neho tešiť a mať z neho čo najväčší úžitok – je pokladané za prirodzené. Proces hromadenia vyvoláva výrobu tovarov, ktorej predpokladmi sú peniaze, súkromné vlastníctvo pôdy a platená práca, ľudské vynálezy degradujú na obchodné účely kvalitatívnych samo o sebe jedinečných a neobnoviteľných hodnotách, akými je zem, doba života a kvalitatívny obeh tovaru.

Karl Marx  opísal proces primitívneho hromadenia – predovšetkým lúpenie spoločnej pôdy v Anglicku v 16. storočí – ako počiatočnú etapu kapitalistického rozvoja: umožnila napredovanie kapitálu postačujúceho na spustenie priemyselnej revolúcie. Jednako by sme mohli predložiť definíciu a vziať do úvahy, že primitívna akumulácia vymáhaním majetkov rovnako zahŕňa privatizáciu toho, čo bolo vystavané spoločne vďaka daňovej sústave, ovocia práce všetkých: doprava a verejné služby, telekomunikácie, verejné zariadenie, kultúrny a krajinný majetok, školy (a všeobecnejšie všetko, čo sa týka kultúry a výdobytkov), nemocnice: v skratke, všetky zložky, ktoré riadia spoločenský život až po obranu a väznicevii.

Citlivá všeobecná premena, ktorá by viedla k vytvoreniu hlavnej perspektívy zo spoločného, by stanovovala základy obrátenia, ktoré by sa odohrávali podľa technicko-právneho plánu. Teda ide o odhalenie a prekročenie paradoxu zdedeného z liberálnej ústavnej tradície: tej, ktorá súkromné vlastníctvo chráni viac ako vlastníctvo verejné.

_________________________________________________

í Dôležité, táto ochrana sa tým nestáva menej slabá. Vo Francúzsku, konštitucionalizácia monopolov verejných služieb v roku 1946 nezabránila ďalším formám.

ii Michael Hardt a Antonio Negri, Commonwealth, Harward University Press, 2009.

iii Ugo Mattei a Laura Nader, Plunder. When the Rule of Law is Illegal, Blackwell, Oxford, 2008.

iv Governing the Commons, Cambrige University Press, 1990 a edícia Boeck, Brusel, 2010 pre francúzsku edíciu.

v Garrett Hardin, „Tragédia verejného majetku“, Veda, vol. 162, čislo 3859, Washington, december 1968.

vi CarloM. Cipolla, The Economic History of World Population, Penguin, Londýn, 1962.

vii Elisabetha Grande, Il terzo strike, Sellerio, Palerme, 2007. Čítať tiež úvahy Davida Harveyho o „ akumulácii vyvlastňovaním“ v Nový imperializmus, Les Prairies Ordinaire, Paríž, 2010.

Profesor medzinárodného porovnávacieho práva na Hastings College of the Law na univerzite v Californni a autor Beni comuni. Un Manifesto, Laterza, Bari-Roma, 2011.

Preklad vznikol v rámci spolupráce so študentami  z Efpolit www.efpolit.org

Preklad:  Simona Nemcová a Martina Papánová