Predpokladajme, že dnes naozaj ide o « záchranu » Grécka.

Ak si osvojíme ešte stále dominujúci spôsob uvažovania, tak by to malo znamenať znemožniť bankrot gréckeho štátu a jeho udržanie v eurozóne. Nielen preto, že by neúspech v jednom alebo v druhom z týchto bodov znamenal katastrofu pre Grékov, ale aj preto, že dôsledky by boli zničujúce pre zvyšok Európy. V tomto zmysle by záchrana Grécka bola dobrá ako pre Grékov tak aj pre Európanov vo všeobecnosti. Na chvíľu pripusťme, že je to tak a položme si nasledujúcu otázku : aké by na to museli byť splnené predpoklady ?

Aby sme mali čo najlepšiu východiskovú pozíciu, predpokladajme, že Atény by v rozpätí troch alebo štyroch rokov dokázali dať svoje verejné financie do poriadku tak, aby ich štátny dlh nepresahoval ekvivalent 200% HDP. Nebolo by to ľahké : v súčasnosti je to takmer 160% HDP, a deficit rozpočtu zaznamenaný medzi januárom a augustom 2011 predstavuje 19 miliárd eur (teda deväť percentuálnych bodov HDP). Deficit sa nadôvažok prehlbuje, vo veľkej miere v dôsledku recesie, ktorú zhoršujú príšerné reštrikcie nanútené obyvateľstvu. V tomto roku ekonomická aktivita klesne o 5%. Ale « dobrovoľný vynútený » súhlas európskych bánk s odpisom 21% z výšky ich pohľadávok by mohol pomôcť spraviť cieľ 200% prípustným. Otázkou teda je, kto by dokázal dlhodobo uniesť taký dlh, za finančných podmienok, ktoré by úplne nezadusili grécku spoločnosť (určite nejde o to navrátiť jej radosť zo života …) ?

Prvou časťou odpovede je, že bez donucovacích opatrení bude onedlho ochotná grécky dlh držať len európska verejná moc. Ako s všetkou jednoduchosťou vraví jedna finančná firma « nevieme si predstaviť, že by investori začali opäť nakupovať[i]. » Nielenže akékoľvek navýšenie gréckeho dlhu bude môcť byť financované len z verejných zdrojov, ale aj pri postupnom obnovovaní naakumulovaných dlhov sa budú súkromní veritelia pretekať v prenechávaní prednosti Európskemu fondu finančnej stability (EFSF) a Medzinárodnému menovému fondu (MMF). Medzitým si banky a rôzne finančné inštitúcie zvyknú na skupovanie štátnych dlhov Európskou centrálnou bankou, napriek jej vlastnej doktríne, v záujme urýchlenia ich odbremenenia. O niekoľko rokov bude teda celý grécky dlh vo verejných rukách.

Zostáva len ujasniť si, aký úrok by bol « prijateľný » pre grécku spoločnosť, ako napokon pre akúkoľvek spoločnosť. Ak teda nepočítame s vyprovokovaním ľudovej revolúcie alebo uchopenia moci krvilačnou diktatúrou, či zániku gréckej civilizácie, môžeme sa dohodnúť, že žiadny vyspelý národ nedokáže dlhodobo znášať odčerpávanie viac ako 6% bohatstva, ktoré každoročne vyrobí. Aj to by v prípade Grécka zodpovedalo polovici miezd vyplácaných vo verejnom sektore[ii]. Pre porovnanie : Súčasná ročná dlhová záťaž Francúzka predstavuje 2,3 % HDP. Ak pripustíme stabilizáciu verejného dlhu Grécka na úrovni 200% HDP, tak na to, aby sme dlhovú službu udržali na 6% HDP by bolo potrebné skresať reálny úrok na 3%.

A teda, ak by si európske štáty dokázali na finančných trhoch požičať za reálne 3% (alebo menej), tak by grécky dlh mohli financovať bez nákladov. V polovici septembra práve EFSF dokázal na trhoch zazmluvniť 5 miliárd eur (na desať rokov), na financovanie plánu pomoci Portugalsku, pri nominálnom úroku 2,75%. Ak uvážime, že veriteľmi očakávaná inflácia sa pohybuje okolo 2%, tak ide o reálny úrok vo výške 0,75%. Dlhodobé financovanie gréckeho dlhu hlboko pod vyššie spomenutou likvidačnou úrovňou je teda možné.

Takýto scenár prvej pomoci by si však vyžadoval splnenie ešte troch ďalších podmienok : aby bol explicitne skoncipovaný, aby sa na ňom európski lídri dokázali dohodnúť, a aby si EFSF mohol požičať omnoho viac ako súčasných 440 miliárd eur. Presne to prišiel americký minister financií Timothy Geithner vysvetliť svojim európskym náprotivkom na wroclawskom samite. Nie preto, že by cítil náklonnosť k starému kontinentu, ale skôr pre jeho lásku k bankám. Pre Geithnera je neprijateľné nechať ich naďalej vystavené riziku bankrotu Grécka. Totiž za 440 miliárd eur dokáže EFSF skúpiť akurát tak dlh tejto krajiny. Pritom je potrebné zafinancovať plán pomoci Portugalsku a Írsku, a zachovať si rezervu na zmiernenie eventuálnych ťažkostí Talianska alebo Španielska (iba na ich zmiernenie…) Takže akú intervenčnú schopnosť by potreboval EFSF ? Tisíc miliárd eur znie ako rozumná suma.

Aj to len za predpokladu, že by bolo možné EFSF nasadiť v rozumnej lehote, s rozumným plánovaním, a s racionálnym odhodlaním ! Každý ďalší krok « cúvaním vpred » v podaní európskych politikov, aj keby išiel správnym smerom, bude naopak interpretovaný ako panický obrat tvárou v tvár nekontrolovateľnému vývoju situácie. A v takom prípade je istota najhoršieho.

Nedôvera trhov sa prehĺbi. V momente, keď ECB prestane nakupovať obligácie, úroky pre taliansky a španielsky dlh začnú opäť rásť. A potom postačí šibalské zapísknutie z tribúny na to, aby si všetci mysleli, že sa ide kopať penalta (reťazová degradácia ratingu štátnych dlhov ratingovými agentúrami), a aby sa spustila seba naplňujúca predpoveď. Krajiny pod paľbou by si už nemohli dovoliť refinancovať dlhy, pretože ponúkané úroky by boli premrštené. V konečnom dôsledku by sa ich dlhy stali neúnosnými nie kvôli ich výške, ale kvôli nárastu úrokových mier. Opäť si treba pripomenúť, že dlh s nulovým úrokom by nestál nič ! To zvyšovanie úrokov robí dlhy neúnosné (v tom zmysle, že náklady spojené s dlhovou službou v rovnakej miere zaťažujú štátny rozpočet). To ale veriteľov utvrdzuje v myšlienke, že dlh sa stal neúnosný, v čoho dôsledku zvyšujú rizikovú prirážku, ktorú si nárokujú od štátu, ktorý si chce požičať… čo zvyšuje úrok a robí riziko bankrotu v budúcnosti o to uveriteľnejšie.

V atmosfére paniky by si nedostatočne vybavený EFSF na trhoch nedokázal požičať za tak výhodných podmienok ako v súčasnosti. Zdraženie pôžičiek EFSF by malo dopad na štátne dlhy  rámci celej eurozóny, pretože garancie za ďalšie pôžičky by padli na ramená Nemecka, Holandska alebo Francúzska, teda krajín, ktoré by ešte nepatrili k zachraňovaným. Európsky záchranný plán by sa tak dal prirovnať k vlastnou únavou sa podopierajúcim prehnitým stojanom[iii].

Z toho istého dôvodu eurobligácie nepredstavujú lepšie riešenie. Na papieri ide o elegantnú a politicky vynaliezavú formulku : združenie štátnych dlhov v kombinácii s podpornou či penalizujúcou moduláciou úrokov[iv]. Ekonomická Európa vychádzajúca z chaosu dlhov v rámci kosmogónie vzniku rozpočtového federalizmu – priam dojímavé ! Stále by ale išlo o prehnité stojany. Zmiešanie všetkých verejných dlhov do jedného produktu totiž nápadne pripomína úvery subprime blahej pamäti – skompilované, štrukturované, titrizované… Trik na miešanie zrna do pliev.

V núdzi napokon neostáva nič iné než donútiť európske banky, aby vo svojich súvahách naďalej držali verejný dlh všetkých európskych štátov, ktoré sú pod tlakom. Možno práve o to ide európskym politikom. Prívrženci akéhosi trotskistického liberalizmu akokeby došli k záveru, že dokiaľ kríza nedozrela, nie je možné určiť správne riešenie. Kto by im protirečil ?

Až prejde krízová situácia, bude možné s kľudom zvážiť ostatné dobré riešenia. V prvom rade (konečne) zaviesť daň z finančných tranzakcií, ako aj uhlíkovú daň na celoeurópskej úrovni, tak ako to teraz navrhuje Michel Aglietta[v]. Ďalej upustiť od inflačného cielenia na úrovni smrtonosných 2%, a prejsť na úroveň 4 až 5%. Generovať infláciu pritom bude veľmi ťažké. Ako poznamenal Robert Boyer : « V súčasnom kontexte je nádej len ak by sa v Číne objavil nedostatok pracovnej sily a sociálne konflikty, ktoré by umožnili infláciu v Číne. Zvyšovanie miezd v Číne by spôsobilo návrat inflácie, ktorá by svet odľahčila od dlhov. Bol by to nádherný scenár[vi]. » Európski zamestnávatelia by (snáď) tiež mohli pomôcť a pustiť trochu peria počas mzdových vyjednávaní…

A napokon by sa na európskej úrovni malo zaviesť zlaté pravidlo. Ale naozaj prísne, seriózne, aj s vykonávacími dekrétmi ! Stanovený cieľ by mohla byť maximálna výška verejného dlhu na úrovni 30% HDP, a štáty by nesmeli prekročiť 3% rozpočtový deficit. V prípade, že by jedno alebo druhé nerešpektovali, nasledovalo by spravodlivé a odvážne opatrenie : zavedenie automatického zvýšenia sadzby pre vyššie pásma dane z príjmu na 90%, aby sa zlatému pravidlu urobilo zadosť.

V takom prípade by sme európskej sociálnej demokracii, odrazu hladnej po dobrých nápadoch, určite nezazlievali, ak by sadzbu nakoniec navýšila len na rozumnejšiu úroveň – 85%.