Pred polstoročím sa v Amerike ohlásila nová éra. Zrodila sa americká ľavica a začali sa ozývať sily požadujúce radikálnu zmenu, sily, ktoré boli tak tvrdo potlačené programami studenej vojny v rokoch päťdesiatych.

Ak by sme chceli načrtnúť líniu, ktorá by nejako indikovala seizmický posun, tak by zrejme išlo o prvý február 1960. V ten deň si štyria černošskí študenti z Poľnohospodárskej a technickej strednej školy v Severnej Karolíne sadli do segregovaného kútika v obchodnom dome Woolworth v meste Greensboro. Chceli obedovať. Stoličky však boli iba pre bielych. Černosi museli jesť postojačky.

Na druhý deň sa títo štyria mladí muži vrátili - lenže s dvadsiatimi piatimi ďalšími študentmi. Štvrtého februára sa ku skupine pridali štyri biele ženy z miestnej college. Siedmeho februára bolo takýchto skupín už päťdesiat štyri v pätnástich mestách a deviatich štátoch amerického Juhu. Dvadsiateho piateho júla sa majitelia obchodného domu Wooolworth vzdali: keďže zaznamenali stratu štvrť milióna dolárov, hodili do ringu uterák, a oficiálne tak zrušili segregované kútiky na obed.

O tri mesiace neskôr sa severokarolínske mesto Releigh vzdialené od Greensboro osemdesiat míľ stalo svedkom založenia Študentského výboru  nenásilnej koordinácie (SNCC). Jeho členovia hľadali možnosť rozšírenia demonštrácií za zrušenie segregovaných kútikov na širšiu, militatnú bázu. Bob Moses, prvý poľný vodca koordinačného výboru vtedy povedal, že ho do činnosti voviedol „zamračený, rozhnevaný a odhodlaný výraz“ protestujúcich, tak odlišný od „defenzívného a poklonkujúceho“ výzoru, typického pre väčšinu fotografií protestujúcich Južanov.

V tú istú jar sa v Ann Arbor, v štáte Michigan konala zakladajúca konferencia organizácie Študenti za demokratickú spoločnosť (SDS). Organizácia, ktorá neskôr zohrala vedúcu úlohu v rozprúdení protivojnového hnutia na univerzitách.

V máji Výbor pre neamerickú činnosť pri kongresovej Snemovni reprezentantov organizoval v San Franciscu povestný verejný híring o hrozbe „červených“. Študenti Kalifornskej univerzity v Berkley preskočili prepážku vyhradenú pre „počúvanie“. Zakročila polícia a vyhnala  ich zo schodov miestnej radnice, no  policajný zásah mal napokon za následok zničenie desať rokov trvajúcej moci obávaného Výboru pre neamerickú činnosť.

V priebehu krátkych štyroch rokov prinútilo Hnutie za občianske práva prezidenta Lyndona Johnsona, aby v roku 1964 podpísal zákon  o občianskych právach. O rok neskôr sa konala vo Washingtone prvá veľká protivojnová demonštrácia.

Na konci šesťdesiatych rokov sa tak americká spoločnosť ocitla v kŕčoch, začalo sa po novom hovoriť o americkej histórii, o ideológii „národnej bezpečnosti“ a o Impériu. Tajné hanebné dejiny FBI a CIA sa dostali na svetlo, odkryla sa úloha univerzít, slúžiacich imperiálnym vojnám, a vzbury vojakov, bojujúcich vo Vietname sa stali každodenným obrázkom. Konzumný kapitalizmus sa ocitol pod permanentnou paľbou najmä vďaka kritikom ako Ralph Nader.

V roku 1975 sa objavili nové sociálne sily - o slovo sa hlásilo ženské hnutie, ale aj hnutie homosexuálov. Prezident Nixon bol napokon donútený rezignovať zo svojho úradu. Zdalo sa, že ľavica otrávila asertívnu rolu americkej politiky na nasledujúcich dvadsaťpäť rokov.

Nový radikálny svet sa však nesformoval prvého januára 1960 z ničoho.

Už v roku 1958 sa odohral bojkot „obedňajších kútikov“ v Oklahoma City a je neuveriteľné, že inšpirátorom tohto protestu sa stala len osemročná dcéra vodkyne Rady mladých - Clary Luper, učiteľky v miestnej strednej škole. Osemročné dievča donútilo miestnych radných k zmene. Samotná Clara Luper dostala inšpiráciu od Rosy Parksovej, ktorá v roku 1955 odmietla v autobuse v alabamskom Montgomery uvoľniť miesto belochovi.

Rosa Parks vtedy odštartovala bojkot autobusov, čo pomohlo Martinovi Lutherovi Kingovi začať slávnu politickú kariéru. Parksová mala za sebou kurz organizovania, a podobne ako King bola účastníčkou seans v škole Highlander Folk, ktoré pripravovali kresťanskí socialisti, koketujúci s komunistickou stranou.

Don West, jeden z kresťanských socialistov, začal svoju kariéru ešte v roku 1915. Už vtedy ako agitátor organizoval demonštrácie pred kinami, kde bol na programe film pod názvom Grifitovo zrodenie národa. Išlo o tvrdý rasistický film, oslavujúci Ku Klux Klan pre jeho „obranu belochov pred černošským násilím“ po americkej občianskej vojne.

Tak teda vyzerá politická genealógia, ktorú si treba pripomenúť spolu so znameniami neskorších katastrof. Prehry Henry Wallaceho a Progresívnej strany v roku 1948 signalizovali poslednú serióznu výzvu nezávislej ľavicovej strany, ponechajúc tak americký elektorát v rukách len dvoch strán - demokratickej a republikánskej. V polovici päťdesiatych rokov odborové hnutie, akademici a všetok vládny establišment sa stali objektom honby na bosorky, organizovanej oboma hlavnými stranami.  Ľavica potom prežívala len ako mierové hnutie, zvlášť medzi náboženskými kwakermi. Prioritným bodom protestov sa stal odpor proti nukleárnym pokusom v atmosfére, ktoré tisícom Američanom spôsobili predčasnú smrť na následky rakoviny z ožiarenia.

Pokus o organizáciu novej politiky, čerpajúcej svoj základ v radikálnej energii 60. rokov, kulminoval v roku 1972. Vtedy Demokratická strana do zápasu o úrad amerického prezidenta nominovala na svojom zjazde v Miami Georga McGoverna. Odbory a stranícki bossovia, ktorí sa mali postarať o financovanie jeho kampane, však zaváhali a na kandidáta jednoducho zabudli. Víťazom volieb sa stal republikán Richard Nixon.

Od tejto chvíle sa Demokratická strana stala imúnnou voči radikálnej zmene. Jimmy Carter, južanský demokrat, ktorý sa dostal do Bieleho domu v roku 1977, sa nechal uniesť neoliberalizmom. Protivojnové hnutie, ktoré privítalo prehru vo Vietname, zostalo stáť so založenými rukami. Carter totiž odštartoval vysoké výdavky na zbrojenie, čo viedlo Ameriku do „novej studenej vojny“, bojov v Afganistane a v strednej Amerike.

Za prezidentovania demokrata Jimmyho Cartera nevýrazná a hanblivá ľavica sa však po nástupe Ronalda Reagana prebudila k životu. Reagan totiž zahájil hneď niekoľko vojnových konfliktov v Strednej Amerike. Navyše sa ľavica spojila pod zástavou  Jesse Jacksona, prvého vážneho prezidentského kandidáta čiernej pleti. Jesse Jackson, babtistický reverend a politický aktivista, bol v Memphise v roku 1968 po boku Martina Luthera Kinga aj vo chvíli, keď Kinga zastrelili. Jackson neskôr vytvoril Dúhovú koalíciu a v roku 1984 s programom progresívnych myšlienok zo 60. rokov sa uchádzal o kandidatúru na zápas o Biely dom. Lenže Demokratická strana ho zakaždým odstavila na vedľajšiu koľaj.

Debakel ľavice vyvrcholil v deväťdesiatych rokoch, keď demokrat Bill Clinton dokázal pre seba zmanažovať podporu od ľavice počas dvoch termínov – a to napriek faktu, že podpísal dve obchodné dohody - NAFTA a WTO, ktoré zdevastovali pracovné miesta, aj odbory. Podarilo sa mu pre seba získať podporu ľavice aj napriek embargu proti Iraku a vyhlásením vojny prostredníctvom NATO  Juhoslávii. A získal podporu ľavice ešte aj napriek útoku na pôvodný sociálny program welfare, určený pre americkú chudobu, čím ohrozil aj základné ústavné slobody.

Na pochopenie pomerov, aké zasiahli ľavicu v deväťdesiatych rokoch, je potrebné porozumieť veľmi zvláštnemu faktoru v podobe finančného mraku, vznášajúcemu sa nad tzv. neziskovými nadáciami, stvorenými boháčmi. Tie v prvom rade slúžia na oslobodenie sa od daní a zvyšné peniaze je potom možné prevádzať do nadácii podľa politického apetítu.

Veľké množstvo tzv. progresívneho sektoru prežíva len vďaka finančnej výpomoci, každoročne poskytovanej od „rich people“. Inými slovami, väčšina tzv. progresívneho sektoru je v podstate len odpadom sektoru korporatívneho - podobne ako akademici, ktorí sú takisto silno závislí od korporatívnych nadačných fondov.

Keď Clintonovo rozhodnutie ratifikovať obchodné dohody s Mexikom a Kanadou potenciálne ohrozilo alianciu odborového hnutia so skupinami ochrancov životného prostredia, veľké liberálne nadácie okamžite prešli do akcie. V polovici deväťdesiatych rokov dostávalo ochranárske hnutie dvadsať miliónov dolárov ročne od trustu Pew Charitable. Z tejto sumy tak žilo až deväťdesiat percent skupín zelených. Pod patronátom tohto trustu zelená opozícia voči NAFTA skolabovala. Koncom deväťdesiatich rokov, s výnimkou malých radikálnych, základných skupiniek, sa zelené hnutie podriadilo Demokratickej strane, to znamená, že skĺzlo do korporativizmu.

Hnutie žien, ktoré sa ocitlo pod útokom pravice, sa sústreďovalo iba na jediný bod, na obranu práva žien na potrat. Mnohé ženské skupiny a malé organizácie dostávali „big money“ od liberálneho Hollywoodu (ten oddane podporoval Clintona), odtiahli sa od veľkých tém sociálnej spravodlivosti a boli ticho aj v čase, keď Clinton likvidoval záchrannú sieť pre chudobné ženy.

Hnutie homosexuálov, tak radikálne v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, ustúpilo zo svojich pozícií a sústredilo sa iba na jediný bod - na kampaň za možnosť uzatvárania homosexuálnych manželstiev, čo pravdaže tvrdo odsudzujú  konzervatívne náboženské skupiny.

Treba si tiež pripomenúť pokračujúci kolaps leninskej a trockistickej ľavice, teda skupín, ktoré zvykli organizovať mladých ľudí a zaúčať ich do politickej ekonómie a organizačnej disciplíny. Niekedy koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov, kopírujúc kolaps Východu, sa tieto skupinky stali bezvýznamnými. A tak adoloscentná duša, nedotknutá sektárskou debatou, neosvietená osemnástym brumairom, je otvorená akejkoľvek infekcii.

Bushove roky sa stali pre kapacitu realistickej politickej analýzy ľavice takmer rokmi zániku. Hystéria okolo diablov konzumizmu - Busha a Cheneyho - viedla k vehementnému konštatovaniu, že akýkoľvek demokrat by bol kvalitatívne lepšou variantou.

Či by išlo o Hillary Clintonovú so záťažou neoliberalizmu deväťdesiatych rokov, alebo o Baracka Obamu, ktorého prvotným peňažným zdrojom bol Wall Street. Samozrejme, čierna Amerika - historicky najradikálenšjie krídlo Demokratickej strany - sa takmer jednomyseľne postavila za Obamu a ostane mu lojálnou až do konca.

Obama vstúpil do Oval Office s presvedčením, že ľavica pre neho nepredstavuje žiadne nebezpečenstvo, keďže sa metodicky zameriava na požiadavky predkladané bankami, zbrojárskymi firmami a washingtonským establišmentom národnej bezpečnosti.

A tak, aj keď Obama zvýšil americkú vojenskú silu v Afganistane, niet žiadneho protivojnového hnutia, ktoré by sa aspoň trochu podobalo tomu z rokov 2002 -2004 počas Bushovho útoku na Irak.

Počet členov v amerických odboroch sa stenčil na najnižšiu možnú mieru  v povojnovom období. Ostávajúci aktívni odboroví bojovníci a ich peniaze sú ešte stále pre demokratických kandidátov dôležitým faktorom, ale peňaženku kontroluje Amerika korporatívna.

A tak Obama pre zbytok svojho úradovania sa môže naďalej bezstarostne  správať k výčitkám ľavice a pokojne pokračovať v neoliberálnej agende.

Teda v agende, ktorá už prekvitá v obdobiach posledných šiestich prezidentov.