Medzi mnohými požiadavkami vynesenými aktivistami hnutia Obsaďte Wall Street je jedna, ktorej korene siahajú ďaleko do histórie Spojených štátov: požiadavka zavedenia stropu pre vysoké príjmy.

Už od zlatej éry povojnového amerického občianstva mobilizačné sily za ekonomickú spravodlivosť presadzovali túto žiadosť, ktorá je dnes nazývaná „maximálna mzda“. Toto označenie nezahŕňa iba mzdu, ale súhrn všetkých ročných príjmov; umožňuje vytvorenie dôvernej spojitosti s pojmom „minimálna mzda“.

Filozof Félix Adler – známy najmä založením komisie National Child Labor Committee začiatkom 20. storočia, ktorej bol aj predsedom – je prvý, kto predniesol túto požiadavku. Podľa neho vykorisťovanie pracujúcich, mladých a starých, vytvára obrovské súkromné majetky, ktoré majú „korupčný vplyv“ na americký politický život. Na obmedzenie tohto vplyvu navrhuje vytvorenie silno progresívnej daňovej sústavy, ktorá by dosahovala, nad určitým prahom, 100%-né zdanenie. Táto daň by ponechala jednotlivcovi „všetko, čo môže skutočne slúžiť k naplneniu ľudského života.“ a vytrhla by mu to, „čo smeruje k pompe, pýche a moci.“ⁱ

Keby New York Times neposkytol Adlerovej výzve široké obecenstvo, pojem „minimálna mzda“ by nepoznal legislatívnu interpretáciu pred prvým svetovým konfliktom. Aby sa finančne podporili vojenské náklady, zástanci pokroku navrhujú zdaniť v 100%-nej výške príjmy nad 100 000 dolárov. Skupina, ktorá toto opatrenie podporuje, l’American Committee on Finance War, zostavuje sieť dvoch miliónov dobrovoľníkov po celej krajine. V časopisoch publikuje oddeliteľné kupóny, ktoré čitatelia môžu podpísať, zapájajúc sa tým do „práce na urýchlenie vyhlásenia zákona“ o limitácii príjmov: nazývaným Komisiou „odvod z bohatstva“. „Ak má štát právo vziať život človeku, aby uspokojil obecný záujem, tak určite bude môcť vymáhať v období núdze niekoho bohatstvo z rovnakých dôvodov“, vyjadruje sa pred kongresom jeho prezident, právny zástupca Amos Pinchot, predtým než zdôrazní, že 2% Američanov vlastnia 65% celkového bohatstva krajiny. „Spojené štáty nemôžu viesť vojnu, ktorá slúži záujmom plutokratov a zároveň aj záujmom demokracie. Ak vojna slúži Bohu, nemôže slúžiť Mamone“, uzatváraⁱⁱ. Pinchot a jeho pokrokoví kolegovia v súdnom pojednávaní nezvíťazili, ale ich kampaň hlboko zmenila štátny daňový systém. Horná miera zdanenia príjmu prevyšujúceho milión dolárov sa zvýšila zo 7% v roku 1914 na 77% v roku 1918.

„Červený strach“ⁱⁱⁱ, ktorý nasleduje po prvej svetovej vojne zmaril nádeje rovnostárskejšej Ameriky. Od návratu k moci robí pravica zo Spojených štátov národ prívetivý k plutokratom. 20. roky 20. storočia zaznamenávajú rýchly proces koncentrácie bohatstva. V Kongrese sa demokrati a republikáni bijú za dosiahnutie zníženia daní maximálnej mzdy. V roku 1925 predstavuje hranica maximálneho zdanenia 25%.

Ale kríza z roku 1929, ktorá vháňa ekonomiku na pokraj krachu, znovu mení rozloženie síl. V roku 1933 je štvrtina amerických robotníkov bez práce. Znovu sa objavuje požiadavka maximálnej výšky príjmov. Už od Lousiany, Huey P. Long, žiarivý mladý senátor uvádza do činnosti hnutie „Zdieľajme naše bohatstvo“, ktoré sa rozptýli po celej krajine. Navrhuje zavedenie limitu vo výške 1 milióna dolárov pre osobné ročné príjmy – čo by predstavovalo 15 miliónov dolárov v roku 2010 – a  8 miliónov pre dedičstvo.

V júni 1935, prezident Franklin Roosevelt pohoršuje zámožnú Ameriku oznámením zámeru „nechať platiť bohatých“, aby sa vyriešila kríza. Preto zriaďuje 79%-nú daň na ich príjmy presahujúce 5 miliónov dolárov (približne 78 miliónov dolárov v roku 2010). Toto rozhodnutie – a Longova vražda v auguste 1935 – na čas odvracia myšlienku maximálneho príjmu. Tá sa opäť objavuje v apríli 1942. Roosevelt, podnecovaný niekoľkými odbormi, navrhuje vytvorenie maximálneho príjmu v čase vojny, stanoveného na 25 000 dolárov ročne (čo predstavuje približne 350 000 dolárov v roku 2010). Z dôvodu toho, že to nezašlo tak ďaleko, v roku 1944 vyniesol Kongres rozhodnutie, ktorým stanovil hranicu zdanenia príjmov nad 200 000 dolárov na nevyrovnanej úrovni: 94%.

V priebehu nasledujúcich dvoch desaťročí – v období veľkého blahobytu pre americkú strednú triedu – sa najvyššia daňová miera pohybovala okolo 90-tich %, predtým než klesla na menej než 70% v období prezidentského úradovania Lyndona Johnsona (november 1963 – január 1969). Za Ronalda Reagana sa táto daň ešte znižuje, až kým v roku 1981 nedosahuje 50%, a neskôr v roku 1988 28%. Dodnes sa zvýšila na 35%. Podľa niektorých je už príliš vysoká. Ale, našťastie pre nich, väčšina príjmov priznaných tými najbohatšími pochádza z výnosov z kapitálu, zo ziskov nadobudnutých vďaka kúpe a predaju akcií, dlhopisov a iných aktív, ktoré sú zdanené len do výšky 15%. Štatistika sumarizuje takýto vývoj: v roku 2008 si každý zo štyristo najbohatších daňových poplatníkov vložil do vrecka 270,5 milióna dolárov, a pre federálny štát zaplatil daň 18,1 %; v roku 1955 zarobili 13,3 milióna dolárov (v stálych dolároch, berúc do úvahy infláciu) a zaplatili daň 51,2 %.

Diskusia sa posunula. Dnes sa dediči Adlera, Pinchota a Longa zameriavajú viac na firmy ako na jednotlivcov. Podľa nich by mali rôzne stupne moci (miestna, štátna, federálna) získavať, aj keď súkromné firmy získavajú verejné peniaze - vo forme štátnych zákaziek, podporami na „hospodársky rozvoj“ alebo daňovými výhodami - aby od nich vymáhali nové mzdové politiky. Nijaký dolár pochádzajúci z daní by nemal putovať do pokladníc spoločností, ktoré platia svojim vedúcim desať, dvadsať, dokonca päťdesiatkrát viac ako zamestnancom^iv. „Federálny štát v súčasnosti odmieta podpisovať zmluvy so spoločnosťami, ktorých bežnou praxou je nábor pracovníkov na základe rasy alebo pohlavia. Rovnaký princíp by mohol byť uplatnený aj pri odmietaní zmlúv s tými, ktoré prehnane vysokými mzdami svojich vedúcich činiteľov prehlbujú ekonomickú nerovnosť v štáte^v.“ súvislosť hodnotí Inštitút pre politické štúdiá.

Konečný cieľ? Skutočná „maximálna mzda“, viazaná na výšku minimálnej mzdy, ktorá by nadobudla formu silne progresívnej daňovej sústavy, tak ako pred storočím navrhol Adler. Maximum by bolo definované ako určitý násobok minima a každý príjem vyšší ako desať alebo dvadsaťpäťkrát ako toto minimum by bolo zaťažené 100%-nou daňou. Toto opatrenie by takmer okamžite povzbudilo a udržiavalo formu solidárneho hospodárstva: po prvýkrát by mali najbohatší osobný a priamy podiel na blahobyte chudobnejších.

Pred vystúpením hnutia Obsaďte Wall Street sa takáto perspektíva snúbila s politickou fantazmou. Teraz ešte viac. Príznak všetkých dôb: dvaja významní americkí univerzitní profesori, jeden znalec práva na Yale a druhý ekonóm na Berkeley, prednedávnom publikovali v New York Times dôraznú obhajobu daňovej reformy, ktorá by obmedzovala príjem jedného percenta najbohatších Američanov na tridsaťšesťnásobok priemernej mzdy^vi. Dnes pokladáme minimálnu mzdu za spoločenskú normu. Prečo nie maximálnu mzdu?

Autor je  výskumníkom z Ištitútu pre politické štúdiá (Washington DC) a vydavateľ týždenníka Too Much (www.toomuchonline.org). Autor diela The Rich Don’t Always Win : the forgotten triumph over Ploutocracy, 1900-1970, that created the classic American middle class, Seven Stories Press, New York, vychádzajúce koncom roka 2012.

Preklad vznikol v rámci spolupráce so študentami  z Efpolit www.efpolit.org

Preklad: Martina Papanová

___________________________________________________________________________

ⁱ Felix Adler, „Social reform : proposing a system of grand taxation“, The New York Times, 9. február 1880.

ⁱⁱ The Public, New York, 28. september 1917.

ⁱⁱⁱ Roky 1919-1920, poznačené silným antikomunistickým zmýšľaním.

^iv Hlavní americkí zamestnávatelia v súčasnosti zarábajú 325-násobok priemernej mesačnej mzdy.

^v „Executive Excess 2007 : The Staggering Social Cost of U.S. Business Leadership. 14th annual CEA Compensation Survey“, Institute for Policy Studies, Washington, DC, 29. august 2007.

^vi Ian Ayres, Aaron Edlin, „Don’t Tax the Rich. Tax Inequality Itself“  , The New York Times, 18. december 2011.