JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Energetická bezpečnosť – pre koho?

Podľa britskej organizácie Corner House súčasná politika energetickej bezpečnosti nezabezpečí ani energiu, ani bezpečnosť. Táto ...

[Kriteko]

Všetci v protismere

Michal Horváth napísal celkom dobrý text k veci. Ale je tu niekoľko „ale“. Súhlasím, že eurozóna nemá ako vykopnúť Grékov. Nie je ...

[Tiburon]

Doslovné metafory teroristu

Kríza žánru | Le Monde diplo | Remi Nilsen | 02.08.2011

_ma_small

Je v nórskej spoločnosti niečo extrémistického? Pýta sa Remi Nilsen, vydavateľ nórskej verzie Le Monde Diplomatique.

 

Texty Andersa Behringa Breivika nie sú divokými fabuláciami. Všetko čo napísal, sme už predtým počuli. Pred tromi rokmi sa na mňa obrátilo fínske verejnoprávne rádio potom, ako strelec zavraždil vo Fínsku päť ľudí v škole. Pýtali sa ma, prečo sa také niečo stane vo Fínsku a nie v Nórsku. Vzhľadom na fakt, že obe krajiny sú si kultúrne, geograficky a demograficky podobné. Nad odpoveďou sa nedalo ani len špekulovať. Dnes som sa ocitol v situácii, keď si musím položiť otázku, či je v nórskej spoločnosti niečo extrémneho. Naozaj žijeme v dobre fungujúcej sociálno- demokratickej spoločnosti, charakerizovanej dôverou a rovnosťou?

Správy o tom, že terorista , ktorý odpálil nálož pred úradom nórskeho premiéra a zaútočil na letný tábor na ostrove Utøya, je Nór a “kultúrny konzervatívec,”- ako sám seba nazýval na rozličných web fórach,- spôsobili v krajine šok a vlnu sklamania. Nemysleli sme si, že máme pravicových extrémistov, pripravených zrealizovať to, čomu veria. Bol to iba blázon? Samoradikalizovaný, osamelý vlk? A prečo zmasakroval mladých ľudí z AUF, mládežníckej organizácie umiernenej, stredo- ľavicovej strany Práce?

Pravdepodobne nikdy nebudeme poznať odpovede na všetky tieto otázky. Z definície vyplýva, že osoba, chladnokrvne vraždiaca deti, je psychopatom. Otázka, ktorú si ale musíme položiť je, či a ako môže viesť čoraz agresívnejšia verejná politická diskusia k takémuto zvrátenému konaniu. Čo sa vlastne stane, keď niekto začne doslovne chápať alegórie a  metafory.

 

Jednou z najtypickejších čŕt škandinávskeho politického života je fakt, že existujúci sociálno- demokratický systém má vo verejnosti takú podporu, že sa k nemu hlásia všetky politické strany, vrátane pravice. Tá napríklad tento rok v Nórsku tvrdila, že hrala kľúčovú úlohu pri vzniku robotníckeho hnutia. Rasistická pravica, predovšetkým v Dánsku, ale aj v Nórsku a Švédsku sa k nemu hlási tiež a považuje preto imigráciu za hlavnú hrozbu, ktorá by ho mohla zničiť. Zaujímavé je, že za takúto hrozbu nepovažuje skôr rastúcu nerovnosť, spôsobenú neoliberálnou globalizáciou a “lepkavým” finančým priemyslom. Tú podporuje liberálna pravica, ktorá tvrdí, že súčasný systém je neudržateľný a to aj napriek opakovaným prieskumom verejnej mienky, ukazujúcim že drvivá väčšina Nórov je ochotná platiť vyššie dane, aby udržali momentálny sociálny systém.

Aj keď myšlienku “moslimskej invázie” a “sprisahania proti západnej Európe” pestuje aj strana Pokroku, treba povedať, že to nie je ničím v porovnaní so Švédskymi demokratmi, ktorí majú 20 poslancov. Ich líder, Jimmie Åkesson, označil opakovane Islam za «najväčšiu hrozbu pre Švédsko od II. svetovej vojny.«  Myšlienka hrozby, alebo dokonca okupácie, je populárna aj v Dánsku v radoch Dánskej ľudovej strany. Je to tretia najväčšia dánska strana ( 13,8 percent hlasov vo voľbách v r.2007) a tvrdí, že moslimská imigrácia je « najväčšiu národnou pohromou » ostatných desaťročí a neváha vyzývať  (alegericky?) proti tejto hrozbe po vzore dánskeho odporu počas 2. svetovej vojny.

Toto je pár, skôr miernych príkladov otvorene rasistického diskurzu, ktorý sa stal « normálnym » v európskom politickom mainstreame. Francúzsky minister hovorí o nevyhnutnosti brániť « francúzsku identitu, » nemecká kancelárka a britský premiér začiatkom roka vyhlásila, že « mulitkulturalizmus zlyhal, » bez toho, aby predostreli nejaké argumenty. Ich slová vyzneli ako vyslovené uznanie existencie ničím nepodloženej xenofóbnej formulky, podľa ktorej rôzne kultúry (napríklad kresťanská a moslimská,) nemôžu žiť spolu. Nehovoriac o americkej Tea Party movement, ktorá neváha vykresľovať Obamu ako Hitlera, zatiaľ čo zároveň šíri konšpiračné teórie s Obamom v úlohe infiltrovaného moslima a stúpenci žiadajú vidieť jeho rodný list. Čo sa stane, keď zoberú ľudia túto rétoriku, tieto metafory doslovne?

Otázkou zostáva, prečo Nórsko? Prečo také extrémné gesto v pokojnej a bezpečnej krajine s nízkym sociálnym napätím, virtuálnou nezamestnanosťou, vysokým stupňom rovnosti a podľa OSN, jedným z najlepších miest pre život?

Aj napriek tomu, že v Nórsku existujú medzi sociálnymi a spoločenskými triedami v kultúre a príjmoch len pomerne malé rozdiely, stále sú tu. Za ostatných desať, alebo dvatsať rokov došlo k triednej re-kompozícii, počas ktorej sa robotnícki voliči presunuli od sociálnych demokratov strany Práce, smerom k populistom a xenofóbom zo strany Pokroku. Spôsob tohto odklonu ostáva pre ľavicu ešte aj dnes záhadou. Najrozšírenejšie vysvetlenie je také, podľa ktorého sa strana Práce priveľmi profesionalizovala a jej predstavitelia sa vzdialili od ľudí, zaťiaľ čo strana Pokroku je « ľudovejšia » a dá sa s ňou jednoduchšie identifikovať.

Populisti a časť liberálnej pravice sa začiatkom 90. rokov v Dánsku a o trošku neskôr v Nórsku, pustili do « kultúrnej vojny » proti « politickej korektnosti »  (výraz, ktorý Breivik používa vo svojom manifeste často) ľavice. Všetky hlavné nórske strany sa označujú za sociálno- demokratické, pretože systém je tak populárny, že ísť proti nemu sa rovná volebnej porážke. Liberálna pravica a liberálnejšie krídlo strany Práce ale dosiahli zhodu v tom, že sociálny systém nie je dlhodobo udržateľný. Liberálna pravica tento argument používa samozrejme na oddôvodnenie privatizácie verejných služieb, zatiaľ čo populistická pravica a a strana Pokroku viní z jeho oslabenia imigrantov. Kombinácia « ľudovej » identifikácie a jednoduchých odpovedí na komplexné ekonomické otázky by mohli byť vysvetlením čoraz xenofóbnejšieho prostredia. Toto je ešte zmiešané so všeobecným príjmaním anti- islamského rasizmu po 9/11. No znovu trebať povedať, že xenofóbne prostredie nie je v Nórsku nijako výnimočné.

Hlavným nepriateľom Breivika a iných « kultúrnych konzervatívcov » nie sú moslimovia, ktorých silný pocit identity rešpektujú, ale slabí a « zženštilí » « kultúrni Marxisti,» exponenti multikulturalizmu. Tu treba hľadať vysvetlenie, prečo Breivik zaútočil na stranu Práce a nie napríklad na mešitu. Tento argument nie je nový a môžeme ho nájsť v celej Európe: ľavica svojim zdôrazňovaním imperialistickej minulosti bieleho muža, ponižuje bieleho muža a dopúšťa sa, podľa nich, reverzného rasizmu. Aj preto označuje Breivik sám seba ako anti-rasistu.

Breivik ukázal obrovskú mieru nenávisti proti nórskej stredo-ľavici. Je zložité vysvetliť sociálnu dynamiku, ktorá hrala v jeho prípade úlohu. Prečo tento muž, ktorý vyrástol v prosperujúcej západnej časti Osla v sebe vypestoval takúto nenávisť voči mainstreamovej politke? Nemyslím, že máme dnes dostatočné množstvo faktov, aby sme jasne oddelili psychologické motivácie od sociálneho a politického kontextu.

Nezanedbateľnou je aj « marxistická » zložka. V ostatných rokoch liberálna a konzervatívna pravica agresívne zdôrazňujú zločiny « komunizmu »( Stalin a Pol Pot,) dávajúc marxizmus na jednu úroveň s nacizmom, hovoriac, že akékoľvek uvažovanie o sociálnej zmene, vedie nevyhnutne k totalitnému režimu. Tento argument má poukázať na to, že ľavica má tajnú agendu a má tak diskvalifikovať  jej túžbu po spravodlivejšej a rovnejšej spoločnosti. Táto stratégia sa ukázala ako efektívna v prípade, ak išlo o zablokovanie politickej diskusie o sociálno- ekonomickom rozvoji našich spoločnosti. Umožnila totiž prevrátiť politiku na « kultúrnu vojnu » a odkloniť ju tak od otázky, ako prerozdeľovať bohatstvo a zjednocovať ľudí.

Po celej Európe sme svedkami rovnakých antagonizmov, ktoré sa podobajú na politickú motiváciu Breivikovych činov. Je zložité určiť, čo napokon spôsobilo passage à l'acte v tak extrémnom prípade, ako je tento. No ak sa z neho môžeme niečo naučiť, tak je to poznanie, že normalizácia rasizmu a agresívny verejný diskurz, môže radikalizovať nevyrovananých ľudí. Nemôžeme z Breivikovho aktu viniť xenofóbnu a populistickú pravicu, no jeho činy zdôrazňujú, že my všetci máme diskurzívnu zodpovednosť. Metafory totiž môžu byť chápané doslovne. A to už nie je otázka slobody slova, ale rétorickej čestnosti a zodpovednosti.

Bookmark and Share

Súvisiace články:

Hodnotenie

9

Tento článok zatiaľ hodnotilo 31 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 06.08.2011 (Pozorovateľ)

Diskusia k článku obsahuje 15 príspevkov


Videonázor

Cigán, možnosti inklúzie Rómov na Slovensku vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2012 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist