Ozajstná tragédia labouristickej ľavice – a vlastne celej izraelskej spoločnosti – spočíva v jej nemohúcnosti.

Dôvody volebného debaklu z februára 2009 sa v ničom podstatnom nelíšia od historickej prehry z roku 1977, keď sa pravica po prvý raz dostala k moci. Predovšetkým ide o to, že ideologické štruktúry hnutia nedokážu ponúknuť perspektívu budúcnosti v podobe návodu, ako vybŕdnuť zo závozu neokolonializmu a neoliberalizmu. Mnohí Izraelčania si začínajú uvedomovať, že majú do činenia s vážne, ak nie priam smrteľne chorým pacientom.

Pomalý zostup do pekla nespôsobilo mocenské opotrebovanie, ani všeobecný vývoj spoločnosti, ale neschopnosť ľavice vysporiadať sa s víťazstvom z júna 1967 a následne s historickým prelomom, ktorý predstavovala dohoda z Oslo v roku 1993. Postavená pred túto ohromnú úlohu prejavila svoj konformizmus a konzervativizmus ako aj svoje intelektuálne a morálne nedostatky.

Židovské nacionalistické hnutie už na počiatku malo za cieľ vystaviť Palestínu neobmedzenej imigrácii, jej kolonizáciu a následné osamostatnenie. „Sionistické podujatie je dobyvateľským projektom. A chcem, aby ste pochopili, že formulovanie tohto projektu s pomocou vojenskej terminológie pre mňa určite nie je rétorickou formulkou[i],“ tvrdil v roku 1929 Berl Katznelson, ideológ labouristického hnutia. 

Oprávnenosť tohto dobytia hnutie vysvetľovalo historickým právom Židov na zem svojich predkov. Už na konci XIX. storočia všetky sionistické prúdy očakávali pohromu európskych Židov. Druhá svetová vojna im dala za pravdu. Víťazstvo z rokov 1948-1949 bolo vyvrcholením polstoročných cieľavedomých príprav, na ktorých sa podieľali labouristi, vládnuci od začiatku tridsiatych rokov.

A tak, keď v júni 1967 zahrmelo - Ako to chápať a čo robiť ?  - išlo tu o dôsledok chybnej egyptskej kalkulácie, ktorá sa dala využiť na dosiahnutie mieru, keby sa dobyté územia použili ako výmenný artikel? Alebo, naopak, išlo o logické pokračovanie vojny za nezávislosť ? Malo sa to chápať ako príležitosť na pokračovanie diela započatého v roku 1949? Alebo, naopak, bolo potrebné ohlásiť arabskému svetu, že nakoľko sionizmus dosiahol svoj cieľ na líniách dohodnutých v rámci prímeria z roku 1949, dobývanie územia a jeho kolonizácia po vytvorení štátu prestali byť existenciálnou nutnosťou? Židia mali strechu nad hlavou a mohli sa stať národom ako každý iný.

Iba ľavica odchovaná na univerzálnych hodnotách (a nie výlučne na kultúrnom partikularizme a nacionalizme) by dokázala formulovať tento skutočne revolučný princíp, a uznať „zelenú čiaru“ z roku 1967 za konečnú hranicu pre národné teritórium. Až na niekoľko mimoriadne vzácnych výnimiek však labouristické elity neboli pripravené na presadzovanie tohto univerzálneho princípu.

Tých pár intelektuálov, ktorí sa pokúsili vstúpiť do politiky po roku 1977, aby stranu vybudovali na nových základoch, boli dotlačení k demisii, alebo to po prvej libanonskej vojne (1982) vzdali. A vedúce osobnosti strany nič nevymysleli. Len pokračovali v ceste, ktorú vyznačili dvaja ideológovia z prvej polovice XIX. storočia - Aharon David Gordon a Berl Katznelson.

Labouristické vlády medzi rokmi 1967 až 1977, či neskôr v 90. rokoch rokoch, neuvažovali nad revíziou starej doktríny dobýjania územia na základe historického práva Židov na izraelskú zem, neuvažovali nad nutnosťou konečne založiť budúcnosť krajiny na prirodzenom práve všetkých národov byť tvorcom vlastného osudu. Diskusia sa viedla – a dosiaľ sa vedie – len o najlepšom využití situácie, ktorá vznikla v dôsledku arabskej slabosti.

Ešte stále pre nás platí princíp, podľa ktorého sa nemožno vzdať ani kúska územia, pokiaľ nás k tomu neprinúti väčšia sila. Kolonizáciu, spolu s metódami, ktoré sa uplatňujú dodnes, spustili jednotlivé labouristické vlády v rokoch 1967 až 1977: konfiškácia zeme pod akoukoľvek zámienkou, prekrúcanie alebo obchádzanie zákona, a nerovnosť medzi Židmi a Arabmi ako norma. Keď sa v rokoch 1992 až 1996, a neskôr v rokoch 1999 až 2001 labouristi opäť dostali k moci, v skutočnosti sa napriek dohode z Oslo nič nezmenilo. Naopak -  urobili všetko, aby sa vyhli hnevu osadníkov a celej pravice, pre ktorých je uznanie práva Arabov na časť Palestíny na západnej strane Jordánu „zradou“. Jediným spôsobom, ako zadržať ich nevôľu, je umožniť pokračovanie v dobíjaní územia.

Dohodou z Oslo labouristi, aj keď morálne a intelektuálne neschopní pribrzdiť kolonizáciu, predsa len zahájili obrat. Premiér Jitzak Rabin, ktorý ju podpísal za Izrael, víťaz vojny z júna 1967, zavraždený náboženským nacionalistom v roku 1995, ostáva za polstoročie jediným politickým lídrom, ktorý dokázal prekonať predsudky svojej doby. Ale na to, aby pochopil, že izraelsko-palestínska vojna skončí, len keď budú oba národy ochotné vzájomne si uznať svoje štátotvorné právo, potreboval dvadsať rokov a libanonské dobrodružstvo z roku 1982.

Svoje precitnutie Rabin zaplatil životom. Možno by jeho prítomnosť zachránila zle koncipovanú aj aplikovanú dohodu z Oslo - bol príliš inteligentný a pragmatický na to, aby toleroval neustále používanie autoritatívneho argumentu trikrát tisícročného práva, vyrytého do prvej veľkej knihy ľudstva.

„Obama, obráťte sa na Bibliu,“ odkazuje Joel Markus, nestor izraelskej žurnalistiky, pol storočia blízky pravému krídlu labouristov[ii]. Súčasný minister obrany Ehud Barak a jeho okolie, konfrontovaní s menej zhovievavou americkou politikou zoči - voči katastrofálnym dôsledkom kolonizácie, ešte stále nenašli spôsob, ako sa postaviť osadníkom – aj keď sa pokúšajú rozobrať zopár „divokých“ usadlostí, a niekedy sa im to aj darí. Vždy, keď sa odvážia spomenúť uvoľnenie územia, je odpoveďou hrozba občianskej vojny, a ústup. Ako argument teda zostáva len nevyhnutnosť, vyplývajúca z medzinárodnej politiky, ináč povedané - americký tlak.

Izraelskí labouristi si prezidenta Georgea W. Busha a jeho neokonzervatívnych ideológov opatrovali rovnako ako evanjelistov z Alabamy alebo kolonistov západného brehu Jordánu. Preto v roku 2009 nešlo o politické, ale o morálne a intelektuálne zlyhanie labouristov. Ľavicoví voliči vycítili, že bez nových myšlienok strana stratila svoje opodstatnenie. Totiž, ak jediné, čo mohli labouristi ponúknuť, bolo použitie sily a odvolávanie sa na dejiny, načo investovať do vyblednutej napodobeniny, keď je v osobe Benjamína Netanjahua k dispozícii originál ? Ehud Barak, ktorý sa chystal zozbierať plody svojho „víťazstva“ z operácie v Gaze z minulej zimy sa o tom presvedčil na vlastnej koži.

A obdobná ideologická prázdnota vládne aj v ekonomickej a sociálnej politike. Strana práce, rovnako ako stará Mapaï, založená v roku 1930[iii], nikdy nebola socialistickou stranou porovnateľnou s jej európskymi „sestrami“. Nadradenosť národných požiadaviek z nej už pri zrode urobila špecifické zoskupenie, ktoré boli vzdialené nielen stranám Léona Bluma, Rudolfa Hilferdinga[iv] a austro-marxistov ako Otto Bauer, ale dokonca aj britskej Strane práce, ktorá sa v roku 1931 začala prikláňať k socializmu.

Mapaï vždy odmietala marxizmus aj v tej najmiernejšej forme, a kapitalizmus a súkromné vlastníctvo chápala výlučne podľa národno-budovateľských potrieb. Veľkým vzorom Ehuda Baraka, rovnako ako aj jeho predchodcu Šimona Peresa, zostáva Antony Blair, ktorého americkí neo-konzervatívci pokladajú za svojho[v]. Labouristickí predstavitelia zas s udivujúcou ľahkosťou presedlali na neoliberalizmus, založený na myšlienke slobody trhu ako záruky slobody jednotlivca. Jeho základným cieľom je oprostiť kapitál od akéhokoľvek štátneho obmedzovania.

Aj keď nie všetci labouristi prijímajú teoretické východiská neoliberalizmu, väčšina z nich ho schvaľuje v praxi. Tých, čo chápu sociálnu spravodlivosť ako podstatný predpoklad slobody, je menšina. V skutočnosti sa ľavica ako celok podieľa na zbere zhnitého ovocia absolútnej dominantnosti národných hodnôt, ktorá je odjakživa neodmysliteľnou súčasťou jej politickej kultúry  - už tretiu generáciu sa všetci Izraelčania učia, že národná a kultúrna identita je nadradená nad akékoľvek materiálne záujmy.

Tento jav, ktorý nemožno v moderných dejinách podceňovať, nie je výsadou izraelskej spoločnosti, keď jednotlivé sociálne skupiny volia proti vlastným ekonomickým a triednym záujmom v mene národných, kultúrnych, alebo náboženských hodnôt[vi]. Ide o normu, ktorú ako najmenší spoločný menovateľ ustanovili všetkým budovateľom Izraela, bez ohľadu na ich spoločenské postavenie, samotní jeho zakladatelia  - ich dejiny, náboženstvo a vyšší politický cieľ - židovský národný štát.