Urobíme vám najhoršiu službu, pripravíme vás o nepriateľa. Týmito slovami varoval Západ sovietsky diplomat Alexander Arbatov v roku 1989 hneď po páde Berlínskeho múru. „Sovietsky nepriateľ mal všetky kvality,dobrého nepriateľa´: bol solídny, stály, koherentný. Vojensky nám bol podobný, vybudovaný na clausewitzovskom modeli. Bol síce znepokojujúci, no známy a predvídateľný," zhodnotil francúzsky veterán studenej vojny generál Maisonneuve.

Koniec východného nepriateľa uvrhol strategických expertov západných demokracií do zmätku. Chvíľu ešte varovali, že netreba strácať pozornosť a netreba si začať rýchlo vyberať dividendy mieru, no bolo cítiť, že ich výrokom už chýba presvedčivosť. Až o 20 rokov sa z Ruska opäť stala vážna hrozba.

Odvtedy, bez ohľadu na to, že napríklad taliansky organizovaný zločin zabíja viac ako jeho ruský konkurent, je ruská mafia nepriateľom číslo jeden. V podobnom duchu dnes zaujíma médiá viac minulosť Vladimira Putina, skromného dôstojníka KGB, ako zvolenie bývalého riaditeľa CIA Georgea Busha staršieho za prezidenta USA.

V tejto konštrukcii obrazu nepriateľa zohrávajú hlavnú úlohu strategické inštancie, ktoré majú za úlohu v konečnom dôsledku zlegitimizovať použitie sily. Spisovateľ Paul Dickson už v roku 1971 opísal obrovskú mašinériu zdedenú zo studenej vojny ako „vojensko-intelektuálny komplex" think-thankov.

V USA je dnes okolo 500 až 1500 takýchto think-tankov (súkromných alebo verejných výskumných spoločností), z ktorých najznámejšia Rand corporation zamestnáva takmer 1500 ľudí v piatich amerických a štyroch zahraničných úradoch, s ročným rozpočtom 130 miliónov dolárov. A to je nič v porovnaní s ôsmimi miliardami, ktoré ročne dostáva Institute for defense analyses, alebo šiestim miliardám Aerospacu.

V ostatných demokraciách neexistuje nič podobné: francúzske oddelenie strategických záležitostí pri ministerstve obrany má ledva sto spolupracovníkov a študijný ročný rozpočet štyri milióny eur.

Štokholmský Medzinárodný výskumný inštitút mieru (Sipri) si vystačí s päťdesiatkou výskumníkov a Medzinárodný inštitút pre strategické štúdie (IISS) vo Veľkej Británii pracuje so štyridsiatimi expertmi pri rozpočte 9,2 milióna eur.

Strategické debaty teda do veľkej miery formulujú americké strategické kruhy, ktorých rétoriku si osvojujú aj ostatní.

Istý čas, po irackom napadnutí Kuvajtu, malo nepriateľa z východu nahradiť „ohrozenie z juhu", pretože jednoduchá geografická reorientácia by umožnila zakonzervovať strategický rámec a podobné riešenia. Lenže príliš heterogénny juh sa na takúto generalizáciu veľmi nehodil, až kým sa neobjavila téza „stretu civilizácií" z pera amerického profesora vedeckých vied Samuela Huntingtona.

Obávali sme sa tiež „sivých zón" a skrachovaných štátov, ktoré unikajú zákonnosti. Kniha Veľká šachovnica Zbigniewa Brze zinského, bývalého poradcu prezidenta Jamesa Cartera, sa stala breviárom unilateralistickej vízie amerických lídrov.

Dôležité už nie je mať nepriateľa, ale udržať si nadvládu. „Pretože bezprecedentná sila USA je odsúdená na úpadok, prioritou je ovládnuť proces vzniku nových svetových mocností takým spôsobom, aby neohrozovali americkú nadvládu," píše Olivier Zajec v knihe Tajomstvá geopolitiky.

Nová etapa hľadania nepriateľa prišla po tom, čo strategické a intelektuálne inštitúcie obsadili neokonzervatívci. V roku 1997 založili Projekt pre nové americké storočie (PNAC), vychádzajúci z hesla, že americké vedenie je dobré nielen pre Ameriku, ale pre celý svet.

Správa s názvom Rekonštrukcia americkej obrany, s ktorou PNAC prišiel ešte pred 11. septembrom 2001, hovorí o legitimite preventívnej vojny a prípustnosti použitia jadrovej zbrane v minijadrových taktických hlaviciach.

V demokraciách by mali aj stratégovia pracovať na základe transparentnosti a verejného oficiálneho diskurzu. Francúzska Biela kniha obrany, britská Revue pre strategickú obranu z roku 2002 či americký dokument Smerom k veľkej stratégii neistého sveta, obnovovanie transatlantického partnerstva a ďalšie dokumenty vysvetľovali, že už neexistuje veľký nepriateľ, no náklady na obranu napriek tomu nesmú klesať.

A hoci sa v nich už nehovorilo o konkrétnom nepriateľovi, jeho funkciu v textoch nahradili argumenty odvolávajúce sa na riziká, neistoty, krízy a záujmy, jednoducho na rad prišiel „technologický fetišizmus".

Doktrína, s ktorou prišiel bývalý šéf amerického úradu obrany Andrew Marshall, pracovala s pojmami ako „precízne zbrane", ktoré mali obmedziť počty mŕtvych pri konfliktoch i vedľajšie efekty bojov. Po nej prišla na rad idea cyber-vojny - protiraketová obrana so systémom: velenie, kontrola, komunikácie, počítače, spolupráca a rozviedka, transparentnosť bojového poľa, architektúra systémov a podobne.

Všetky tieto technologické vynálezy mali bojovať s protivníkom, ktorý by prijal tradičný zápas. Taký sa však našiel iba jeden - Saddám Husajn počas prvej časti vojny v Iraku (od 20. marca do 1. mája 2003). Potom už bojujúce strany frontálne stretnutie odmietli.

Ku globalizácii strachu prispeli aj útoky na Svetové obchodné centrum a Pentagon. Prezident George W. Bush vzápätí vyhlásil globálnu vojnu proti „terorizmu". Oznámil svetu, že ho ohrozuje Os zla: Irán, Irak, Severná Kórea. No označiť riziko nestačí, treba ho urobiť hrozivým. Stratégovia teda použili tri klasické metódy: hypertrofiu hrozby, iracionálny charakter protivníka a jeho divokosť.

K tomu sa priradilo tajomstvo, komplot (tajná vojna, tajné archívy), diabolizácia (prízrak, islamistická hmlovina, fanatik) a časť slovníka zrecyklovaného z čias studenej vojny (islamistická interna cionála).

Rok pred 11. septembrom sa pritom o nebezpečenstve islamizmu nehovorilo vôbec a o terorizme len okrajovo.

Stratégia hrozby nebezpečnými šialencami, s ktorou prišiel François de Rose, umožňuje terorizovať verejnosť jadrovou silou krajín, ktoré sú označované za „šialené" (Irán, Severná Kórea), na rozdiel od spriatelených krajín (Izrael, Pakistan), a slúžia ako strašiak. Alebo, ako to bolo v prípade Iraku, falošné správy tajných služieb ohlasujú existenciu programov zbraní hromadného ničenia, ktoré sa použijú ako zámienka na útok proti krajine.

Po konci studenej vojny sa hlavnou témou stali regionálne krízy (Juhoslávia, Somálsko, Východný Timor, Haiti). Ale kto dnes vlastne hierarchizuje krízy a riziká? Kto rozhodol o tom, že Somálsko predstavovalo v roku 1993 krízu? Kto odrazu zistil, že Irak Saddáma Husajna je hrozbou pre svet? Určiť agendu znamená určiť slovník diskusie.

Európa namiesto toho, aby budovala svoju vlastnú strategickú identitu, sa orientovala podľa USA. Aj napriek tomu, že Európska komisia sa stala významným krízovým hráčom, nemá k dispozícii žiadne zložky polície a rozviedky alebo nejaké ministerstvo zahraničných vecí. Analýza medzinárodnej situácie je teda totálne závislá od vonkajšej expertízy. Čo má však Európa vlastne k dispozícii? Inštitút bezpečnostných štúdií Európskej únie (IES) založený v roku 2002 má sotva desať zamestnancov na plný úväzok. Podľa zakladajúcej charty je poslaním inštitútu „zjednotiť akademikov, funkcionárov, expertov a rozhodujúcu sféru členských krajín, ostatných európskych krajín, Spojených štátov a Kanady s cieľom vypracovať náhľadovú analýzu obranných otázok a obohatiť transatlantický dialóg o otázky bezpečnosti medzi európskymi krajinami, Spojenými štátmi a Kanadou tak, aby sa zlepšili vzťahy medzi týmito dvomi časťami sveta, a rozšíriť prístup k otázkam bezpečnosti na oboch stranách Atlantiku".

Európsky vojensko-intelektuálny svet však nie je schopný začať premýšľať bez toho, aby videl centrum v Amerike a seba ako viac či menej vzdialenú perifériu. „Európa bude môcť požívať blahodarné účinky nebies ako v cisárstve stredu, iba keď ostane blízko centra," napísal nedávno bývalý francúzsky premiér Eduard Balladur.

V skutočnosti by sa mala európska strategická perspektíva sústrediť okolo niekoľkých hlavných otázok.

Budú mať Spojené štáty, zodpovedné za finančnú, strategickú a civilizačnú krízu, aj zajtra rovnakú legitimitu byť globálnym lídrom?

Dokáže sa Európa, v posledných rokoch výrazne spomalená inštitucionálnou krízou, stať svetovou veľmocou? A ak áno, tak v akom rozsahu?

Je Európa schopná sama vyhodnocovať krízy, ktoré by ju mohli ohrozovať, a ako by sa dali riešiť? Musí mať vlastné strategické koncepty uprednostňujúce neutralizáciu hrozby pred jej zničením?

Mnoho európskych stratégov si kladie otázku, čo si o tom-ktorom probléme myslia Američania, namiesto toho, aby sa spytovali, čo si má myslieť Európa. Posledný summit Severoatlantickej aliancie v júni 2009 nepriniesol žiadnu jasnú európsku víziu okrem garancie, že jediná integrovaná vojenská organizácia planéty prežije a Európa nemá vojenské prostriedky na to, aby v nej zavážila viac.

V skutočnosti by sa mala európska strategická perspektíva sústrediť okolo niekoľkých hlavných otázok. Budú mať Spojené štáty, zodpovedné za finančnú, strategickú a civilizačnú krízu, aj zajtra rovnakú legitimitu byť globálnym lídrom? Dokáže sa Európa, v posledných rokoch výrazne spomalená inštitucionálnou krízou, stať svetovou veľmocou? A ak áno, tak v akom rozsahu? Je Európa schopná sama vyhodnocovať krízy, ktoré by ju mohli ohrozovať, a ako by sa dali riešiť? Musí mať vlastné strategické koncepty uprednostňujúce neutralizáciu hrozby pred jej zničením?

Pierre Conesa, bývalý politik, autor knihy Mechanizmy chaosu - Bushizmus, proliferácia a terorizmus