Grécka kríza sa priblížila k bodu, z ktorého nie je návrat. Rozhodnutia, ktoré sa Atény pripravili prijať ovplyvnia v priebehu najbližších rokov vývoj európskeho projektu. Komentátori odhadujúci Grécko ako „malú krajinu“ – nereprezentujúcu viac ako 2% európskeho hrubého domáceho produktu – a domnievajúci sa, že dopad gréckej explózie bude pohodlne zadržaný možno celkom neprijali plnú váhu momentálnej pohromy.

Víchrica, ktorá zmieta Grécko vychádza v prvom rade z jeho rozhodnutia opäť dohoniť eurozónu, voľby, ktorá viedla k narušeniu jeho ekonomiky. Krajina v podstate vykazuje vymyslené výdavky a na základe toho, by prijatie „silnej meny“ malo postaviť slabé ekonomiky na úroveň omnoho robustnejších. Už sme si všimli, že takáto politika končí oslabením najzraniteľnejších aktérov – takúto taktiku by mohli podniknúť aj Portugalsko, Írsko a Španielsko.

Za týchto okolností sa Atény orbracajú k opusteniu eura a krajiny na európskej periférii by ich mohli tesne nasledovať – dôsledky takéhoto procesu na menovú úniu nebudú bezvýznamné pretože povedie k znovuzavedeniu mechanizmov riadenia ekonomiky, ku ktorých opusteniu viedol neoliberalizmus.

Pätolízači ochotne prezentujú hospodársku a menovú úniu ako rozhodujúci krok k európskej integrácii poskytujúcej inštitucionálnej stelesnenie solidarity, ktoré by zjednotilo obyvateľstvo. Skutočne ide o to? Euro je medzinárodná rezervná mena, schopná konkurovať doláru. V tomto duchu slúži predovšetkým záujmom bánk a veľkých spoločností. Rovnako ide o špecifickú konštrukciu vytvorenú ex nihilo na základe hierarchickej aliancie nezávislých štátov. Tomuto usporiadaniu nechýba niekoľko problémov, ktoré počas genézy projektu ohlasovali jeho neúspech.

Prvá ťažkosť, protirečenie voči menovej a rozpočtovej politike. Prostredie hospodárskej a menovej únie bolo vytvorené ako homogénne, umožňujúce Európskej centrálnej banke ponúkať rovnaké úroky všetky bankám. Na druhej strane, rozpočtové prostredie sa vyznačuje veľkou heterogenitou keďže každý štát naďalej vykonáva svoju suverenitu v otázkach príjmov a výdavkov. Rozpočtová disciplína – zavedená Paktom stability a rastu¹, posilnená Rozpočtovým paktom² a predpokladaná, že napraví tento problém – nedosiahla (aspoň zatiaľ) zrušenie rozpočtovej suverenity štátov.

Druhá ťažkosť sa objavila nepozorovanejšie. Jej dôsledky by ale predsa len mohli spôsobiť veľký rozruch. Na rozdiel od menového prostredia hospodárskej a menovej únie, jej bankové prostredie je rôznorodé. Neexistujú žiadne „európske banky“, ale banky francúzske, nemecké, španielske, ... Ak sa v krížnom režime všetky zasypú likviditou od ECB, obrátia sa k príslušným štátom len čo sa ich solventnosť spochybní. Banky teda premiešavajú nadnárodnú menu, ale zostávajú opreté o jednotlivé štáty.

V jadre týchto dvoch problémov stojí absencia federálneho európskeho štátu – tá sa ale dostáva späť k otázke neexistencie ľudu konštituovaného na tejto úrovni. Európska konštrukcia preplietla rôzne národy potierajúc ich uniformným lakom spoločných hospodárskych štruktúr. Uspela táto snaha v prekonaní národných špecifík? Možno nie. Táto realita napokon vytvára jednu zo základných príčin krízy eurozóny a jednu z hlavných prekážok jej riešenia.

Na rozdiel od antifóny, podľa ktorej by nedisciplinovaným štátom boli tolerované výkyvy z ich verejných výdavkov, z aktuálnej krízy vyplýva predovšetkým strata kompetencií periférnych krajín.

Krajiny eurozóny sú taktiež prísne podrobené: fixný kurz, jednotná menová politika a fiškálna disciplína uložená zvonku. V týchto podmienkach, zisk kompetencií nemohol viac pochádzať iba z pracovného trhu. S veľkým víťazom, Nemeckom, vybaveným štátom dostatočne silným a sociálnym hnutím dostatočne slabým na zavedenie takejto prísnosti.

Pre ostatných sa strata kompetencie vyrovnáva schodkami ich bilancií bežných účtov³ (symetrických k prebytkom oznámeným Nemeckom). Na financovanie tohto porušenia rovnováhy si museli periférne krajiny požičať v zahraničí, mechanizmom mazaným Európskou centrálnou bankou, ktorá dala likviditu lacno k dispozícii trhom. V dôsledku toho sa dlh – interný ako aj externý, verejný ako aj súkromný – nadmerne nafúkol.

Povedané inak, dlh periférnych európskych krajín vyplýva priamo zo zmrazenia platov v Nemecku... Ale koľaj, ktorá by viedla k zoškrtaniu týchto pôžičiek Grékom, Španielom, Írom tak, aby dohonili „hrdinský čin“ Berlína, by predpokladala sociálne násilie, aké by vyprovokovalo povstania a pravdepodobne vnútorné zrútenie sa eurozóny.

Pálčivá politická otázka je nasledujúca: kto bude niesť náklady za zlyhania periférie? A hlavne, kto ochráni európske banky proti takémuto výbuchu. Neprekvapivo – s daným významom národných štruktúr v menovej únii – krajiny v centre odmietli niesť zodpovednosť za dlh periférie. Bude sa hovoriť, že štáty sú málo ochotné uchádzať sa o záchranu zahraničných bankových inštitúcií.

Európska únia si teda vybrala splatenie pôžičiek štátu inému štátu, podmienené aplikáciou úsporných opatrení a štrukturálne nastavenie zamerané na zníženie „ceny práce“. Iné cesty – založené na emisii euro-obligácií, vypustení likvidity zodpovedajúcej sume dlhov do obehu Európskou centrálnou bankou alebo založením rozpočtových prevodov v rámci eurozóny – prenášajú dôležitú časť záchrany na plecia centrálnych krajín. Tie boli odlišné: uvedené bez riešenia základného problému – absencia federálneho štátu alebo prednosť národnej starostlivosti – takéto opatrenia by vyvolali vážne politické krízy.

Spočiatku stratégia EÚ narazila na otázku rozdielov v kompetencii. Potom nárast dlhu periférnych krajín prispel k ich oslabeniu a ohrozil ich schopnosť splácať. Celkom paradoxným spôsobom táto stratégia zakopávala o zásadne národný charakter bánk v eurozóne. Čím dlhšie kríza trvá, tým viac sa tieto obracajú na štáty, aby získali fondy, profitovali z mechanizmu mimoriadnej podpory a pokračovali v požičiavaní. Rovnakou mierou akou banky hľadajú útočište v neeurópskych inštitúciách, takou menová únia praská zvonka.

Táto dezintegrácia nemôže byť zastavená bez závažnej zmeny v rámci hospodárskej a menovej únie. Bol by potrebný minimálne Marshallov plán na systematické navýšenie produktivity periférie a teda jej konkurencieschopnosti. Taký návrh predpokladá zavedenie redistributívnej politiky v Nemecku prostredníctvom zvyšovania platov; odpustenia (časti) dlhu periférnych krajín; a vytvorenie systému rozpočtových prevodov v rámci regiónu. Nakoniec, nevyhneme sa urovnaniu finančného systému a vytvoreniu autority schopnej zaručiť jeho solventnosť. Nič nie je teda zrejmé, keďže každé z týchto opatrením vyžaduje závažné sociálne a politické zmeny.

Pre perifériu je pravdepodobne už neskoro. Dezintegrácia hospodárskej a menovej únie vyprovokovala vzplanutie sociálnych hnutí podnecovaných šetrením, ktoré bez perspektívy rastu nijako nemierni brutalitu. Počínajúc Gréckom, kde „záchranné“ opatrenia vyvolali bezprecedentnú depresiu. Nahromadený pád HDP v období 2010 – 2012 zrejme dosiahne 20%, zatiaľ čo nezamestnanosť hraničí s 25%. Dopady na platy a dôchodky sa ukazujú ako devastačné. Centrá miest sú obeťami skutočných humanitárnych katastrof.

Zložky agregovaného dopytu zostávajú oslabené. Investovanie zaznamenalo pokračujúci pokles v priebehu posledných piatich rokov a spotreba sa tiež znižuje. Export zažil skok medzi 2010 – 2011 pred vyrovnaním v roku 2012. Reštrukturalizácia dlhu v marci 2012 ponúkla Grécku krátkodobé poľavenie, verejné zadĺženie zostalo trvalo neudržateľné. Ale uprostred tejto búrky, tzv. trojka – Európska únia, Medzinárodný menový fond a Európska centrálna banka – vyžaduje ďalšie rozpočtové škrty: 11 až 12 miliárd eur za obdobie 2013 – 2014 v nádeji na privedenie Atén aspoň k základnému prebytku⁴. To, čo si bohovia želali zničiť, ich privádza do šialenstva.

Avšak pustošenie „silnej“ meny nie je rovnako zdieľané celým gréckym obyvateľstvom. Elita trpí len málo; zníženie platov ubíja tých najchudobnejších. Poľnohospodári rovnako platili veľkú daň menovej ortodoxnosti, napriek tomu boli chránení nárastom cien poľnohospodárskych produktov. Hlavnou politickou a sociálnou hrozbou v krajine predsa len ostáva zrútenie strednej triedy: malí a strední podnikatelia, slobodné profesie a štátni zamestnanci. Nie je prekvapením, že sa protest zosilňuje a boj proti šetreniu spustil následné štrajky, manifestácie a výzvy na občiansku neposlušnosť.

Voľby zo 6. mája dokázali, že väčšina oponuje podmienkam „záchrany“ Grécka želajúc si zostať v eurozóne. Krajina sa ocitla rozdelená na dva politické tábory: jeden sa kryštalizuje okolo pravicovej strany Nová demokracia, druhý okolo ľavicovej Syrizy. Prvý priťahuje tých, ktorí sa momentálne majú najlepšie – konkrétne elity. Druhý sa rapídne transformoval na masovú stranu zhromažďujúcu robotníkov, zamestnancov a zbedačenú strednú vrstvu.

Rovnako ako tieto dva tábory trvajú na tom, že si želajú udržanie Atén v hospodárskej a menovej únii, politická nestabilita neodvratne tlačí krajinu k vystúpeniu. Nanešťastie toto by mohlo prebehnúť chaoticky, rozpútané napríklad panikou bánk, ktoré by pozorovali nepokojných sporiteľov ako sa pokúšajú znovu získať svoje vklady. Zároveň v prípade chaotického scenára, etapy takéhoto vystúpenia sú od teraz známe všetkým – minimálne v medzinárodných diskusiách.

Spočiatku, Grécko odmieta podmienky svojej záchrany a odkladá svoje zaplatenie: robí chybu. Krajina znovu berie do rúk riadiace páky umožňujúce jej bojovať proti kríze a transformovať svoje hospodárstvo. Začne sa audit jej dlhu⁵, na základe práce komisie skúmajúcej povahu – nenávidenú alebo legitímnu – rovnako ako sociálnu životaschopnosť gréckeho zadĺženia. Po chybe nasleduje znovu zavedenie drachmy, zrejme v priebehu víkendu. Atény uvalia kontrolu na pohyb kapitálu. Zmena meny (zrejme) rozpúta trojnásobnú búrku – menovú, bankovú a obchodnú – ktorej rôzne vetry je vhodné krotiť osobitne.

Podľa menového plánu, udalosti vedú k paralelnej cirkulácii drachmy, eura a možno aj iných foriem peňazí emitovaných štátom, ktorý mení bankové praktiky a prináša vlnu konfliktov.

Na základe bankového plánu kríza smeruje k neschopnosti zariadení rešpektovať ich záväzky alebo niektoré aktíva a pasíva vydávané pod zahraničným právom zostanú vyhotovené v eurách. Banky viac nemajú prístup k likvidite Európskej centrálnej banky a stanú sa krehkými chybou gréckeho verejného dlhu. Preto sú znárodnené, zatiaľ čo vláda ohlási garantovanie vkladov v drachme. Podobné pokyny chránia podniky vystavené zahraničným dlhom. Napokon grécka banka znovu nadobudne svoju kapacitu v razení vlastných peňazí.

Prepadnutie výmenných kurzov novej drachmy predstavuje obchodnú časť krízy. V krátkodobom a strednodobom horizonte tento fenomén povzbudzuje grécku súťaživosť, dovoľujúc priemyslu zväčšiť svoju účasť na domácom trhu ako aj export. Ide tu o rozhodujúcu etapu pre oživenie hospodárstva a zamestnanosti. Vo veľmi krátkom horizonte však niektorým zároveň niečo chýba (benzín, lieky, niektoré tovary). Je teda nevyhnutné manipulovať s výmenným kurzom a použiť administratívne opatrenia na riešenie ťažkostí až do vyváženia bilancie bežných účtov.

Šok v krátkodobom horizonte zakladá cenu za uniknutie z pasce hospodárskej a menovej únie. Grécko potom musí pokračovať v práci, realizujúc rozsiahly program redistribúcie príjmov a bohatstva ako aj priemyselnú politiku schopnú dynamizovať rast. Nehovoriac o reštrukturalizácii štátu a odstránení korupcie, dvoch kľúčových opatrení.

Vystúpenie Grécka by mohlo urýchliť podobné rozhodnutia zo strany iných krajín eurozóny – reťazová reakcia, ktorá by podkopala inštitúcie a ideológiu, na ktorých spočíva spoločná mena. Je nemožné povedať, či peňažné inštitúcie budú mať moc odolať takému šoku, ale Európa by vstúpila do fázy značného otrasu. Krach vznešeného experimentu so „silnou menou“ by mohol byť nositeľom politických a sociálnych zmien skrz kontinent.

1 Prijatý na Rade Európy v Amsterdame 17. júna 1997

2 Alebo Zmluva o stabilite, koordinácii a správe, podpísaná 2. marca 2012. Čítaj Raoul-Marc Jennar, XXXXXX, Le Monde diplomatique, jún 2012.

3 Súčet obchodných bilancií, služieb, bežných prevodov a príjmov (platy, dividendy, úroky)

4 Pozitívna rozpočtová situácia štátu pred platbou za dlhovú službu

5 Čítaj Jean Gadrey „La dette, quelle dette?“, Le Monde Diplomatique, jún 2012

autor: Costas Lapavitsas (profesor ekonómie na Fakulte orientálnych a afrických štúdií Univerzity v Londýne)

Preklad vznikol v rámci spolupráce so študentami  z Efpolit www.efpolit.org

Preklad:  Katarína Schwertnerová