Koncom apríla sa rada všeobecných záležitostí a vonkajších vzťahov Európskej Únie (EÚ) v Luxemburgu rozhodla počkať a zatiaľ neposilniť vzťahy medzi Európou a Izraelom. Uskutočnenie tohto « pozdvihnutia » úrovne vzťahov, dohodnutého francúzskym predsedníctvom Európskej Únie 8 decembra 2008, bolo de facto prerušené v dôsledku smrteľnej izraelskej ofenzívy v pásme Gazy na prelome rokov. Ak by sa takéto nasmerovanie Únie potvrdilo, mohlo by znamenať náčrt obratu európskej politiky na Blízkom východe.

Vo svojej komunikácii Európskemu parlamentu a Rade z 23 apríla 2009, teda tri mesiace po ukončení izraelského útoku a niekoľko týždňov po uvedení jednej z najextrémnejšie pravicových vlád v dejinách Izraela, vlády Benjamína Netanyahua do funkcie, Európska komisia, aj keď aktívne angažovaná v procese euro-izraelského zbližovania, poznamenala : « Akékoľvek prehodnotenie dvojstranných vzťahov EÚ a Izraela vrátane kontextu akčného plánu ESP [európska susedská politika] musí brať do úvahy pretrvávajúci izraelsko-arabský konflikt a celkový politický vývoj na Blízkom východe. Pokračujúce a dokonca zrýchlené rozširovanie osád v roku 2008 malo nepriaznivý vplyv tak na mierový proces, ako aj na voľnosť pohybu palestínskeho obyvateľstva a na hospodárstvo. Situáciu ešte zhoršila absencia pokroku v plnení celého radu záväzkov prijatých v rámci akčného plánu, napríklad pri uľahčovaní palestínskeho obchodu.[I] » Správa ďalej poukazuje na zhoršenie situácie palestínskeho obyvateľstva, « ktoré trpelo chudobou už pred vojenskou ofenzívou v dôsledku úplnej blokády pásma Gazy » ako aj na vyostrené politické ovzdušie v dôsledku operácie « Liate olovo [II]».

Ale aj takáto vyčkávajúca pozícia vzbudila nevôľu. Česká republika, ktorá až do 30 júna predsedala Európskej Únii, sa netajila svojim odhodlaním zintenzívniť vzťahy a obchod dvadsaťsedmičky s Izraelom. Český premiér (v demisii) Mirek Topolánek 26 apríla v rozhovore pre izraelský denník Haaretz tvrdil, že « mierový proces by nemal byť naviazaný na vzťahy medzi EÚ a Izraelom [III]».

Reagoval na slová európskej komisárky pre vonkajšie vzťahy Benity Ferrero-Waldnerovej, ktorá vyhlásila : « Myslíme si, že dobré vzťahy s Izraelom sú zásadného významu (…) ale nemyslíme si, že nastal ten správny moment na presiahnutie ich súčasnej úrovne (…)  Od novej izraelskej vlády očakávame jasný záväzok o pokračovaní jednaní s Palestínčanmi (…) Očakávame zastavenie všetkých akcií, ktoré podmieľajú náš cieľ dvojštátneho riešenia[IV] ».

Európski ministri zahraničných vecí sa na svojom stretnutí 27 apríla nestotožnili s českým predsedníctvom. V momente, keď sa predsedníctvo Únie chystal prebrať Štokholm, šéf švédskej diplomacie Carl Bildt upresnil, že prehĺbenie vzťahov s Tel-Avivom je len jednou z « možností ». Zatiaľ čo francúzsky štátny tajomník pre európske záležitosti Bruno Lemaire vyjadril presvedčenie, že « je v záujme EÚ rozvinúť vzťahy s Izraelom », ale uznal, že « zdravý rozum » Európu núti « počkať si na ukončenie (izraelského) politického vyhodnocovania a na hlavné politické línie, ktoré z neho vyplynú, skôr než urobí akékoľvek nové rozhodnutie[V] ».

Tel-Aviv pochopil a okamžite zareagoval vyhrážajúc sa Európskej Únii, že ju odstaví od mierového procesu. Izraelskí predstavitelia odmietajú akýkoľvek nátlak na ich politiku, nátlak, ktorý by mohol vyústiť do spochybnenia pre Izrael výhodných ekonomických podmienok vo vzťahu k jeho hlavnému obchodnému partnerovi.

To Izrael v roku 2007 žiadal o prehĺbenie vzťahov. 16 júna 2008 mu ôsma Asociačná rada medzi EÚ a Izraelom dala kladnú odpoveď. Vtedajší predseda Európskej zjednotenej ľavice – Severskej zelenej ľavice (GUE/NGL) v Európskom parlamente vtedy ostrej kritike podrobil tak podstatu ako aj metódu a absenciu transparentnosti tohto postupu. Text Rady, ktorý upresňuje, že spoločné záujmy a cieľe oboch strán zahŕňajú « aj vyriešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu uskutočnením dvojštátneho riešenia[VI] », počíta s posilnením politických, strategických, bezpečnostných a obranných, ekonomických, obchodných, vedeckých a technologických vzťahov…

O šesť mesiacov neskôr, 3 decembra 2008, europoslanci spustili poplach. Na návrh GUE/NGL s podporou Zelených sa Parlament rozhodol odložiť vyjadrenie « zhodného názoru » ohľadom posilnenej účasti Izraela na komunitárnych programoch a agentúrach[VII]. Véronique de Keyser (Socialistikcá Strana, Belgicko), to vysvetlila « v podstate (…) tým, že situácia v Gaze sa  stala neudržateľnou[VIII] ». A upresnila: « Izraelu ponúkame ruku, ale nevzdáme sa základných hodnôt na ktorých stojí Európska Únia. Dnes je lopta na izraelskej strane. » Vtedajší predseda Rady, francúzsky štátny tajomník pre európske záležitosti Jean-Pierre Jouyet, obhajoval projekt navýšenia bilaterálnych vzťahov vysvetľovaním, že Rada vsadila na to, že posilnenie by Izrael primälo lepšie načúvať posolstvám Európskej Únie – predstava, ktorú už dlhé roky dementuje prax.

Rada všeobecných záležitostí a vonkajších vzťahov prehliadla pripomienky poslancov. 8 decembra, ešte stále počas francúzskeho predsedníctva EÚ, Bernard Kouchner, francúzsky minister zahraničných vecí, presvedčil svojich európskych partnerov : Rada potvrdila svoje odhodlanie posilniť vzťahy s Izraelom od apríla 2009. Napriek vážnym porušeniam humanitárneho práva, predovšetkým v pásme Gazy, ako aj nerešpektovaniu záväzkov, ktoré na seba Tel-Aviv zobral pred rokom v Annapolise.

Pre Radu ide o spoluprácu, ktorá musí byť « založená na spoločných hodnotách oboch strán, ako demokracia, rešpektovanie ľudských práv, právny štát a základne slobody, dobre spravovanie a riadenie ako aj medzinárodne humanitárne právo [IX]». Pripomína nutnosť riešenia « založenom na koexistencii dvoch štatov ». Prílohy k záverom Rady obsahujú usmernenia pre posilnenie štruktúr politického dialógu s Izraelom. Očakávajú sa alebo uvažuje sa o stretnutiach na najvyššej úrovni, medzi hlavami štátov a predsedami vlád EÚ a Izraela, alebo medzi ministrami zahraničných vecí ; v pláne sú aj neformálne konzultácie ohľadom strategických otázok, pozývanie predstaviteľov izraelského ministerstva zahraničných vecí na schôdze týkajúce sa bezpečnostnej politiky EÚ, ako aj na výbory zaoberajúce sa mierovým procesom, bojom proti terorizmu, ľudskými právami. Mala by sa rozvinúť aj spolupráca v oblasti bezpečnosti a obrany.

Text tiež vyzýva k vystupňovaniu medziparlamentného dialógu. Ba čo viac, členské štáty EÚ, ktorých sa to týka, zvážia možnosť väčšej izraelskej účasti v skupine štátov západnej Európy a iných (Western European and other Groups - WEOG) v rámci Spojených národov.

Áno, toto pozdvihnutie úrovne vzťahov bolo koncom apríla 2009 de facto zmrazené. Ale to ešte nebráni pokračovaniu v úzkej spolupráci na ekonomickej, obchodnej ako aj politickej, a dokonca aj strategickej úrovni ; stačí pripomenúť asociačnú dohodu medzi EÚ a Izraelom, ako jeden z výstupov barcelonského procesu z roku 1995, a ktorá vstúpila do platnosti v roku 2000, alebo trojročný « akčný plán » schválený v roku 2005 (v rámci susedskej politiky), ktorý bol práve obnovený. Je s ním spojená inštitucionálna spolupráca. Privilegované vzťahy sa dotýkajú mnohých oblastí[X] : trh s poľnohospodárskymi a rybárskymi produktami, letecká doprava, konkurencieschopnosť a inovácie… Spolupráca v « boji proti terorizmu » zaznamenala ďalší pokrok.

Jeden palestínsky diplomat už dávnejšie poznamenal : zoči voči štátom, ktoré porušujú medzinárodné právo, sú možné dve rozdielne stratégie. Prvou je hrozenie palicou, aj jej použitie. Druhou je prídavok mrkvy za odmenu a na povzbudenie k ďalšiemu pokroku, hoc aj len čiastočného alebo dočasného. Dostaneme sa v prípade odkladu pozdvihnutia úrovne vzťahov s Izraelom aj nad rámec tejto druhej možnosti ?

Senátorka Nathalie Goulet (Union pour un Mouvement Populaire), pripomína, že « podľa dohody o euro-stredomorskom partnerstve sa zúčastnené štáty zaväzujú k dodržiavaniu medzinárodného práva. Okrem iného sú povinné "konať v súlade s Chartou Spojených Národov a Univerzálnej deklarácie ľudských práv ako aj s ostatnými povinnosťami vyplývajúcimi z medzinárodného práva (...) Partnerské štáty tiež musia rešpektovať teritoriálnu integritu a jednotu každého jedného z nich, a svoje spory riešiť mierovou cestou[XI]" ». Z pohľadu senátorky bol návrh na pozdvihnutie úrovne vzťahov s Izraelom « absolútne neobhájiteľný začiatkom decembra 2008, a po masakroch v Gaze na prelome rokov sa stal ešte menej obhájiteľným ». Zasadzuje sa za zmrazenie pozdvihnutia úrovne vzťahov ako aj za prerušenie partnerskej dohody. To isté odporúčajú mnohé združenia a mimovládne organizácie vo Francúzsku a inde v Európe, ako aj niekoľko europoslancov, ktorí sa angažujú za právo rešpektujúci mier medzi Palestínčanmi a Izraelčanmi. Senátorka Goulet zdôrazňuje, že « politický proces riešenia konfliktu zlyhal » v podstate preto, že « chýba silná vôľa medzinárodného spoločenstva, a predovšetkým Spojených Štátov Amerických, tlačiť na dialóg a na skutočné uznanie práva oboch národov na život v mieri ».

Môže sa Európa uspokojiť s vyčkávacou pozíciou v momente, keď vláda Benjamína Netanyahua znovu potvrdzuje svoju nekompromisnosť odmietaním samotných princípov práva ako základu pre riešenie konfliktu (v prvom rade vytvorenie palestínskeho štátu), a pokračuje v politike svojich predchodcov ? V nedávnej histórii Európa sankciami izraelskú vládu donútila umožniť export palestínskych poľnohospodárskych výrobkov, alebo znovuotvoriť palestínske univerzity počas prvej Intifády (1987-1993). Bol to úspech. 10 apríla 2002, po izraelskej ofenzíve « Val », Európsky parlament schválil návrh rezolúcie žiadajúcej prerušenie asociačnej dohody, Európska rada však bola proti. A to napriek tomu, že v článku 2 dohody stojí, že « vzťahy medzi oboma stranami, ako aj všetky ustanovenia predmetnej dohody sú založené na rešpektovaní demokratických princípov a základných ľudských práv formulovaných v Univerzálnej deklarácii ľudských práv (…) ». Článok 79 zas indikuje: « že ak jedna zo strán nadobudne presvedčenie, že druhá strana nespĺňa povinnosti, ktoré jej z predmetnej dohody plynú, môže prijať príslušné opatrenia. (…) ».

Na Blízkom východe zohrala EÚ významnú úlohu : uznala Organizáciu pre Oslobodenie Palestíny, keď ju Washington a Tel-Aviv pokladali za « teroristickú », a tým otvorila cestu k mierovým rokovaniam. Zasadzovala sa za vytvorenie palestínskeho štátu ešte predtým, ako si túto myšlienku osvojili Spojené Štáty. A opäť by mohla zavážiť, ak by sa odhodlala urobiť viac ako len výzývať na rešpektovanie medzinárodného práva.