Bojujeme s mimozemšťanmi? Ralph Peters si to myslí. Tento penzionovaný dôstojník opisuje Afgancov ako „kruťasov", ktorí akoby prišli z inej planéty. Talibanci sú vraj „mimozemšťania preferujúci krutý spôsob života. Je to kult nemilosrdnosti. Naša vojna s nimi je čelnou zrážkou civilizácií z odlišných galaxií". Peters nie je triumfalista. Bojí sa militantných islamistov ako tvrdých nepriateľov, vedených „rozhnevaným Bohom", vedúcich vojnu v televízii predvádzaním odrezaných hláv a zázračnou zbraňou nášho veku samovražedným atentátnikom.

Prezident Barack Obama nevyhlasuje vojnu mimozemšťanom. Zdôrazňuje odlišnosť iných, pričom deklaruje, že,,americká vojenská sila bude meraná nielen zbraňami, ktoré nosia naše bojové oddiely, ale aj jazykmi, ktorými hovoria, a kultúrou, ktorej porozumejú".

Proroctvo hlásané Samuelom Huntingtonom v Zrážke civilizácií možno už nie je módnym dielom v akademických salónoch. Ale etnocentrizmus má obdivovateľov. Predstava, že cudzinci sú v podstate ako my, je namaľovaná vojnou v Iraku a Bushovým projektom premeniť zemeguľu na americký imidž.

Vo všeobecnosti sú súčasné vojny vedené Amerikou „kultúrnymi vojnami" na „hrane impéria". Operácia na neznámej pôde, či ide o misiu stabilizácie, alebo „budovanie národa" vojenskými prostriedkami, je hľadaním Ameriky na vlastné zreformovanie a ozbrojovanie kultúry.

V súčasnosti sme svedkami znovuobjavenia koloniálnej antropológie v programe Pentagonu nazvanom Humánne terénne tímy. Program obsahuje nový protiteroristický terénny manuál FM3-24 a obnovenie klasických prác o „arabskej mysli". Imperiálne krízy, akou bola napríklad vzbura Indiánov v roku 1857, stimulovali znovuobjavenie etnografie a kmeňových zvyklostí. V roku 1940 po vojnách so „zvláštnymi ľuďmi" americká námorná pechota vyprodukovala vlastný Small Wars Manual, pričom zdôrazňovala štúdium domorodých „rasových charakteristík". Ide teda o starý reflex.

Viera, že my „poznáme" nepriateľa intímne, alebo že generujeme systematickú kultúrnu znalosť, môže generovať falošnú dôveru a analytické zlyhania. Ako možno zabudnúť na špecialistu CIA na Irán, ktorý pred vyše tridsiatimi rokmi, šesť mesiacov pred islamskou revolúciou tajne do centrály vo Washingtone hlásil, že šah má všetko pevne v rukách... Ak jestvuje miesto považované cudzincami za kultúrne imobilné hniezdo exotických nepriateľov, tak je ním pakistansko-afganský výklenok, kde bojuje Amerikou vedená koalícia.

Klišé literatúra operuje od roku 2001 spojením „hrob impérií". Toto „územie kostier" pripomína posledných dobyvateľov, počnúc vraždiacim útokom Alexandra Veľkého po Brežnevov sovietsky vpád. Talibanci sú predstavovaní ako nikdy sa nesmejúci puritáni ničiaci televízory, zabíjajúci homosexuálov, potláčajúci ženy a zakazujúci hudbu. Keď sa Amerika v roku 2001 pripravovala na vojnu, magazín Time písal o Talibane ako o „jednom z najkrutejších režimov, fanaticky lojálnych k svetovo najmysterióznejším vodcom, ktorí vyhnali každého zahraničného dobyvateľa". Komentátori varovali, že talibancom možno porozumieť iba v termínoch „mimozemšťana k západnému mysleniu". Pozorovatelia videli vojnu ako kultúrnu zrážku medzi archaickou teokraciou a bohatou hi-tech supermocnosťou. Taliban zvrhnutý na jeseň v roku 2001 odštartoval revoltu považovanú mnohými za vyslovene kultúrny akt. Jeden nemenovaný kapitán špeciálnych oddielov prirovnal tento zápas k „stretnutiu Flintstonovcov s Jetsoncami".

Niektorí tvrdia, že paštúnske kmene tvoriace jadro Talibanu sú viazané k hrdinskému kódu krvnej pomsty. Ako napísal The Economist: „Ich sláva bola pošpinená a Američania majú problém. Paštúni sú povinní uskutočniť odplatu."

Iní zasa prezentujú talibancov ako mystických moslimov z iného sveta. Keď bojovníci Talibanu prerušili interview poskytnuté novinárom, jeden z nich napísal, že im závidel „ich silu a čistotu, ich transcendentný zmysel pre mier, dôvod a blízkosť k smrti a Bohu, čo sa dá iba zriedka vidieť na modernom Západe".

Vyjadrenia sú jasné: kým my sme strategickí, moderní a politickí, oni sú inštinktívni, pochádzajúci z iného sveta a primitívni.

Ale nielen „Západniari" sú poznačení zmyslom radikálnej diferencie. Ako vyhlásil jeden z afganských bojovníkov: „Američania majú radi pepsikolu, my milujeme smrť." Ale keď Taliban pozorujeme, nenájdeme mimozemšťanov z iných svetov uväznených vo vlastných zvykoch. Sú to realisti zvláštneho druhu, ktorí prepisujú vlastné pravidlá za pochodu. Zmenili postoje k pestovaniu makovíc, zmenili sa z oponentov narkoštátu na jeho obhajcov a na strážcov vidieckeho života. Aby si získali obyvateľov oblasti Musa Qala, zmiernili požiadavku voči mužom, aby si nechávali narásť brady, a takisto aj zákazy počúvania hudby či pozerania filmov.

V minulosti mnohí členovia Talibanu tvrdili, že obliekanie viest s náložami je zbabelosť. Jedna frakcia hnutia napr. v kandahárskych novinách uverejnila reklamu hlásajúcu potrestanie zodpovedených za samovražedné útoky a tieto činy hodnotili ako urážku islamu. Teraz Taliban samovražedné atentáty uskutočňuje. Náboženskí vodcovia zmenili interpretáciu Koránu a tvrdia, že takéto činy možno ospravedlniť. Tam, kde vládnu, správajú sa tiež po novom. Rušia tabu na tzv. image-making. Pretransformovali sa na gerily informačného veku. Je priam ironické, že hnutie, ktoré zakazovalo hudbu, teraz najíma spevákov na svoju propagandu, produkuje kazety plné oslavných piesní na martýrov.

Na získanie si lojality Afgancov vytvoril Taliban alternatívnu vládu alebo „kontraštát, Islamský emirát Afganistan. Obyvatelia majú k dispozícii tieňový súdny systém, právnikov, kliniky aj úrad ombudsmana neďaleko Kandaháru, kde možno podávať sťažnosti. Talibanskí členovia domobrany postupujú podľa pravidiel, ktoré neumožňujú vlámačky do domov, lúpeže, znásilňovania, ale ani fajčenie. Taliban študuje západnú doktrínu o boji proti povstalcom, zdôrazňujúcu o. i. zápas o srdcia a mysle obyvateľstva.

Prístup Talibanu k modernosti a jej prostriedkom je nevyhranený. Podobne ako moderný fašizmus štíti sa toho, čo pripomína zdegenerované časti modernosti, no chce mať na svojej strane úžitok z technológie, ktorou môže deklarovať svoju prítomnosť a predstaviť sa ako moderný provider. Jestvuje tiež pokušenie vidieť Al-Káidu ako stredoveký prežitok s jej snom o islamskom kalifáte či smútiacu veličinu za stratou Španielska v roku 1492. Alebo ich vnímame ako strategických hráčov používajúcich silu ako koniec pre seba samých. Sväté násilie ukazujúce ich identitu ako martýrov bojujúcich proti upadajúcemu svetu.

Zatiaľ je Al-Káida formovaná mimo svetového trhu ideí a technológií. Môže sama seba pochovať v stredovekých snoch a v reakcionárskej nostalgii. Ako newtvork bojuje o kontrolu nad svojimi násilnými, puritánskymi nasledovníkmi, ktorí spájajú moslimov od Alžírska po Irak. Ale to všetko je príliš vzdialené od moderného hnutia, je to viac-menej nihilistický spôsob vedenia teroru pre svoj vlastný program. Ich komuniké obsahujú klasické strategické princípy.

Keď Usama bin Ládin vyhlasoval vojnu Amerike, ospravedlňoval svoju taktiku gerilovej vojny nielen výrazom posvätného násilia, ale aj ako potrebnú metódu proti „nerovnováhe sily" vytvorenej prevahou americkej vojenskej moci.

Ajman Al-Zawahíri, hlavný teoretický ideológ Al-Káidy, má na starosti pretlmočenie násilia do politického výsledku. Pritom zdôrazňuje, že úspešné operácie proti nepriateľom islamu budú premárnené, ak ich výsledkom nebude vytvorenie „moslimského národa v srdci islamského sveta". A že nejde iba o uskutočňovanie teroru pre vlastný program alebo o postoje mimo radikálnej Clausewitzovej tradície, o tom svedčí aj nájdená nedatovaná kópia výtlačku známeho Prušiaka O vojne v skrýši Tora Bora.

Ide o adaptáciu ideí od neverca. Vízia AlKáidy je väčšinou inšpirovaná práve Clausewitzom a jeho myšlienkami o vzťahu vojny a politiky. Tréningové tábory Al-Káidy sú plné západnej literatúry. Možno tam nájsť západné tréningové príručky, diela ľavicových revolučných autorov, citáty z teórie o súčasnej „štvrtej generácii zbraní", ale aj Maov koncept troch štádií partizánskeho boja. V jej revolučnej imaginácii a v snahe o vytvorenie nového sveta prostredníctvom inšpirujúceho násilia je Al-Káida potomkom európskych anarchistov 19. storočia.

Na kultúre, pravdaže, záleží. Nová pozornosť venovaná sociálnym svetom cudzích ľudských spoločností pomohla zreformovať americký vojenský systém, aby sa stal efektívnejším a humánnejším. To pomohlo znížiť úroveň napätia v Iraku a poraziť Al-Káidu.

Ak je vytvorenie bezpečnosti pre obyvateľstvo podstatou renesancie v protipovstaleckej technike, potom dozvedať sa niečo o ľuďoch je dobrým krokom. A pokúsiť sa získať obraz o tom, ako svet vyzerá z pohľadu tých druhých, je dobrou intelektuálnou a morálnou disciplínou. Mali by sme investovať do nadobúdania jazykových znalostí a študovať ľudský terén v komplexe. A ak sa naši vojaci znovu ocitnú v ťažkom zápase s povstalcami, v komunálnom konflikte či v rozpade štátu, príprava im pomôže.

Vojna je viac ako tablo, na ktoré píšeme našu identitu. Je to terén smrti a života, spôsob prežitia a deštrukcie. Preto je životne dôležité študovať kultúru spôsobom, ktorý reaguje na zmenu za pozorného vnímania kontinuity, užívania a zneužívania ideí, na pohľad kozmopolitiný i kmeňový. Moderné antropologické štúdie dokazujú, že aj spoločnosti považované za „jednoduché" sú vysoko mutovateľné, premenlivé, plné napätia a zápasu o moc a často aj „vyrobené" výpožičkami zvonku.

To sa odohráva aj v Afganistane. Zručný výrobca vojny, akým je Taliban, premenil seba cestou cez chaos. Do značnej miery sa vzdal pokračovania v prirodzenej kultúre a mutoval vo forme posilnený globálnymi silami a plávajúcimi tradíciami.

Nikdy sa nedokážeme zbaviť v našich svedomiach mytologizovaného Orientu. Podobne ako smrť a temnota je to prisilné na úplné vyhnanie a zostane preto siluetou na našom mentálnom horizonte. Ale môžeme si viac uvedomovať jeho prítomnosť, môžeme byť viac v strehu k jeho mýtom.

Fluidita a hybridita Talibanu a Al-Káidy demonštrujú, že vojna napriek všetkým svojim rozdielom spája aj polarizuje. Žiadna kultúra, akokoľvek cudzia, nie je ostrovom sama pre seba. Ako píše Juan Goytisolo: „Veľa počúvame o koreňoch Pyrenejského polostrova a miestach ďalej za ním. Počúvame o koreňoch našich spoločností a historických komunít. Ale človek nie je strom. Človek nemá korene, má nohy a kráča."

Tam, kde Taliban vládne, správa sa po novom. Ruší tabu na tzv. image-making. Pretransformoval sa na gerily informačného veku. Je priam ironické, že hnutie, ktoré zakazovalo hudbu, teraz najíma spevákov na svoju propagandu, produkuje kazety plné oslavných piesní na martýrov.

Patrick Porter, prednáša Obranné štúdie na Kings College London. Je autorom knihy Military Orientalism: Eastern War through Western Eyes/Columbia Univesity Press and Hurst, 2009

Súvisiace články:

• Seymour Hersh: Pentagon vedie vojnu aj proti Obamovi
• Je čas odísť, je čas rokovať
• Cintorín impérií