Robotníčka je na tom horšie v Hencovciach, ako v Číne

« Pracujem v tejto fabrike od 5 júna 2006. Môj plat je okolo 1400 yuanov (158 eur) mesačne, čo je akurát o stovku yuanov viac, než majú čerstvo zamestnaní. Zdá sa vám to spravodlivé? Je vari spravodlivé, že môj plat v druhom roku stúpol iba o 28 yuanov, v treťom o 29 yuanov a v štvrtom o 40? Je spravodlivé, že 40% z tých, čo tu pracujú, sú veľmi slabo platení stážisti, čo sa odráža na platoch všetkých zamestnancov? Je spravodlivé, že je päť mzdových tried, z ktorých má každá ešte ďalších 15 stupňov, čo znamená, že vyšplhanie sa na vrchol, za predpokladu, že urobím všetko správne a postúpim o jeden stupeň ročne, mi v najlepšom prípade potrvá sedemdesiat päť rokov? Je spravodlivé toľko pracovať, aby som každý mesiac mohol odložiť nabok len niekoľko stovák yuanov? Je tu príliš veľa nerovnosti, príliš veľa nesplnených sľubov a nespravodlivosti. Čo vlastne sme, ak sa s tým zmierime? Nemáme na výber, tento štrajk je otázkou dôstojnosti.[i]“ Takto sa vyjadril robotník fabriky na súčiastky japonskej automobilky Honda vo Fošane, v čínskej provincii Guangdong, ktorej štrajk poznačil máj 2010.

 Všetko sa začalo, keď sa stovka robotníkov zapojila do štrajku proti nespravodlivému rozhodnutiu vedenia. V tejto fabrike sa ohodnotenie skladá z viacerých prvkov. Napríklad pre najmenej kvalifikovaných robotníkov prvej platovej triedy sa k základnému platu (675 yuanov - 75 eur) pripočítava funkčná prirážka (340 yuanov - 37 eur) a rôzne príplatky na ubytovanie a dopravu, čo celkovo robí 1510 yuanov (168eur)[ii]. Lenže koncom apríla Mestský úrad vo Fošane oznámil, že počnúc od 1 mája sa lokálna minimálna mzda zvýši z dovtedajších 770 yuanov na 920 yuanov (z 85 na 102 eur). Vedenie fabriky síce zohľadnilo toto navýšenie v základnom plate, avšak obratom znížilo príplatky vzťahujúce sa na funkciu, čím ho fakticky vynulovalo. To malo za dôsledok štrajk, ktorý skončil 4 júna po uzavretí dohody s 16 predstaviteľmi zamestnancov, ktorí neboli organizovaní v oficiálnych odboroch. Vedenie sa vtedy zaviazalo zvýšiť všetky platy o 500 yuanov (55 eur).

 Pri tejto príležitosti robotníci napísali otvorený list, v ktorom žiadali, aby ich zamestnávatelia „preukázali dobrý úmysel, pristúpili k čestným rokovaniam a brali do úvahy ich rozumné požiadavky“. Dokument okrem toho upresňuje, že ich boj sa netýka len zamestnancov tejto fabriky ale všetkých čínskych robotníkov. Nachádza sa v ňom aj zoznam požiadavok vzťahujúcich sa na platové tabuľky, reprezentáciu zamestnancov, spôsoby hodnotenia práce a kariérny postup.

 Práve v čase, keď sa končil štrajk, sa už po niekoľko dní pozornosť upriamovala na samovraždy vo Foxconn Technology v Šenzene. Počas piatich mesiacov sa pokúsilo siahnuť si na život trinásť mladých robotníkov tejto taiwanskej fabriky na elektrokomponenty výrobkov zahraničných značiek. Desiatim sa to podarilo.  20 júla spáchal samovraždu[iii] osemnásťročný zamestnanec partnerského podniku Foxconn Technology vo Fošane. Až vtedy spoločnosť ohlásila zvýšenie základného platu svojich čínskych robotníkov a zmenu platných pravidiel.

 Napriek tomu netreba unáhlene klásť medzi oboma podnikmi rovnítko. Vo Foxconne núti príliš nízky základný plat zamestnancov prekročiť legislatívou povolený počet nadčasov. Ľudia v ňom trpia izoláciou. Sú odlúčení od kolegov v dielňach, v priestoroch určených na odpočinok, ako aj od vonkajšieho sveta. Naproti tomu sa v Honde podľa všetkého vytvárajú vzťahy medzi zamestnancami pochádzajúcimi z toho istého regiónu, či medzi stážistami, ktorí vychodili tú istú školu.

 Okrem toho Foxconn, už od začiatku svojho pôsobenia v Číne, uplatňuje počas pracovného či oddychového času disciplínu, ktorú môžeme bez váhania označiť prinajmenšom za „vojenskú“. Všemocní sbs-kári môžu trestať zamestnancov dokonca aj fyzicky. Prvá samovražda sa týkala robotníka obžalovaného z krádeže, ktorého prehľadali a zavreli až kým sa nepriznal k zločinu, ktorý nespáchal. Zamestnanci Hondy ako aj Foxconnu reagovali každý osve na špecifické pomery, ktoré považovali za neakceptovateľné. Novým javom je, že zamestnanci Hondy sa dostali do priameho stretu s oficiálnym odborom. Jeho predstavitelia, rozpoznateľní podľa uniforiem, 31. mája obsadili celú továreň a s použitím sily proti niekoľkým robotníkom sa snažili ju opäť uviesť do prevádzky. Od toho momentu štrajkujúci poukazovali na to, že nikdy neboli vyzvaní, aby si zvolili svojich zástupcov, a že oficiálni odborári počas štrajku vôbec neplnili úlohu, ktorá im prislúcha.

 Obe hnutia aspoň z časti vysvetľujú bezprecedentné zvýšenie minimálnej mzdy v mnohých provinciách, či mestách (960 yuanov v Pekingu, 1120 yuanov v Šanghaji). Určite sú tiež spojené s anketou šenzenských úradov z júna 2010 na vzorke 5000 migrantov vo veku od 18 do 35 rokov. Vysvitlo z nej, že zarábajú v priemere 1800 yuanov mesačne, z čoho pätinu posielajú svojej rodine, a že polovica z nich prekračuje zákonom povolený počet nadčasov[iv]. Vedúci činiteľ Žu Jongkang na ich podnet 15 júla 2010 požiadal Úrad pre korešpondenciu a návštevy, aby vynaložil všetko úsilie na vyriešenie sociálnych konfliktov a aby sa odpovedal na sťažnosti súvisiace s podmienkami na pracovisku[v]. Uznáva, že navzdory úbytku počtu sťažností (najmä tých kolektívnych), sociálne napätie viažuce sa na vyvlastňovanie pozemkov, na demoláciu nehnuteľností a na zamestnanie je stále citeľné. Žiada, aby „vlády na rôznych úrovniach zintenzívnili úsilie na vyriešenie pracovných konfliktov, berúc ohľad na rozumné žiadosti zamestnancov.“

 Podobné vzbury sa nesústreďujú len v mimoriadne industrializovanej delte „perlovej rieky“. Začiatkom mája 2010 boli rozsiahlymi štrajkami zasiahnuté provincie Šandong, Žiangsu a Junnan, tak ako aj mestá Nankin, Peking, Šongking a Lanzu. Medzi 1. májom a 15. júlom čelila skupina Toyota desiatke štrajkov. V Čangčune na protest proti novej dani 1. júla prestalo jazdiť sedemnásť tisíc mestských taxikárov. Tieto udalosti sa včleňujú do oveľa širšieho štrajkového hnutia, ktoré už  dva roky možno pozorovať ako v zahraničných, tak aj v čínskych podnikoch. Pričom sociálna agitácia mohutnie už od polovičky 90-tych rokov: zastavenie práce, kolektívne listy adresované miestnym úradom a Národnému Ľudovému Zhromaždeniu, návštevy administratívnych inštancií, sťažnosti na internete.

 Inak povedané, čínski migrujúci pracovníci neboli nikdy poddajní. Hoci vytvárajú heterogénnu skupinu, zloženú s jednotlivcov s veľmi odlišnými zámermi a skúsenosťami, zdieľajú postavenie inštitucionalizovanej podriadenosti voči „miestnymi“. Odjakživa protestovali proti neprávostiam systému povolenia k pobytu (tzv. huku) ako aj proti bezmocnosti a vynútenej poslušnosti, ktorými trpia v podnikoch. Napokon existuje priama spojitosť medzi protestnými akciami a pokrokom v pracovnom práve, ktorý sa odráža napríklad vo vyhlásení zákona z roku 2008 ohľadne pracovných zmlúv.

 Boj za sociálne práva podporuje samotná situácia migrantov. Zlepšenie príjmov na vidieku totiž obmedzilo počet kandidátov na migráciu za prácou. Absolvovanie kvalifikačných kurzov im umožňuje nárokovať si prijateľnejšie pracovné a životné podmienky ako ich predchodcovia. Okrem toho ešte na trh práce prichádzajú deti prvých migrantov, ktoré vyrastali v mestách, ale ktoré sú napriek tomu považované za „cudzincov“, a teda nepožívájú rovnaké práva ako ich rovesníci, čo tiež posilňuje pocit nespravodlivosti.

 Až doposiaľ ich požiadavky ostali nepovšimnuté, pretože sa prezentovali viac prostredníctvom dôvernej administratívy, najmä „korešpondenciou a návštevami“, než štrajkovaním. Tento úrad, vytvorený v roku 1951, má zastúpenie na všetkých úrovniach, od kantónov až po celoštátnu, a je zodpovedný za prijímanie a následné posúvanie podnetov, žiadostí o pomoc, kritckých ohlasov a obvinení, výziev na revíziu nespravodlivých politických, či administratívnych sankcií. Už šesťdesiat rokov legitimizuje priestor, ktorý ovplyvňujú vidiečania, obyvatelia miest, vojaci, vlastnící nehnuteľností, ktorí ho používajú. Medzi rokmi 1993 až 2005 sa počet svedectiev každoročne zvýšil o 10%. Počet návštev, najmä skupinových, niekedy niekoľkých tisícok ľudí, rástol rýchlejšie než počet listov. Ale predovšetkým, koordinácia pri interpelácií úradov nastoľuje čoraz častejšie problémy, ktoré presahujú hranice lokalít, kde by mali byť vyriešené.

 Zatiaľ čo právo, náboženstvo, organizovanie skupinových akcií, umožňujú vyjadriť pocit nespravodlivosti, Úrad pre korešpondenciu a návštevy ostáva priestorom, kde si Číňania už dlhšiu dobu overujú svoju schopnosť prebrať iniciatívu, posudzovať, rozobrať, čo ich sužuje, a to nielen vo vlastnom mene ale aj v mene anonymov, ktorí sa nachádzajú v rovnakej situácii. Ide o priestor pre interpeláciu predstaviteľov Komunistickej strany a štátu, v ktorom sú odvolávaním sa na tretiu stranu spochybňované mocenské vzťahy a formy legitimity. Mimo akéhokoľvek demokratického rámca sa v ňom ľudia húževnato domáhajú vyrovnania podmienok a rezolútne odmietajú hierarchické rozdiely, ktoré sú im prezentované ako prirodzený jav.

 Abstrahujúc od čisto ekonomického rozmeru sporu ide zamestnancom Hondy a Foxconnu presne o toto. V tomto ohľade sú následovníkmi pracovných migrantov, ktorí v roku 1996 napísali[vi] : „Sme platení za každú vyrobenú súčiastku, avšak už štyri mesiace nepoznáme jej cenu. Ako teda môžeme vedieť, či je naša pláca spravodlivá? Sme tu ako ťažné zvieratá, otroci, stroje... Je správne, že nemáme žiadne slobody? Je spravodlivé, že nemáme žiadne istoty? Je vari spravodlivé pracovať pre nič? Nemôžeme ďalej ohýbať chrbty.“

 Výlučne ekonomické, či konjunkturálne chápanie týchto hnutí, by teda bolo chybou. Zaraďujú sa do dlhodobého náučného procesu, ktorého dôsledkom je podľa výroku Claudea Leforta : „nastolenie reality“. Okrem toho odhaľujú  nové zručnosti protestujúcich, ktorí si osvojujú rôzne prostriedky s dosahom na ústrednú moc. Štrajkujúci, ktorí pracujú pre zahraničné podniky, obracajú oficiálny nacionalistický argument (sociálne požiadavky škodia vzostupu Číny a preto musia byť odložené na neskôr) a rozširujú tak svoj manévrovací priestor: akú legitimitu môžu mať sily, ktoré potláčajú tých, ktorí sú vykorisťovaní zahraničnými majiteľmi? Taxikári v Čangčune argumentovali viac princípom nutnosti prežiť. Tiež sa inšpirovali víťazným štrajkom z jari 2010 v jednom meste sečuánskej provincie (takéto výmeny skúseností sa množia), keď vyhlásili trojdňový štrajk, čo je akurát čas potrebný na to, aby ústredné orgány boli upovedomené o konflikte a mohli zasiahnuť. Svoje hnutie ukotvili trojitým heslom: Bez akýchkoľvek identifikovaných vodcov, bez formálnej organizácie, žiadne násilie.

 Čínská vláda podobné hnutia ani v najmenšom nepodporuje (štrajky sú príliš nebezpečným prostriedkom na podporu zvýšovania platov a rozvoj vnútornej spotreby), a ústredným orgánom spôsobujú ťažkosti. Je to nebadateľný ale trvalý proces, ktorý mení mocenské vzťahy medzi vládnucimi a ovládanými.

Autorka je  výskumnou riaditeľkou  v  Centre National de la Recherche Scientifique (CNRS), riaditeľka štúdií na École des hautes études en sciences sociales (EHESS). Autorka Les ruses de la démocratie. Protester en Chine contemporaine (s Hua Linshan), Seuil, Paríž, 2010.