Uprostred cesty, ktorá prechádza ponad Matadi, hlavné mesto dolného Konga, pokojne stoja dvaja mladí čínski inžinieri Ju Žian a Ženg. Hoci majú na hlavách slamené klobúky, tváre majú červené od slnka. V niektoré rána ležia v hlbokej priekope pri ceste hady, a preto musia obchádzať skaly, brodiť sa cez rieky, a hlavne čeliť prekážkam miestnej byrokracie. Ale nič ich nezastaví pred splnením ich poslania: položiť naprieč Konžskou demokratickou republikou (KDR) kábel z optického vlákna.

Pokračuje z Južnej Afriky (West Africa Cable System), rozvinie sa od Moandy pri Atlantickom oceáne až po Kinšasu, odkiaľ bude pokračovať cez jazero Kisangi až na východ krajiny, kde sa spojí z ďalším káblom, natiahnutým od Indického oceánu - spolu celkom 5650 km. Ich šéf Xie Hunter, miestny predstaviteľ spoločnosti China Intertelecom Constructions, filiálky China Telecom, je tiež húževnatý ako buldozér. Do Konga ho vyslali na tri roky, počas ktorých počíta len so siedmimi dňami dovolenky. Zo svojho platu 1000 eur mesačne chce svojmu jedinému synovi v Číne zaplatiť štúdium.

V krajine, ktorá má väčšiu rozlohu ako západná Európa a niet v nej ciest a komunikačných prostriedkov, ale ktorú súkromné telekomunikačné spoločnosti posiali anténami, spôsobí pokrytie optickým vláknom schopným prenášať obraz a zvuk rýchlosťou svetla významný technologický skok: nielenže podstatne klesnú ceny volania cez mobilné telefóny, ale prepojenie počítačov s káblom umožní aj finančné transakcie, prenos lekárskych dát, vyučovanie na diaľku…
Obyvateľom vidieka by však zatiaľ namiesto možnosti presúvať sa po informačných diaľniciach stačil prístup k pitnej vode a nádej, že po večeroch nebudú musieť svietiť sviečkami, ale elektrinou z vodnej elektrárne Inga, ktorú teraz skupujú susedné krajiny.

Projekt za 60 miliónov realizuje Konžský úrad pre poštu a telekomunikácie. Prvá investícia - 22 miliónov - je z úveru poskytnutého čínskou vládou v rámci rozvojovej spolupráce. Súkromné telekomunikačné spoločnosti budú musieť štátu platiť poplatky za káblové pripojenie (odhadom 71 miliónov eur ročne), čo znamená návrat k tak často kritizovanej verejnej službe. Nejde to ľahko: spoločnosť Vodaphone (juhoafrický a britský kapitál) vehementne vyžaduje právo kontroly nad bodom vstupu káblu pri Moande. Tvrdí, že ako prvá investovala do mobilnej komunikácie a má už štyri milióny zákazníkov. Spoločnosť sa obáva, že Konžania bez jej pomoci nebudú schopní využiť možnosti, ktoré im ponúka optický kábel.
Pán Xie Hunter hovorí, že podľa zmluvy síce pracuje 2500 Konžanov pod dohľadom 80 Číňanov, v druhej etape prác nahradí Číňanov 20 konžských inžinierov, ktorí sú momentálne na školení v Číne.

Kým jedni kopú v Matadi, druhí v Kinšase lámu a drvia kamene, ktorými sa majú podložiť cestné ťahy v hlavnom meste. Stovky strojov zatiaľ čakajú, kým príde ich čas. Číňania s poverením guvernéra premenili bulvár 30. júna v centre mesta na pre chodcov životu nebezpečnú štvorprúdovku. Kým západ ešte stále len rozoberá klauzuly v zmluvách medzi Kongom a Čínou, v teréne sa už naplno rozbehli práce. Prezident Kabila každý týždeň otvára nové stavenisko.
Bolo to v lete roku 2007, keď sa minister pre infraštruktúru Pierre Lumbi - zakladateľ združenia Sedliacka solidarita z osemdesiatych rokov, ktoré je hybnou silou sociálneho hnutia v Kongu - vydal na diskrétnu návštevu Pekingu. Výsledok jeho cesty zapôsobil ako bomba: dohoda, ktorú podpísal s Čínou, počíta so 6,3 miliardy eur investícií, z toho šesť projektov sa týka rozvoja infraštruktúry a tri revitalizácie banského odvetvia.

Projekty má zastrešovať zmiešaná spoločnosť Sicomines, v ktorej má Konžská republika 32 %. Realizáciou sú poverené giganty China Railway Engineering Corporation (CREC) a Synohydro Corporation, ktoré sa zaviazali opraviť alebo postaviť 3000 km ciest a železničných tratí, 31 nemocníc s kapacitou 150 lôžok po celej krajine, 145 zdravotníckych zariadení, 4 univerzity, 50 000 sociálnych bytov. Tieto komerčné úvery s veľmi dlhou splatnosťou a veľmi nízkymi úrokmi navyše otvárajú prístup k finančným zdrojom, ktoré Čína vyčlenila na medzinárodnú a rozvojovú spoluprácu.

Výmenou za práce, ktoré by mali prispieť k oživeniu hospodárstva v krajine, zruinovanej tridsiatimi rokmi diktatúry a desaťročím vojny a rabovania, získajú Číňania prístup k 10 miliónom ton surovej medi, čo zodpovedá 6,5 milióna rafinovanej medi, k 200 000 tonám kobaltu a 372 tonám zlata.
Pán Lumbi zdôrazňuje, že tento moderný výmenný obchod je výhodný pre všetkých zúčastnených. Až na to, že podstatnú časť prác má pokryť výnos z banských projektov, ktorého úroveň bola Číňanmi zafixovaná na smelých 19 % a je revidovateľný len čínskou stranou. V prípade, že bude výnos nižší, vzniká nárok na ďalšie koncesie.

Niektorí Konžania s určitou dávkou zlomyseľnosti poukazujú na to, že táto výmenná dohoda, ruda za výstavbu infraštruktúry, ešte posilňuje aj tak obrovskú korupciu. Už pred krízou sa po posilnení kurzu medi do Katangy nahrnuli najväčšie banícke firmy sveta. Ale príspevok týchto korporácií do štátneho rozpočtu nepresahoval 6 %. Veľké sumy sa akoby vyparovali na úplatky pre nedostatočne zaplatenú, a teda skorumpovanú verejnú správu.
Kinšasa sklamaná slabým výkonom západných firiem sa rozhodla revidovať banícke zmluvy a zároveň sa obrátila na Čínu. „Je tu dosť miesta pre všetkých, vyhlasovali Konžania. Ale tradiční priatelia, krajiny Belgicko a Francúzsko, ktorí vynaložili veľké úsilie na ukončenie vojnového konfliktu a presviedčali medzinárodné spoločenstvo, aby finančne podporilo voľby, nadobudli trpký pocit, že kontrolu nad konžskými surovinovými zásobami získa niekto iný. A že prírorodné bohatstvo Konga poslúži ekonomickému rastu Číny a ďalších rozvojových krajín, ako India, Južná Kórea alebo Brazília. V hre sú aj vzácne a strategické rudy, ako urán, niobium, kolombo tantalit a kobalt, a samozrejme aj nedávno objavená ropa.

Revízia banských koncesií bola interpretovaná ako manéver, ktorý má vytvoriť priestor pre nových hráčov. Kinšasa mala v hľadáčiku najmä americkú spoločnosť Tenke Fungurume, ktorá v Katange zainvestovala 1,2 miliardy eur, ale štát v nej chcel mať 45-percentný podiel namiesto 17-percentného.
Ťažko sa zbaviť dojmu, že medzi otvorením zmlúv a problémami, ktorým Kinšasa musí už niekoľko rokov čeliť vo vzťahu k Medzinárodnému menovému fondu (MMF), neexistuje súvislosť. Prezident Kabila sa už od svojho príchodu k moci v roku 2002 snažil zmeniť katastrofálnu situáciu krajiny: Kinšasa prestala splácať úroky z dlhu Parížskemu klubu, ktorý už niekoľko rokov narastal, až sa vyšplhal na 7 miliárd eur, z čoho takmer 90 % boli kumulované nedoplatky zo zmluvy podpísanej ešte Zairom v roku 1989. Nasledoval jeden program za druhým, jedna návšteva expertov MMF za druhou. Kinšasa už v roku 2006 dúfala, že dosiahne mýtický „vrcholný bod", ktorý umožní zmazať približne 80 % dlhu.

Ide o veľa: rozpočet štátu nepresahuje 3,5 miliardy eur, ale z toho iba 1,4 miliardy pokrývajú vlastné zdroje; vláda musí každý mesiac na splácanie dlhu vynaložiť 28,4 až 35,5 milióna eur. Ak rokovania stroskotajú, bude potrebné splácať celý dlh. A to v situácii, keď učitelia nedostávajú mzdy, keď sa za zdravotnú starostlivosť - ak existuje - platí, a peniaze chýbajú aj na žold vojakov, ktorí majú na východe krajiny udržiavať mier, alebo na platy úradníkov a sudcov; skrátka, na obnovu štátu.

Vonkajší dlh, ktorý sťažuje ekonomický vzostup Konga, určite možno označiť za ohavný - tento výraz sa používa v prípade, keď dlh síce vznikol počas diktatúry, ale občania ho musia splácať aj po návrate k demokracii: nielen preto, že dosiahol enormný objem v dôsledku manipulácie s úrokmi, ale hlavne preto, že medzinárodné úvery boli s privretými očami poskytnuté Zairu, ktorý viedol Joseph Mobutu, ako podpora západu naklonenému režimu.
Konžská vláda sa už niekoľkokrát nádejala, že vidí koniec tunela. Lenže MMF jej začal popri zlom spravovaní verejných financií vyčítať aj dohody s Čínou. Po podpise dohody storočia s Pekingom MMF vyhlásil, že je proti zrušeniu dlhov, keďže sa krajina zadlžuje o rovnaký objem úverov a zároveň poskytuje štátne záruky na obchod s čínskymi spoločnosťami. A navyše, inštitúcia, ktorej šéfuje Dominique Strauss-Kahn, podľa všetkého nie je nadšená ani z výmenného obchodu, ktorý sa vymyká jej ortodoxným predstavám.

Wu Zexian, čínsky veľvyslanec v Kinšase, neváha zdvihnúť hodenú rukavicu a v dokonalej francúžštine vysvetľuje: „My sme žiadali iba jednu záruku: aby nám štát povolil nové prieskumy v prípade, že existujúce náleziská nepokryjú záväzky. Riziko ponesie výlučne čínska štátna banka. A poodkrývajúc svoje karty, ďalej pridáva: „Koniec koncov, aj keby banské ložiská nestačili, Kongo disponuje inými zdrojmi, ktoré by mohlo použiť vo výmennom obchode, napríklad pôdou. Z čínskeho pohľadu sú teda štátne garancie prezentované ako nová zadlženosť, len na treťom mieste. „Medzinárodný menový fond je pokrytecký. Veď jeho predstavitelia sa dokonca unúvali až do Pekingu, len aby nás odhovorili od dohody s Konžskou republikou. A pritom sa od Číny očakáva, že miliardami dolárov prispeje na refinancovanie samotného MMF.
V máji 2008, po návšteve Straussa-Kahna v Kinšase, bolo navrhnuté kompromisné riešenie: nech sa Kongo, aspoň počas niekoľkých rokov, zaobíde bez úverov v hodnote 2 až 6 milárd eur, ktoré mu boli prisľúbené na financovanie druhej etapy budovania infraštruktúry a ktoré mali byť splácané zo ziskov banskej ťažby.

Číňania cúvli a do uvoľneného priestoru sa natlačili francúzske firmy: Aéroports de Paris bude renovovať letisko N'Džili v Kinšase, Číňania opravia už len pristávaciu dráhu; Areva dostala práva na prieskum a ťažbu vo všetkých uránových baniach...
Pre Konžskú demokratickú republiku je uzmierenie sa s MMF a veriteľmi z Parížskeho klubu životne dôležité: v roku 2009 dosiahol hospodársky rast len 2,7 %, kým v roku 2008 bol na úrovni 8,2 %, zahraničné investície dosiahli len 570 miliónov, oproti očakávaným 1,7 miliardy. Strauss-Kahn priznal, že Kongo patrí ku krízou najviac postihnutým krajinám v Afrike a pripomenul, že MMF v marci odsúhlasil urgentný prevod 138,5 milióna eur na zažehnanie krízy likvidity.
Mnohí pochybujú, že by sa v otázke dlhu, ktorá sa stala viac politickou ako ekonomickou, v krátkom čase dospelo k riešeniu. V neposlednom rade preto, že za nariadeniami MMF cítiť nekompromisnosť USA, ktoré sú znepokojené prehodnotením zmluvy s banskou spoločnosťou Tenke Fungurume.

MMF začal konžskej vláde popri zlom spravovaní verejných financií vyčítať aj dohody s Čínou. Po podpise dohody storočia s Pekingom vyhlásil, že je proti zrušeniu dlhov, keďže sa krajina zadlžuje o rovnaký objem úverov a zároveň poskytuje štátne záruky na obchod s čínskymi spoločnosťami.


autorka je novinárka v belgickom denníku  Le Soir