JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Koniec liberálneho prešľapovania

Ľudia sa rozhodujú medzi kritikou a odchodom (voice vs. exit), poznamenal známy ekonóm Albert O. Hirschman. Rozhodnutie o brexite bolo ...

[Joachim Becker]

Simon Theur: TTIP, jeho víťazi a porazení

Únik dôverných dokumentov z rokovaní o Dohode o transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve (TTIP) v pondelok 25. apríla potvrdil ...

[Kriteko]

Čo môžeme spraviť pre lepšiu Európu

DiEM25, hnutie za skutočnú demokraciu v EÚ, ktoré založil Yanis Varoufakis a signatármi sú i také osobnosti ako Noam Chomsky, Slavoj ...

[Alena Krempaská]

Krízy demokratického kapitalizmu

Kríza žánru | Le Monde diplo | Wolfgang Streeck | 20.01.2012

_ma_small

Deň čo deň, udalosti, vyznačujúce sa aktuálnou krízou nás učia, že „trhy“ odteraz diktujú štátom vlastné pravidlá. Údajné demokracie a suveréni predpisujú limity tomu, čo môžu urobiť pre svojich občanov a zarážajú koncesiami, ktoré od nich musia vymáhať.

Pre ľudí je jasná jedna vec: politickí vodcovia nezastupujú záujmy svojich spoluobčanov, ale záujmy iných štátov a medzinárodných organizácií- takých ako Medzinárodný menový fond (MMF) alebo Európska únia- ktoré zakrývajú krutosť demokratickej hry. Najčastejšie je táto situácia opísaná ako dôsledok prekážky na pozadí všeobecnej stability: kríza. Ale je to naozaj tento prípad?

Rovnako možno čítať „Veľkú recesiu“ a pokraj zrútenia verejných financií, o ktorých rozhodla ako o manifestácii základnej nerovnováhy pokročilých kapitalistických spoločností, ktoré sú roztrhané medzi požiadavky trhu a demokracie. Napätie, ktoré vytvára zmätok a nestabilitu je častejšie ako len výnimočné. Nemožno teda pochopiť súčasnú krízu, ktorá je vo svetle transformácie vlastne v konflikte s tým, čo voláme „demokratický kapitalizmus“.

Od konca šesťdesiatych rokov boli úspešne vytvorené tri riešenia na prekonanie rozporu medzi politickou demokraciou a trhovým kapitalizmom. Prvým bola inflácia, druhým verejný dlh a tretím súkromný dlh. Každému z týchto alternatív pripadala konkrétna konfigurácia vzťahov medzi ekonomickou silou, politickým svetom a sociálnou silou. Tieto úpravy sa však jedna po druhej dostali do krízy a urýchlili priebeh nasledujúcemu cyklu. Finančná búrka v roku 2008 znamenala koniec tretej epochy a možný nástup nového usporiadania, ktorého charakter ostáva neistý.


Inflácia

Povojnový demokratický kapitalizmus zaznamenal prvú krízu koncom šesťdesiatych rokov, keď sa inflácia začala nabaľovať po celom západnom svete. Spomalenie ekonomického rastu neočakávane ohrozilo trvácnosť spôsobu pacifizácie spoločenských vzťahov, ktoré boli určené v povojnových konfliktoch. V podstate do tej doby bol prijatý nasledovný recept: robotnícka trieda akceptovala trhovú ekonomiku a súkromné vlastníctvo výmenou za politickú demokraciu, ktorá garantovala sociálnu ochranu a konštantné zlepšovanie životnej úrovne. Viac ako dve desaťročia nepretržitý rast prispieval k upevneniu presvedčenia, že socio-ekonomický pokrok vytvára inherentné právo demokratickému občianstvu. Táto vízia sveta sa vyjadrovala požiadavkami, ktoré vo vodcoch prebúdzali pocit, že ich musia ctiť: rozširovanie sociálneho štátu, právo robotníkov na voľné kolektívne vyjednávanie, plná zamestnanosť. Všetky opatrenia podporované vládami, ktoré dostatočne využívajú ekonomické nástroje Keynesa.

Ale keď začiatkom sedemdesiatych rokov ekonomický rast začal klesať, toto usporiadanie zaváhalo- nestabilita sa manifestovala svetovou vlnou sociálnych protestov. Robotníci, ktorých strach z nezamestnanosti ešte neparalyzoval, nepočuli odmietanie toho, čo považovali za ich právo na rozvoj.

V priebehu nasledujúcich rokov sa všetky vlády západného sveta ocitli v konfrontácií rovnakého problému: ako prinútiť odbory zmierniť ich požiadavky na zvýšenie platov bez toho, aby porušili Keynesov sľub o úplnej zamestnanosti? Totiž, ak v istých štátoch inštitucionálna štruktúra systému kolektívneho vyjednávania zjednodušila podpísanie „sociálneho paktu“ tripartita, v iných štátoch boli sedemdesiate roky poznačené presvedčením ( v najvyšších štátnych sférach), že nechať narásť nezamestnanosť kvôli zvyšovaniu platov spôsobí politickú samovraždu a zahubenie samotnej kapitalistickej demokracie. Ako východisko z tejto slepej uličky a ochranou plnej zamestnanosti a voľných kolektívnych vyjednávaní bol jeden spôsob: uvoľnenie monetárnej politiky, s rizikom nechať zmiznúť infláciu.

Spočiatku zvyšovanie cien sotva predstavovalo nejaký problém pre robotníkov: boli reprezentovaní vplyvnými odbormi, aby presadili indexáciu ohľadom platov na výšku cien. Napriek tomu narušujúc ich dedičstvo, inflácia škodila veriteľom a držiteľom aktívnych financií, teda skupinám, ktoré potrebovali relatívne málo robotníkov vo svojej triede. V týchto podmienkach môžeme infláciu opísať ako peňažný odraz konfliktu distribúcie: na jednej strane robotnícka trieda reklamujúca bezpečnosť práce a väčší podiel na národnom dôchodku; na druhej strane kapitalistická trieda usilujúca sa o maximalizáciu návratov investícií. Pretože obe strany sú založené na myšlienkach vzájomne nekompatibilných od toho, čo si zaslúžia, jedna vyzdvihujúca občianske práva a druhá práva vlastnícke a obchodné, inflácia tu vyjadruje anómie spoločnosti, ktorej členovia sa nie sú schopní dohodnúť na spoločných kritériách sociálnej spravodlivosti.

Ak by hneď po vojne ekonomický rast dovoľoval vládam zneškodniť triedny antagonizmus, inflácia by im odteraz dovolila chrániť úroveň spotreby a rozširovanie príjmov čerpajúc z prostriedkov, ktoré reálna ekonomika ešte nevytvorila.

Efektívne táto stratégia pacifizácie konfliktov v nijakom prípade nemôže trvať večne. Ukončí sa vyvolaním reakcie zo strany vlastníkov sociálnych kapitálov, aby ochránili svoje dedičstvo. Pod ich vedením inflácia, ktorá bola spočiatku záujmom robotníkov, vedie k nezamestnanosti trestajúc ich. Posmelení trhmi vlády ustupujú prerozdeľovacím mzdovým dohodám, aby sa vrátili k rozpočtovej disciplíne.

Inflácia bola porazená v roku 1979, keď pán Paul Volcker, čerstvo menovaný prezidentom Jamesom Carterom za riaditeľa Federálneho rezervného systému (centrálnej banky Spojených štátov amerických), rozhodol o vzostupe cien s bezprecedentnými úrokovými sadzbami, čo spôsobilo, že sa nezamestnanosť vyšplhala do dovtedy nepoznaných úrovní od čias Veľkej depresie. Tento „puč“ sa potvrdil volebnými urnami: prezident Reagan, o ktorom sa hovorí, že sa spočiatku obával politickej podpory kvôli deflácií, ktorú zaviedol Volcker, bol opäť zvolený v roku 1984. V Spojenom kráľovstve Margaret Thatcherová, ktorá nasledovala americkú politiku bola tiež znovuzvolená na svoj post premiérky v roku 1983 napriek zvýšeniu počtu nezamestnaných a rýchlej deindustrializácií spôsobených, okrem iného, jej prísnou monetárnou politikou. V oboch krajinách bola deflácia spravidla sprevádzaná útokom proti odborom. Počas nasledujúcich rokov inflácia zostala obmedzená na celom kapitalistickom svete, rovnako nezamestnanosť pokračovala vo viac- menej konštantnom zvyšovaní: z 5% na 9% medzi rokmi 1980 a 1988, hlavne vo Francúzsku. V rovnakom čase miera zjednotenia klesala a štrajky sa stali takými zriedkavými, že ich isté krajiny prestali počítať.


Verejný dlh

Éra neoliberalizmu sa otvára v momente, keď sa anglo-saské štáty zriekajú toho, čo bolo jedným z pilierov povojnového demokratického kapitalizmu: myšlienka, že nezamestnanosť zruinuje politickú podporu, ktorá má dopad nielen vlády, ale aj spôsob sociálnej organizácie. Po celom svete politickí vodcovia nasledujú s veľkým nasadením skúsenosti, ktoré získali Reagan a madam Thatcherová. V každom prípade tí, ktorí dúfali, že koniec inflácie zavedie hospodársky zmätok, podcenili svoje predpoklady. Inflácia iba oddialila to, že sa uvoľnilo miesto pre verejný dlh, ktorý osemdesiate roky odštartovali. A to pre rôzne dôvody.

Stagnácia rastu zmenila daňových poplatníkov- zvlášť tých najviac prosperujúcich a najvplyvnejších- na nepriateľských voči odvádzaniu daní. A obmedzenie rastu cien znamenalo automatické zvyšovanie daní (vzhľadom na to, že príjmy klesali). Bol to rovnako koniec pokračujúcej devalvácie verejného dlhu cez oslabenie národných mien, ktoré bolo najprv doplnené ekonomickým rastom predtým, ako sa progresívne nahradilo ako privilegovaný prostriedok na zníženie zadĺženia. Vzostup nezamestnanosti vyvolaný menovou stabilitou nútil štáty zvýšiť výdavky na sociálnu pomoc. Okrem toho vypracovanie rôznych sociálnych práv vytvorených v priebehu sedemdesiatych rokov na výmenu so súhlasom odborov na zníženie platov (druhy oddialených platov) začalo upadať. Verejné financie boli stále viac zaťažené.

Pretože nebolo možné použiť infláciu, aby sa zredukoval rozdiel medzi požiadavkami občanov a trhov, štát sa zodpovedal za financovanie sociálneho zmieru. V určitom čase verejný dlh predstavoval funkčný ekvivalent vhodný k inflácií. Vskutku inflácia dovoľovala vládam využívať zdroje, ktoré ešte neboli vytvorené na utíšenie konfliktov rozširovania. Alebo inak povedané: čerpať z budúcich zdrojov pre doplnenie tých súčasných. Ako sa boj medzi požiadavkami trhu a spoločnosti dostáva z miesta produkcie do politickej arény, volebné napätie sa nahrádza bojmi v odboroch. Namiesto spustenia tlače peňazí sa vlády zamerali na stále väčšie a väčšie požičiavanie. Proces uľahčený nízkou mierou inflácie uistil veriteľov o dlhodobých hodnotách obligácií štátu.

Avšak zhromažďovanie verejného dlhu nemôže trvať naveky. Už dlho ekonómovia upozorňovali na fakt, že verejné dlhy vysušujú dostupné zdroje a potláčajú súkromné investície, čo viedlo k rastu úrokových sadzieb a spomaleniu rastu. Ale konkrétne autority neboli schopné rozoznať prah kritického stavu. V praxi sa ukázalo možné, aspoň na chvíľu, udržať úrokové sadzby relatívne nízke uvoľnením finančných trhov a potlačiť infláciu ešte väčším oslabením odborov. Jednako, Spojené štáty, krajina, kde je úroveň sporenia mimoriadne nízka, si zobrali na mušku predať ich štátne dlhopisy nielen vlastným občanom, ale aj zahraničným investorom vrátane štátnych investičných fondov. Okrem toho ako váha dlhu stúpala, jedna rastúca časť verejných výdavkov slúžila na zaplatenie úrokov. Rovnako bolo nutné v danom momente, nemožnom zistiť a priori, zahraniční a národní veritelia vyžadujú opätovné získanie svojich peňazí. „Trhy“ teda realizujú všetko preto, aby donútili štáty rešpektovať rozpočtový poriadok a nevyhnutné sporenie na záchranu vlastných podielov.

V prezidentských voľbách v Spojených štátoch v roku 1992 dominovala otázka dvojitého deficitu: deficit federálnej vlády a komerčný deficit celej krajiny. Víťazstvo Williama Clintona, ktorý na tom postavil hlavnú líniu svojej kampane, znamenalo začiatok série snáh o konsolidáciu rozpočtu. Na celom svete boli agresívne podporovaní pod záštitou Spojených štátov organizáciami ako OECD a Medzinárodný menový fond. Spočiatku demokratická administratíva zvážila zredukovať deficit oživením ekonomického rastu prostredníctvom dôležitých sociálnych reforiem a zvýšením daní. V roku 1994 demokrati stratili väčšinu v Kongrese počas volieb v polovici obdobia. Clinton urobil čelom vzad a zvolil politiku sporenia, ktorá sa vyznačovala výnimočným znížením verejného dlhu a politickým obratom, ktorý musel podľa vlastných slov zaviesť na „sociálnu ochranu, takú, akú ju poznáme“. Medzi rokmi 1998 a 2000 prvý krát po desaťročiach, americká federálna vláda zaznamenala nadbytok rozpočtu.


Súkromný dlh

Clintonova administratíva nebola schopná dosiahnuť trvalé zmiernenie hospodárskej politiky demokratického kapitalizmu. Jeho stratégia vedenia spoločenských konfliktov sa zakladala z veľkej časti na posilnení deregulácie finančného sektoru, už poškodeného Reaganom. Rýchle prehĺbenie nerovnosti príjmov spôsobené pokračujúcim poklesom začleňovania sa do odborov a veľké redukcie sociálnych výdavkov, rovnako ako pokles agregovaného dopytu vyvolaný úpravami rozpočtu, boli vyvážené možnosťou ľudí a podnikov zadĺžiť sa do nevídanej miery. Objavil sa pojem privatizovaného keynesianizmu označujúci zámenu súkromného dlhu za jeho verejné dvojča. Vláda si viac nepožičala na financovanie rovnosti prístupu k slušnému bývaniu alebo vzdelávaniu pracujúcich: odteraz si mali jednotlivci (najčastejšie bez možnosti výberu) brať pôžičky na vlastné riziko na zaplatenie svojho vzdelania alebo aby sa mohli usadiť v menej chudobných štvrtiach.

Politika realizovaná Clintonovou administratívou potešila mnohých. Bohatí platili menšie dane a tí z nich, ktorí avizovali investície do finančného sektoru dosiahli niekoľko výhod. Avšak chudobní nemali dôvod sa tešiť – prinajmenšom nie v prvej chvíli. Úvery a iluzórne bohatstvo, na ktorom si zakladali, boli náhradou za sociálne dávky (ktoré sa obmedzili) a zvyšovanie platov (neexistujúce na najnižších priečkach pracovného trhu). Napríklad pre Afro-američanov získanie bývania neznamenalo realizáciu amerického sna: išlo o nevyhnutnú náhradu za dôchodky, ktoré im ich zamestnanie, pokiaľ nejaké mali, nemohlo zaručiť a nemali žiadny dôvod dúfať vo vládu zasvätenú permanentnému šetreniu.

Teda na rozdiel od obdobia verejného dlhu – kedy pôžička štátu umožňovala dnes použiť zajtrajšie zdroje – od teraz to boli jednotlivci kto si mohol okamžite kúpiť všetko, čo potreboval a splácať významnú časť svojich budúcich príjmov speňažením ich zálohu.

Liberalizácia dovolila kompenzovať konsolidáciu rozpočtu a verejné šetrenie. Súkromný dlh sa pridal k verejnému dlhu a individuálny dopyt – prispôsobený veľkému posilneniu dolára – prebral miesto kolektívneho dopytu vedeného štátom. Čiže individuálny dopyt podopieral zamestnanosť a zisk, hlavne v realitnom sektore. Táto dynamika sa zrýchlila v roku 2001, keď Federálny rezervný systém (FED), pod vedením Alana Greenspana, prijal veľmi nízke úrokové sadzby aby predišiel recesii a návratu vysokej nezamestnanosti. Avšak privatizovaný keynesianizmus nedovolil finančnému sektoru iba vyplácať nevídané zisky: bol tiež pilierom ekonomického boomu, ktorý donútil zblednúť závisťou aj európske odbory. Tie stavali na modely jednoduchej peňažnej politiky vytvorenej Alanom Greenspanom, ktorá vyvolala rýchlu zadĺženosť americkej spoločnosti. Sledovali s entuziazmom, na rozdiel od Európskej centrálnej banky, americký FED, ktorý mal právny záväzok nie iba zaisťovať menovú stabilitu, ale rovnako udržiavať vysokú mieru zamestnanosti. To všetko sa skončilo v roku 2008 s náhlym zrútením pyramídy medzinárodných úverov, na ktorej spočívala prosperita na konci deväťdesiatych rokov a na začiatku 21. storočia.


Čomu musíme čeliť?

Po sebe nasledujúcich obdobiach inflácie, verejného deficitu a súkromnej zadĺženosti, povojnový demokratický kapitalizmus vstúpil do svojho štvrtého štádia. Kým svetovému finančnému systému hrozilo spľasnutie, štáty sa pokúšali obnoviť ekonomickú dôveru spájaním toxických pôžičiek , ktoré predtým schválili s cieľom vyrovnať svoje politiky rozpočtovej konsolidácie. Zlúčené v  obnovení nevyhnutnom pre predídenie zrúteniu tzv. „reálnej ekonomiky“, toto opatrenie spôsobilo pozoruhodné prehĺbenie verejných deficitov. Poznamenáme, že tento vývin nevyplýval z márnotratnej povahy oportunistických vodcov alebo zle koncipovaných verejných inštitúcií, ako to predstavovali určité teórie v priebehu deväťdesiatych rokov, pod patronátom predovšetkým Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu.

Postupnosť je známa: od roku 2008, konflikt v rozložení obsiahnutý v demokratickom kapitalizme sa transformoval na rozzúrený boj medzi svetovými finančnými investormi a suverénnymi štátmi. Kým v minulosti zamestnanci bojovali proti zamestnávateľom, občania proti ministrom financií a súkromní dlžníci proti súkromným bankám, dnes finančné inštitúcie krížia zbrane so štátmi, ktoré sú aj tak momentálne podrobené vydieraniu, aby získali tých, ktorí ich zachránia. Ostáva určiť povahu silových pomerov, na ktorých spočíva táto situácia.

Od začiatku krízy, napríklad, finančné trhy požadovali od rôznych štátov rôzne úrokové sadzby. Vyvíjali rôzny nátlak na vlády, aby donútili občanov akceptovať rozpočtové škrty. Keďže kolosálny dlh dnes tlačí na plecia štátov, každé zvýšenie úrokových sadzieb, čo i len minimálne, je chúlostivé a môže popohnať rozpočtový bankrot. Zároveň trhy si musia dávať pozor na podrobenie štátov príliš silnému tlaku, pretože tieto by si mohli vybrať radšej dlhové zlyhanie. Je teda potrebné, aby určité štáty boli pripravené pri záchrane iných, viac ohrozených, sa zabezpečiť pred všeobecným stúpaním úrokových sadzieb.

Okrem toho, trhy nečakali len konsolidáciu rozpočtu: vyžadovali aj rozumné perspektívy ekonomického rastu. Ale ako tieto dve skombinovať? Hoci cena za riziko írskeho dlhu klesla keď sa krajina zaviazala prijať drastické redukčné opatrenia pri svojom deficite, niekoľko týždňov potom stúpla: plán vyrovnania bol tak prísny, že zakazoval akékoľvek ekonomické oživenie.

V posledných rokoch sa politická správa demokratického kapitalizmu ukazuje viac menej ako delikátna. Na druhej strane je pravdepodobné, že od Veľkej depresie, politické rozhodnutia neboli nikdy konfrontované s tak veľkou neistotou.

Je úplne nepredstaviteľné, že sa už nafukuje nová bublina, veľa lacných peňazí naďalej tečie v prúdoch? Ak nie je viac možné investovať do rizikových úverov, aspoň nie v tejto chvíli, trh so surovinami alebo nová ekonomika internetu ponúkajú niekoľko lákavých možností. Nič nebráni finančným spoločnostiam investovať hotovosť, ktorú zahrňujú centrálne banky, do toho, čo oni považujú za „nové sektory rastu“ – v mene svojich privilegovaných klientov a , prečo nie aj, pre vlastný zisk. Nakoniec, keďže reformy, ktoré museli regulovať finančný sektor takmer úplne zlyhali, kapitál sa môže prejaviť dnes trochu viac náročný ako predtým. A banky, už v roku 2008 opisované ako „ príliš veľké na zlyhanie“, môžu dúfať, že tým budú naďalej v roku 2012 alebo 2013. Budú môcť znova praktizovať vydieranie, v ktorom boli obratné pred troma rokmi. Ale tento krát, verejná záchrana súkromného kapitalizmu by sa mohla javiť nemožná, nebolo by to preto, že kapacity verejných financií dosiahli svoj limit.

V súčasnej kríze, riziko pre demokraciu sa ukazuje rovnako veľké ako to, ktoré tlačí na ekonomiku, pokiaľ nie väčšie. Nie iba „systémová integrácia“ súčasných spoločností – to znamená efektívne fungovanie kapitalistickej ekonomiky – sa otriasa v základoch, ale ide aj o „sociálnu integráciu“. Nastolenie novej éry šetrenia vážne ovplyvnilo schopnosť štátov nájsť rovnováhu medzi občianskymi právami a požiadavkami akumulovať kapitál. Okrem toho, úzke vzťahy vzájomnej previazanosti, ktoré krajiny udržujú, robia iluzórnou požiadavku vyriešenia napätie medzi ekonomikou a spoločnosťou (alebo kapitalizmom a demokraciou). Žiadna vláda si viac nemôže dovoliť ignorovať medzinárodné napätie a záväzky, hlavne tie týkajúce sa finančných trhov. Krízy a rozpory demokratického kapitalizmu sa pomaly zmedzinárodnili a neprejavujú sa iba v rámci štátov, ale aj medzi nimi, podľa kombinácií a permutácií, ktoré zostávajú na preskúmanie.

Keď sledujeme priebeh krízy od sedemdesiatych rokov, zdá sa pravdepodobné, že demokratický kapitalizmus nájde nový spôsob – aj keď len dočasný – na vyriešenie sociálnych konfliktov. Ale v tomto prípade, spôsobmi ktoré by mali byť celkom v prospech majetných tried odstránených z politicky nedobytných miest: priemysel a medzinárodné financie. Nakoniec, dá sa vylúčiť, že tieto sa dívajú s dôverou na problém konečného zápasu, ktorý by museli viesť proti politickej moci pred vynútením si svojho práva raz a navždy?

 

Autor je riaditeľom Inštitútu Maxa Plancka pre sociálne štúdie, Cologne. Tento text je skrátenou verziou analýzy publikovanej v New Left Review, č. 71, Londýn, september-október 2011.

Preklad vznikol v rámci spolupráce so študentami  z Efpolit www.efpolit.org

Preklad: Alexandra Kováčiková a Katarína Schwertnerová. 

 


Bookmark and Share

Hodnotenie

6

Tento článok zatiaľ hodnotilo 95 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 28.01.2012 (Ferda06)

Diskusia k článku obsahuje 20 príspevkov


Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist