JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Simon Theur: TTIP, jeho víťazi a porazení

Únik dôverných dokumentov z rokovaní o Dohode o transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve (TTIP) v pondelok 25. apríla potvrdil ...

[Kriteko]

Milý Martin

Keď som si po Veľkej noci pozrel internet a zdrvený pochopil, že na dohodnuté stretko sa nebudeš môcť dostaviť, spomenul som si, ako som ...

[Tiburon]

Boj proti sexuálnemu vykorisťovaniu

Pred pár dňami som sa zobudil do ďalšieho dňa poznačeného novým hrozným obvinením príslušníkov mierových síl slúžiacich v ...

[Parfait Onanga-Anyanga]

Le Monde- diplomatique.sk

Kríza žánru | Le Monde diplo | Jacques Sapir | 05.03.2009

_ma_small

Vážení čitatelia, ako ste si všimli na logu, JTT prešiel významnou zmenou. Takmer dva roky od svojho vzniku sme sa stali súčasťou mediálneho priestoru prestížneho francúzskeho mesačníka Le Monde Diplomatique, ktorého hlavným akcionárom je renomovaný denník Le Monde. Le Monde Diplomatique vznikol v roku 1954 a dnes je jeho súčasťou 70 medzinárodných verzií v printovej, alebo on-line podobe. Celkový náklad dosiahol na jar 2008 2, 4 milióna exemplárov, z čoho 270 tisíc v pôvodnej francúzskej verzii. O podporu a spoluprácu s Le Monde diplomatique sa v minulosti pokúšalo niekoľko stredo-európskych médií. JTT svojou orientáciou, nezávislosťou a obsahovou rozmanitosťou dokázal, že sa môže podielať na tvorbe alternatívnej, kritickej a angažovanej žurnalistiky, v celej jej žánrovom bohatstve. Na JTT si oddnes pravideľne nájdete výber najlepších textov nie len z francúzskeho Le Monde Diplomatique, ale aj z celej siete médií, ktoré urobili za polstoročie z tejto značky záruku kvality a kritického prístupu k realite. Ako prvý text Vám ponúkame analýzu Jacquesa Sapira, riaditeľa Školy Vysokých Štúdií Sociálnych Vied (EHESS), riaditeľom Centra pre štúdium industrializácie (CEMI-EHESS), autorom diela Nové XXI storočie : od « amerického » storočia k návratu národov, Seuil, Paris, 2008, s názvom Fetišizmus a tabu – návrat protekcionizmu a jeho odporcov.

Svojou rozsiahlosťou a hĺbkou sa kríza zaslúžila o návrat k debate o protekcionizme. Súdiac podľa ostrosti reakcií prívržencov sfetišizovaného voľného obchodu je to citlivá záležitosť. Prezentácia faktov, ktorá prekrúca pravdu, či už v dôsledku neznalosti alebo zámerne, urobila z protekcionizmu dokonalé tabu. Vytrvalým odmietaním faktu, že práve voľný obchod zapríčinil súčasné turbulencie, jeho prívrženci dokazujú, že opustili sféru racionálnych úvah, aby vstúpili do sféry magického myslenia.

Na prvý pohľad má súčasná kríza podobu finančnej krízy zapríčinenej neopatrnosťou zo strany bánk a bankárov, nenásytnosťou nezodpovedných traderov, a – pre tých, čo sa vydávajú za najrozumnejších – aj nedostatkom regulácie. Jej podstata sa však prejavuje rýchlym rastom zadlženosti a nesolventnosti domácností, čo je finančným vyjadrením mzdovej deflácie, to znamená zníženia pomeru miezd v prerozdeľovaní bohatstva v dôsledku tlaku spôsobeného voľným obchodom, či už prostredníctvom dovezených tovarov alebo možnosťou delokalizácie výroby.

Voľný obchod má dvojitý depresívny účinok – jednak priamy, znižovaním miezd, jednak nepriamy, prostredníctvom daňovej konkurencie, ktorú umožňuje. Totiž vlády krajín, vystavených konkurencii nízkonákladových výrob spojených so slabým sociálnym zabezpečením, ktoré chcú udržať zamestnanosť, sa pokúšajú zachovať úroveň ziskovosti v rámci svojich ekonomík (nutná podmienka, ak sa chcú vyhnúť delokalizáciám) presúvaním nákladov spojených so sociálnym zabezpečením na zamestnancov. K tlaku na mzdy sa teda pripája ešte nespravodlivejší daňový systém a zníženie sociálnych dávok (nepriamej mzdy). Väčšine domácností sa tak znižuje príjem. Svoju úroveň spotreby teda dokážu zachovať jedine za cenu čoraz väčšej zadlženosti, a to v situácii, keď sa im súbežne zužujú možnosti, ako sa dostať k finančným zdrojom.

Neporiadky v bankách sú len symptómom, stredobodom krízy je voľný obchod, a jeho účinky v kombinácii s liberalizáciou finančného sveta.

V Spojených Štátoch Amerických v roku 2006 pomer platov k celkovým príjmom v národnom hospodárstve klesol na 51,6 % – čo predstavuje najnižšiu úroveň od roku 1929 – oproti 54,9 % v roku 2000[i]. Za obdobie rokov 2000-2007, zvýšenie mediánu reálnej mzdy[ii] predstavovalo iba 0,1 %, kým reálny príjem mediánu domácností klesal o 0,3 % ročne. Najväčšiu redukciu pocítili najchudobnejšie domácnosti. V tom istom období klesal príjem prvých dvoch decilov domácností o 0,7% ročne[iii]. V roku 2000 prestal rast hodinovej mzdy sledovať nárast produktivity.

Voľný obchod tlačí vlády k tomu, aby presúvali financovanie dávok sociálneho zabezpečenia z podnikov na zamestnancov. V období medzi rokmi 2000 a 2007 sa v Spojených štátoch značne zvýšili náklady na zdravotné poistenie (+ 68 %) ako aj na vzdelanie (+ 46 %)[iv], kým pomer obyvateľov bez sociálneho zabezpečenia sa zvýšil z 13,9 % na 15,6 %[v]. Dokonca aj Američan Paul Krugman, ktorý dlho tvrdil, že «globalizácia nie je na vine », musel napokon priznať, že mzdová deflácia importovaná cez voľný obchod v tomto procese zohrala významnú úlohu[vi]. Niet sa teda čo diviť, ak zadlženosť amerických domácností v takomto prostredí nabrala hrozivé rozmery. Ešte v roku 1998 predstavovala 63 % hrubého domáceho produktu (HDP) Spojených štátov Amerických, v roku 2007 už 100 %.

Tento fenomén možno pozorovať aj v Európe, kde sa ešte v eurozóne kombinuje s politikou Európskej centrálnej banky (ECB) – ktorá celou svojou váhou zosiľuje importované depresívne tlaky. V krajinách, ako napríklad Španielsko, Írsko a Veľká Britania, ktoré nasledovali americký vzor, sme svedkami relatívneho, no niekedy aj absolútneho ochudobnenia obyvateľstva[vii]. Importovaná mzdová deflácia spôsobuje prudký nárast zadĺženosti domácností (v roku 2007 prekročila 100% HDP), a porovnateľný rozsah nesolventnosti ako v Spojených Štátoch Amerických.

Mzdová deflácia je zjavná dokonca aj v krajinách, ktoré majú k americkému modelu ďaleko. Nemecko viedlo politiku masívnej delokalizácie subdodávateľských firiem. Otvorením sa Európskej Únie krajinám Strednej Európy sa logika Made in Germany zmenila na logiku Made by Germany. V rovnakom čase nemecká vláda previedla (prostredníctvom DPH) časť sociálnych nákladov, ktorá dovtedy zaťažovala podniky, na domácnosti. Táto stratégia umožnila vysoký obchodný prebytok, idúci na úkor partnerov eurozóny, kam Nemecko reexportuje mzdovú defláciu, ale za cenu nízkeho rastu v dôsledku slabého domáceho dopytu aj napriek znepokojujúcemu zvýšeniu zadlženosti domácností (68 % HDP).

Pokiaľ ide o Francúzsko, jeho vlády sa v posledných rokoch snažili reagovať na globalizáciu rôznymi politikami takzvaných “štrukturálnych” reforiem. Predlžovaním celkovej pracovnej doby a zásahmi do systému sociálneho zabezpečenia tak len pritvrdili dopady importovanej mzdovej deflácie. «Situácia strednej vrstvy sa viac podobá  na situáciu vrstvy s nižšími príjmami ako na situáciu vrstvy s vyššími príjmami[viii] » , konštatuje Centrum pre výskum a pozorovanie životných podmienok (Credoc).

Delokalizácie do krajín s nízkymi mzdovými nákladmi a slabými predpismi v sociálnej a ekologickej oblasti sú najokázalejšou podobou tejto politiky. Rozhodujúce je však vydieranie pracujúcich a ich odborov, aby sa zriekli nadobudnutých sociálnych výhod a zvýšenia miezd.

Vedenia podnikov používajú hrozbu delokalizácie, aby spochybnili platné sociálne dohody a predpisy. Následky tohto tlaku na všeobecný zdravotný stav zamestnancov, napríklad vo forme zvýšeného výskytu patológií zapríčinených stresom na pracovisku, sú vážne[ix]. Podľa epidemiologických štúdií tieto patológie predstavujú zdravotnícke náklady na úrovni 3 % HDP[x]. Ak by to bola pravda, jednoznačne by to dokazovalo prepojenie medzi logikou mzdovej deflácie a zhoršením stavu sociálnych účtov vo Francúzsku ako aj v hlavných európskych krajinách. Lenže práve toto zhoršovanie stavu sociálnych účtov (resp. to, čo sa tak javí) jednotlivým vládam, v neposlednom rade aj vláde Françoisa Fillona, slúži ako zámienka k tomu, aby spochybnili isté množstvo práv, a tým preniesli náklady na zamestnancov.

Takzvané “štrukturálne” reformy teda priamo alebo nepriamo prispievajú k vytvoreniu podmienok pre nesolventnosť prevažnej väčšiny domácností. A tá je epicentrom krízy hypotekárnej zadlženosti tak ako ju poznáme zo Spojených Štátov Amerických, Veľkej Británie a Španielska. V iných krajinách sa prejavuje väčšou zraniteľnosťou rodín a nastolením otázky “kúpnej sily”. Aj vo Francúzsku, kde sa banky chovali oveľa obozretnejšie, začala zadlženosť domácností, ktorá bola do roku 2000 stabilná, prudko stúpať a z 34% sa do roku 2007 vyšplhala na 47,6 % HDP. Už desaťročie pozorovaný fenomén takzvaných “chudobných pracujúcich” na obidvoch stranách Rýna tiež priamo súvisí s týmito politikami.

Mzdová deflácia má pôvod v predátorskej medzinárodnoobchodnej politike, ktorú od rokov 1998-2000 vedú krajiny Ďalekého východu v rámci všeobecnej liberalizácie obchodu pod hlavičkou Svetovej obchodnej organizácie (WTO). Pritom je ale táto politika len reakciou na otrasy spôsobené finančnou krízou z rokov 1997-1999. V dôsledku nedbalosti a nekompetentnosti Medzinárodného menového fondu (MMF) sa s najtvrdšími dopadmi ázijskej musela vyrovnať v prvom rade Čína, na ktorej úkor jej susedia opäť získali obchodné a finančné prebytky.

Čína a jej susedia sa pre prípad opakovania obdobnej krízy rozhodli zabezpečiť vytvorením značných devízových rezerv. Boli dotlačení k zavedeniu agresívnych politík v oblasti medzinárodného obchodu prostredníctvom veľmi silných devalvácií, k politike konkurenčnej deflácie a obmedzovania vnútornej spotreby. Tieto opatrenia v rozvojových krajinách následne viedli k zníženiu pomeru miezd v hospodárstve. Zároveň sa ukázali ako mimoriadne efektívne súdiac podľa obrovských devízových rezerv nahromadených rozvojovými krajinami Ďalekého východu (z toho 1 884 miliárd dolárov pre Čínu[xi]).

Čínskej ekonomike sa za posledných tridsať rokov darí rýchlo znižovať svoju technickú zaostalosť. Ale za to isté obdobie sa priame aj nepriame mzdové náklady nijako výrazne nezmenili. Zvyšovanie kvality jej exportu teda v konečnom dôsledku ohrozuje priemyselnú zamestnanosť ako takú. Index podobnosti, ktorým sa meria podobnosť exportu jednej krajiny s exportom krajín Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), pre Čínu ale aj ďalšie rozvojové krajiny stále stúpa[xii]. Mýtus medzinárodnej špecializácie, podľa ktorého by sa tieto krajiny sústredili na jednoduché výrobky a vyspelé štáty by si zachovali kontrolu nad sofistikovanou produkciou, sa rúca.

Do Európskej únie sa importovaná mzdová deflácia dostala aj pod rúškom jej rozšírenia, v dôsledku stratégií “novoprišelcov”. Krajiny ako Česká republika, Slovensko, Rumunsko, a v menšej miere aj Maďarsko a Poľsko, stavili na kartu daňového dumpingu, výhodných výmenných kurzov, znížených sociálnych nákladov a výnimiek z predpisov v oblasti ekológie, aby pritiahli delokalizujúcich investorov. Vzhľadom na rozmer týchto krajín je jasné, že investori nemajú záujem o ich trh ale o ich využitie ako platformy pre reexport do krajín « historického jadra » Európskej únie[xiii].

Čo sa týka tvrdenia o tom, že mzdová deflácia je cena, ktorú máme zaplatiť za to, aby sa iné krajiny rozvíjali... je absolútne nesprávne. Dopad voľného obchodu, ktorý zaviedla WTO, je pre chudobné krajiny výrazne negatívny. Aj keď prvé výsledky publikované v roku 2003 ohlasovali zisky v hodnote 800 miliárd dolárov, každá ďalšia revízia vykazovala prepad týchto odhadov[xiv]. A použité modely, zámerne alebo nie, boli v skutočnosti koncipované tak, aby maximalizovali pozitívne účinky liberalizácie obchodu. Ich spoločnou charakteristikou je, že nezaznamenávajú straty príjmov v dôsledku odstránenia colných bariér[xv] – pričom ide o nezanedbateľnú položku. Navyše, ako Svetová banka tak aj WTO zaraďujú Čínu do kategórie « chudobných » krajín, čo je veľmi diskutabilné. Keď ju však z tejto skupiny vyradíme, výsledok je negatívny, a to bez ohľadu na použitú metodológiu[xvi].

Straty na príjmoch pracujúcich vo vyspelých štátoch nejdú na prospech pracujúcich v rozvojových krajinách, ale slúžia na ešte väčšie obohacovanie sa úzkej elity, ktorej bohatstvo za posledných desať rokov doslova explodovalo. V Spojených Štátoch Amerických 0,1 % najbohatších v roku 2005 držalo v rukách 7,5 % z celkových príjmov v národnom hospodárstve, kým v roku 1995 to bolo 5 % a v roku 1985 2,9 %. Úroveň zaznamenaná v roku 2005 zodpovedá tej z roku 1929 (7,6 %). Rovnaké príčiny, rovnaké následky. Krajiny profitujúce z delokalizačných investícií síce na začiatku zažívajú zrýchlenie svojho rastu, ale zároveň pod sebou pília vetvu, na ktorú si sadli s pomocou európskych a amerických korporácií. A tak relatívne ba dokonca absolútne ochudobnenie pracujúcich vo vyspelých krajinách spôsobilo súčasnú krízu, prudkú kontrakciu spotreby, ktorá  následne penalizuje vývozné krajiny. V hre na voľný obchod, delokalizácie a mzdovú defláciu niet výhercu, okrem tých, čo si zisky strčili do vrecka a dokázali ich uložiť na chránené miesta.

V snahe o diskreditáciu protekcionizmu sa používa aj ďalší mýtus, a síce že opatrenia, ktoré boli prijaté po vypuknutí krízy v roku 1929, tým že obmedzili medzinárodný obchod, ju ešte prehĺbili[xvii]. V skutočnosti boli rozhodujúcimi faktormi menová nestabilita, zvýšenie cien dopravy ako aj redukcia medzinárodnej likvidity. Privrženci voľného obchodu stále opomínajú konverziu Johna Maynarda Keynesa, ktorý bol začiatkom rokov 1920 neoblomným adeptom voľného obchodu, ale od roku 1933 začal obhajovať protekcionizmus[xviii]. Keynes tomuto postoju zostal verný až do svojej smrti v roku 1946 a jeho návrhy reorganizácie menového systému a medzinárodného obchodu sa z veľkej časti venovali protekcionizmu, i keď odsudzoval autarkiu.

Potrebujeme teda protekcionistické opatrenia, ktoré umožnia regulovať výmeny s vonkajším svetom - na rozdiel od autarkie, ktorej cieľom je uzavretie sa do seba. Je to nevyhnutná podmienka akejkoľvek politiky mzdovej revalorizácie, ktorá chce vrátiť domácnostiam solventnosť a umožniť zvýšenie dopytu. Zvyšovanie miezd bez toho, aby sa to dotklo voľného obchodu, je buď pokrytectvom, alebo stupiditou. Jedine protekcionizmus môže zastaviť negatívnu špirálu daňovej a sociálnej konkurencie, ktorá sa zakorenila v Európe.

Možno samozrejme namietať, že zavedenie protekcionizmu mechanicky nepovedie k zmene chovania sa podnikov. Tým, že budú zamestnávatelia lepšie chránení pred konkurenciou sa môžu ľahšie pokúšať o udržanie svojej dominantnej pozície. Ale stratia na to svoju hlavnú zámienku. To, že vo Francúzsku, ako aj v hlavných vyspelých štátoch, dnes v dôsledku tlaku nízkonákladových výrob niet iného východiska ako pristúpiť buď ku mzdovej deflácii (priamej či nepriamej, prevedením nákladov na plecia zamestnancov), alebo k delokalizácii a nezamestnanosti, je pravda. Ak zamestnávateľom tento argument odnímeme, zamestnanci budú môcť znova zabojovať o lepšie prerozdeľovanie vyrobeného bohatstva. Protekcionizmus nie je síce žiadnym všeliekom – takého v ekonomike niet – ale je nutnou podmienkou.

Je potrebné určiť jeho cieľ. Nejde o to, aby sa ďalej zvyšovali zisky, ale o to, aby sa zachovali a rozšírili už nadobudnuté sociálne a ekologické výdobytky. Nejde teda o penalizáciu všetkých krajín s nízkou úrovňou miezd, ale tých, ktorých produktivita konverguje k našej úrovni, pričom nezavádzajú také sociálne a ekologické politiky, ktoré by sa tiež približovali k tým našim. Skrátka zabrániť tomu, aby svetový obchod ťahal všetkých ku dnu.

Európska únia má od dokonalého rámca pre takýto obrat ďaleko. Samozrejme, že je potrebné zaviesť vysoké clá na úrovni spoločenstva, ale zároveň je jasné, že európsky hospodársky priestor je v súčasnosti tak nesúrodý, že sa v ňom úspešne uplatňujú politiky daňového, sociálneho a ekologického dumpingu. Okrem spoločných ciel je teda potrebné uvažovať aj o návrate ku kompenzačným platbám[xix] podľa modelu z rokov 1960. Takéto dočasné platby by vyrovnávali odchýlky vo výmennom kurze ako aj v oblasti sociálnych a ekologických noriem medzi krajinami eurozóny a ostatnými členmi EÚ. Takáto zmena by pochopiteľne viedla ku konfliktu v rámci Únie. Iste, koordinované opatrenia sú v konečnom dôsledku najlepším riešením, ale jedine hrozba unilaterálnych opatrení zo strany Francúzska privodí zahájenie diskusie, ktorá povedie k vytvoreniu koncentrických kruhov v Únii, ktoré by odzrkadľovali štrukturálne odlišnosti jednotlivých členských krajín.

Colné príjmy Spoločenstva by mali byť určené na financovanie Európskeho sociálneho fondu ako aj na pomoc tretím krajinám, ktoré by sa v rámci strednodobých dohôd zaviazali k zvyšovaniu svojich sociálnych a ekologických štandardov. Kompenzačné platby by mali byť spravované cez Fond sociálnej a ekologickej konvergencie[xx] na podporu členských krajín EÚ v postupnej realizácii tejto dvojitej konvergencie. Alternatíva protekcionizmu a kompenzačných platieb je jednoduchá: buď budeme svedkami toho, ako nám iní nanútia svoje sociálne a ekologické štandardy, alebo presadíme tie naše. Voľný obchod totiž pochováva možnosť slobodného výberu sociálnych a ekologických systémov.

Opakované neúspešné pokusy o vybudovanie « sociálnej Európy » - veľkej to ilúzie socialistov a zelených –, alebo o docielenie daňovej harmonizácie sú jasným dôkazom toho, že pokiaľ nebudú prijaté opatrenia, ktoré by umožňovali znevýhodnenie stratégie sociálneho, daňového a ekologického dumpingu, tak bude platiť zákon najnižších nárokov. Kombinácia voľného obchodu a menovej nepružnosti eura si z pohľadu podnikateľov vynucuje nelegálne prisťahovalectvo. Ilegálny prisťahovalec nie je krytý existujúcim sociálnym právom. Nelegálne prisťahovalectvo sa teda rovná faktickej devalvácii a demontáži sociálnych práv pod tlakom importovanej konkurencie.

Nezávisle od vyhlásení vládnych predstaviteľov sa návrat k protekcionizmu stáva nevyhnutný. Ani zďaleka nejde o negatívny faktor, naopak, umožnil by rekonštrukciu vnútorného trhu na stabilných základoch s podstatne vylepšenou solventnosťou domácností ako aj podnikov. Bude teda dôležitým prvkom dlhodobo udržateľného východiska zo súčasnej krízy a preto sa čo najskôr musí dostať do stredobodu záujmu verejnej diskusie – bez fetišov a tabu.

 


[i] US Department of Commerce. Čítaj Aviva Aaron-Dine a Isaac Shapiro, « Share of National Income Going to Wages and Salaries at Record Low in 2006 », Center on Budget and Policies Priorities, Washington DC, 29 marca 2007.

[ii] Mzda, pri ktorej polovica zamestnancov zarába menej a druhá polovica zarába viac. Joint Economic Comittee (JEC), American Senate, Washington, 26 august 2008.

[iii] Bureau of the Census, US Department of Commerce. Dva decily predstavujú 20% počtu domácností.

[iv] US Congress, « Joint Economic Committee Memo », Washington, Jún 2008.

[v] US Congress, « Joint Economic Committee : Number of Uninsured Americans is 7.2 million higher than when President Bush took office », 26 august 2008, www.jec.senate.gov

[vi] Paul  Krugman, « Trade and Inequality, revisited », in Vox, 15 jún 2007, voxeu.org

[vii] Mike Brewer, Alissa Goodman, Jonathan Shaw a Luke  Sibieta, Poverty and Inequality in Britain 2006, Institute for Fiscal Studies, London, 2005.

[viii] Régis Bigot, « Hauts revenus, bas revenus et “ classes moyennes ”. Une approche de l’évolution des conditions de vie en France depuis 25 ans », Colloque du Centre d’Analyse Stratégique, Paris, 10 december 2007.

[ix] Viď Direction de l’animation de la recherche et des études sociales (Dares), « Efforts, risques et charge mentale au travail. Résultats des enquêtes Conditions de travail 1984, 1991, et 1998 », Les Dossiers de la DARES, hors-série/99, La Documentation française, Paris, 2000 ; Patrick Legeron, Le Stress au travail, Odile Jacob, Paris, 2001.

[x] Čísla zaznamenané vo Švédsku a Švajčiarsku, čítaj Isabelle Niedhammer, Marcel Goldberg et al., « Psychosocial factors at work and subsequent depressive symptoms in the Gazel cohort », Scandinavian Journal of Environmental Health, vol. 24, n°3, lieu de publication ? 1998. Vo Francúzsku, Sophie Bejean, Hélène Sultan-Taieb et Christian Trontin, « Conditions de travail et coût du stress : une évaluation économique », Revue française des affaires sociales, n°2, Paris, 2004.

[xi] Devízové rezervy k 31 augustu 2008, podľa MMF. Japonsko má nahromadených 1200 miliárd dolárov, eurozóna 555 miliárd euro. 

[xii] Index podobnosti s exportom OECD sa pre export Činy zvýšil z 0,05 v roku 1972 na 0,21 v roku 2005 ; pre export Kórey z 0,011 na 0,33 ; pre export Mexika z 0,18 na 0,33 ; pre export Brazílie z 0,15 na 0,20. Čítaj Peter K. Schott, “The relative sophistication of Chinese exports”, Economic Policy, n° 55, London, január 2008, str. 7-40, str. 26.

[xiii] Investície do Ruska smerujú hlavne do vnútorného trhu; krajina sa ochránila nemalými colnými tarifami.

[xiv] Frank Ackerman, « The Shrinking Gains from Trade : A Critical Assessment of DOHA Round Projections », Global Development and Environment Institute, Working Paper n° 05-01, Tufts University, Medford, Ma., október 2005.

[xv] D.K. Brown, A.V. Deardorff et R.M. Stern, « Computational Analysis of Multilateral Trade Liberalization in the Uruguay Round and Doha Development Round », RSIE Discussion paper n° 489, University of Michigan, Ann Arbor, MI, 2002. « Doha Round’s Development Impacts », RIS Policy Briefs n°19, New-Delhi, november 2005, str. 3.

[xvi] « Libre-échange, croissance et développement. Quelques mythes de l’économie vulgaire » in Revue du Mauss n°30 (2ème semestre 2007), La Découverte, Paris.

[xvii] Charles P. Kindleberger, « Commercial Policy Between the Wars » v Peter  Mathias et Sidney Pollard, The Cambridge Economic History of Europe, vol. 8, Cambridge University Press, 1989 ; a Harold James, The End of Globalization : Lessons from the Great Depression, Harvard University Press, Cambridge, Mass, 2001.

[xviii] John Maynard Keynes, « National Self-Sufficiency », Yale Review, 1933.

[xix] V rokoch 1960 zaviedli dane a subvencie na celoeurópskej úrovni s cieľom vyrovnania cieb v jednotlivých štátoch.

[xx] Čítaj Bernard Cassen, « Inventer ensemble un "protectionnisme altruiste" », Le Monde diplomatique, február 2000.

Bookmark and Share

Hodnotenie

7

Tento článok zatiaľ hodnotilo 50 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 13.03.2009 (velmi dobre receno peter s.)

Diskusia k článku obsahuje 35 príspevkov


Video



Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist