Práca, domov, rodiny, národ, mladosť, zdravie a poriadok, to sú hodnoty, ktorých sa dožaduje maďarský premiér Viktor Orbán. Vďaka nim dúfa v zachovanie opory v strednej vrstve, pracovitej a zdravej. Jeho pravicovo nacionalistická vláda je rozhodnutá ponúknuť práve toľko, čo zástupcovia zahraničia, ktorí aj v samotnom Maďarsku oponujú jeho liberálnej a autoritatívnej politike. Momentálne európske napomínania slúžia svojmu účelu.

Atmosféra strachu a zúfalstva, ktorá vládne v Maďarsku nie je iba prejavom ekonomickej krízy alebo politiky vlády Viktora Orbána. Znamená tiež neschopnosť demokratickej republiky – a liberálneho trhu, ktorý stojí na jej pozadí – vytvoriť spravodlivejšie sociálne usporiadanie.

Kontrast oproti situácii, ktorá prevládala pred pádom komunistického režimu je očividný: akokoľvek represívny bol, ponúkal efektívne sociálne zabezpečenie, plnú zamestnanosť, lepšiu politiku v oblasti verejného zdravotníctva, rekreácie za dobrú cenu alebo aj zadarmo, lepšie materiálne podmienky pre život. Toto všetko samozrejme za cenu pretvárky, cenzúry, nemožnosti výberu pre zákazníka a konformizmu. Režim bol kvalifikovaný ako socialistický alebo komunistický; v podstate išlo o štát-ochrancu konzervujúci morálku a kultúru. Do vidieckej a zastaranej spoločnosti uviedol moderné spôsoby života, od inštalatérstva po boj z negramotnosťou, pričom sa ale zabudlo na oslobodenie od záväzkov starého sveta, predovšetkým podriadenie sa aristokracii nahradené mocou funkcionárov, vojska a úradníkov autoritatívneho štátu. Socialistický realizmus, ako sa nazýval, nahradil nacionalistickú a náboženskú mystiku pozitivistickou filozofiou povyšujúcou vedu a techniku.

Súčasný predsudok na západe, ktorý pripisuje chýbajúcu demokratickú tradíciu vo východnej Európe prirodzenému sklonu obyvateľov východnej Európy k poníženosti, je absurdný. Do veľkej miery zdieľaná nedôvera k liberalizmu – čo sa týka jeho formy reprezentatívnej demokracie a spoločnosti s nerovnomerných trhom – neznamená nevyhnutne upnutie sa na rigidné rodinné, sexuálne či vzdelávajúce normy. Avšak obyvatelia východnej Európy boli aj vzdorovití, ich prechod na západný trhový režim bol fatálny pre ich sociálny model. V Maďarsku viedol k zániku polovice pracovných miest počas dvoch rokov po páde sovietskeho bloku. Krajina sa z toho nikdy nespamätala.

Štát-ochranca, ktorý sa vyhlasoval za rovnostársky poriadok založený na rovnováhe medzi kapitálom a prácou – vďaka robotníckym hnutiam – sa dezintegroval. So znížením dane z kapitálu, liberalizáciou medzinárodného obchodu a rozvojom nových technológií, reálna mzda a počet pracovných miest zaznamenali závratný pád. V čase keď populácia, až doteraz chránená, sa dostala mimo systém, štát sa mal sústrediť na tých, ktorí boli neschopní sa dostatočne uživiť: nezamestnaní, imigranti, deti a dôchodcovia. Ale to sa nestalo.

Na druhej strane, jednotlivci, ktorí nemohli pracovať boli označení za podradné bytosti, všetka štátna pomoc bola zneužitá a udelená neproduktívnym imigrantom, slobodným matkám, nezamestnaným, dôchodcom, hendikepovaným, štátnym zamestnancom, študentom, umelcom a iným intelektuálom. V priebehu vyhosťovania imigrantov bolo cieľom dokázať, že ľudia mimo systému sú od základu cudzí a morálne previnilí.

Popri začatom boji o zdroje a sociálne zabezpečenie, čím ďalej, tým vzácnejšie, vláda spúšťa súboj o morálnu dokonalosť, biologickú spôsobilosť a intelektuálnu nadradenosť. Iba samotní mladí ľudia, unáhlení a flexibilní, sú považovaní za hodných úcty: odmietnuť tieto kritériá znamená odmietnuť prirodzený poriadok vecí. Tí, ktorí si neželajú k tomu prispieť alebo toho nie sú schopní, podstupujú nátlak štátu, dokonca aj policajný útlak. Protivníci tejto politiky sú označení za utopistov, totalitaristov, mužov a ženy minulosti, ktorí by chceli statočne dosiahnuté slobody.

Je isté, že je to prostredie, ktoré rozvinie novú pravicovú väčšinu. Ako držiteľka dvoch tretín kresiel v maďarskom parlamente, má moc meniť ústavu rovnako ako aj vytvoriť úplne novú. Vodca tejto väčšiny, V. Orbán, bol usilovným a efektívnym prokurátorom za predchádzajúcej liberálno-socialistickej vlády, nepopulárnej, neschopnej a skorumpovanej. Podporil úspešné referendum iniciované odbormi proti právam na prihlásenie sa na univerzitu a proti zvýšeniu zdravotných odvodov (odvtedy znovu zaviedol jedno aj druhé bez sebemenšieho šumu medzi ľuďmi). Od jeho kampane v roku 2010, neprezentoval takpovediac žiadny program. Väčšina odvtedy prijatých opatrení boli udržiavané v tajnosti.

Zákony boli prijímané v takej rýchlosti, ktorá sa nedala sledovať. 23. decembra 2011, pred parlamentnými prázdninami, parlamentná väčšina odhlasovala zákon, ktorý pozmeňoval tristosedem ďalších. Cieľom tejto vášnivej legislatívy (ešte v decembri, bolo za jeden deň prijatých šestnásť zákonov) je jednoduchý: najskôr upevniť moc väčšinovej strany, na deväť alebo dvanásť rokov, a potom nahradiť zvolený zbor autoritami v službách pravice a ich spojencami. Napriek tomu, že deväťdesiat tri percent miestnych zastupiteľstiev je už pod kontrolou pravice, väčšina z nich bude nahradená vládnym úradníkmi, ktorých kompetencie budú redukované. Taktiež zamestnanci súdov, štátnych hodnotiacich agentúr, verejných médií, univerzít, kultúrnych inštitúcií atď. budú nominovaní vládou na dobu neurčitú. Nové volebné prerozdeľovanie hlasov zaisťuje vládnucej strane zisk dvoch tretín kresiel iba s dvadsiatimi piatimi percentami hlasov. Štrajky a referendá sa stali nemožnými. Článok ústavy, ktorý predpokladá rovnaký plat za rovnakú prácu bol z nej vyňatý.

Ústava zahŕňa rôzne opatrenia na zabránenie akejkoľvek zmene, ako napríklad dane zo zisku na jednotnú daň (16%). Európska únia a západná liberálna tlač, ktoré sú pobúrené obmedzeniami nezávislosti maďarskej centrálnej banky, v tichosti prijímajú námietky Európskej konfederácie odborových zväzov proti represívnej legislatíve v oblasti práce. Orbánova osobná stáž vedie hlavnú informačnú kanceláriu. Komunistické strany a ich nástupcovia, teda formovanie socialistickej opozície, sú novou ústavou označené za „zločinecké organizácie“. Verejné školstvo sa mení na ultra-konkurenčný systém na čele s katolíckou cirkvou. Premenovali sa ulice nesúce mená protifašistických mučeníkov alebo bývalého amerického prezidenta Franklina D. Roosvelta, avšak odhalila sa nová socha na pamiatku Ronalda Regana. Ďalšie zmeny v ústave zahŕňajú personalizáciu embrya, odvolávanie sa na Boha, potlačenie pojmu „republika“ či spätná odveta komunistom.

Populistické opatrenia pravicovej vlády – znárodnenie súkromných dôchodkových fondov, špeciálne dane vyberané od niektorých zahraničných bánk a veľkoobchodných reťazcov ako napríklad Tesco alebo čiastočná konverzia nehnuteľných dlhov vyjadrených v cudzích menách na maďarský forint – vyprovokovali na západe hnev finančných kruhov. V skutočnosti tieto opatrenia prospievajú iba časti strednej triedy.

To, čo má Orbán na mysli, je forma národného znovuzrodenia. Nie iba reštaurovaná národná vznešenosť, ale aj ekonomická prosperita a rehabilitácia štátu, ktorý je vnímaný, nie bez dôvodne, ako neefektívna inštitúcia, ktorú už nikto nerešpektuje. Vo veľkej, silnej, podnikavej, odvážnej a disciplinovanej strednej triede vidí chrbtovú kosť krajiny. Všetky daňové reformy a dotácie sú zamerané na túto sociálnu skupinu vo väčšine mladú ku ktorej on sám a jeho priatelia tiež patria. Jeho ideálom sú malí podnikatelia, nezávislí obyvatelia mesta, patrioti, lojálni, nábožní, úctiví k tradíciám a autoritám. Pravica im pomohla získať vlastné domy, jedna z príčin vzniku zadlženia domácností v Maďarsku ako aj inde.

V ilúzii ochrancov strednej Európy, maďarská pravica tvrdí, že nepriateľmi takejto strednej triedy je z časti mnohonárodné obyvateľstvo, finančné inštitúcie a finančný kapitalizmus a z časti proletári, chudobní, „komunisti“ – bez ohľadu na kategóriu nevyužiteľných „podľudí“. Okrem toho, že je rasistická, maďarská pravica je predovšetkým proti podpore pre chudobných, pomoci pre nezamestnaných, stotožnených s Rómami (čo je inak úplne sporné) a pre všetky „neproduktívne elementy“ spoločnosti nazývané „neaktívne“ – kategória zahŕňajúca aj dôchodcov.

Na presadenie tohto nového poriadku potrebuje vláda peniaze a preto pristupuje k rozpočtovým škrtom. Skončili sa dotácie do umenia, archeológie, múzeí, vydávania kníh, výskumu – zbavili sa takto umiernenej alebo ľavicovej inteligencie. Už nie sú peniaze na verejnú dopravu, životné prostredie, nemocnice, univerzity, základné školy, pomoc pre slepých, hluchých hendikepovaných a chorých. Na druhej strane sa hojne financuje šport, povestný podporovaním bojovnosti, skupinového ducha, lojality, osobnej disciplíny, mužského úsilia...

Preferujú sa činy pred debatami (v negatívnom zmysle), ktoré oceňujú „bľabotajúce triedy“. Nič prekvapujúce na tom nie je: konzervatívci - hlavne konzervatívny intelektuáli - ktorí ešte pre nedávnom udržovali „spoločnosti myslenia“ a slobodomurárske lóže pre vedúce osobnosti Francúzskej revolúcie, vždy nenávideli intelektuálov.

Orbán, ktorý hovorí o spoločnosti založenej na práci, oficiálne odzvonil umieračik pre štát-ochrancu. V tomto sa neodlišuje od väčšiny západných vodcov, ktorí by potláčali výkriky rozhorčenia ak porovnáme ich koncepcie s jeho. Maďarský premiér je jednoducho otvorenejší a logickejší ako oni. Menej držaný formalizmom, tradíciami a okázalosťou, môže spustiť radikálne reformy. Jedna z nich predpokladá, že dávky v nezamestnanosti budú vyplácané ako zámena za poskytované služby a budú riadené úradmi a pod kontrolou ministra vnútra, ako odmena nižšia ako životné minimum. Títo „verejní pracovníci“, ustavične obťažovaní a ponižovaní, hlavne Rómovia, dokončili svoju robotu pod striktným dohľadom polície, zatiaľ čo pravicové médiá z nich urobili lenivcov.

Európska únia a vláda USA, ako aj globálne, v zhode so svojou politikou (Orbánova strana je členom Európskej ľudovej strany) vehementne oponujú Orbánovým nacionalistickým vyhláseniam a jeho rétorike proti bankám. Oficiálna maďarská propaganda prezentuje maďarskú vládu ako vystavenú medzinárodnému tlaku ľavice. Podľa radikálnej stredoeurópskej pravice sú finančný kapitalizmus a komunizmus jedno a to isté a to teda modernistické, sekulárne, kozmopolitné a republikánske.

Neprestajné útoky západnej tlače už mali v Maďarsku výbušnú odozvu: neonacisti pálili vlajky EÚ; ľudia nechápu, že ich vláda, akokoľvek nepopulárna, by mohla stelesňovať absolútne zlo v očiach zahraničia. Národné rozhorčenie riskuje mobilizáciu pravice proti sociálnym a demokratickým protestom namiereným voči prísnym opatreniam odporúčaným úniou a voči politike maďarskej pravice. Európske hrozby koniec koncov nekonfrontujú Orbánovú vládu, ktorá aj po všetkom vzišla z demokratického hlasovania.

Existuje viacero spôsobov ako rozložiť demokraciu. Zrušenie podpôr je násilnou zmenou, ktorá dáva politike ústavného štátu formu vydierania. Toto musí každý poctivý liberál kritizovať. Preto maďarská demokratická opozícia je proti politike vedenej vládou a proti tlakom európskych inštitúcií a Medzinárodného menového fondu.

Preklad vznikol v rámci spolupráce so študentami  z Efpolit www.efpolit.org

Preklad: Katarína Schwertnerová