Minulú jeseň sa Francúzskom, Nemeckom a ďalšími európskymi krajinami prehnal výnimočný « mliečny protest ».

Zastavenie dodávok trvalo štrnásť dní a mobilizácia podľa hnutiu nenaklonenej väčšinovej Národnej Federácie Odborov Poľnohospodárskych Výrobcov (FNSEA) dosiahla 7 % výrobcov, kým podľa Združenia Nezávislých Výrobcov Mlieka (APLI) viac ako 50%. Táto organizácia, založená v roku 2009, ktorá spustila protestné hnutie organizáciou mnohých akcií : manifestácie, rozlievanie mlieka na poliach, jeho rozdávanie obyvateľstvu, privodila zmenu v atmosfére, ktorá doteraz vládla v profesii…

Na počiatku protestov bol strmý prepad cien mlieka pre prvovýrobcov : z 310 eur za tonu v apríli 2008 na 220 eur o rok neskôr[i]. Pri nákladoch[ii] v najlepšom prípade na úrovni 260 eur za tonu toho na odmenu práce nezostáva veľa, a väčšina poľnohospodárov je tak stlačená pod prah chudoby.

Na mliečnych výrobkoch možno názorne ukázať dôsledky Európskou Úniou presadzovanej demontáže Spoločnej Poľnohospodárskej Politiky, pod vplyvom Svetovej Obchodnej Organizácie : tieto až do roku 2003 chránené trhy boli v krátkom časovom úseku vystavené brutálnej deregulácii. Na jednej strane Únia silno obmedzila výkup masla a sušeného mlieka za garantované minimálne ceny – čo umožňovalo vytvoriť regulačné zásoby a stabilizovať trhy (priama subvencia pre chovateľov mala z časti kompenzovať toto obmedzenie). Na druhej strane sa rozhodla do roku 2015 zrušiť výrobné kvóty pre mlieko, ktoré od roku 1984 držali objem výroby a exportu pod kontrolou, a značne znižovali európske výdaje.

Bez regulačných mechanizmov sa výrobcovia ocitli v situácii silnej ekonomickej závislosti od mliekarenského priemyslu a obchodných sietí, ktoré na nich začali tlačiť. Podľa správy Európskeho Dvora Audítorov « od roku 2000 do polovice roku 2007 sa nominálne ceny mliečnych výrobkov pre spotrebiteľov zvýšili o 17%, zatiaľ čo nominálne ceny pre prvovýrobcov klesli o 6%[iii] ».

Únia, najväčší producent mlieka vo svete, sa zbavila nástrojov, ktoré jej umožňovali hrať úlohu « verejnej zásobárne » planéty. Prestala byť dokonca schopná regulovať vlastné ceny a objemy s ohľadom na vývoj na medzinárodných trhoch. Keď napríklad v roku 2007 vystrelili ceny hore – v dôsledku pretrvávajúceho zvyšovania dopytu ázijských krajín a prepadu produkcie v niekoľkých exportných štátoch –, Únia si blahoželala, že sa predtým zbavila zásob, ktoré by ale boli bývali potrebné na normalizáciu situácie. Producenti vtedy zareagovali zvýšením výroby – čo im umožňuje zrušenie kvót -, čo malo za dôsledok brutálny prepad cien na už deregulovaných trhoch. Bludný kruh : zrušené výrobné obmedzenia opäť umožňujú nadprodukciu, ktorá sa nečestným spôsobom, za pomoci exportných subvencií financovaných európskymi daňovými poplatníkmi, prelieva do krajín Juhu.

Európska Komisia tvrdila, že jej ide o « jemné pristátie », o adaptáciu na « signály trhu ». V skutočnosti ide skôr o tvrdé pristátie pre všetkých, ktorých sa reforma dotýka. Pod vplyvom krajín zaslepených neoliberálnou ideológiou – Spojené Britské Kráľovstvo, Švédsko, Dánsko v čele – a zamotaná vo vlastnej politickej nemohúcnosti, Únia pokračuje v trhovej liberalizácii v citlivom sektore, v ktorom býva štátna intervencia pravidlom. V Spojených Štátoch Amerických výrobu mlieka silno regulujú priame subvencie, clá, fixácia cien ako aj objemové obmedzenia.

Francúzsko išlo cestou nezobchodovateľných kvót, určených na úrovni kraja, ktoré umožnili obmedziť delokalizáciu výroby. Ale kedže majú byť postupne zrušené, agropotravinársky priemysel bude môcť opustiť celé regióny, aby si znížil zberné náklady, a pokračovať v koncentrácii výroby v západných regiónoch, napriek všetkým environmentálnym rizikám, ktoré z toho vyplývajú. FNSEA prestáva obhajovať kvóty žijúc v ilúzii, že zrušenie obmedzení vylepší konkurencieschopnosť.

Deregulácia európskeho mliekarenského odvetvia takto podporuje produktivizmus a neustále zväčšovanie výrobných kapacít. Vo Francúzsku by počet mliekarenských podnikov mohol klesnúť z osemdesiat osem tisíc na šesťdesiat tisíc do roku 2015, a na dvadsať tisíc do roku 2030[iv]. Priemerná veľkosť prevádzky by sa viac ako strojnásobila. Ak nič nezabrzdí neoliberálnu mašinériu, v akých podmienkach budú asi fungovať tieto podniky budúcnosti ? S flotilou traktorov, budovami ako katedrály a robotmi na dojenie ? Za pomoci nekvalifikovaných a slabo platených pracovníkov, ktorí vymenia príliš drahú rodinnú pracovnú silu ?

V Anglicku vláda Margaret Thatcherovej v roku 1994 zrušila tzv. Milk marketing boards, ktoré vznikli aby výrobcom zabezpečili vyjednanie minimálnej ceny od spracovateľov. Pomer síl sa vtedy vychýlil v neprospech roľníkov. Aj keď boli kvóty zachované, stali sa bez akejkoľvek kontroly zobchodovateľné a vymeniteľné medzi výrobcami, čo viedlo k silnej koncentrácii výroby a k zániku rodinných podnikov. « Agrimanažment » využívaním pracovnej sily z východnej Európy, ktorá často pracuje viac ako päťdesiat hodín týždenne, znižuje cenu práce[v]. V Spojených Štátoch, ktoré aplikujú rovnaký model, pracujú Mexičania na tri smeny v kalifornských továrňach na mlieko. Výrobné ceny sú ešte nižšie v Argentíne, kde geneticky modifikovaná sója slúži ako lacné krmivo, a kde sú miestni pracovníci do krajnosti vyťažení[vi]. Oproti francúzskym alebo bavorským regiónom – v ktorých prevláda model rodinných podnikov – sú ceny práce, materiálu a budov v Anglicku, Dánsku, Spojených Štátoch, Argentíne alebo Oceánii polovičné, niekedy sedemkrát nižšie. Vždy len provizórne priestory pre ustajnenie zvierat nerešpektujú environmentálne normy. V Anglicku sa už mladá generácia v mliekarenskom obore nedokáže usadiť kvôli premršteným objemom kapitálu, ktoré by mali prebrať ako aj kvôli cene pôdy ; produkcia klesá a nedokáže uspokojiť dopyt na národnom trhu.

Táto takzvaná modernizácia je v protiklade s dvojitou výzvou pre poľnohospodárstvo : zabezpečiť potravu pre deväť miliárd ľudí v perspektíve roku 2050 a zároveň ochrániť prírodné zdroje[vii]. Veľké podniky sa odkláňajú od systému zeleného krmiva a preferujú kukuricu – alebo dokonca pasienky nepoužívajú vôbec. Tak sa vnucuje produktivistický model, ktorý sa v dôsledku vyššieho počtu zvierat na hektár a rušenia extenzivných pasienkov javí ako omnoho väčší spotrebiteľ energií a vstupov, ktoré sú emitentmi protoxidu dusíka, veľmi silného skleníkového plynu. Navádza na zvýšený dovoz krmiva na báze geneticky modifikovanej sóje zo Spojených Štátov, Brazílie a Argentíny, čím v týchto krajinách spôsobuje odlesňovanie, znečisťovanie životného prostredia a vyvlastňovanie maloroľníkov.

Francúzske ministerstvo poľnohospodárstva ako riešenie ponúka zazmluvnenie, ktoré by garantovalo vyvážený vzťah medzi producentami a priemyslom. Aj keď sa cieľ zdá byť chválihodný, ide o vágnu formuláciu, ktorá v princípe umožňuje takmer akýkoľvek systém, od silnej regulácie po úplnú privatizáciu. Aby mohli mať producenti prospech z lepšej ceny mlieka, lepšie rozdelenie marží sa zdá nevyhnutné. V ekonomicky stabilnom prostredí by to uľahčilo ústup od produktivistického modelu.

Poučný je v tomto ohľade príklad regiónu Franche-Comté, aj keď sa nedá vo všetkých bodoch zovšeobecniť. Producenti surového mlieka, ktoré sa používa na výrobu syra Comté, tu žijú vedľa producentov štandardného mlieka. Ide o spoločníkov približne dvoch stoviek syrárskych družstiev, ktorí sú zorganizovaní aj v profesijnom združení spolu so syrármi a predstaviteľmi naviazaných priemyselných odvetví. V tomto rámci sa každý rok rozhoduje objem produkcie, ktorá sa umiestni na trh tak, aby sa prispôsobila spotrebe a aby nedošlo k nadvýrobe. Takéto lokálne plánovanie, aj keď je v rozpore s európskymi pravidlami o voľnej súťaži, je doposiaľ tolerované v rámci systému kontrolovaného označenia pôvodu « appellation d'origine contrôlée » (AOC)[viii].

Produkciu tiež vymedzujú špecifikácie vyžadujúce rešpektovanie životného prostredia : obmedzenia týkajúce sa hnojív a nákupu externých krmív, zákaz použitia geneticky modifikovanej sóje… Producenti syru Comté takto získali kontrolu nad veľkou časťou spracovateľskej reťaze. Vďaka vyváženejšiemu vzťahu s agropotravinárskym priemyslom dokážu z ceny konečného výrobku vyťažiť 40% maržu, oproti 20% pri predaji štandardného mlieka, a pri takmer dvojnásobnej cene. Dosahujú vyššie príjmy s menšími podnikmi, ktoré menej znečisťujú životné prostredie a vytvárajú viac pracovných príležitostí.

Zdá sa, že je nutná lepšia organizácia chovateľov na úrovni výrobných regiónov. Ale rovnako sú potrebné regulované, dohodnuté ceny, ktoré by boli stabilné, dostatočne vysoké pre roľníkov a rozumné pre spotrebiteľov. Za účelom kontroly objemov by bolo možné každému európskemu regiónu určiť žiaducu úroveň produkcie podľa jeho potravinových potrieb ako aj agronomického potenciálu.

Avšak tieto opatrenia, ktoré boli počiatočnou úlohou Spoločnej Poľnohospodárskej Politiky (stabilizácia cien a ochrana trhov pre zabezpečenie spravodlivých príjmov pre poľnohospodárov a potravinovú sebestačnosť Európy) samé osebe nie sú dostačujúce. Systém, ktorý by garantoval dostatočne vysoké ceny pre roľníkov ešte nutne neznamená sociálny a environmentálny pokrok. Omnoho striktnejšie aplikované normy by nútili viac rozmýšľať nad spôsobmi ako obmedziť vstupy. Finančná pomoc prepočítaná na pracovnú silu v poľnohospodárstve a nie na hektár pôdy by podporila zamestnanosť namiesto kapitálu, a mohla by byť nasmerovaná na podporu autonómie hospodárstiev a čo najkratších ciest od výrobcov k spotrebiteľom. Diverzifikované poľnohospodárstvo s minimalizovanými nákladmi na dopravu k spotrebiteľom a obnoveným putom dôvery medzi výrobcami, spotrebiteľmi a územiami podľa všetkého dokáže zabezpečiť len relokalizácia aktivít.

Táto poľnohospodárska a potravinová politika však v Európe, ktorá si ako prvotný cieľ stanovila konkurencieschopnosť na svetových trhoch, neprichádza do úvahy. Jej predpokladom by bolo revidovanie dohôd o voľnej výmene a regulácia na základe solidarity a potravinovej zvrchovanosti. Ale iba takýto prístup by dokázal poskytnúť dostatočne stabilné ekonomické prostredie na udržanie výrobnej infraštruktúry, zabezpečenie potravinovej nezávislosti veľkých regiónov a osvojenie si techník a postupov, ktoré chránia prírodné zdroje a zároveň poľnohospodárom poskytujú spravodlivejšiu odmenu.