Keď hodnotíme oficiálne vyhlásenia z Washingtonu a Tel Avivu z leta 2011, nič nebolo dôležitejšie, než snaha zabrániť, aby sa Palestínska samospráva objavila pred Valným zhromaždením – ani nehovoriac o možnosti, že by mohla dostať podporu pre jednostranné vyhlásenie palestínskej nezávislosti. Za touto americkou a izraelskou pozíciou sa skrýva porovnávanie medzi Izraelom, údajne zákony dodržiavajúcim štátom, ktorý je členom „medzinárodného spoločenstva“, a politickým vydedencom, ktorý má voči tomu istému spoločenstvu neoprávnené politické požiadavky.

Tento obraz však nehovorí niečo, čo odhalí skúmanie americkej politiky v Palestíne v roku 1948. V tom čase považoval Washington možnosť vyhlásenia nezávislosti Izraela za hrozbu svojim záujmom v regióne.

V roku 1948 ministerstvo zahraničných vecí, ministerstvo obrany a CIA uvažovali o tejto možnosti s otvorenými obavami. Proti ich názoru vystupoval špeciálny právny poradca prezidenta Trumana Clark Clifford a jeho malá skupina podporovateľov. Uznanie nezávislosti Izraela Spojenými štátmi považovali jednoznačne za v zhode s americkými záujmami. Bol to Clifford, kto urobil návrhu na samostatnosť cestu v Bielom dome keď zdôrazňoval, že židovský štát už aj tak existuje a jediné čo je potrebné, je uznať ho predtým, ako to urobí Sovietsky zväz.

V tejto súvislosti stojí za to všimnúť si niekoľko bodov. Prvým sú podmienky v Palestíne v zime 1948, ktoré viedli amerických predstaviteľov a amerického prezidenta až takmer k stiahnutiu podpory pre Rezolúciu OSN o rozdelení.

Druhým je americké hodnotenie arabských režimov v predvečer britského odchodu z Palestíny a pokračujúca nedôvera amerických predstaviteľov pokiaľ ide o riziká, ktoré môže záujmom USA priniesť židovská štátnosť. Tretím bodom je, že keď sa obavy ukázali ako falošné, americké ropné a obranné záujmové skupiny prišli k záveru, že tieto záujmy môže ochrániť vojenská kapacita nového štátu a jeho politická orientácia. Následne sa zmenila politika USA.

V zime 1948 sa americkí predstavitelia a prezident dostali blízko k stiahnutiu podpory pre Rezolúciu OSN o rozdelení (rezolúcia č. 181). Dôvodom bol nekončiaci konflikt a presvedčenie, že na implementáciu smernice bude potrebná sila. Namiesto toho chcel Washington podporiť prímerie, sprostredkovanie dohody a dočasnú správu nad územím, ktorá by bola oddialením, nie však úplným zrušením rozdelenia územia.

Vývoj v Palestíne však nebolo možné ignorovať. Tretieho mája, jedenásť dní pred britským odchodom z Palestíny, americký konzul v Jeruzaleme hlásil kolaps palestínskej vlády a varoval, že „ak neprídu silné arabské posily, Židia ovládnu mesto okamžite po stiahnutí britských síl.” rovnaký diplomat hlásil v apríli stály postup židovských síl, „agresívnymi a nezodpovednými operáciami, ako bol masaker Deir Yassin a Jaffa,” ako aj udalosťami, ktoré sa stali v rovnakom období v Haife. Podľa amerického konzula sa Briti a ostatní začiatkom mája 1948 zhodli, že „Židia budú schopní obsadiť celú krajinu, ak neprídu na záchranu pravidelné arabské armády. Ak je Haifa príkladom vojenskej okupácie Haganah, ich operácie môžu obnoviť poriadok.” Aký poriadok? Haifa bola Britom, Američanom a Iračanom známa najmä cez ropnú rafinériu, ktorá spracovávala irackú ropu transportovanú cez potrubia IPC. Jej obsadenie bolo pre Iračanov neprijateľné a zničilo existujúcu sieť vzťahov medzi palestínskymi a židovskými robotníkmi.

Krátko na to Robert McClintock ktorý bol v tom čase s americkou delegáciou pri OSN, premýšľal, že Bezpečnostná rada bude čoskoro konfrontovaná s otázkou „či sú útoky židovských ozbrojených síl na arabské komunity v Palestíne legitímne, alebo či ich považovať za takú hrozbu medzinárodnému mieru a bezpečnosti, že má Bezpečnostná rada žiadať donucovacie prostriedky.” Bol to McClintock kto konštatoval, že ak arabské armády vstúpia do Palestíny, židovské sily vyhlásia, že „ich štát je obeťou ozbrojenej agresie, a použijú akékoľvek prostriedky aby zakryli fakt, že príčinou arabského protiútoku je práve ich agresia voči Arabom v Palestíne“, a USA budú musieť zasiahnuť.

Asi desať dní pred britským odchodom poskytol americký minister zahraničných vecí George C Marshall vybraným diplomatom svoje hodnotenie stavu arabských režimov. Mal málo ilúzií o ich prežití.

„Celá vládna štruktúra Iraku je ohrozená politickým a ekonomický neporiadkom a iracká vláda si v tejto chvíli nemôže dovoliť vyslať viac než pár jednotiek, ktoré už dislokovala. Egypt nedávno utrpel štrajkami a verejnými nepokojmi. Jeho armáda má nedostatočné vybavenie, pretože odmietla britskú pomoc, a to čo má, potrebuje na policajnú službu doma. Sýria nemá ani zbrane, ani armádu hodnú toho mena, a nedokázala ju zorganizovať ani tri roky po odchode Francúzov. Libanon nemá žiadnu skutočnú armádu, Saudská armáda ju má takú malú, že ledva stačí na udržanie kmeňov pod kontrolou. Žiarlivosť medzi Saudskou Arábiou a Sýrčanmi na jednej stane, a hašemitskými vládami Zajordánska a Iraku na strane druhej, bránia Arabom aj v tom, aby efektívne využili aspoň existujúce sily.“

Marshallovo hodnotenie Egypta opravil americký veľvyslanec, podľa neho bola zlá výzbroj egyptskej armády dôsledkom britskej neochoty poskytnúť jej životaschopné vybavenie. Vojská Zajordánska, ako poukázal Marshall, boli rovnako závislé od britských dôstojníkov. Napriek týmto podmienkam Marshall varoval, že „to však neznamená, že z dlhodobého hľadiska dokáže Židovský štát prežiť tvárou v tvár nepriateľstvu arabského sveta ako sebestačná entita.“ Jeho záverom bolo: „Ak Židia počúvajú rady svojich extrémistov, ktorí uprednostňujú odsúdeniahodnú politiku voči Arabom, akýkoľvek Židovský štát, ktorý vznikne, bude schopný prežiť len s trvalou pomocou zo zahraničia.”

Okrem toho, pred a najmä po vyhlásení nezávislosti Izraela americkí predstavitelia odsudzovali zaobchádzanie s palestínskymi utečencami a žiadali ich repatriáciu. Podporoval to aj americký prezident, ktorý predtým iniciatívne vyzval Britov, v tom čase stále v Palestíne, aby dovolili prijatie 100 000 židovských utečencov.

S postupným vývojom udalostí v roku 1948, americká zahraničnopolitická elita, ktorá si uvedomovala vplyv sionistického hnutia v USA, nie vždy však vedela o povahe súkromných rozhovorov prezidenta Trumana s vysokými predstaviteľmi Židovskej agentúry, vrátane budúceho prvého prezidenta Izraela Chaima Weizmanna, varovala pred možnými hrozbami americkým záujmom na Blízkom východe – najmä ropným a obranným.

Ukázalo sa, že sa mýlili. Dôvody ich omylu odhaľujú korene toho, čo sa stalo „špeciálnym partnerstvom“ medzi Washingtonom a Tel Avivom. Do roka od založenia Izraela sa postoj ministerstiev obrany a zahraničných vecí zmenil z kritiky prameniacej z obáv, že Izrael poškodí americké záujmy v regióne, na oceňovanie jeho potenciálu pri podpore presne tých istých obranných a ropných záujmov.

Americkí predstavitelia prišli k záveru, že hoci bola arabská verejná mienka a vyhlásenia arabských lídrov otvorene kritické voči proizraelskému postoju Washingtonu, komerčné záujmy USA netrpeli. V polovici roku 1948 boli zástupcovia USA v OSN informovaní, že podľa Saudskej Arábie je „palestínsky konflikt občianskym, a z pohľadu zájmu arabských štátov je najdôležitejšie neurobiť nič, čo by dalo Bezpečnostnej rade príležitosť použiť silu v Palestíne.” Predstavitelia USA, vrátane ministra zahraničných vecí, saudskú pozíciu vysoko ocenili.

Výsledkom bolo, že ropné a obranné záujmy USA – oboje v tom čase koncentrované v Saudskej Arábii – neboli podkopané. Americkí priemyselní lídri sa obávali, že b y Saudská Arábia mohla zrušiť ropné kontrakty, no nestalo sa tak. Nik sa ani nepokúsil zablokovať americký ropný gigant Aramco, ktorý preberal kontrolu nad saudskoarabskými morskými náleziskami ropy.

V zime 1948 sa udiali ďalšie súvisiace udalosti. Lídri Židovskej agentúry pochopili, že ropná záujmy sú hlavným cieľom blízkovýchodnej politiky USA a pokúšali sa ich upokojiť. V zime 1948 sa riaditeľ oddelenia pre ropu a plyn na americkom ministerstve vnútra Max Ball, známy ako jeden z najlepšie informovaných o americkej a svetovej ripnej situácii, stretol s hlavným predstaviteľom Židovskej agentúry v USA. Eliahu Epstein (neskôr Elath) bol členom Politického poradného výboru Židovskej agentúry, členom prezídia Sionistickej svetovej rady a riaditeľom amerického úradu Židovskej agentúry. Jeho stretnutie s Ballom sa uskutočnilo v čase, keď v Snemovni reprezentantov prebiehali vypočutia k téme „Vzťah ropy a národnej obrany“. Tie podčiarkli ústrednú pozíciu americkej ropnej politiky v zahraničnej politike, vrátane Marshallovho plánu. Na pozadí týchto udalostí, a v súvislosti s Ballovým záujmom o možnosť hľadania ropy v Negevskej púšti, Ball vyzval Epsteina aby preskúmal možnosti stretnutia s americkými ropnými predstaviteľmi, vrátane viceprezidenta Aramco, riaditeľa Socony Vacuum, a riaditeľa Standard Oil of New Jersey. Izraelský záujem o americkú ropnú politiku sa zrodil už pred rokom 1948. No stretnutie Maxa Balla s Epsteinom v zime 1948, na ktorom mu odporučil stretnutia s hlavnými predstaviteľmi amerických ropných záujmov na Blízkom východe, bolo formatívnym obdobím americkej politiky v na ropu bohato arabskom svete.

Vyššie spomínaný vývoj signalizoval, že sa hlavní americkí predstavitelia zodpovední za ropnú politiku stavali pozitívne k záujmom Židovskej agentúry, v rámci americkej ropnej politiky. priamo tiež spochybnil prevládajúci názor vládnych úradníkov a predstaviteľov ropných korporácií, že podpora židovskému štátu môže tieto záujmy ohroziť. Otázkou pre ďalšie skúmanie ostávajú detaily ďalšieho vývoja vzťahov medzi Izraelom a ropnými záujmami USa v regióne.

V tomto momente stačí pripomenúť, že prehodnotenie stavu, ktorý vznikol po udalostiach z mája 1948, bolo nutne založené na viacerých kľúčových faktoroch. Medzi nimi aj na tých, ktoré viedli americkú armádu d záveru, že Izrael môže byť dôležitým „aktívom“ v udržaní kontroly nad východným Stredomorím a Blízkym východom a jeho ropou. Prekážkou nebola ani jeho závislosť na vonkajšej podpore, či potreba vyriešiť problém palestínskych utečencov. Bez ohľadu na tieto „drobnosti“, americká armáda vola pripravená prísť k záveru, že Izrael zmenil vojenskú rovnováhu v regióne, čo bol dostatočný dôvod na zmenu politiky.

Potrebu prehodnotenia potvrdilo aj Memorandum Náčelníka vzdušných ozbrojených síl USA adresované Generálnemu štábu „Strategické záujmy USA v Izraeli“, zo 7.marca 1949.

„Mocenská rovnováha na Blízkom a strednom východe sa radikálne zmenila. V čase formovania štátu Izrael poukazovalo viacero faktorov na jeho extrémne krátky život tvárou v tvár opozícii Arabskej ligy. Lenže Izrael bol teraz uznaný Spojenými štátmi a Spojeným kráľovstvom, a pravdepodobne sa stane členom Spojených národov, a silou zbraní demonštroval svoje právo byť považovaný, popri Turecku, za vojenskú mocnosť Blízkeho a stredného východu.“

Vzhľadom na to, „vďaka podpore Izraelu môžu Spojené štáty získať z novej politickej situácie strategické výhody“, uzatvára ten istý zdroj. Preto žiadal šéf amerických vzdušných síl štúdiu „strategických záujmov USA dotýkajúcich sa Izraela“. Zároveň sa mala zvážiť možnosť vojenského výcviku a podpory, a predovšetkým zablokovať sovietsky vplyv v novom štáte.

Rovnaké kalkulácie viedli k implicitnému prehodnoteniu americkej politiky v palestínskej otázke. Stále viac bola interpretované ako čisto problém utečencov, bez vzťahu k osudu Palestínskeho štátu.