V tomto prorockom texte, ktorý najprv vyšiel v ekologickom mesačníku Le Sauvage, francúzsky filozof André Gorz v apríli 1974 predpovedal, ako si priemysel, finančné skupiny – jedným slovom kapitalizmus - osvoja ekológiu.

Keď spomeniete ekológiu, je to ako pri všeobecnom volebnom práve alebo nedeľnom odpočinku: najprv vás všetci meštiaci a obhajcovia poriadku obvinia, že si želáte ich skazu, a že ste zástancom anarchie a tmárstva. Ale neskôr, keď už sa prirodzenému vývoju a verejnému tlaku nedá viac odolávať, dostanete to, čo vám bolo doteraz odopierané, a predsa sa nič zásadne nezmení.

Mnohí zamestnávatelia ešte stále odmietajú brať ohľad na ekologické nároky. Mnoho kapitalistov sa však k nim stavia otvorenejšie, čím sa pravdepodobnosť, že ich finančná moc prijme dostáva do roviny možného. Už sa teda nemusíme hrať na schovávačku: ekologický boj nie je cieľom samým osebe, je len etapou. Môže kapitalizmu spôsobiť ťažkosti a prinútiť ho k zmene. Ale keď po dlhom odolávaní silou a úskokmi kapitalizmus nakoniec ustúpi, pretože slepej ekologickej uličke sa nebude dať vyhnúť, beztak si toto obmedzenie osvojí, tak ako si osvojil všetky ostatné.

A preto si musíme najprv otvorene položiť otázku : čo chceme dosiahnuť ? Kapitalizmus, ktorý sa prispôsobí ekologickým obmedzeniam alebo ekonomickú, sociálnu a kultúrnu revolúciu, ktorá odstráni obmedzenia kapitalizmu a tým nastolí nový vzťah človeka k spoločenstvu, jeho životnému prostrediu a prírode ? Reformu alebo revolúciu ?

V prvom rade neodpovedajte, že ide o podružnú otázku, a že dôležité je nezasviniť planétu do takej miery, že by sa stala neobývateľnou. Pretože ani prežitie nie je cieľom samým osebe : [veď rovnako sa pýtal už Ivan Ilič] má cenu prežívať vo « svete, ktorý sa premenil na celoplanetárnu nemocnicu, na celoplanetárnu školu, na celoplanetárne väzenie, a v ktorom majú inžinieri duše ako hlavné zadanie vyrábať zodpovedajúcich ľudí pre takto nastavený údel » ? (...)

Radšej si hneď na začiatku skúsme zadefinovať, za čo bojujeme, a nielen proti čomu. Skôr skúsme odhadnúť do akej miery sa kapitalizmus pod tlakom ekologických obmedzení zmení, než by sme sa mali spoliehať na to, že ho samospádom zničia.

Ale najprv, o čo vlastne z ekonomického hľadiska v prípade ekologických obmedzení ide ? Pozrime sa na príklad gigantických priemyselných komplexov v rýnskom údolí, v Ludwigshafene (BASF), v Leverkusene (Bayer) alebo v Rotterdame (Akzo). Každý z týchto komplexov kombinuje nasledovné zložky :

-prírodné zdroje (vzduch, voda, nerastné bohatstvo), ktoré boli doteraz používané bezplatne, pretože ich nebolo potrebné obnoviť (nahradiť);

-výrobné prostriedky (stroje, budovy), ktoré predstavujú nehnuteľný kapitál, ktoré sa opotrebovávajú, a ktoré je teda potrebné nahradiť (obnoviť), pokiaľ možno silnejšími a účinnejšími prostriedkami, čím firma oproti konkurentom získava výhodu;

-ľudská pracovná sila, ktorú je tiež potrebné obnovovať (nakŕmiť, liečiť, ubytovať, vychovať pracovníkov).

V kapitalistickej ekonomike má kombinácia týchto zložiek v rámci výrobného procesu za cieľ vytvoriť čo najväčší možný zisk (čo pre každú firmu, ktorej záleží na vlastnej budúcnosti tiež znamená maximálnu mieru moci, teda investícií, prítomnosti na medzinárodných trhoch). Sledovanie tohto cieľa sa do veľkej hĺbky odráža v spôsobe, akým sú všetky tri zložky kombinované.

Firma sa napríklad nikdy nezamýšľa nad tým, ako by sa práca mohla stať príjemnejšia, ako by mohla fabrika zohľadňovať prirodzenú rovnováhu a ľudský životný priestor, ako by jej výrobky mohli slúžiť zámerom ľudských spoločenstiev. (…)

Lenže napríklad práve v rýnskom údolí medzitým koncentrácia obyvateľstva, znečistenie vzduchu a vôd dosiahli takú úroveň, že na to, aby mohol chemický priemysel ďalej rásť alebo len fungovať, musel začať filtrovať svoje výpary a odpadové vody, inak povedané znovuvytvoriť podmienky a zdroje, ktoré boli do tohto momentu chápané ako « prírodné » a bezplatné. Nutnosť obnovovať životné prostredie bude mať jednoznačné dôsledky : je potrebné investovať do odstránenia znečistenia, a teda navýšiť objem nehnuteľného kapitálu ; ďalej je potrebné zaistiť amortizáciu (obnovu) čističiek ; a ich výrobok (relatívna čistota vzduchu a vody) sa nedá ziskovo speňažiť.

Ide skrátka o navyšovanie váhy investovaného kapitálu (jeho « organického zloženia ») ako aj ceny jeho obnovy a výrobných nákladov, bez zodpovedajúceho zvýšenia predaja. A teda sú len dve možnosti : buď klesne pomer zisku, alebo sa zvýšia ceny. Firma sa pochopiteľne pokúsi zvýšiť ceny. Ale nebude to jednoduchá záležitosť : všetky ostatné znečisťujúce firmy (cementárne, kovovýroba, oceliarne… atď) budú tiež chcieť konečnému užívateľovi predať svoje výrobky drahšie. Ohľad na ekologické nároky bude mať v konečnom dôsledku nasledovný dopad : ceny sa budú zvyšovať rýchlejšie ako reálne mzdy, kúpna sila obyvateľstva bude teda stlačená, a náklady spojené s odstránením znečistenia budú zaplatené zo zdrojov spotrebiteľov určených na nákup tovarov.

Výroba tovarov bude teda stagnovať alebo klesať, čo prípadné krízy alebo recesiu len posilní. A tento prepad rastu výroby, ktorý by mohol byť v inom systéme želateľným (menej aút, menej hluku, viac vzduchu, kratšia pracovná doba…atď) bude mať výlučne negatívne dopady : znečisťujúce výrobky sa stanú luxusným majetkom, odopretým masám, výsadou privilegovaných ; nerovnosť sa prehĺbi ; chudobní budú relatívne chudobnejší, a boháči bohatší.

Ohľad na ekologické nároky bude mať rovnaké ekonomické a sociálne dopady ako ropná kríza. A kapitalizmus, namiesto toho, aby kríze podľahol, ju bude tak ako vždy spravovať : dobre postavené finančné skupiny využijú ťažkosti svojich rivalov, aby ich za nízku cenu pohltili a tak rozšírili svoju moc nad ekonomikou. Centrálna moc posilní svoju kontrolu spoločnosti : technokrati vypočítajú « optimálne » normy znižovania znečistenia a výroby, vydajú predpisy, rozšíria oblasti « naprogramovaného života » ako aj rozsah činnosti represívneho aparátu. (…)

Poviete si, že nič z toho nie je nevyhnutné ? Určite. Ale presne tak sa to udeje pokiaľ bude kapitalizmus donútený vziať do úvahy ekologické náklady bez toho, aby bola spustená politická ofenzíva na všetkých úrovniach, ktorou by mu bolo odobraté vedenie operácií a nastolený úplne iný civilizačný a spoločenský projekt. Zástancovia hospodárskeho rastu totiž majú pravdu prinajmenšom v jednom bode : v súčasnom spoločenskom rámci a modeli spotreby, založenom na nerovnosti, privilégiách a honbe za ziskom, môže zastavenie rastu alebo negatívny rast znamenať iba stagnáciu, nezamestnanosť, nárast rozdielov medzi bohatými a chudobnými. V rámci súčasného spôsobu výroby nie je možné obmedziť alebo zablokovať rast a zároveň spravodlivejšie rozdeliť bohatstvo, ktoré je k dispozícii.

Dokiaľ budeme uvažovať len v hraniciach tejto civilizácie založenej na nerovnosti, masa ľudí bude ekonomický rast vnímať ako prísľub – aj keď úplne klamný – že raz prestanú patriť do kategórie « podprivilegovaný », a zastavenie rastu ako ich odsúdenie na bezútešnú priemernosť. Aj preto je potrebné zaútočiť nie na hospodársky rast ako taký, ale skôr na mystifikáciu, ktorú drží pri živote, na dynamiku narastajúcich a večne frustrovaných potrieb, ktorú organizuje podnecovaním jednotlivcov k vôli « vydobiť si vyššie postavenie » ako ostatní. Devízou tejto spoločnosti by mohlo byť : čo je dobré pre všetkých je bezcenné. Rešpektovaný budeš len ak sa budeš mať « lepšie » ako ostatní.

Lenže na prelomenie ideológie hospodárskeho rastu je potrebné tvrdiť opak : len to čo je dobré pre všetkých je ťa hodné. Výrobu si zaslúži len to, čo nikoho neprivileguje, ani neponižuje. Môžeme byť štastnejší aj s menším bohatstvom, pretože v spoločnosti bez privilégií niet chudobných.