Z Jemenu sa stala základňa bojovníkov al-Káidy pochádzajúcich zo Saudskej Arábie. Na juhu, ktorý sa zjednotil so severom až v roku 1990, medzitým silnie odštiepenecké hnutie. No a v regióne Sada sa stupňuje povstalecký boj, o ktorom úrady tvrdia, že ho podporuje Irán, zatiaľ čo povstalci zdôrazňujú, že bojujú proti rastúcemu vplyvu Saudskej Arábie v krajine. Krvavý konflikt sa tu odohráva od júna 2004, ale o tejto vojne zatiaľ pre istotu každý mlčí.

Na jednej strane stojí miestna vláda v hlavnom meste Saná, bojujúca proti rebelantom hutistom, ktorých na začiatku viedol bývalý poslanec Husajn al-Huti. Po jeho smrti v septembri 2004 sa postavil na čelo povstalcov jeho mladší brat Abdelmalik al-Huti. Aj napriek vyhláseniu prímeria v júli 2008 v polovici augusta tohto roku sa boje obnovili.
Brutalitu bojov, desiatky tisíc obetí a násilne presunutých obyvateľov regiónu medzinárodné spoločenstvo ignoruje napriek riziku, že konflikt sa dominovým efektom rozšíri.

Hutistické povstanie sa hlási k náboženskej identite zaiditov, menej známej odnože šiítskeho islamu, ktorej vyznávači žijú predovšetkým na vysokých náhorných pláňach Jemenu. Zaiditi sa od duodecimánneho šiítskeho islamu v Iráne odlišujú napríklad tým, že na rozdiel od klasického šiítizmu veria v sedem ukrytých imámov a neveria v návrat dvanásteho, ukrytého Mohamedovho potomka. Veľkú časť svojich náboženských interpretácií zdieľajú so sunnitmi šafeitského obradu, ktorý sa vyskytuje predovšetkým na Blízkom východe, v Jemene a v juhovýchodnej Ázii a ktorého príslušníci sú v krajine väčšinovým obyvateľstvom. Umiernení zaiditi predstavujú približne tretinu jemenského obyvateľstva a sú pevnou súčasťou zvláštnej histórie Jemenu.
Vláda rebelantov obviňuje, že chcú obnoviť starý zaiditský imamát. Ten bol v krajine do roku 1962, kým ho nezmietla republikánska revolúcia predchádzajúca dlhej občianskej vojne. Saudská Arábia sa v konflikte pridala na stranu rojalistov, kým Egypt pod vedením Gamala Abdula Nassíra poslal svoje jednotky pomáhať republikánom. Samotní imámovia boli saidmi - potomkami proroka Mohameda, z kategórie, do ktorej patrili aj bratia al-Huti.

Úrady tvrdia, že hutisti majú podporu šiítskeho Iránu a podieľajú sa, spolu s libanonským Hizballáhom, na projekte budovania „šiítskeho oblúka" na Blízkom východe. Zdôrazňovanie iránskej podpory povstalcov má za cieľ zabezpečiť si vernosť saudských predstaviteľov, ktorí sa obávajú iránskej rozťahovačnosti. Hutisti však obvinenia zo spolčovania sa s Iránom odmietajú a tvrdia, že sú lojálni republike. Podľa hutistických lídrov ide povstalcom iba o zachovanie náboženskej identity zaiditov, ktorú podľa nich ohrozuje wahábizmus alebo saláfizmus, teda veľmi prísne verzie sunnitského islamu.
Historická kolíska zaidizmu región Sada bol zároveň počas občianskej vojny v šesťdesiatych rokoch jednou z posledných bášt rojalistov, čo sa podpísalo pod to, že jeho obyvatelia zostali odrezaní od rozvojových programov republikánskych vlád.

Vznik hutistického hnutia je súčasťou procesu obnovy zaiditskej identity a kultúry, ktorý sa začal v osemdesiatych rokoch v kultúrnych inštitútoch, vo vydavateľstvách, v mešitách a modlitebniach v Sade a presnejšie v hlavnom meste regiónu Sane.
Aj napriek tomu, že väčšina politických elít vrátane prezidenta Aliho Abduláha Saleha patrí k zaiditom, hnutie obnovy ostáva veľmi okrajové. Zatiaľ čo napríklad hutisti zdôrazňujú špecifické črty ich identity v otázke náboženskcých zvykov a islamského práva, väčšina obyvateľstva Jemenu, vrátane zaiditov, smeruje skôr k uniformizácii náboženských identít podporovanej vzdelávacím systémom a republikánskym zriadením. Vďaka tomuto sa stráca tradičná opozícia medzi sunitmi a šiítmi, ktorá je dôležitá iba pre určovanie okrajových politických združení. Ani toto približovanie sa identít však nezabránilo tomu, aby prívrženci salafistického islamu - spojenci súčasnej moci - nevytláčali zaiditov na okraj a nediskriminovali ich. Terajšie boje sa tak ľahko môžu zmeniť na vojnu jednotlivých islamských konfesií.

Keď niektoré médiá koncom augusta 2009 informovali o bojoch medzi hutistami a študentmi salafistického inštitútu Dar Al-Hadit, pri ktorých zahynulo niekoľko ľudí, hutisti túto informáciu na svojich internetových stránkach popreli. Pri podobných potýčkach však už v marci 2007 zahynuli dvaja zahraniční študenti.
Vláda povstanie interpretuje ako ideologický súboj medzi odporcami republiky a údajne extrémistickými náboženskými fanatikmi, zatiaľ čo hutisti hovoria o odpore proti potláčaniu práv náboženskej menšiny. Vláda vyhlasuje, že od podpísania prímeria v júli 2008 začala do regiónu výrazne investovať, hutisti zas tvrdia, že konflikt a s ním spojené boje nikdy neustali.

Konflikt sa však dá vysvetliť aj ekonomickými záujmami, ktoré sa prelínajú s mocenským zápasom o moc. Obom stranám ide totiž o kontrolu nelegálneho obchodu smerom do Saudskej Arábie a k pobrežiu Červeného mora. Prístup k nemu zjednodušuje pašovanie ropy a zbraní do Afrického rohu, čo je mimoriadne veľkou motiváciou.
A so zbraňami určenými armáde kšeftujú jej dôstojníci - časť predajú do zahraničia, druhá časť skončí v rukách rebelantov.
Napätie zvyšuje aj otázka nástupníctva prezidenta Saleha, ktorý je pri moci od roku 1978. Okrem politikov sú do tohto konfliktu zapojení aj vysokí predstavitelia armády.

V takejto situácii sa región Sada stáva ideálnou divadelnou scénou pre vojnu, v ktorej sa bojujúce klany snažia získať ekonomické zdroje a zároveň si dokázať svoje vojenské kvality. V máji 2008, keď sa bojová zóna rozprestierala dvatsaťpäť kilometrov na sever od Sany a dotkla sa susedného regiónu Banui Hušaiš, slávili špeciálne jednotky prvý raz od roku 2004 veľké úspechy, zatiaľ čo ich spojenci z oddielov regionálneho guvernéra utrpeli v boji s povstalcami ťažké straty.

Konflikt v Sade má dnes viacero úrovní. Jednou z nich je otázka kmeňovej príslušnosti. Muži z miestnych kmeňov sa od vypuknutia konfliktu nechávali najímať buď vládnymi jednotkami, alebo rebelantmi. V roku 2008 vláda navrhla, aby sa kmeňové jednotky premenili na akúsi kmeňovú armádu naviazanú na moc guvernéra v Sade. Tento koncept rozšíril konflikt o špirálu násilia spojenú s kmeňovou pomstou a mlčanlivosťou založených na kmeňovej solidarite.
Začiatkom roku 2009, keď sa vláda rozhodla uvoľniť zdroje na rekonštrukciu bojmi zničených oblastí, začali niektoré kmeňové skupiny, ktoré predtým patrili k oporám armády a odmietali kompromisy s hutistami, sabotovať vládne plány. V snahe vytvoriť tlak na centrálnu moc začali kmeňoví bojovníci blokovať cesty a zajímať rukojemníkov.

Dôležitú úlohu zohráva starodávna rivalita medzi dvomi hlavnými kmeňovými konfederáciami z vysokých náhorných plošín. Hašidi bojujú v armádnych oddieloch a kmene Bakilov na strane povstalcov. Zapojenie kmeňových náčelníkov a ich armád do konfliktu je jedným z dôvodov, prečo sa boje rozširujú poza hranice regiónu Sada, predovšetkým do oblasti Harf Sufjan, viac na juhu, neďaleko od sídla rodiny al-Usajmat, jednej z kľúčových kmeňa Hašidov.

Nebezpečenstvo, že cez kmeňové konflikty sa vojna rozšíri do ostatných regiónov na severe Jemenu, predovšetkým do guvernorátov al- Džaf, Amran a Hadžža, rastie. Do riešenia konfliktu sa pred časom zapojil aj susedný Katar, ale keď k naplneniu mierových dohôd nedošlo, rezignoval. Niektorí miestni pozorovatelia zo zlyhania obviňujú ďalšieho suseda - Saudskú Arábiu, že úsilie Kataru o prímerie sabotovala, aby obmedzila vplyv malého emirátu v priestore, ktorý považuje za svoju tradičnú zónu vplyvu. Niektorí saudskoarabskí magnáti dokonca financujú naraz jemenské vládne jednotky, povstalcov i kmeňové milície.

Pokiaľ ide o úlohu USA a Európskej únie, tie sa príliš sústreďujú na boj proti terorizmu a v hľadaní mierového riešenia pre Jemen sa neangažujú, čím vlastne nepriamo podporujú vládu v Saná. Na druhej strane Washington tú istú vládu kritizuje, že sa len málo angažuje vo svetovom boji proti terorizmu. Prezident Saleh sa teda snaží, celkom úspešne, vyrobiť z povstania teroristickú záležitosť a zaradiť rebelantov k teroristickým skupinám, tvrdiac, že má dôkazy o ich prepojení na al-Káidu. No je to veľmi málo dôveryhodné tvrdenie, ak si uvedomíme, že zaiditská šiítska identita hutistov je voči salafistom a ich doktríne, ktorá výrazne ovpyvňuje idelógiu al-Káidy, veľmi kritická a odmietavá.
Krutá vojna v severných regiónoch ešte viac podkopáva už aj tak slabú pozíciu centrálnej vlády a ekonomika založená na vojne, chronická nestabilnosť a tvrdé potláčanie odporu vytvára priestor na rozširovanie vplyvu násilných skupín, z ktorých niektoré sú blízke al-Káide.

Dobrým príkladom tohto perverzného mechanizmu je dodnes celkom neobjasnený únos zahraničných členov jednej mimovládnej organizácie pracujúcej v nemocnici v Sade v júni 2009. Troch z nich popravili a vláda obvinila zo zločinu hutistických povstalcov. Tí to odmietli a po tom, čo sa našli telá, zorganizovali demonštrácie na protest proti podobným zločinom. Prípad sa stále vyšetruje a podľa posledných poznatkov ide skôr o dielo násilných sunnitských skupín.

V Jemene rastie počet útokov skupín hlásiacich sa k al-Káide od začiatku roku 2007. V septembri 2008 sa ich cieľom stala aj americká ambasáda. Začiatkom tohto roka Jemenčan Nasir al-Wuhaši, považovaný za bývalého sekretára Usámu bin Ládina, oznámil vytvorenie al-Káidy na Arabskom polostrove.
V Jemene sú problémové najmä južné regióny, ktorých obyvatelia majú stále pocit, že sú obeťami diskriminácie. Nespokojnosť prerastá do čoraz silnejších odštiepeneckých tendencií, ktoré sa rastúcim útlakom posilňujú. Režim prezidenta Saleho dokázal dlho udržiavať zdanie istej stability. No narastajúce množstvo kríz a problém spojený s jeho nástupníctom ohrozujú už aj tak krehkú stabilitu krajiny. Výsledkom s nepredvídateľými následkami pre celý región by mohlo byť totálne zrútenie sa štátu.

V Jemene rastie počet útokov skupín hlásiacich sa k al-Káide od začiatku roku 2007. V septembri 2008 sa ich cieľom stala aj americká ambasáda. Začiatkom tohto roka Jemenčan Nasir al-Wuhaši, považovaný za bývalého sekretára Usámu bin Ládina, oznámil vytvorenie al-Káidy na Arabskom polostrove.

Autor je vedec