V samom srdci Európy a Spojených štátov amerických sa študenti a robotníci búrili proti starému svetu v mene renovovaného socializmu. Zhromaždení v 1973 v Alžíri, lídri tretieho sveta ohlásili svoju vôľu ustanoviť „nový medzinárodný ekonomický poriadok“ založený na znovunadobudnutí kontroly nad prírodným bohatstvom, naftárske krajiny išli príkladom a znárodnili túto strategickú surovinu. „Časy sa menia“ ( The times, they are a-changin’) spieval Bob Dylan...

Obloha sa červenala[i]. Dve desaťročia trvajúci hurikán, od latinskoamerických “sierras”[1], prechádzajúc cez severoafrické "džebely"[2] až po ryžové polia v Ázii odniesol starý koloniálny systém a ekonomickú nadvládu Severu. V roku 1956 egyptský prezident Gamál Abdal Násir s výbuchom hurónskeho smiechu znárodnil spoločnosť Suezského prieplavu. V Oresi[3] povstali feláhovia[4], aby zrušili štatút francúzskeho "departementu"[5] nanútený Alžírsku. Po triumfe v Havane sa "hrdinský guerillero" Ernesto Che Guevara pustil do ďalších antiimperialistických bojov od Konga po Bolíviu. Vietnamský ľud v Indočíne odolával masívnemu bombardovaniu, vedenému „baštou slobodného sveta“.  V ďalekých horách Dofaru[6] na arabskom polostrove partizáni oslobodzovali kmene a ženy z tisícročného útlaku v mene vedeckého socializmu.

V samom srdci Európy a Spojených štátov amerických sa študenti a robotníci búrili proti starému svetu v mene renovovaného socializmu. Zhromaždení v 1973 v Alžíri, lídri tretieho sveta ohlásili svoju vôľu ustanoviť „nový medzinárodný ekonomický poriadok“ založený na znovunadobudnutí kontroly nad prírodným bohatstvom, naftárske krajiny išli príkladom a znárodnili túto strategickú surovinu. „Časy sa menia“ ( The times, they are a-changin’) spieval Bob Dylan...

Aj keď podporované Sovietskym zväzom, tieto hnutia sa dištancovali od byrokratizácie moci Moskvou, jej chabého militantizmu či preferovania „mierovej koexistencie“ s Washingtonom a teda zachovania status quo. Napriek odlišnostiam sa však všetky odvolávali na revolúciu. Chceli zbúrať staré sociálne usporiadanie, tak vnútroštátne ako aj medzinárodné, všetkými dostupnými prostriedkami, vrátane ozbrojeného násilia či štátneho prevratu. „Buržoázne demokracie“ boli predmetom opovrhovania a voľby sa vnímali ako nástroj nadvlády utláčateľov.

Nik nevystihol podstatu tejto epochy lepšie ako Jean Paul Sartre. Vo svojom slávnom predslove z roku 1961 v knihe Frantza Fanona Prekliate zeme napísal, že násilie kolonizovaného „nie je absurdnou búrkou či návrat divošských inštinktov, ba ani dôsledok pocitu krivdy: to sa len človek znovu skladá.(...) Kolonizovaný sa lieči z koloniálnej neurózy vyháňaním kolóna zbraňami.“ A filozof dodáva, že tento „syn násilia z neho v každom okamihu čerpá svoju ľudskosť: boli sme ľuďmi na jeho úkor, teraz sa stáva človekom na ten náš. Iným človekom, človekom lepšej kvality.“

O dvadsať, tridsať rokov neskôr už tento diškurz nebolo počuť. Aj najmenšia nádej na zmenu spoločenského poriadku sa stotožnila s totalitnými chúťkami a ideál rovnosti začal znamenať súostrovie gulagu. Všade sme sa stali svedkami triumfu peňazí a individualizmu. Slovami francúzskeho historika Françoisa Fureta sme „boli odsúdení žiť vo svete, v ktorom žijeme“, odsúdení prestať snívať o „svetlých zajtrajškoch“. A kto by ešte stále mal zlé svedomie kvôli pretrvávajúcej biede, mohol sa angažovať po boku šampiónov humanitárnej pomoci pripravených pomôcť obetiam katastrof, vojen či diktatúr po vzore manželiek továrnikov, ktoré pomáhali zmierňovať osud bedárov a zároveň ich držať pod ochranou pred "červenými". Lekári bez hraníc nahradili internacionálne brigády, charita nahradila solidaritu. Použitie násilia je odvtedy absolútne zdiskreditované, teda aspoň pokiaľ ide o terorizmus, lebo na Západe štátom použité násilie si ako jediné zachovalo legitimitu.

Ako mohlo za tak krátky čas dôjsť k takej revolúcii, či skôr kontrarevolúcii? Podieľalo sa na tom viacero činiteľov. Spojené štáty americké nevyšli z prehry v Indočíne trvalo oslabené, naopak, veľmi rýchlo sa im z nej podarilo zotaviť, kým Sovietsky zväz bol ponorený do politickej, kultúrnej a ideologickej stagnácie, o ktorej svedčí potlačenie Pražskej jari v 1968 a s ňou aj koniec  nádeje v socializmus s ľudskou tvárou. Bojujúc na všetkých frontoch sa Washingtonu podarilo nastoliť ekonomický poriadok pospájaný svetovými finančnými inštitúciami, prívlastkom „gulag“ zdiskreditovať „socialistický model“, vyčerpať ZSSR v pochybných bojoch v Afganistane či v pretekoch v zbrojení a zaistiť si spoluprácu nových elít, ktoré vzišli z antikoloniálneho boja.

Kontrarevolúciu spôsobila aj dezilúzia, ktorej mieru určili mesianistické očakávania zrodu „nového človeka“, ktoré zdieľal aj Sartre. Iste, aj Frantz Fanon varoval pred nebezpečenstvom konfiškácie revolúcie a pomenoval tých, ktorí si na čiernu kožu nasadili bielu masku. Ale skutočnosť presiahla aj jeho najhoršie sny. Elity, ktoré sa od Etiópie cez Konžskú demokratickú republiku až po Angolu dovtedy dožadovali vedeckého socializmu, sa bez najmenšieho zaváhania preskupili na stranu liberálneho a kapitalistického systému. Všade sa vytvárali nové triedy, často rovnako hrabivé ako predchádzajúci kolonizátori.

Z politického hľadiska diskreditácia „buržoáznej demokracie“ vyústila do demokracie, ktorá mala "ľudovosť" iba v názve a ktorej jediné oprávnenie tkvelo v zjavne diktátorskom charaktere spojencov Západu, od Indonézie až po bývalý Zair. Dlhý ozbrojený boj nevyústil len do porážky nepriateľa a jeho početných spojencov z kultivovaných koloniálnych vrstiev. Prispel aj k umlčaniu akéhokoľvek kritického hlasu – v časoch vojny sa každá kritika považovala za zradu.

V Alžírsku Front národného oslobodenia zlikvidoval externých protivníkov ako aj oponentov z vlastných organizácii. Vznik divokých vojenských diktatúr v Latinskej Amerike  70-tych rokov ukázal, že "buržoázna demokracia" a "formálne slobody" majú aj výhody, čo napokon tušili už aj národy Východnej Európy.

Rozpad ZSSR a "socialistického tábora", triumf liberalizmu a absolútna dominancia Severu nad medzinárodným poriadkom, viac-menej slobodné voľby od Východnej Európy prechádzajúc cez Afriku až po Latinskú Ameriku akoby predznamenali novú dobu. Miléniové rozvojové ciele prijaté OSN v 2000 boli prejavom naivne optimistického očakávania znižovania chudoby, rozšírenia prístupu ku vzdelaniu, zdraviu a rovnosti pohlaví.

Nový kontext prinútil revolučné sily revidovať diškurz, stratégie a spôsob konania. Najmä keď mytológia "ozbrojeného boja" ("Vytvoriť jeden, dva, tri, mnohé Vietnamy“, odkazoval Che Guevara) bola známkou abstraktného romantizmu. Robotnícka strana v Hanoji sa na konci roka 1963 rozhodla na americkú inváziu odpovedať vojenskou akciou na juhu krajiny až po mnohých vnútorných debatách[ii], s vedomím ceny, ktorú za to bude musieť zaplatiť národ.

Až poučený skúsenosťami z minulosti sa Nelson Mandela rozhodol začať dialóg s vládou v JAR a podporiť tak kompromis, ktorý zabezpečil bielym dostatok práv, aby sa predišlo exodu, ktorý poznala Angola, Mozambik a tiež, hoci v odlišných podmienkach, Alžírsko, rešpektujúc pri tom nároky západných mocností, ktoré na začiatku 90-tych rokov ovládali svetovú ekonomiku. Ale táto dohoda mala svoju cenu. Boj za vyrovnanie hlbokých sociálnych rozdielov, ktoré sa dotýkali predovšetkým černochov, bol odstavený na druhú koľaj.

Subcomandante Marcos[7] v mexickom Chiapase odmietol apologetiku "revolučného násilia" typickú pre sedemdesiate roky: „Nechceme naše riešenia nastoľovať silou, chceme vytvoriť priestor pre demokraciu. Ozbrojený boj nevnímame ako predchádzajúce gerily, teda ako jedinú cestu, jedinú všemohúcu pravdu, okolo ktorej sa všetko organizuje. Vo vojne nerozhoduje samotný stret ale politika, o ktorú v ňom ide. Nevstúpili sme do vojny preto, aby sme zabíjali alebo boli zabití. Vstúpili sme do nej, aby sme boli vypočutí.“  Ale "zapatistická revolúcia" zostala viac na úrovni potenciality ako skutočnosti.

S koncom studenej vojny zhasínali aj ďalšie ozbrojené boje, či už to bolo v Strednej Amerike alebo v Severnom Írsku. Dokonca aj v Palestíne sa zdalo, že dohody z Oslo v 1993 otvoria cestu mieru. Pozostatky sa zachovali na Srí Lanke alebo v španielskom Baskicku, teda pre väčšinu revolučných síl neatraktívne "modely".

Napriek tomu všetkému, ilúzie o konci dejín, o vymazaní nerovností a chudoby, o novom svetovom usporiadaní rozstrapkali zlyhania liberálnej politiky a dobrodružných stratégií Spojených štátov amerických. Etablovanie Číny a Indie na medzinárodnej scéne otvorilo manévrovací priestor pre krajiny Juhu. Znova sa kladie otázka zmeny vnútorného spoločenského a medzinárodného politického usporiadania, síce už nie v rámci vedeckého socializmu, ale explozívnej zmesi milenaristických nádejí, presadzovania kultúrneho a politického nacionalizmu, a rovnostárstva odvodeného z primitívnych či náboženských tradícií.

Latinská Amerika, ktorá sa dlhé roky podrobovala liberálnej terapii, túto novú etapu zahájila príchodom k moci hnutí, odhodlaných do hĺbky zmeniť situáciu a dať chlieb najbiednejším a vyvrhnutým, v prvom rade Indiánom. Priamy stret s etablovanou mocou sa pritom koná voľbami. Ozbrojené násilie už nie je na programe dňa.

Na Blízkom východe nejde ani tak o vzburu proti sociálnemu usporiadaniu ako proti  cudzej vojenskej intervencii, v prvom rade tej washingtonskej. Ozbrojený boj, často vedený v mene islamu či už Hamasom alebo Hizballáhom, a ktorý má podporu verejnej mienky, slávi úspechy. Aj transnacionálna sieť bez lokálneho ukotvenia al-Kajdá, vďačí za svoju relatívnu popularitu len svojej schopnosti "udrieť na" Spojené štáty americké. A napokon v Ázii sa boj proti nerovnostiam niekedy protichodne kombinuje so schopnosťou vlád mobilizovať verejnosť na obranu príliš dlho hanobenej suverenity, alebo na spochybnenie medzinárodného usporiadania.

Bez ohľadu na rozdielne situácie, obdobie "stability", ktoré prevládalo v 90-tych rokoch a začiatkom nového tisícročia, sa končí. Hoci je veľmi ťažké vedieť, k akým zmenám smerujeme, sen o lepšom svete, sen tak starý, ako ľudstvo, ale ktorého kontúry sú odlišné od tých zo 60-tych rokov, je späť...

Foto: Man Ray a Duchamp hrajú šach