Dvadsať rokov po páde Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR), v Rusku čelia rovnakým problémom vyplývajúcim z rozpadu impéria ako v minulosti.

Táto dualita sa prejavuje v tom, ako sa krajina stavia k voľbách v decembri 2011 (legislatívne) a v marci 2012 (prezidentské). Politička Lilia Chevtsova, obvykle s kontaktmi na sučasné úrady, sumarizuje za posledných dvadsať rokov toto: "Po páde komunizmu Rusko čelí výzve, pred ktorou žiadna krajina na svete ešte nestála. Nielen, že musí opustiť svoje vízie ako centrum alternatívnej kultúry, s jeho sférou vplyvu a územiami integrovaných do ríše, ale musí tiež od základu zmeniť princípy usporiadania štátu a spoločnosti [i]. "Obrovskou výzvou samo o sebe je vysvetliť, prečo Rusko, ktoré vyzeralo, že vďaka rastu v roku 1992 je na ceste k trhovému hospodárstvu a demokracii západného štýlu, ho chce potom zlikvidovať a radšej hľadať národnú cestu, ktorej obrysy sú ťažké identifikovať [ii].

V rovnakej dobe, otázka identity bola prijatá zvláštne. Rusko nemôže nasledovať príklad iných republík bývalého ZSSR, ktoré utvrdili svoju identitu tým, že odmietali všetko zo svojej  sovietskej minulosti. Po prvé preto, že zdedilo medzinárodné právo a povinnosti zo ZSSR. Tým máme na mysli kreslá v Bezpečnostnej rade Organizácie Spojených národov a ďalších medzinárodných organizáciách, tiež zdedilo zahraničný dlh, nehnuteľnosti v zahraničí, jadrovú energiu - niečo, na čo je hrdé a oprávnene v jeho očiach, a čo mu prináša veľkú silu. Po druhé preto, že obyvateľstvo zostáva spojené s federálnou  érou.

Tiež roztržka z roku 1991 je výsledkom dvojznačného dedičstva. Na jednej strane sú Rusi radi, že konečne môžu venovať všetky svoje zdroje a energiu do svojho vlastného rozvoja, namiesto toho, aby pokryli potreby všetkých členov "impéria", či už cárskeho alebo sovietskeho. Na druhej strane sa ťažko hľadá zhoda, že Rusko by mohlo mať klesajúci výkon.

Prezident Boris Jeľcin (1991-1999) pochopil význam tejto identity problému, ale on sa prikláňal predovšetkým k utilitárnej forme: obnoviť národný konsenzus po páde komunistickej ideológie a súdržnosť, lebo toto je potrebné na zabezpečenie úspechu reforiem. V roku 1992 vytvoril osobitný výbor, ktorý mal vytvoriť verziu starého konceptu "Ruská idea" (ideïnost) [iii] - čo nemalo za následok nič iné ako zmätené diskusie, rovnako ako následné vytvorené komisie sledujúce rovnaký cieľ. Po sebe idúci prezidenti sa snažili udržať pocit spoločnej príslušnosti k medzinárodnej, štátnej a federálnej kultúre, rovnako ako k jazyku a náboženstvu,  fakt,  ktorý v skutočnosti rozširuje poňatie ako definovať ruskú identitu je pochopiť ortodoxné-cárkske-spoločenstvo ľudí. Tento záujem na zachovaní spojenia s minulosťou, nie je len nostalgický vzťah. Vychádza z pozitívnej formy konzervativizmu, ktorý má zabezpečiť národnú identitu, ale zároveň nebráni krajine zmeniť sa v post-imperiálnu demokraciu. Oleg Morozov, podpredseda ruskej Dumy v apríli 2006 povedal: "Sme nástupcovia histórie všetkých ruských vlád... Na rozdiel od ľudí, vpravo a vľavo, my sme nástupcovia i za cárske Rusko i za Rusko socialistické ... byť verný stáročnej tradícii, slúžiť svojej krajine, takto my vyjadrujeme konzervativizmus [iv]."

Avšak, tomuto cieľu stojí v ceste niekoľko prekážok. Ak je Rusko federálne aj  medzinárodné, sú tu ľudia, ktorí chcú byť spojení so svojimi koreňmi [v]. Nehovoria o otázke ich členstva vo federácii, ale hnevá ich, že im neponúkajú vôbec nič nového, len model medzi cárskym a sovietskym [vi]. Okrem toho sa krajina musí prispôsobiť miliónom migrujúcich pracovníkov (jeden obyvateľ z desiatich v Moskve), ktorí sú len zriedka ortodoxní kresťania,  a pre ktorých ruský jazyk a kultúra, nie sú faktormi identity.
V skutočnosti sa ruská identita de facto prerieďuje, a to nielen v meste, kde je konfrontovaná s medzinárodnými vplyvmi, ale aj na dedinách, kde ľudia trávia večery pred televíznymi  obrazovkami a sledujú relácie, kde konzumný štýl života je v úplnom rozpore s tradičnou kultúrou. Napokon pre mnoho Rusov, ako hovorí politológ Andrej Melville, bude hľadanie identity ťažké a bude sťažovať krajine rozvoj v  moderných medzinárodných vzťahov ak "ruská idea", bude aj naďalej vychádzať z koncepcie moci a rozdielnosti.
Celkovo možno povedať, a to aj napriek modernizačným programom, ku ktorým došlo v posledných dvoch desaťročiach, že ruská spoločnosť je stále veľmi konzervatívna. Úrady pochopili, že stabilita musí byť konečný bezpečný stav: Keď väčšina ľudí vidí zmeny ako vyššiu hrozbu skôr ako príležitosť, je treba dobre sa prispôsobujúci systém, ktorý by  predstavoval stabilitu.

Čo sa týka nekomunistickej opozície, naďalej zostáva akýmsi cudzím telesom, ktoré existuje niekde na ulici, odrezané od spoločnosti a zasahuje len vtedy, ak sú mocenské kruhy práve v stagnácii. Nájdeme tam totiž ľudí od roku 1980 a 1990, menovite: Guennadi Ziouganov (zakladateľ Ruskej komunistickej strany v roku 1990), Vladimir Jirinovski (populisticky sa zváža na nacionalizme, zakladateľ Strany liberalnej demokracie Ruska- LDPR v roku 1990), alebo GrigoriIavlinski (Ruská demokratická strana- Iabloko). Ostatní vodcovia opozície tvoria skupinu „ex“, teda sa podieľali na rozhodnutiach, ktoré v súčasnosti kritizujú: Mikhail Kasianov, bývalý predseda vlády; Boris Nemtsov, bývalý podpredseda vlády; Vladimir Ryjkov, bývalý poslanec; Vladimir Milov, bývalý minister energetiky; Garry Kasparov, bývalý šampión v šachu, Edouard Limonov, bývalý spisovateľ, ktorý vstúpil do politiky. Ich ideológia je nejasná do takej miery, že je nemožné aplikovať kritériá ľavice, či pravice na tieto hnutia, ktorých smerovanie je kolísavé.

Každopádne, obyvateľstvo by mohlo prejaviť určité sympatie nekomunistickej opozícii, i neorganizovanej, ak by nebola tak silno a nahlas podporovaná Západom. Táto podpora prispieva k imidžu malej kasty povyšujúc na svoj účet reformy inšpirované zahraničím, nepriateľské voči Rusku, ktoré profitujú z rôznych konferencií, ktoré očierňujú krajinu. Čo je najzávažnejšie, sily tejto bezpodmienečnej podpory- opoziční liberáli neustále presviedčajú svojich západných partnerov, že zlyhávajú vo svojich projektoch, pretože sú neustále perzekvovaní autoritami a vylučovaní z médií, ktoré sú kontrolované vládou. V skutočnosti je možné, aby obsiahli novú strednú vrstvu, schopnú za nich zahlasovať, prostredníctvom opozičných médií [vii]. Napriek obmedzeniu šírenia cez tieto média, by sa to dotklo spolitizovanej verejnosti. Toto by mohlo zaistiť vznik skutočnej protimoci v Dume, ak by sa teda opozícia združila do jednej, silnej opozičnej strany.

Festival opozície, ktorý sa konal 1. a 2. októbra na moskovskom predmestí dokonale poukazuje na politickú krátkozrakosť. Rozprávalo sa o programoch, o volebných procesoch, ktoré sú „dôležitejšie ako samotné výsledky“. Debata bola zameraná na otázky typu: „mali by sme voliť?“ Voliť kto vie akého kandidáta, komunistov, či liberálov, len aby sa skonsolidovali na obraz Jednotného Ruska? Alebo by sa mali hlasovacie lístky radšej roztrhať, aby sme spravili hlasovanie neplatným? Vodcovia ako Kasporov, Nemtsov a Limonov diskutovali s takou ostrosťou, s akou by každý reagoval, ak by bol pozvaný Putinom osobne. T.j. prijať pozvanie, ísť do Kremľu, ale odmietnuť sa s Putinom rozprávať, ísť tam, ale viesť rozhovor iba v prítomnosti určitého ministra, atď. Vladimir Ryjkov (strana Iné Rusko) zastáva bojkot, ako jediný prostriedok „nepodieľania sa na maškaráde [viii]“, zatiaľ čo Mikhail Kasianov (Ľudovo-demokratická únia) uskutočňuje nátlak na Európsky parlament, aby Západ neuznal voľby v Rusku, aj keď sa ešte nekonali [ix].

Na druhej strane, prezident Medvedev a premiér Putin spájajú hľadanie identity Rusov a ich vôľu byť odlišní a mocní. To, čo dokazuje odmietnutie modelov nanútených Západom pod zámienkou, že on vyhral Studenú vojnu, ako bolo možné vidieť v roku 1990. Súčasný systém udržiava v modernej verzii ruskú tradíciu moci- ozbrojený boj- ktorý znamená trvalú rovnováhu síl malého okruhu zvolených, ale pripútaných k „šéfovi.“ Tieto rodiny majú prestíž, prístup k zdrojom a právo používať administratívne prostriedky; inými slovami, majú k dispozícii rozpočty federálne, regionálne a miestne, štátne organizácie, aby šírili slovo vodcu a získali úspech vo voľbách. Nik sa nesnaží falšovať voľby, pretože je isté, že strana moci vyhrá. Cieľom tohto šírenia je už len vysoké skóre, ktoré vzbudí dojem, že strana má veľkú ľudovú podporu a tiež legitimitu na budúce rozhodnutia. V tomto kontexte môžeme hovoriť o „plebiscitnej demokracii“, ktorá zahŕňa demokratické prvky, ale bez ich faktickej existencie.

V tomto systéme opozícia nie je zakázaná, je súčasťou štruktúry moci. Kremeľ neprestane opakovať, že  moderná spoločnosť nemôže byť riadená jednou stranou a od roku 1990, predsedníctvo zabezpečilo, že v Dume sa nachádzajú opozičné strany, ponechané na zorganizovanie sa, dokonca financované. Ale zatiaľ čo Jeľcin chcel zabrániť návratu Komunistickej strany opäť k moci prostredníctvom volebnej urny, Putin a Medvedev snívajú, že vytvoria zo všetkých prvkov systému systém dvoch strán- ako v USA, vo Veľkej Británii, pričom jednou z nich bude ich Jednotné Rusko. Prvý prejav prišiel minulé leto, pokus Kremľu oživiť stranu Pravá príčina (Pravoe delo), menujúc do jej vedenia Mikhaila Prokhorova, miliardára, ktorý ma dvojitú výhodu a to schopnosť financovať stranu a zvádzať liberálnych voličov. Ale strana ho odmietla, vyčítajúc mu, že chce na kandidátku pretlačiť svojich ľudí.

Kremeľ v skutočnosti podporuje to, čo sa nazýva „konštruktívna opozícia“, ktorá potvrdí rôznorodosť názorov bez porušenia sociálnej zhody. Čo Medvedev nedávno vysvetľoval pred študentmi Barnaoulskej univerzity (Altajský kraj), členom miestnej organizácie Jednotného Ruska: „Existujú dva spôsoby, ako vyjadriť nesúhlas. Buď sa vzbúrime a nevôľu ohlasujeme zvonka alebo si jednoducho povieme: "Nepáči sa mi to a prislúcha mi zmeniť veci zvnútra [x].“ V politickom kontexte šokovalo aj vyhlásenie Putina smerované Kongresu Ruskej Federácie o kandidatúre v marcových voľbách. Samozrejme, Moskvou sa už roky šírili chýry, ale tajomstvo bolo natoľko dobre uchovávané, že ho neodhalili ani blízki spolupracovníci, ministri a taktiež vodcovia strany. Pre administratívu to znamená živoriť až do mája 2012, kým nebude zložený sľub prezidenta. Tá má však morálku takú nízku, že začiatkom novembra jeden dôverník popísal „súčasnú atmosféru ako porovnateľnú s predstavou o Hitlerovom bunkry v máji 1945“.

Sú to teda prieskumy ktoré tlačili Putina aby sa objavoval na verejnosti: ukázali celkom jednoznačne že má väčšiu šancu pohodlne vyhrať voľby ako súčasný prezident. Hlavne z dôvodu že v tejto málo demokratickej demokracii je verejná mienka ostro sledovaná lídrami štátu pred, po a počas prijímania akéhokoľvek rozhodnutia. Ale ak títo dvaja partneri tandemu, ktorý vedie krajinu od r. 2008 (pozri chronológiu) pochopili verejnú mienku smerom k stabilite a sile krajiny, už nie sme v r. 2000, kedy sa Putin zjavil ako muž zoslaný prozreteľnosťou po chaose rokov 90‘. Hlavne preto lebo to bol práve on, kto navrhol Medvedeva ako prezidentského kandidáta, a ďalej preto, lebo najväčší nepriatelia spoločnosti – korupcia a vysoké náklady na život – boli dôsledky politiky s akou bol spájaný počas funkcie predsedu vlády.

Mnoho Rusov sa však obáva, že do budúcnosti stabilita vyústi do stagnácie, napriek niekoľkým optimistickým vyjadreniam dúfajúcim v to, že Putin v r. 2012 odštartuje reformy tak ako to urobil po 2000, a že Medvedev využije posilnenie právomocí vlády zavedené súčasným predsedom a s možnosťou vytvorenia kabinetu otvoreného reformám.

Rovnako Duma nie je tam kde bola v 1999. Od 2007 sú v nej zastúpené štyri strany: Jednotné Rusko s 315 poslancami (o 94 viac ako v 2003), Komunistická strana s 57 (nárast o 6), LDSR ktorá má 40 kresiel (+3) a Spravodlivé Rusko – 37poslancov (v 2003 neexistovala). Strany musia teda naozaj sledovať ankety verejnej mienky, ale podľa prieskumov, len prvé tri by mali prekročiť hranicu 7% ktorá umožňuje vytvoriť parlamentnú väčšinu [xi], a Jednotné Rusko by malo počítať s pohodlnou väčšinou. Na základe regionálnych volieb z marca 2011, posledného oficiálneho zdroja preferencií voličov, táto strana sa vo viacerých regiónoch umiestnila na treťom mieste.

Tento výsledok spôsobil poplach v Kremli a bez pochyby bol jedných z dôvodov návratu Putina. Keďže nie je možné v takom krátkom čase nahradiť predstaviteľov zodpovedných za túto patovú situáciu, bude po prvýkrát potrebné viesť skutočnú kampaň a pritiahnuť k urnám nerozhodnutých voličov. Uspokojenie sa s tesnou väčšinou neprichádza do úvahy, bez pochýb uspokojujúcou pre krajiny s dlhou tradíciou demokracie, no nie pre Jednotné Rusko, ktoré nechce byť závislé od hlasovania iných strán. Kremeľ už od začiatku kampane posielal významných členov strany, ako aj prezidentských a vládnych úradníkov do všetkých kútov krajiny s dôrazom na ešte nerozhodnuté regióny.

Putin naďalej zostáva dostatočne populárny aby voľby vyhral, no stratil svoj obraz neohrozenosti a rešpekt u časti obyvateľov. Je to viditeľné na krutosti humoristov a na zábave, akú vyvoláva, na karikatúrach ktoré idú veľmi ďaleko, na už celkom bežných prirovnaniach Jednotného Ruska k „strane podvodníkov a zlodejov“. Všetko nasvedčuje tomu že spôsob, akým bola oznámená kandidatúra predstavuje obrovskú chybu komunikácie, znásobenú ďalšími vyhláseniami Medvedeva a Putina, ktorí tvrdili že byť prekvapený nie je na mieste pretože všetko bolo už dohodnuté pred štyrmi rokmi. Obyvatelia sa cítia  byť podvedení, a ak sú pripravení znovu zvoliť ex-prezidenta, či to bude buď presvedčením alebo ako alternatíva, riskujú tím stratu pre Jednotné Rusko. Vyvstáva ešte jedna otázka: Ak Medvedev povedie kandidátnu listinu  Jednotného Ruska, zostane na čele aj v prípade že výsledky dopadnú zle?

Nemôžeme sa teda uspokojiť so zjednodušujúcim „vezmeme tých istých a začneme odznovu“ pre analýzu budúcich volieb. Nech budú výsledky decembrových a marcových  volieb akékoľvek, lídri budú musieť nájsť iný spôsob fungovania a naučiť sa vychádzať s „inými“ . Tak ako budúci prezident budí dojem unaveného a netrpezlivého muža, vzdialeného od svojho obrazu spred jedenástich rokov, Medvedev vyzerá byť kľudný, akoby odovzdaný odvtedy, čo oznámil prezidentské voľby. Naviac, časť politického aparátu sa blíži k dôchodkovému veku, najmä medzi predstaviteľmi armády a bezpečnostných služieb ktorí boli angažovaní Putinom v 2000.

Generačný problém existuje rovnako na opačnom konci, keď tisícky mladých nevedia čo to bol kolchoz, ústredný výbor, tábor Komsomolu. Otázka či treba napodobňovať alebo odmietnuť Západ sa ich už netýka; nepociťujú ani nostalgiu ani nenávisť. V protiklade s ich rodičmi, svet sa im otvoril vďaka internetu, médiám, možnosťou cestovať. Chcú žiť tak ako sa rozhodnú v „normálnej“ krajine.

Autorka je editorkou publikácie  " Vo vnútri Ruska a Eurázie"

Preklad vznikol v rámci spolupráce so študentami  z Efpolit www.efpolit.org

Preklad: Barbora Bombálová, Veronika Smažáková, Matej Slepčan