Už dávnejšie predtým, než súčasná ekonomická kríza dosiahla v septembri 2008 plnú intenzitu, boli signály približujúcej sa búrky viditeľné v lokalizovaných nepokojoch po celom svete. Na jar 2008, keď sa ceny mnohých základných komodít šplhali do nevídaných úrovní a v mnohých krajinách začali chýbaťpríjmy, nepokoje a protesty vznikali kvôli vysokým cenám portravín a paliva.

Protesty sa po znížení cien komodít v predvečer finančnej krízy ešte väčšmi rozšírili. Nepokoje sa líšili vo svojej podstate aj geografii. V Aténach vypukli vo chvíli, keď polícia zastrelila päťnásťročného školáka. Šesťdňové protesty zasiahli drahé butiky a hotely. Vo Vladivostoku sa predavači ojazdených áut dovážaných z Japonska vzbúrili vtedy, keď premiér Vladimír Putin nariadil prísne colné predpisy na dovoz takýchto áut, čo však ohrozilo životné podmieky obchodníkov. V Číne sa migrujúci robotníci zmocnili svojich nevyplatených miezd tak, že jednoducho obsadili fabriky, aby zabránili manažérom dostať sa k ziskom. Potýčky sa neobišli bez zásahu polície.

Príčiny konfliktov

Každé vzplanutie nepokoja či konfliktu má vždy viacero príčin.

Ak sa dnes pozrieme na svet okolo seba, uvidíme množstvo komunít horkokrvne rozdelených pozdĺž etnických, triednych a jazykových línií. Navyše mohutná prosperita poháňaná globalizáciou a expanziou kreditov v deväťdesiatych rokoch a začiatkom roku 2000 nezasiahla všetky národy a obyvateľstvo, ale ponechala množstvo ostrovov chudoby väčšinou nedotknutých. A tak ľudskú populáciu fraktúrovali rôzne sociálne, politické a ekonomické prepady už predtým, než ekonomicá kríza v septembri 2008 udrela naplno.

Príkra intenzita krízy, jej mocný dopad na život a živobytie miliónov ľudí zoslala veľkú dávku stresu na tieto prepady a v niektorých prípadoch vyvolala násilia takým spôsobom, ako keby vlády tlačili na tektonické platne a tie by vyvolali po celej zemeguli zemetrasenia na chybných geologických líniách.

Rovnako ako veľkému zemetraseniu predchádza výrazná seizmická aktivita, aj súčasnému ekonomickému neporiadku predchádzali vzbury a protesty v minulom roku.

Zo všetkých boli najvýznamnejšie vzbury proti stúpajúcim cenám potravín, ktoré zasiahli množstvo krajín. Odohrali sa najmä v Bangladéši, v Kamerume, na Pobreží Slonoviny, v Egypte, v Etiópii, na Haiti, v Indii, v Jordánsku, Maroku a Senegale.

Zrejme najnásilnejšie vzbury sa konali na Haiti, kde tisíce ľudí prepadli prezidentský palác v Port-au-Prince a požadovali rozdávanie potravín. Proti protestujúcim nezasiahli len vládne oddiely, ale aj mierové sily OSN umiestnené na ostrove. V meste Les Cayes na juhu ostrova zomreli počas nepokojov štyria ľudia v prestrelke medzi protestujúcimi a vojakmi OSN. V priebehu tejto vzbury bol haitský premiér Jacques-Edourad Alexins nútený rezignovať.

Potravinové vzbury a revolúcie

Aj keď „potravinové vzbury“ medzi aprílom a májom 2008 neboli priamo napojené na ekonomickú krízu, ktorá vypukla v septembri 2008, môžeme ich všetky posudzovať ako skoršie indikácie ťažkostí. Ako také sú výrazom značných defektov globálnej ekonomiky.

Medzi jarným obdobím roku 2007 a jarou 2008 sa priemerná cena potravín na celom svete zdvojnásobila a pre stovky miliónov ľudí žijúcich v chudobe vyvolala zvlášť ťažké životné podmienky už len tým, že ich donútila vydávať na potraviny veľký podiel denného príjmu.

Na vysvetlenie dramatického nárastu cien potravín, ktorý bol bezprostrednou príčinou vzbúr, Svetová banka uviedla dva kľúčové faktory.

Prvý: ostrý nárast cien ropy a prírodného plynu široko využívaného v poľnohospodárskej výrobe a vo výrobe umelých hnojív.

Druhý: veľké narastanie počtu fariem, ktoré začali produkovať biopalivá, čím sa znížili pôdne plochy na produkciu potravín.

V určitom zmysle môžeme tento fenomén v komoditách prirovnať k situácii na svetovom hypotekárnom trhu a obzvlášť v USA – neudržateľné zvyšovanie cien inšpirovaných špekuláciami v očakávaní ľahkého zisku.

S narastaním čoraz väčšieho dopytu po palivách, premieňaním stále viac polí na plochy s produkciou biopalív a s dennodenne narastajúcimi cenami potravín pribúdali aj veľké očakávania veľkého zisku v budúcnosti. Výsledkom – nie však prekvapivým – bola epidémia vzbúr, keď už hladní ľudia neboli schopní odolávať tlaku zvyšovania potravín.

Pre tých, ktorí scénu pozorovali z blízkosti, boli „potravinové vzbury“ roku 2008 zdrojom hlbokého rozhorčenia. Poukazovali na vízie masových povstaní takého rozsahu, aký v minulosti demontovali vlády.

„Potenciál pre ďalšie vzbury ukazuje na veľmi reálne a okamžité následky,“vyhlásil v apríli 2008 na stretnutí skupiny G-77 štátov v Antigue bývalý jamajský premiér P. J. Patterson.

„Ak si myslíte, že sme imúnni voči vzburám, ktoré môžu eskalovať do revolúcií, prosím vás, zamyslite sa nad tým ešte raz,“ dodal.

Ak by ceny poľnohospodárskych plodín naďalej stúpali, Pattersonova vízia premeny „potravinových vzbúr“ na revolúcie by sa mohla uskutočniť.

Keď napokon ekonomická kríza prepukla o niekoľko mesiacov naplno a ceny ropy a následne aj ceny potravín prudko poklesli, predišlo sa ďalším konfliktom pre cenu komodít. Ale „potravinové vzbury“ boli iba jednou formou ekonomického neporiadku, ktorý sa v roku 2008 prejavil násilnou formou.

Protesty nezamestnaných

Ako sa ekonomické podmienky vo svete zhoršovali, pribúdalo protestov proti stúpajúcej nezamestnanosti, vládnej nečinnosti a neodpovedaniu na potreby chudobných.

Podobne, ako protesty kvôli vysokým cenám potravín, aj ďalšie následné protesty reflektujú kombináciu vopred jestvujúcich podmienok: hlboko zakorenená chudoba, tvrdé triedne rozdiely, etnická diskrimiácia atď. spolu s detrimentálnym efektom globálneho ekonomického zmršťovania.

Tým, že ľudia strácajú zamestnanie vo veľkých počtoch alebo zažívajú ťažké muky z iných foriem ekonomických ťažkostí, s hnevom ukazujú na vlády, korporácie a berú ich na zodpovednosť za ich ťažkú núdzu, pričom sa často dostávajú do stretov s dobre vyzbrojenými policajnými silami či polovojenskými jednotkami. Tie sa stávajú terčom útokov, pretože sú úzko napojené na režimy moci.

Násilie v Indii

Napríklad v Indii prepukli násilné protesty vo viacerých regiónoch.

Hoci sa zvyčajne opisovali ako protesty etnické, náboženské alebo kastové, boli typicky podmienené ekonomickým rozhorčením a prevažujúcim pocitom, že jedna skupina sa má oveľa lepšie než iná. V apríli 2008 sa šesťdňové intenzívne nepokoje v Kašmíre pod indickou kontrolou popisovali ako náboženská nevraživosť medzi majoritnou moslimskou populáciou a dominantnou hinduistickou indickou vládou, no rovnako dôležitým faktorom bola aj hlboká nespokojnosť mnohých kašmírskych moslimov zažívajúcich diskrimináciu v získavaní pracovného miesta, bývania či obrábania pôdy. A potom v máji tísíce nomádskych pastierov známych ako Gudžarovia uzavreli prístupové cesty a železnicu do mesta Agra, domovu známeho Tádž Mahál, aby si vynútili špeciálne ekonomické práva: keď proti ním zasiahla polícia, ktorá do davu strieľala, zahynulo vyše tridsať ľudí. V októbri prepukli násilnosti z ekonomickcýh príčin v Assame ležiacom na ďalekom severovýchode, kde sa chudobní obyvatelia bránia príchodu ešte oveľa chudobnejších ilegálnych imigrantov zo susedného Bangladéša.

Zrážky v Číne

Ekonomicky podmienené zrážky vypukli aj vo väčšine oblastí východnej Číny.

Podobné incidenty označované čínskymi úradmi ako „masové incidenty“ zvyčajne vedú robotníci proti náhlemu zatváraniu fabrík, pretože strácajú mzdy alebo sa stávajú aj obeťami ilegálneho zmocňovania sa pôdy neznámymi individuámi. Podobne ako vypuknutie násilností v Indii, aj nárast „masových incidentov“v Číne poukázuje skôr na jestvujúce podmienky a tvrdé dopady globálneho ekonomického poklesu.

V čínskom prípade je najdôležitejším zdedeným faktorom veľká priepasť v bohatsve a príjmoch medzi mestskou strednou vrstvou a chudobným viediekom. V minulých rokoch, keď bola ekonomika na vzostupe, chudobní robotníci z vidieka migrovali do miest, aby si našli prácu vo fabrikách produkujúcich tovar pre zahraničný trh. Teraz, keď začal export rapídne klesať, množstvo fabrík sa zatvorilo a bez práce ostalo okolo 20 miliónov migrujúcich robotníkov. Navyše v mnohých fabrikách manažéri jednoducho zavreli brány a zmizli bez toho, aby robotníkov nejako odškodnili. To pravdaže vyvolalo spontánne protesty a násilnosti.

Presúvanie protestov

Začiatkom decembra 2008, keď už ekonomická kríza vládla naplno, epicentrum spontánnych protestov a násile sa presunuli z rozvojového sveta do západnej Európy a krajín bývalého Sovietskeho zväzu. V týchto oblastiach sa protesty rodili najmä z obavy chmúrnych predpovedí hlásajúcich ďalše zyšovanie nezamestannosti, odpor k vláde pre jej neschopnosť a nečinnosť a chápaniu, že „systém“ akokoľvek definovaný nie je ďalej schopný uspokojiť potreby a ašpirácie veľkej časti populácie.

Jedno z týchto prvých povstaní sa objavilo v gréckych Aténach šiesteho decembra 2008, keď polícia zastrelila pätnásťročného školáka po hádke, ktorá sa strhla v strede mesta. Hoci sa vládni predstavitelia neskôr za vraždu ospravedlnili a policajného dôstojníka obvinili z úmysleného zabitia, násilie počas ďalších šiestich dní v Aténach a v iných veľkých mestách pokračovalo. A hoci protesty v Aténach vyvolal najmä hnev nad mohutnou prítomnosťou polície v oblastiach s vysokým počtom mladých ľudí, protesty boli tiež odrazom sklamania z ekonomických perspektív mladých a aj tých dobre vzdelaných. Mladí demonštranti vyjadrili frustráciu z nedostatku možností zamestnania, z nalomeného vzdelávacieho systému, z prísnych triednych rozdielov a vládnej korupcie. Jeden z protestujúcich vyhlásil, že smrť tínedžera bola príležitosťou poukázať na ďalšie horúce záležitosti. „Naša generácia má pred sebou tvrdšiu budúcnosť, než akú mali naši rodičia. Nik to nepočuje a pritom bolo normálne, že sa veci zlepšovali.“

Sotva sa násilie v Aténach upokojovalo, keď vlna protestov zasiahla Rusko. V tomto prípade poslúžilo ako rozbuška zavedenie colných povinností na importované ojazdené autá z Japonska. Premiér Vladimír Putin nariadil toto opatrenie v snahe uchrániť ohrozený domáci automobilový priemysel, čo spôsobil predaj ojazdených, najmä japonských áut. Obyvatelia dávali prednosť kúpe týchto automobilov pred kúpou oveľa drahších áut ruskej výroby. Motoristi vo Vladivostoku a v ďalších tridsiatich mestách protestovali proti vyšším colným poplatkom a v niektorých prípadoch blokovali hlavné cesty.

Začiatkom tohto roku sa ekonomicky motivované protesty rozšírili do viacerých oblastí východnej Európy a republík bývalého Sovietskeho zväzu. Napríklad medzi trinástym a šestnástym januárom prepukli zrážky medzi demonštrantmi a políciou prepukli v lotyšskej Rige, v bulharskej Sofii a litovskom Vilniuse.

Každý z týchto incidentov niesol vlastnú rozbušku, ale všetky reflektovali nespokojnosť s globálnym ekonomickým chaosom, hnev nad stratou pracovných miest a nedostatok dôvery v schopnosť jestvujúcich vlád riešiť tieto veci.

Aj keď väčšinu protestov štartujú okamžité udalosti, akými sú zatváranie fabrík, vládne úsporné opatrenia či zvyšovanie dopravných poplatkov, podiel na pomeroch majú aj systematické faktory. Svetové spoločenstvo zažilo od druhej svetovej vojny niekoľko ťažkých recesií, ale v priebehu roka alebo dvoch sa dokázalo zotaviť a začalo nový štart rastu: tentoraz sa šíri všeobecná pochybnosť, či zotavenie začne v dohľadnom čase, a ak aj konečne začne, či bude jeho výsledkom stúpajúci rast vo všetkých sektoroch globálnej populácie.

A prípad Pakistan

Pakistan čelí ako následku globálnej ekonomickej krízy širokému sociálnemu a ekonomickému zmätku. Hoci americkí bezpečnostní experti vinia za súčasný zložitý stav v Pakistane Al-Kajdu a Taliban, iní pozorovatelia poukazujú na zhoršujúce sa ekonomické podmienky.

„Pakistanská malá, ale politicky silná stredná vrstva dostala úder kolapsom štátnej burzy,“ pripomína americký historik z Harvadu, Niall Ferguson v časopise Foreign Policy. „Medzitým zvyšujúci sa počet mladých mužov čelí vzrastajúcej nezamestannosti. To nie je recept na politickú stabilitu.“

Podobné nebezpečenstvo číha v mnohých petrodolárových štátoch, ktoré mali mohutné zisky z vysokých cien ropy v predkrízovom čase, no od minulého leta čelia veľkej redukcii týchto ziskov. Keď boli ceny vysoké, vlády týchto krajín boli schopné odmeňovať lojálne sektory populácie štedrými verejnými výdavkami a disidentov blokovali financovaním mocných vnútorných bezpečnostných síl. No teraz, keď sa ropa predáva ani nie za polovicu minulej ceny spred roka, už sú tieto režimy menej schopné odmeňovať spojencov a futrovať bezpečnostné služby.

A keďže sa tiež znižuje príjem zvyšku populácie, pravdepodobnosť vnútorných nepokojov je na vzostupe.

Chmúrne predpovede

Súčasná ekonomická kríza pripravuje o prácu čoraz väčší počet ľudí a pripravuje ich o prostriedky na nákup iných vecí, než len na potraviny.

V znepokojujúcej správe pripravenej ministrami financií krajín G-20 na stretnutí v marci tohto roku Svetová banka predpovedala, že kríza by mohla v tomto roku uvrhnúť ďalších 46 miliónov ľudí do chudoby a tak sa môžu ocitnúť na pokraji podvýživy.

Zásoby potravín sú pre rekordné suchá tiež ohrozené v Argentíne, Austrálii, severozápadnej Číne, v západnej časti USA a v časti Blízkeho východu.

Pre tieto podmienky nie je nerozumné očakávať spontánne erupcie hnevu a paniky, keďže hladní obyvatelia nemôžu získať dostatok potravín pre seba a pre svoje rodiny.

Základný obraz je teda dosť jasný: pokračujúci ekeonomický úpadok kombinovaný s predchádzajúcimi schizmami a prevažujúci pocit, že jestvujúce systémy a inštitúcie nie sú schopné dať veci do poriadku, produkujú potenciálne smrtiacu zmes znepokojenia, strachu a zúrivosti.

Michael T. Klare je profesorom Štúdií mieru a svetovej bezpečnosti na Hamsphire College a autorom najnovšej knihy Rodiace sa mocnosti, zmršťovanie Planéty: Nová geopolitika energie (Vydal Metropolitan Books)

Text vyšiel v májovom vydaní Le Monde diplomatique