Medzinárodný Menový Fond (MMF) nedávno priznal: «Ani štyri roky od vypuknutia finančnej krízy sa nevrátila plná dôvera v stabilitu globálneho bankového systému . » Podľa slov prezidenta amerického Federálneho rezervného systému Bena Bernankeho « najhoršia finančná kríza v dejinách ľudstva, vrátane veľkej Depresie [z roku 1929] » v Spojených Štátoch Amerických nevyústila do žiadneho zákonného trestu.

Goldman Sachs, Morgan Stanley, JP Morgan stavili na prepad rizikových investícií, ktoré vrelo odporúčali vlastným klientom… Najhoršie, čo ich postihlo, boli pokuty, častejšie ale inkasovali prémie.

Na konci rokov 1980, v dôsledku podvodných krachov amerických sporiteľní, sa za mrežami ocitlo osemsto bankárov. Reštrukturalizácia bánk natoľko skoncentrovala ich moc, že si podľa všetkého zabezpečili nedotknuteľnosť od štátov, oslabených verejným dlhom. Budúci kandidáti na ovládnutie Bieleho domu, s Barackom Obamom v čele, už od Goldman Sachs začali žobrať príspevok na kampaň. Riaditeľ BNP-Paribas sa vládam otvorene vyhráža priškrtením úverov v prípade, že by zaviedli skutočnú reguláciu bánk. Ratingová agentúra Standard & Poor’s, ktorá udelila najlepšie ohodnotenie rizika (AAA) spoločnostiam Enron, Lehman Brothers, Bear Stearns ako aj najrôznejším « prehnitým obligáciám » (junk bonds), ohlasuje, že ho odoberie americkej superveľmoci, ak rýchlejšie nezníži svoje verejné výdavky. 

Tri roky stretnutí G20, ktoré mali za cieľ vytvoriť « novú svetovú symfóniu » ani v najmenšom nezmenili systém, v ktorom sa deregulácia bankovníctva mieša s gigantickými bonusmi pre géniov « finančnej inovácie ». Pričom za katastrofy, ktoré spôsobujú, platia daňovníci a štáty. Francúzski socialisti sa rozhorčujú, že « v roku, ktorý nasledoval po vypuknutí krízy subprimes, vlády na podporu bánk a finančných inštitúcií vynaložili viac peňazí, ako za pol storočia minul celý svet na pomoc pre chudobné krajiny ! [i]» Ale lieky, ktoré oni samotní predpisujú, sa podobajú skôr na záplaty (15% navýšenie daní pre banky), či na zbožné želania (zrušenie daňových rajov, vytvorenie verejnej ratingovej agentúry, daň z finančných transakcií), vždy keď ich realizácia závisí od prudko nepravdepodobného « spoločného postupu členských štátov Európskej Únie. »

A tak kríza, ktorá mala byť tou « poslednou kvapkou », ostala krízou planou. Hlavný poradca China Banking Regulatory Commission Andrew Cheng naznačuje, že táto pasivita je dôsledkom « podriadenia » štátov ich finančnému systému[ii]. Ináč povedané : politickí predstavitelia sa pričasto správajú ako bábky, ktorým ide v prvom rade o to, aby nerušili bankárov pri hodovaní.