Európsky vyjednávač, ktorý súhlasil s rozhovorom len pod podmienkou anonymity, americký lobista, ktorý nám odmietol sprístupniť náčrt vyjednávaného textu, pretože podpísal dohodu o utajení, a Európska Komisia, ktorá zamietla našu oficiálnu žiadosť o prístup k informáciám nakoľko by to « ohrozilo medzinárodné obchodné vzťahy Únie » : poslednú z rady medzinárodných dohôd v prospech nadnárodných farmaceutických spoločností a kultúrneho priemyslu obklopuje tajomstvo.

Obchodná dohoda proti falzifikácii – známa hlavne podľa anglického označenia : Anti-Counterfeiting Trade Agreement (ACTA) – je už tri roky predmetom vyjednávaní mimo akéhokoľvek oficálneho multilaterálneho rámca[i]. Návrh textu dohody zostáva tajomstvom, napriek tomu, že sa dotýka slobody slova, zdravia, dohľadu nad internetom, a organizácie svetového obchodu.

Oficiálne ide o posilnenie boja proti falzifikátom – falošným značkovým kabelkám, kópiám liečiv, ale aj kultúrnym produktom, ktoré sú zadarmo zdieľané cez internet. Implikáciou je posilnenie hraničných kontrol a sprísnenie trestov, aj za cenu rizika « sťaženia medzinárodného tranzitu lacných generických liekov pre rozvojové krajiny », tvrdí Alexandra Heumber z organizácie Lekári bez hraníc (MSF). Alebo premena internetových providerov na strážnu službu dohliadajúcu nad dodržiavaním autorského práva filtrovaním stránok alebo blokovaním prístupu k nim mimo dosahu akejkoľvek právnej kontroly. Obavy živí aj to málo informácií o vyjednávaných dokumentoch, ktoré presiakli na verejnosť. « Pravidlá ACTA a, vo všeobecnejšej rovine, intelektuálneho vlastníctva majú obrovský dopad na náš každodenný život. Kultúra, vzdelávanie, zdravie alebo komunikácia : nové pravidlá sa dotknú takmer všetkého », tvrdí kanadský vysokoškolský učiteľ Michael Geist, ktorý na svojom blogu ponúka zhrnutie[ii].

Odporcovia tejto dohody sa snažia na tento komplexný, tajný a nanajvýš dôležitý dokument použiť «  drakulovskú stratégiu » : zverejniť ho ešte skôr, než vyjednávajúce krajiny donútia národné parlamenty k jeho ratifikácii v mene rešpektovania medzinárodných záväzkov. Jérémie Zimmerman, hovorca kolektívu La Quadrature du Net je presvedčený, že « k zatajovaniu ich vedie vôľa obísť verejnú mienku ». Pre Alexandru Heumber je « neprípustné, že za rokovacím stolom nesedí mnoho krajín, a že občianska spoločnosť, ktorej by sa to mohlo týkať, nie je konzultovaná ». Ešte znepokojujúcejší je fakt, že niektoré návrhy textu boli sprístupnené organizáciám zastupujúcim kinematografický a hudobný priemysel alebo nadnárodné farmaceutické spoločnosti, ktorým ide o pritvrdenie copyrightu a patentov.

« Niektoré dokumenty z textu ACTA mi boli sprístupnené », potvrdzuje Steven Metalitz, právny zástupca International Intellectual Property Alliance, lobistickej organizácie, ktorá vo Washingtone obhajuje záujmy veľkých mien zábavného priemyslu – Motion Picture Association of America (MPAA) pre kinematografiu, Business Software Alliance (BSA) pre softvér alebo Recording industry association of America (RIAA) pre hudbu. Ako všetci ostatní, ktorí dostali prístup k dôverným informáciám, aj tento právnik podpísal striktnú dohodu o utajení. « Nič neskrývame, pri vyjednávaní medzinárodných obchodných dohôd je to bežná prax, obhajuje sa európsky vyjednávač, ktorý – samozrejme – pristúpil na rozhovor s nami len pod podmienkou zachovania jeho anonymity. Pravidelne sa stretávame s mimovládnymi organizáciami, s predstaviteľmi priemyslu – z ktorých niektorí majú obavy, napríklad v oblasti telekomunikácií. Nejde o žiadne tajomstvo. » Niekoľko európskych poslancov požiadalo o prístup k týmto dokumentom. Bezúspešne. « Vyjednávania sú dôverné. Zopár predstaviteľov občianskej spoločnosti a lobistov má prístup k informáciám, ale na základe akých kritérií ? pýta sa poslankyňa Zelených Sandrine Bélier. Z pohľadu demokracie je to nebezpečné. »

Dohoda ACTA, aj keď technická vo svojom obsahu a nejasná vo svojich kontúrach, je napriek tomu nositeľom veľmi jasného politického projektu. Ide o poslednú etapu dlhodobého vývoja medzinárodného práva, inklinujúceho k silnejšej ochrane intelektuálneho vlastníctva, na úkor historickej rovnováhy vlastníckych práv a patentov, ktorej princípom malo byť pomáhať vynálezcom a umelcom, bojovať proti priemyselnému tajomstvu a zabezpečiť ochranu spotrebiteľov. Pritvrdenie týchto pravidiel napriek všetkým deklaráciám potvrdzuje medzinárodnú deľbu práce, ktorá Juh obmedzuje na poľnohospodárstvo a priemysel, zatiaľ čo Sever kontroluje kreativitu a pridanú hodnotu : módne doplnky nakreslené v Paríži a vyrobené v Tunisku, počítače skoncipované v Silicon Valley a zmontované v Ázii. A k tomu striktné kontroly na hraniciach aj na sieti, aby sa zabránilo zaplaveniu trhu « napodobneninami » - aj za cenu, že takéto drastické opatrenia zablokujú aj legitímne kópie, generiká alebo v súkromí internetovými užívateľmi zdieľané umelecké diela.

Pre jedného z európskych vyjednávačov ACTA « je jasné, že Európa nemôže konkurovať ostatným krajinám cenami, ale disponuje kreativitou, kvalitou, kultúrou, inováciami ». Nič nie je ľahšie, ako nekonečne kopírovať film na DVD, reprodukovať model topánky alebo vyrobiť identickú kópiu lieku, ktorý vyšiel z laboratória v rozvinutých krajinách. « Všetko predmety, ktoré sú chránené intelektuálnym vlastníctvom a relatívne ľahko zneužiteľné alebo odcudziteľné, pokračuje vyjednávač. Intelektuálne vlastníctvo je prvkom európskej konkurencieschopnosti a v tretích krajinách musí byť chránené. »

Rovnakou logikou prenikla Lisabonská stratégia, ktorú Únia prijala v roku 2000, ako aj americké úsilie. Podľa Jamesa Lovea, riaditeľa americkej mimovládnej organizácie Knowledge Ecology International (KEI) « ide o neospravedlniteľný imperializmus. Politickí predstavitelia popierajú dôležitosť prístupu k vedomostiam a slobody využívať vedomosti na rozvoj – vrátane bohatých krajín. » A popritom zabúdajú, že väčšina z dnes už rozvinutých ekonomík dlho uplatňovala nereštriktívne politiky na patenty a autorské práva, v záujme podpory vlastného rozvoja, ktorý sa inšpiroval kultúrou a vedomosťami načerpanými inde[iii]… Ako v prípade Švajčiarska, ktoré v XIX storočí okopírovalo nemecký chemický priemysel, aby sa neskôr stalo húževantým ochrancom vlastných patentov. Alebo v prípade Spojených Štátov Amerických, ktoré neuznali copyright na anglické diela, tvoriace väčšinu, pred rokom 1891, čím miestnym vydavateľom ponúkli ľahký zdroj príjmov z ich voľného kopírovania.

Od osemdesiatych rokov minulého storočia túto stratégiu postupne prijali všetky rozvinuté krajiny, presvedčené, že sa hranica kapitalistického vlastníctva posunula do sveta nehmotného – vedy, vedomostí, kultúry. Odvtedy sa autorské právo (a copyright) zveľaďuje na úkor verejného záujmu. Patenty, ktorých účelom je ako odmenu za inováciu udeliť vynálezcom dočasný monopol na väčšinou priemyselné techniky, sú dnes oveľa štedrejšie poskytované za triviálne objavy, informatické programy alebo biologické mechanizmy. Po tom, ako sa intelektuálne vlastníctvo zakorenilo u nich, začali rozvinuté krajiny svoju legislatívu exportovať, predovšetkým prostredníctvom Dohody o aspektoch práv intelektuálneho vlastníctva dotýkajúcich sa obchodu (Adpic), ktorá bola v roku 1994 predmetom vyjednávaní v rámci Svetovej Obchodnej Organizácie (SOO). Dôsledok : generiká, ktoré umožňujú podstatne znížiť cenu liekov proti HIV v krajinách Juhu, boli zablokované. India, ktorá založila svoj chemický a farmaceutický priemysel na reprodukcii látok vyvinutých v zahraničí, vtedy zažila úplné prevrátenie modelu.

Podľa slov vyjednávača Európskej Únie ide v dohode ACTA o ďalšie zvýšenie týchto « štandardov », s cieľom posilniť « konkurencieschopnosť » krajín Severu. Ale podľa odporcov sú už existujúce prekážky príliš vysoké, a dohoda, o ktorej sa práve jedná len zvýrazní nerovnováhu. MSF sa napríklad obáva zavedenia právomoci hraničnej kontroly prostredníctvom ACTA. V roku 2008 bolo niekoľko lodí indickej proveniencie smerujúcich do chudobných krajín zablokovaných na colnici. V podpalubí prevážali generiká, kópie, ktoré boli v krajine pôvodu ako aj určenia úplne legálne. Ale nie v Európe, ktorou lode tranzitne prechádzali, a kde sú patentové pravidlá prísnejšie. Výsledok ? Niekoľko týždňové meškanie a oficiálny protest New Delhi. Rovnaký problém mal náklad 49 kg generických anti-HIV molekúl určených pre Nigériu a financovaných Unitaid – agentúrou Organizácie Spoločenstva Národov (OSN), ktorá zbiera poplatky z leteniek –, zablokovaný na letisku Schipol (Holandsko) vo februári 2009. « Existuje riziko, že sa budú opakovať podobné situácie, keď bude zastavený tranzit generík kvôli podozreniu z porušovania patentu », poznamenáva Alexandra Heumber.

V prípade internetu sa obavy sústreďujú na zodpovednosť providerov a technických sprostredkovateľov. Aj tu sa Spojené Štáty snažia o sprísnenie platných pravidiel. Návod ? Previesť na internetových providerov zodpovednosť za ich abonentov. A tým ich primäť k filtrovaniu, blokovaniu, odpojeniu bez justičného medzičlánku, aj za cenu, že sa nebude skúmať skutočnosť takto potrestaných « pirátskych praktík ». Ide o dlhodobé snaženie kultúrneho priemyslu na celom svete, ktorému sa Francúzsko pokúsilo vyhovieť formou zákona Hadopi – ale na margo ktorého debata v Európskom parlamente v roku 2009 pripomenula, že môže viesť k potlačeniu základných slobôd občanov^[iv].

Prílišné zaostrenie na posilňovanie vlastníckych práv na nehmotné, ako aj zvyšovanie náhrad škody, s ktorými počíta ACTA, ohrozujú samotný inovatívny potenciál. Podľa Lovea sú v súčasnosti patenty udeľované s takou ľahkosťou, že dnes « už nikto nemôže zostrojiť komplexný softvér, mobilný telefón, zdravotnícky stroj alebo aj nové auto bez toho, aby neporušil nejaký patent ». Zvýšenie postihu za priestupky môže « zmraziť inováciu » - a tak docieliť opak deklarovanej snahy.

Štáty, ktoré sa podieľajú na tajných rokovaniach, pochopiteľne odmietajú obvinenia zo znásilňovania verejnej mienky. « ACTA nepredstavuje výnimku z demokratického procesu – cieľom nie je oklamať Európsky alebo národné parlamenty », bráni sa európsky vyjednávač, podľa ktorého je « bláznovstvom veriť, že sa tieto veci dajú vyriešiť v utajení ». Tie isté štáty však neobchádzajú Svetovú organizáciu intelektuálneho vlastníctva (SOIV), medzinárodnú organizáciu, ktorá by mala slúžiť na tento typ rokovaní, prvý krát. Na konci rokov 1990 na prerokovanie práv intelektuálneho vlastníctva dali prednosť rámcu Všeobecnej dohody o clách a obchode (GATT, predchodkyni SOO). Rozvinutým krajinám sa vtedy podarilo výmenou za prísľub otvorenia poľnohospodárskych trhov získať podpisy Juhu – « výmenný obchod », ktorý SOIV neumožňovala.

Avšak obdobné manévrovanie už niekoľko rokov nestačí. Niekoľko pokusov o « pritvrdenie » intelektuálneho vlastníctva neuspelo ani na pôde SOIV, ani v rámci SOO. Pod tlakom Juhu a niektorých mimovládnych organizácií začala SOIV oficiálne uvažovať o iných spôsoboch podpory inovácií, a zamýšľať sa nad dohodu ohľadom výnimiek a obmedzení autorského práva. Brazília, India, Argentína ale aj Čína sa tiež nehrnú do posilnenia textov, ktoré sa im zdajú ušité na mieru pre krajiny Severu. Európsky vyjednávač priznáva : « niektorí z našich partnerov prosto blokovali zahrnutie diskusie o intelektuálnom vlastníctve do rokovacieho programu SOO ».

Nezostáva teda iný spôsob ako dohoda ad hoc, vyrokovaná v tajnosti medzi zopár desiatkami krajín (desať plus Európska Únia). Ide o mimoriadne účinnú stratégiu : keď už bude ACTA v úzkom kruhu a ďaleko od nežiaducich pohľadov dohodnutá, « postačí » ju zaviesť do národného právneho poriadku každého z jej signatárov. Potom, keď už bude rozhodnuté, bude dohoda nanútená rozvojovým krajinám v rámci bilaterálnych dohôd, prísľubom ústupkov v iných kapitolách. Dohoda ohľadom vlastníckych práv a internetu z roku 1996[v], vyrokovaná v rámci SOIV, ukazuje cestu : hoci bola do európskeho práva prevedená už v roku 2001, francúzskemu parlamentu bola predstavená až v roku 2006. Poslanci zaprotestovali, ale nedisponovali akýmkoľvek manévrovacím priestorom, pretože vláda systematicky argumentovala nemožnosťou porušenia medzinárodných záväzkov Francúzska. Nepriestreľné. Preto je potrebné debatovať o tomto druhu dohôd verejne, kým je ešte čas. Pre ACTA je čas teraz.