Chliský novinár Libio Pérez analyzuje pre Le Monde diplomatique obdobie prezidentky Michelle Bacheletovej potom, ako bude krajinu riadiť miliardár Sebastian Piñera.

Keď Michelle Bacheletová onedlho opustí čilský prezidentský palác La Moneda, do dejín krajiny sa zapíše minimálne dvoma historickými prvenstvami: na vždy ostane prvou ženou v prezidentskom kresle, navyše s podporou presahujúcou sedemdesiat percent.

Podpora verejnosti sa dá do značnej miery vysvetliť tým, že jej vláda je charakteristická „sociálnou ochranou". Prišla totiž s celou sériou programov a reforiem nasmerovaných na zlepšovanie životnej úrovne Čiľanov prostredníctvom štátnej politiky oslabujúcej dôsledky neoliberálneho ekonomického modelu zavedeného diktatúrou generála Augusta Pinocheta, ktorý stál na čele krajiny v rokoch 1973 až 1990 a zdedil pevnú politickú, inštitucionálnu a ekonomickú konštrukciu, ktorá sa počas takmer dvadsiatich rokov postupne rozkladala.

Socialistka a bývalá ministerka zdravotníctva a obrany sa do prezidentského kresla dostala s podporou koalície stredných a stredoľavých strán s názvom Concerta ción Democrática (Demokratická jednota), zjednocujúcej kresťanských demokratov, liberálov a sociálnych demokratov, keď v druhom kole volieb v roku 2006 porazila konzervatívneho podnikateľa Sebastiána Piňeru. Ten je favoritom vo voľbách, ktoré budú v Čile 13. decembra.
Vďaka dedičstvu demokratických vlád bývalých prezidentov Patricia Aylwina, Eduarda Freia a Ricarda Lagosa rozšírila Bacheletová za relatívne krátky čas svojho mandátu pokrytie verejnej zdravotnej starostlivosti, zaviedla reformy do systému predbežných úspor, zahŕňajúci tzv. „solidárny dôchodok"pre viac ako milión osôb a založila národnú sieť detských jaslí (doteraz okolo 3500), čím stimulovala účasť žien na pracovnom trhu.
Nesplneným sľubom vládnucej čilskej koalície ostáva predsavzatie bývalého prezidenta Lagosa, že na dvesté výročie nezávislosti v roku 2010 už Čile nebude rozvojovou krajinou. Prognóza sa zakladala na výsledkoch ekonomického rastu v priebehu celých deväťdesiatych rokov 20. storočia, keď HDP narástol približne o 7,6 percenta. Ale ekonomickú konjunktúru spomalila ázijská kríza a počas šiestich rokoch Lagosovho mandátu sa HDP znížil na 4,3 percenta.

Michelle Bacheletová prišla do paláca La Moneda v marci 2006 a za tri roky jej vlády sa rast HDP znížil ešte o desatinu percenta - na 4,2 %. Svetová ekonomická kríza totiž okrem iného znížila dopyt po medi, hlavnom čilskom exportnom artikle, i jej cenu. Ekonomickí experti vlády Michelle Bacheletovej však prijali ochranné kroky v podobe uplatnenia anticyklických kritérií. Keď cena medi najmä v dôsledku dopytu z Číny dosiahla na medzinárodnom trhu svoje historické maximum, Bacheletová sa rozhodla zisky ušetriť, čím sa jej podarilo naakumulovať vyše 25 miliárd dolárov. Centrálna banka zaznamenala rezervy vyše 24 miliárd. Keď sa na začiatku minulého roka začali zviditeľňovať známky ekonomického úpadku, Bacheletovej vláda otvorila pokladnicu fiškálnych úspor. To je ďalší dôvod vysvetľujúci jej vysokú popularitu.

Na začiatku minulého roka, keď už bola globálna kríza v plnom prúde, prezidentka ohlásila plán stimulácie zamestnanosti (presahujúcej úroveň 10 percent), balík nových finančných subvencií, posilnený program investícií do infraštruktúry, kapitalizáciu štátnych podnikov na spracovanie medi za viac ako 4 miliardy dolárov. Prostriedky zmierňovania krízy sa v priebehu mesiacov rozširovali na nové poukazy, na programy stimulovania výstavby, ako aj na programy zamerané na zamestnanosť mladých ľudí. Balík na to využitých prostriedkov nedosiahol ani 20 percent rezerv nahromadených v období výhodných cien medi.
Podľa tohto scenára mohla Bacheletová aj napriek nízkemu hospodárskemu vzostupu a globálnej kríze pokračovať so svojím projektom „sociálnej ochrany" (ktorý má pokryť 40 percent sociálne najzraniteľnejšieho obyvateľstva) a obmedzenia chudoby. Tá sa v roku 1989 pohybovala na hranici 38,6 percenta a teraz je pod hraniciou 13 percent. Mohla pokračovať aj so zvyšovaním možností predškolského vzdelania, ktoré sa v tom istom období zvýšilo zo 16 na 36 percent.
Vysoká podpora, s ktorou Bacheletová končí svoj mandát, je čiastočne aj dôsledkom opatrení prijatých pred vypuknutím krízy. A to napriek tomu, že Čile dosahuje rekordné čísla indikátorov nerovnosti. Správa OSN z roku 2005 zahŕňala aj ranking koeficientu Gini, ktorý číselne vyjadruje úroveň prerozdelenia príjmov a nerovnosti. Na základe toho OSN zaradila Čile na stodesiate miesto zo 124 krajín. Ten istý koeficient poukazuje na to, že desať percent najbohatších Čiľanov má 31,3-krát vyššie príjmy ako 10 percent najchudobnejších.

Podľa ankety uskutočnenej čilským Národným štatistickým úradom v období medzi októbrom 2006 až novembrom 2007 až osemdesiat percent domácností tzv. Veľkého Santiaga nie je zo svojich príjmov schopných pokryť výdavky. Preto sa uchyľujú k pôžičkám. V najchudobnejšom segmente spoločnosti dosahuje denný príjem na osobu len o čosi viac ako tri doláre a z toho polovica ide len na cestovné.
Podľa Bacheletovej: „Ľudia vidia a pociťujú, čo všetko sme urobili. Jedine a výlučne tým sa dá vysvetliť súčasná podpora našej vláde. Jediným tajomstvom podpory mojej vlády je skutočnosť, že ľudia vnímajú uskutočniteľnosť reformy, a to, že je len otázkou času a správneho prístupu. Vidia, že vláda podporuje materstvo prostredníctvom poukážky na dieťa. Vidia, že ženy už nie sú ekonomickou záťažou pre manžela, pretože dostávajú vlastnú penziu za vlastný prínos pre spoločnosť (okrem nezaplatenej domácej práce) a pretože sa im priznávajú všetky občianske práva. Nemôžeme dnes pomáhať preto, aby sme zajtra prestali“.

Pre túto dnes 58-ročnú ženu, ktorá na počiatku 70. rokov študovala medicínu, prežívala „revolúciu pirôžkov a červeného vína" vlády Salvadora Allendeho a vstúpila do Socialistickej strany, bolo máločo v živote ľahké. Štúdiá prerušil vojenský puč v roku 1973, ktorý zvrhol vládu Ľudovej jednoty (Unidad Popular) a jej otca leteckého generála Alberta Bacheleta uvrhol do väzenia, kde o niekoľko mesiacov na následky mučenia zomrel. Samotnú Bacheletovú spolu s jej matkou Ángelou Jería uniesli bezpečnostné jednotky a odvliekli do tajného väzenia, kde ich takisto dlhý čas mučili. Nastúpili najtvrdšie roky diktatúry a Bacheletová aktívne participovala v podzemnom hnutí. Neprestávajúce represie ju donútili utiecť do exilu v Nemeckej demokratickej republike.

Keď sa v 80. rokoch vrátila do Čile, pridala sa k zápasu za znovunastolenie demokracie a spolupracovala s organizáciami brániacimi ľudské práva. Po skončení diktatúry nastúpila do štátnych zdravotných služieb a neskôr na ministerstvo obrany ako poradkyňa. V roku 1996 kandidovala do obecného zastupiteľstva v obci Las Condes, jednej z najbohatších v Čile. Nebola síce zvolená, no jej popularita vzrástla po tom, čo ju prezident Lagos vymenoval za ministerku zdravotníctva a dal jej trojmesačnú lehotu na skoncovanie s obmedzeniami v otázkach verejného zdravia. Ako ministerka sa zasadila o všeobecný prístup k zdravotným službám, ktorý sa v priebehu nasledujúcich rokov stal jedným z pilierov čilského systému sociálnej starostlivosti. Takisto zaviedla zákony o sexuálnych a reprodukčných právach vrátane schválenia núdzovej antikoncepcie, čo spustilo silnú polemiku v konzervatívnych kruhoch.
Vrchol popularity však dosiahla až vo funkcii ministerky obrany, do ktorej bola vymenovaná na začiatku roku 2002. Bola to prekvapujúca voľba, nielen preto, že išlo o ženu, ale navyše tento post od čias Salvadora Allendeho nezastával žiadny socialista. „Som žena, socialistka, rozvedená a agnostička. Štyri neakceptovateľné hriechy. Budem však pracovať dobre," povedala vojenským predstaviteľom pri nástupe do funkcie. (Bacheletová je rozvedená matka troch detí, pričom rozvod bol v Čile povolený len rok pred jaj kandidatúrou - pozn. prekl. )

„Fenomén Bacheletová" sa zrodil o niekoľko mesiacov neskôr. Keď dlhotrvajúce jesenné dažde spôsobili v čilskom hlavnom meste povodne, Bacheletová nariadila vojenským jednotkám pomoc obyvateľstvu. Na práce osobne dozerala z obrneného vozidla, a tento obrázok obletel svet.
V tom čase začínali strany koalície hodnotiť svoje možnosti a uvažovať nad kandidátmi, ktorí by mohli nahradiť Ricarda Lagosa na poste prezidenta. Na nominácii začala pracovať aj Bacheletovej strana a za svojho favorita považovala vtedajšieho ministra a súčasného generálneho tajomníka Organizácie amerických štátov Josého Miguela Insulzu. Kresťanskí demokrati podporovali Soledad Alvearovú, rátajúc s väčšou podporou, ako by mala socialistická vláda.
Všetko však dopadlo celkom inak. Bacheletová a Alvearová vystúpili v septembri 2004 z Lagosovho kabinetu, aby kandidovali v krajských voľbách, v ktorých dosiahla podpora vláde o desať percent viac ako pravicová opozícia. Predpokladané primárky sa však nekonali. Dva mesiace pred dohovoreným dátumom - vzhľadom na vysoké percento podpory pre Bacheletovú - Alvearová stiahla svoju kandidatúru. V decembrových voľbách 2005 čelila Bacheletová dvom pravicovým kandidátom: podnikateľovi Sebastiánovi Piňerovi (Národná renovácia) a pinochetistovi Joaquínovi Lavínovi (Nezávislá demokratická únia), ako aj kandidátovi mimoparlamentnej ľavicovej koalície Juntos Podemos Más (Spoločne zvládneme viac) Tomásovi Hirschovi s podporou humanistov (Humanistická aliancia) a komunistov. V druhom kole zvíťazila Bacheletová s 53,5 percenta hlasov oproti 46,5 percenta, ktoré získal Piňera. V marci 2006 vstúpila doktorka Bacheletová do paláca La Moneda.
Michelle Bacheletová nikdy nebola favoritkou politických elít a jej kandidatúru podnietila občianska podpora. A nároky občanov sa zvyšovali. Bacheletová, ktorá si to uvedomovala, presadila náčrt „občianskej vlády" s dôrazom na verejnú politiku. Zorganizovala ministerský zbor s rovnováhou mužov a žien, čo bola úloha, ktorú zdôrazňovala od prvého dňa svojej funkcie, a v snahe obnoviť vedúce panely sa pokúsila vytvoriť „tím nových tvárí", a tým vládu väčšmi priblížiť verejnosti. „Nikto nedostane dupľu", sľúbila, keď hovorila o zmenách, ktoré jej vláda zavedie.

Elity však vytrvalo kládli odpor. Zo samotnej vlády sa vynárali pochybnosti o jej schopnostiach vládnuť a pravicová opozícia to opakovala dennodenne. Prispeli k tomu viaceré skutočnosti. Zostavenie vlády trvalo dlhšie, než bola dovtedy politická scéna zvyknutá. A onedlho, len dva mesiace po nástupe do prezidentského kresla, prepukol dlho tlejúci konflikt: viac ako milión študentov vyšlo do ulíc protestovať proti nízkej úrovni verejného vzdelania a k ich požiadavkám sa pridali vysokoškoláci, profesori a rodičia žiakov. Vyše mesiaca bola vláda v ohrození. Bacheletová uznala závažnosť požiadaviek, ktoré pôvodne neboli v jej programe. Zásah proti demonštrantom mal za následok prvé vyraďovanie členov vládneho kabinetu: odvolaní boli ministri vnútra a školstva.

Ani Pinochetova smrť v decembri 2006 nespôsobila Bacheletovej toľko problémov ako zmeny vo verejnej doprave v Santiagu de Chile. Koncept bol výsledkom Lagosovej vlády a v celom hlavnom meste začal fungovať vo februári 2007. Počnúc tým dňom, milióny ľudí čakali na spoj dlhé hodiny, zavládol chaos a investície do infraštruktúry, vozidiel, nového personálu a iných zložiek znamenal pre štátnu pokladnicu obrovské výdavky.
Latentným problémom stále ostávajú územné požiadavky Indiánov Mapuche v Araukánii na juhu Čile. Je to výnimočne chudobný región, v ktorom pôvodné obyvateľstvo postupne prišlo o všetku svoju pôdu, a to rovnako rýchlo, ako rýchlo sa podarilo zničiť ich kultúru. Projekty ťažby dreva a masového rybolovu mali za následok devastačné investície čilského a zahraničného kapitálu, v dôsledku ktorých sa z malých vlastníkov stali biedni námezdní robotníci. To priamo viedlo k zvýšeniu sociálnych konfliktov a mobilizácia mala za následok smrť dvoch mladých členov komunity.
V rámci Latinskej Ameriky zanechala Michelle Bacheletová stopu aj ako prezidentka Jednoty juhoamerických krajín (UNASUR), keď v septembri 2008 zabrzdila pokusy bolívijských pučistov. Prispela tým k zníženiu napätia v andskej oblasti, a to najmä medzi Ekvádorom, Venezuelou a Kolumbiou.
To všetko viedlo k upevneniu najhlbšej a najtrvalejšej zmeny, ktorú Michelle Bacheletová symbolizuje. Je to kultúrna zmena, ktorá sa presadila, aby už nikdy nezmizla: Ženy v Čile získali sebavedomie a moc. Ona medzi prvými.