Cherson, posledné mesto po prúde Dnepru predtým, ako sa vleje do Čierneho mora. Napriek niekoľkým chodcom vítajúcim jar v šortkách a letnej obuvi nemá Cherson s prímorským mestom nič spoločné. V komunistickej Ukrajine malo každé mesto v extrémne racionalizovanej ekonomike určenú úlohu : pre Cherson to boli lodenice, papierne a poľnohospodárske strojárske závody. Sivé, žeriavmi pokryté a pravítkom nakreslené mesto si uprostred prevažne agrárneho regiónu uchovalo svoje priemyselné stigmy.

Súčasná svetová kríza na krajinu udrela plnou silou, a neušetrila ani tristopäťdesiat tisíc obyvateľov Chersonu, ani jeho starnúci priemysel, tak či onak už otrasený hazardérskou privátizáciou po osamostatnení sa v roku 1991. Keď sa na začiatku roku 2008 západné burzy splašili, ukrajinské banky začali padať jedna za druhou, a s nimi celé odvetvia ekonomiky, čo tvrdo dopadlo na stredne veľké mestá, ktoré sa často organizujú okolo jedného alebo dvoch priemyselných pólov.

Bez zákaziek sa národný produkt prepadol bezmála o 40 %. V Chersone sa prvé záchvevy krízy veľmi skoro prejavili medzi robotníkmi: technické odstávky, nútené čerpanie dovoleniek, oneskorené vyplácanie miezd… Najdramatickejšia situácia je v závode na výrobu poľnohospodárskych strojov ChersonMaš. V tejto slávnej fabrike ako v poslednej vyrábajú 100-percentné ukrajinské kombajny. « Vraj sú naše stroje lepšie ako tie americké od John Deere », svetového lídra v obore, pýši sa jeden z robotníkov. Továreň patrí Ukrmašinvestu, súkromnej investičnej skupine, ktorej štát v posledných rokoch predal celkovo štyridsiatku podnikov.

Odvolávajúc sa na krízu, vedenie v septembri 2008 prestalo vyplácať tisícpäťsto zamestnancom mzdy. Robotníci a ich rodiny na lepšie časy čakali päť mesiacov. « Začal som chytať ryby, aby som zarobil aspoň zopár hrivien , rozpráva Sergej Akrej, vysoký chlapík s fúzatým úsmevom, ktorý je v ChersonMaši už sedemnásť rokov sústružníkom. « Ja som si našiel brigádu ako nočný strážca na malej tržnici, pokračuje jeho o poznanie zachmúrenejší kolega Anatolij Marčenko, ktorý v továrni pracuje už tridsaťdva rokov. Zarobím si 800 hrivien (80 eur) mesačne. »

Vo februári však pohár trpezlivosti s majiteľmi pretiekol, a robotníci z ChersonMašu sa rozhodli konať. Okupáciou továrne sa pustili do boja, a žiadali vyplatenie meškajúcich miezd vo výške 5,5 milióna hrivien (500-tisíc eur). Následne sa 2. marca tristo zamestnancov z fabriky spolu s ich kolegami z papierní a lodeníc vydalo na « Oblasť », regionálny úrad. Vošli do predsiene a pýtali si šéfa. « Toto hnutie malo obrovský ohlas, spomína Vladimir Korobov, sociológ na Chersonskej technickej univerzite. Pretože v dnešnej Ukrajine proletariát ako trieda takmer vymizol a nezvykne manifestovať. Je príliš slabý, aby sa vzbúril. »

Toto spontánne hnutie sa začalo organizovať mimo « domácich odborov », ktoré tak ako za sovietskych čias zostali veľmi blízke manažmentu. « Všetci sme členmi podnikových odborov, upresňuje Leonid Menčeniuk, jeden z vodcov vzbury. Ale vedenie od začiatku zaujalo neutrálny postoj. Aby sa veci pohli, museli sme iniciatívu prevziať do vlastných rúk. »

Tieto « tieňové odbor », ako ich nazval p. Menčeniuk, naháňajú strach aj v Kijeve. V celej krajine totiž stúpa sociálna nespokojnosť ; krízy sa obávajú všetky vrstvy obyvateľstva, od baníkov z Donbasu až po bankových zamestnancov s kravatou z hlavného mesta. Oranžová moc stelesnená prezidentom Viktorom Juščenkom a jeho donedávnou spojenkyňou premiérkou Juliou Timošenkovou je už niekoľko mesiacov vo vojnovom stave. Neschopná prijať potrebné opatrenia na zahatanie krízy, obáva sa kontaminácie.

Mimoriadne charizmatická predsedkyňa vlády teda 4. marca urobila gesto, keď oznámila, že továrni bude poskytnutých 12 miliónov hrivien na zaplatenie omeškaných miezd. Pani Timošenková pri tej príležitosti nezabudla odsúdiť « kriminálnych » majiteľov tovární, ktorí neplatia svojich zamestnancov, čo jej získalo sympatie obyvateľstva. V Chersone napätie opadlo, a kamery zmizli.

Ale napriek sľubom sa situácia v ChersonMaši zhoršila. « Dostali sme list, podľa ktorého budeme 16. mája prepustení, hnevá sa Tamara Baturajevičová, zamestnaná 32 rokov. Pretože sme protestovali, stali sme sa vo fabrike persona non grata. Ani sme si nemohli zobrať naše veci! » A tak sa od začiatku marca každé ráno pred sídlom Oblasti stretáva stovka robotníkov a dožaduje sa vysvetlenia. S Leninovou sochou v pozadí muži a ženy z Chersonu kričia, že nechcú « peniaze, ale prácu » a dobiedzajú na vedúceho úradu, nech skladá účty.

Pre budúcich nezamestnaných je kríza len výhovorkou. «Za čias Sovietskeho zväzu nás tu pracovalo dvanásťtisíc. Spolu s lodenicami sme vytvárali silu Chersonu, spomína p. Menčeniuk. A potom to začalo upadať. Pre dvoma rokmi sme zažili niekoľko prepúšťaní. Už vtedy sme niekoľko mesiacov nedostali zaplatené, a jeden z kolegov sa na pracovisku obesil. V roku 2007 tu zostalo tisícpäťsto zamestnancov. Trend je jasný, chcú zatvoriť továreň a zarobiť na predaji pozemkov. Kríza je len výhovorka. »

V starých komunistických mestách bola továreň stredobodom spoločenského života. «Cez víkend sme sa s kolegami išli kúpať k rieke, dovolenku sme trávili v podnikovom penzióne pri Čiernom mori, spomína p. Akrej. Mali sme tu aj malú súkromnú kliniku, špeciálne pre robotníkov z ChersonMašu. Čo budeme robiť, ak továreň zanikne ? »

Miestna smotánka sa tejto otázke vyhýba a radšej poukazuje na oživenie lodeníc vďaka veľkej zahraničnej zákazke. « Samozrejme, tento príbeh sa dotýka mnohých rodín, bude tu naraz veľa prepúšťania, priznáva guvernér Oblasti Boris Silenkov. Ale v továrni naďalej pracuje ešte štyristo ľudí, a spustili sme regionálny program nákupu desiatich kombajnov ChersonMaš. Na Oblasti si svoju prácu robíme dobre, dôchodky vyplácame včas a našli sme kuvajtského investora, ktorý chce neďaleko Chersonu znovu spustiť starú rafinériu. Tí ľudia budú rekvalifikovaní. »

Pod guvernérovými oknami je počuť p. Marčenka, ako nadhadzuje manifestujúcim slogany. Medzi robotníkmi už nik sľubom neverí : «Pošlú nás sadiť cibuľu, a hotovo ! Pre ľudí s našou kvalifikáciou nie je robota. Lebo takých tovární viac v celej zemi niet. Je to absurdné, Ukrajina je veľká poľnohospodárska krajina, potrebuje stroje, ktoré vyrábame ! »

Iba pár metrov odtiaľ sa nachádza radnica. Zástupca starostu Viačeslav Jaremenko nezdieľa nadšenie svojho kolegu z Oblasti. «Kríza nesie svoju časť zodpovednosti, ale zo strany majiteľov je to výhovorka. Je to výsledok hazardnej privatizácie. Veľa ľudí sa chcelo zmocniť ChersonMašu, ale nik nechcel naozaj investovať… A toto je výsledok. A môžem vám potvrdiť, že výplaty nemeškajú len v ChersonMaši, ale aj v ostatných troch veľkých fabrikách v meste. Za posledné mesiace z celkového počtu stodvadsaťšesť tisíc zamestnaných prácu stratilo štyritisíc ľudí.». Podľa sociológa Vladimíra Korobova ide len o vrcholec ľadovca : «Priemyselné srdce Chersonu nefunguje. Výroba sa spomalila všade a veľa ľudí sa ocitlo bez práce. Lenže nikto nie je schopný poskytnúť čísla odzrkadľujúce skutočnosť, nakoľko dvojité účtovníctvo je u nás tradíciou, od prezidenta až po maloobchodníka. » Na Ukrajine je štatistika naozaj ťažká úloha, práca bez zmluvy a výplata na ruku sú často pravidlom.

V novučičkej budove pripomínajúcej francúzsky «Pól zamestnanosti » sídli chersonský úrad práce. V čiernych šatách zopnutá Svetlana Šeraijeva, zástupkyňa riaditeľa, vychvaľuje svoj hypermoderný systém. Ani tu sa k žiadnym číslam nedopátrame, len k dojmu : «Veľkú vlnu nezamestnaných sme zaznamenali minulý november a december. Odvtedy je situácia mierne stabilizovaná. Ale s touto krízou ľudia prepadajú panike. Sú ochotní urobiť čokoľvek, hlavné je zohnať miesto, aj keď mzda mešká.». Podľa zástupkyne riaditeľa priemerná mzda v Chersone v apríli klesla na 98 eur, teda o 20 percent oproti roku 2008, a minimálnu mzdu tak prevyšuje ledva o 40 eur. Tlakovú vlnu nepocítili len veľké továrne, ale všetky odvetvia, čo podrazilo nohy aj zárodku strednej vrstvy.

Nataša Ševčenková má 32 rokov. Jej brat pracuje v lodeniciach, bratanec v papierňach. Oboja sa sťažujú na meškanie výplat, ale zo strachu pred stratou zamestnania sa boja svedčiť. Zjavne vyčerpaná mladá žena sa rozhovorí aj o vlastných ťažkostiach. Ešte pred niekoľkými týždňami riadila realitnú agentúru. «Minulý rok sme si s kolegami otvorili vlastnú kanceláriu.» V Kijeve, ale aj mimo hlavného mesta vtedy ceny bytov závratne rástli, bez akéhokoľvek pomeru k úrovni príjmov drvivej väčšiny obyvateľstva. «V lete 2008 začal predaj prudko klesať, a potom prišla jeseň a situácia sa vôbec nezlepšila. Rozhodli sme sa zavrieť. Vlastne odkedy banky prestali požičiavať, ľudia prestali kupovať.»

Až 40 percent realitných agentúr v meste odpadlo s postupom krízy a zvyšovaním nezamestnanosti. «Pred rokom sme tu mali rast, ľudia si na byty brali pôžičky s úrokmi na úrovni 14 % , a nik od nich nevyžadoval akontáciu », rozpráva p. Ševčenková. « Takmer všetky pôžičky boli v dolároch. Dnes sú tieto dlhy zdvojnásobené alebo strojnásobené, a ľudia ich nedokážu splácať.»

Pri prvých záchvevoch krízy sa Ukrajinci, ktorí sa pamätajú na závratnú devalváciu hrivny na konci deväťdesiatych rokov, vrhli na banky, aby si z nich vybrali úspory a zmenili ich na devízy. Národná mena sa tým ešte viac znehodnotila a oproti doláru stratila 40% svojej hodnoty. «Veľkým problémom je aj to », pokračuje p. Ševčenková, « že mnohí ľudia neboli prepustení, len oficiálne podali výpoveď … Firmy im tak nemusia vyplatiť odškodné.» Bez príjmu, s dlhmi za bývanie, autom a práčkou na krku, Ukrajincom rýchlo došiel dych. «Pred krízou sa život v Chersone zdal ľahký. Aj keď bolo všetko nakúpené na úver, ľudia mohli aspoň splácať. Ale bol to klam.»

Andrij Dementrenko sa vo svojej ošúchanej koženej bunde a so starým ruksakom vôbec nepodobá na sebaistých manažérov z hlavného mesta. Tento ešte stále mladý muž sediaci na lavičke v Leninovom parku nemá v banke otvorené konto a nikdy si nezobral úver. Opatrný. Pritom je riaditeľom malej firmy z mesta, ktorej materská spoločnosť sa nachádza v Kijeve. Predáva a montuje zárubne z PVC. Dnes pán Demetrenko zarába iba okolo tisíc hrivien (95 eur) a svojich zamestnancov už platiť nemôže : «Pred krízou boli PVC okná dobrým biznisom. Ale keď Národná banka videla, ako sa všetci vrhli na svoje peniaze, zablokovala účty. A teda ľudia zastavili svoje renovačné projekty, a my sme sa ocitli bez práce.»

Mnohí známi pána Demetrenka už nedostávajú výplatu. «Manifestácie v Chersone, to už je krajnosť. Ale ako ináč zatriasť zamestnávateľmi ? A keď to človek vidí, dostane inšpiráciu. Niektorí dokonca išli manifestovať až do Kijeva, mysliac si, že tam budú mať väčšiu váhu.» Ale veľké «sociálne» protesty, ktoré sa konajú v hlavnom meste, zatiaľ nikoho nepresvedčili. Inštrumentalizované a financované hlavnou opozičnou silou Strany regiónov slúžia predovšetkým na propagáciu jej lídra Viktora Janukoviča v perspektíve možných októbrových prezidentských volieb.

Pre mnohých sa prežitie stalo prácou na plný úväzok. Ako vyžiť bez platu v krajine, v ktorej podpora v nezamestnanosti, aj keď len výnimočne vyplácaná, trvá maximálne rok? V Chersone sa koná návrat k pôde a ľudia napodobňujú bábušky, ktoré na chodníkoch ponúkajú svoje zavárané uhorky alebo paradajky. «Aj dcéra aj žena spolu so mnou pracujú v ChersonMaši », vysvetľuje pán Marčenko. Všetci budeme prepustení. Aby sme mali čo jesť, obrábame záhradku a pestujeme zeleninu.» Iní sa stávajú taxikármi, aby splatili úver na auto, alebo za smiešnu cenu prenajímajú svoj byt a sami sa vracajú žiť k rodičom. A tak dôchodcovia, ktorých situácia je veľmi zraniteľná vzhľadom na nízku úroveň dôchodkov, skúšajú so svojimi deťmi prečkať búrku. «Mám dojem, že ľudia sa sústreďujú na svoje rodiny, už nič neplánujú », domnieva sa pani Ševčenková. « Kto aj pomýšľa na dovolenku, tak maximálne na deň, dva. »

«Ukrajinci, hlavne tí starší, vedia trpieť », priznáva Vladimir, mladý otec rodiny. V Chersone, kde súčasná ekonomická kríza pripomína niektoré bolestivé úseky nedávnych dejín, iné, tiež brutálne krízy : rozpad Sovietskeho zväzu pred osemnástimi rokmi a následné škody spôsobené nezávislosťou. Nasledujúce desaťročie sa vyznačovalo rýchlym rozpadom komunistického sociálneho zabezpečenia, ktoré nahradil nespútaný západný liberalizmus. Iná kríza, ale rovnaké príznaky : hyperinflácia, zmrazenie platov, menový prepad... Ukrajinci sú vlastne na recesiu navyknutí. «Táto kríza sa dotýka tých, ktorí začali veriť, ktorí mali aspoň trochu peňazí, a pustili sa do spotreby », myslí si Vladimir Korobov. « Pre ostatných sa takmer nič nemení. V Chersone je veľa ľudí, ktorí už pätnásť rokov žijú s chronicky oneskorenými výplatami. Ale tentokrát nikto nechápe, čo sa deje. Ľudí zaujíma len to, či súčasná kríza bude horšia alebo slabšia ako tá v deväťsesiatych rokoch ».

Nahnevaní robotníci z ChersonMašu vyzývajú na urýchlené zoštátnenie ich firmy, v ich očiach jedinej záruky návratu k normálu. Aj zástupca starostu, napriek tomu, že je členom Strany regiónov, ktorá je známa podporou zo strany oligarchov, obhajuje návrat k majetkovej účasti štátu v podniku. Tento diškurz je na svetelné roky vzdialený od eufórie roku 2000, keď boli jedinými garantami rozvoja krajiny privatizácie a liberalizmus.

Na Ukrajine by «kríza kapitalizmu» mohla tiež odzvoniť umieráčik niektorým priemyselným konglomerátom, ako tak udržiavaných pri živote počas prechodu na trhové hospodárstvo, ktorým sa ale nedarí nájsť si miesto v globalizovanej ekonomike. V Chersone už uvažujú o zameraní sa na hmatateľné zdroje na jeho území, na poľnohospodársku pôdu, a to napriek tomu, že pokles potravinových cien nenabáda k prílišnému optimizmu. «Nádej umiera posledná», vraví ukrajinské príslovie. Robotníci z mesta spoločne čeliac kríze si tento slogan osvojili.

Súvisiace články:

• Nezničiteľný sen o lepšom svete
• Pocta revolúciam
• Smrtiaca zmes hnevu, strachu a zúrivosti
• Utopie liberalismu