Medzi svetovými politikmi si v poslednom čase rýchlo získala popularitu myšlienky Green New Deal. Vlády hlavných kapitalistických ekonomík a vynárajúcich sa kapitalistických mocností v Ázii prikročili k rôznym krokom zameraným na zápas s recesiou s cieľom dostať ekonomiky zo závozu. Medzi opatreniami, ku ktorým pristúpili napríklad vlády USA a Číny, sú štátne investície na zlepšenie infraštruktúry a takisto aj investície na tvorbu alternatívnej energie.

Pri posudzovaní týchto krokov sociálnej a „zelenej“ dôležitosti musíme však byť dosť opatrní. Hoci posun v tvorbe politiky je v porovnaní s neoliberálnou politikou uskutočňovanou v posledných dekádach demonštratívne väčší, treba si položiť otázku, či je Green New Deal vhodný termín na zakrytie nového politického kurzu kapitalistických vlád. Napríklad už samotný názov vznikol v čase, keď jeho parametre ešte neboli definované.

Aj preto prinášame kritickú reflexiu konceptu „Zeleného Nového údelu“.

Na začiatok mi dovoľte uviesť moju vlastnú definúciu konceptu. Green New Deal pozostáva zo sady vládnych krokov, akými sú napr. predaj trhových komodít a na transfer orientovaných daňových opatrení zameraných na stimulovanie obchodného cyklu v štáte.

Z hľadiska histórie sa koncept New Dealu datuje ešte do čias pred tým, ako sa John Maynard Keynes vynoril ako popredný ekonomický teoretik hlavných kapitalistických krajín. A tak opatrenia typu New Deal možno analyzovať a aj im porozumieť s konceptuálnym aparátom predloženým Keynesom. Ale v kontraste s Keynesovou víziou typ opatrení označených ako Green New Deal by mali simultánne naznačovať „zelený“ a sociálny štandard. Na jednej strane  by mali byť tieto opatrenia zacielené na zápas s negatívnymi sociálnymi následkami súčasnej ekonomickej krízy, akými sú napr. rýchlo narastajúca úroveň nezamestnanosti. Na druhej strane by však mali reprezentovať posun v tvorbe politiky v smere enviromentálne priateľskej ekonomiky, pričom tento posun v sebe obsahuje prechod do ekonomiky, ktorá sa už nebude ďalej spoliehať na fosílne palivá. Iba ak sa tieto dve podmienky spoja, až potom môžeme skutočne hovoriť o „Green New Deal“.

Rooseveltove obdobie New Dealu sa nepovažuje za veľmi dobré obdobie vládnych zásahov do americkej ekonomiky. Podľa známych amerických ekonómov Paula Barana a Paula Sweezyho vyplývali napríklad podstatné slabosti podomieľajúce túto politiku z nedostatočných  zásahov keyanesovských opatrení orientovaných sociálne. Keynes vraj v jednej chvíli v roku 1930 osobne navštívil Biely dom. Diskutoval s prezidentom a tvrdil, že prezident  by mal akceptovať podstatne vyšší rozpočtový deficit. Lenže prezident trval na pozícii vyrovanného rozpočtu, ktorý by sa mal vybalancovať v celku. A tak vládne výdavky merané v dnešným dolárových mierach sa zo sotva 10, 5 miliárd dolárov roku 1929  zvýšili na 17,5 miliárd  o desať rokov neskôr, teda v roku 1939. To reprezentovalo nie vyššie než sedemdesiatpercentné zvýšenie, kdežto hrubý domáci produkt v rovnakom období padol zo 104, 4 miliardy dolárov na 91,1 miliárd dolárov. A tak sa teda Rooseveltov New Deal stal predmetom vážnej kritiky kvôli faktu, že jeho sociálne komponenty boli veľmi obmedzené.

Ale z pohľadu histórie mal New Deal pozitívny význam. A práve preto dnes prevláda tendencia známkovať programovú orientáciu nového prezidenta Baracka Obamu známkou Green New Deal. No je veľmi dôležité zdôrazniť, že Rooseveltov New Deal bol predovšetkým občianskym programom verejných výdavkov. V skutočnosti však v rozmedzí desiatich rokov, od roku 1929 do roku 1939, rástli vojenské výdavky, aj keď v percentuálnych mierach zostávali na skromnej úrovni. Na začiatku roku 1929 predstavovali iba 0,7 percent HDP. Ku koncu roka 1939 stúpli na 1,4 percenta HDP. A aj keď teda Rooseveltove verejné výdavky a prevádzané opatrenia nemožno označiť termínom „green “, môžeme ich nazvať opatreniami civilnými a ako také ich môžeme vnímať ako zameranie pozdvihnutia americkej ekonomiky.

Tieto historické refelexie nám ponúkajú prvé kritériá na hodnotenie programov, ktoré rozdielne vlády prijali na zápas s recesiou súčasných rokov 2008 a 2009.

Ak by sa tieto opatrenia merali termínmi New Dealu, tak v žiadnom prípade sa nemôžu  zameriavať na expanziu vo vojenských výdavkoch.

Prvé kritériá: Namiesto toho jestvujúce plány zacielené na získanie veľkých zbrojných systémov a ďalších vojenských, „keynesianskych“ opatrení by sa museli poriadne zoškrtať. Ak by mal byť Green New Deal krokom na porovnávanie s Rooseveltovým New Dealom, museli by sme mať po ruke jasný doklad, že neustále sa zvyšujúce „výdavky na obranu“ budú znížené. Nejestvuje totiž žiaden spôsob, akým by mala svetová verejnosť akceptovať úroveň výdavkov na zbrojenie, ktoré sa uskutočňovali za vlády Georga Busha juniora, keď sa ročná výška výdavkov vyšplhala na tisíc miliárd dolárov, čo je osem percent HDP. 

New Deal a podobne tiež zelená verzia Rooseveltovho Dealu v sebe obsahujú prevládajúce potreby na programy transferu investícií na civilné projekty.

Druhé kritériá: pre Green Deal sú zamerané na pomoc profilovaniu oveľa väčších kreatívnych znakov pre svetové vlády. Okrem iného ich zrejmé želania na transformáciu ekonomík v smere enviromentálneho trendu.

Čo máme presne na mysli, ak hovoríme o „zelených investíciách“, zelených výdavkoch a zelených transformačných meradlách? Aj keď môj pohľad zaváňa tak trochu teóriou, myslím si, že podstata takejto orientácie sa spolieha na výdavky, ktoré sa môžu schváliť vo vlastnom, skutočnom zmysle, o.i. teda nie v zmysle kapitalizmu, ktorý myslí len na zisk, ale v zmysle prínosu na udržiteľnosť života a širokej diversity planéty Zem. To znamená, že sa nielenže výroba všetkých mohutných zbraňových systémov eliminuje, ale aj to,  že všetky tieto investície nesúce v sebe paradoxný charakter, sa zoškrtajú. Preto sa zameriavam na investície pomáhajúce rozšírovať humánne bohatstvo, ktoré však majú zároveň negatívny efekt na ľudské zdravie a na naše prírodné životné prostredie.

Tretie kritériá:  skutočný Green New Deal takisto potrebuje zvýrazniť radikálny rozchod s tvorbou neoliberálnej politiky. Jestvuje veľké nebezpečenstvo, že vlády v kontexte súčasnej  recesie budú iba polovičato súhlasiť s posunom tvorby politiky ku keynesiánstvu. V takom prípade investície a transformačné opatrenia implementované vládami prinesú  iba limitovaný dopad. 

Možno prvým príkladom je tendencia vlád venujúcich veľkú či hlavnú porciu finančných rezerv na záchranu bánk a poisťovacích spoločností lokalizovaných v súkromnom sektore.

Jedným z kľúčových problémov súčasnej globalizovanej ekonomiky je fakt, že finančný sektor sa zamerala na „head“– hlavu  produkčnej ekonomiky, teda na vývoj, ktorý Keynes neznášal a ktorý sa vo svojom čase pokúsil rýchlo strihnúť.

Ak finančný systém – systém predovšetkým zameraný na získanie okamžitého, čo aj krátkodobého zisku preváži, nebude možné zostaviť ekologicky orientovanú ekonomiku.

Štvrté kritériá: Green New Deal môžeme charakterizovať ako zelený iba v tom prípade, ak skutočne znamená transformáciu k novému typu ekonomiky orientovanej na udržateľné životné prostredie. Treba si preto položiť otázku, či by makroekonomická politika zameraná na stimulovanie celkových požiadavok  mala byť zameraná na obnovenie rastu, alebo by malo byť cieľom stabilizovanie sociálnych požiadavok.

Pripomínam jeden príklad: kapitalistické ekeonomiky sa vždy zacieľujú na expanziu prostredníctvom použitia energie. A tak teda otázka, ktorú je potrebné nastoliť, tkvie v tom, či má expanzívny rast použitia energie pokračovať po transformácii na solárnu, veternú a iné dostupné energie. Z ekologickej prespektívy je jedine možné správne adresovať problematiku vyčerpávania prírodných zdrojov Zeme cez plnú transformáciu k stacionárnej alebo „circular flow“– kruhovo prúdiacej, ekonomike.

Súčasná kríza je v tomto zmysle šancou, príležitosťou, pretože nie je pravdepodobné, že sa svetová ekonomika v krátkom termíne obnoví rýchlo k rastu. Trasformáciu k stacionárnej a ekologicky orientovanej ekonomike možno akcelerovať.

Možnosti pre Green New Deal môžeme ilustrovať na konkrétnych príkladoch.

Jednou z európskych krajín, ktoré zaznamenali pokrok smerom k novej ekonomike, je Nemecko. Táto krajina sa vydala na prechod od ekonomiky závislej na fosílnych palivách k závislosti na solárnej sile, vetre, biomase, geotermálnej energie a iných foriem alternatívnej energie. Už pred rokmi nemecké vlády naštartovali transformačný mechanizmus, ktorý možno charakterizovať jednak ako zelený, jednak ako aj keynesiánsky. Tento transformačný mechanizmus získal titul FIT (Feed-in Tariff System – kŕmenný tarifný systém).

Výsledkom uplatňovania tohto mechanizmu Nemecko zaznamenalo pevný vzostup v konzumovaní alternantívnej energie, napríklad ročné zvyšovanie výroby elektriny novým spôsobom o jedno percento. V roku 2007 alternatívne zdroje na výrobu elektrickej energie pokrývali už 14,2 percenta z celkovej spotreby elektriny. A tak keďže používanie fosílnych palív v relatívnych termínoch klesalo, Nemecko bolo úspešné v znížení emisií skleníkového efektu. Podľa nemeckého experta na energiu Hermana Scheera je zníženie škodlivých emisií väčšie než redukcia, ku ktorej sa Nemecko zaviazalo podľa Kyotského protokolu.

Je preto cenné pozrieť sa na nemecký Feed-in Tariff System a zistiť, či a do akej miery môže byť všeobecne nasledovaný.

Prvá: energetické spoločnosti sú zo zákona povinné kupovať elektrinu od výrobcov obnoviteľnej energie a sú teda nezávislé od faktu, kto je výrobcom energie.

Druhá:  tarify na nákup obnoviteľnej energie sú pevne stanovené nemeckou vládou na takú úroveň, že náklady na výrobu sú plne pokryté. Ďalej, tarif je pružný. Ponuková, dodávková  cena závisí na zdroji alternatívnej energie, ktorá bola kúpená a predaná. Navyše úroveň tarifu je garanatovaná, fixná pre dosť dlhý čas, všeobecne na dvadsať rokov.

Druhá: dodatočné náklady, ktoré výroba alternatívnej energie so sebou nesie, sú transformované,  prenášané na  všetkých konzumentov eklektriny – tak na spoločnosti ako aj na domácnosti. To sa deje prostredníctvom prémie odberateľa energie na kwh.

System Feed-in-Tariff je v konečnom dôsledku charakterizovaný distribúciou, teda šírením, transferom dodatočných výdavkov – od výrobcov obnoviteľnej energie ku všetkým konzumentom elektriny nemeckej spoločnosti.

Zdá sa teda, že nemecký systém sa veľmi dobre hodí na úlohu dosiahnutia historickej transformácie v používaní zdrojov energie. Od zdrojov energie fosílnych palív s vysokým znečisťovaním prostredia, čo katastroficky ohrozuje podnebie, k používaniu energie, ktorá nie je sprevádzaná emisiami CO2.

Proponenti tohto systému tiež argumentujú, že systém má aj značnú sociálnu dôležitosť, pretože právne princípy systému pomáhajú zvyšovať pracovné príležitosti. Údaje hovoria, že nie menej ako 60 percent počtu zamestnancov v sektore zameranom na výrobu alternatívnej energie, akými sú veterné zariadenia či soláre panely, v roku 2006 vyrábalo 236-tisíc zamestnacov. Navyše Green New Deal by mohol umožniť vládam bojovať v súčasnej kríze so stúpajúcou nezamestnanosťou. V každom prípade nemecký príklad je veľmi dôležitý vzhľadom na fakt, že svoju efektivitu dokázal v praxi.

Ale k tomuto všetkému predsa len treba dodať jeden kritický bod. Prechod od ekonomiky založenej na fosílnych palivách k ekonomike založenej na alternatívnych zdrojoch energie je dosť radikálny proces. Ak sa tento proces raz naplní, bude to v praxi  znamenať návrat k dobe pred osemnástym storočím, keď sa započala priemyselná revolúcia. Niektorí experti ďalej argumentujú, že takto uskutočňovaná transformácia bude v sebe niesť transformáciu k väčšmi nezávislému typu produkcie energie hlavnými kapitalistickými ekonomikami.

To bude v kontraste so súčasnou situáciou globálnej produkcie energie, založenej na importe a exporte zdrojov fosílnych palív. Navyše nemôžeme zabúdať na fakt, že aj produkcia solárnych panelov a veterných zariadení si vyžaduje ťažbu surovín na alternatívnu energiu, ktoré sa v budúcnosti tiež vyčerpajú. Inými slovami, aby sa uskutočnila udržaťeľnosť, transformácia k obnoviteľnej energii, ako k slnečnej, veternej alebo iných alternatívnych energií, nemusí to byť sprevádzané transformáciou na ekonomiku bez rastu, to znamená k ekonomike „stacionárnej“.

Záver: Green New Deal nevyhnutne vyžaduje zoškrtanie vojenského keynesianizmu.

Treba akceptovať iba investície a tranformačné postupy majúce jediný cieľ: udržať život na planéte. To napr. znamená, že sa zastaví všetka výroba jadrovej energie: malo by sa zabrániťvšetkým verejným investíciám, ktoré majú tendeneciu hromadiť pre spoločnosť odpad alebo zvyšovať skleníkový efekt.

Ak sa zvýšia dodatočné výdavky na produkciu solárnej, veternej a na iné formy alternatívnej energie a odberatelia elektrickej energie budú dostávať energiu práce z týchto zdrojov, pomôže to transformácii ekonomiky založenej na fosílnych palivách zničisťujúcich atmosféru masívnym množstvom CO2 na ekonomiku bez emisií vytvárajúcich skleníkový efekt. Vytvorením privilégií práve pre výrobcov obnoviteľnej energie bude aj vytváranie nových pracovných miest, zvlášť spoločnosťami zameranými na výrobu zariadení pre veterné elektrárne, solárne panely a iné technológie na výrobu alternatívnej energie.Takáto transformácia obsahuje v sebe jednak zelený, jednak sociálny rozmer.

Navyše Green New Deal môže byť ďalej posilňovaný poskytovaním štátnych subvencií priamymi štátnymi investíciami do sektoru, kde sa vyrábajú technológie alternatívnej energie.

Nadišiel preto najvyšší čas na transformáciu zo súčasnej ekonomiky akumulácie kapitálu k ekonomike stacionárnej, teda takej, ktorá odmieta rast.

Táto transformácia však potrebuje priestor na celosvetovej úrovni a potrebuje strategický postup na ochranu globálneho Juhu. Teraz môže táto perspektíva znieť veľmi utopicky, presne tak, ako pred piatimi rokmi znel koncept Green New Deal.

Autor je expertom na International Institute for Asian Studies        

  v holandskom Leidene

Súvisiace články:

• PÚTNICI: Manifest V. časť