Milý Joseph! Prvý raz som sa s Vašim hovnom stretol v torte podobnom Múzeu moderného umenia vo Farnkfurte nad Mohanom. Samozrejme, vznešený názov Blitzschlag mit Lichtschein auf Hirsch znie, ako názov pre postmoderné umenie a dokonca aj kunsthistorici hovoria taktne o kôpkach hliny a odliatkoch z bronzu. Hanbíme sa hovoriť nahlas.

Umenie môže byť dnes čokoľvek. Umenie môže a nemusí byť angažované, môže byť komerčné, úspešné, neúspešné, naozajstné, hravé, trpiteľské, pekné aj nepekné, hlavne nech má svojich galeristov, ktorí ho budú predávať. Podľa Vás sa však malo umenie vždy starať v prvom rade o to, aby nastoľovalo aj aktuálne otázky zmyslu jestvovania, aby radikálne provokovalo, aby útočilo svojou symbolikou na našu malomeštiacku pohodlnosť, na zakrývanie našich hriechov, aby plašilo tabuizované témy viny. Možno ste boli, milý Joseph, jedným z posledných umelcov, ktorému záležalo na tom, že ak je niečo výkalom, tak je to hovnom, ktoré hovorí o tom, v čom naše milé 20. storočie žilo.

Váš Blesk s odleskom na jeleňa, ktorého originálna inštalácia v Kolíne má svoju sestru v londýnskej Tate Modern, len pár sto metrov mostom cez Temžu od najväčšej britskej katolícke katedrály, som si bol pozrieť chápuc vizionára pomenúvajúceho mizériu 20. storočia umením, ktoré bolo politickým aktom zároveň. Dočasnosť, prchavosť? Kým slávne Merde Kráľa Ubu bolo len mladíckou študentskou provokáciou Alfreda Jarryho,  konzervované Merda d´aritsta Piera Manzoniho zasa dotiahnutím absurdity komercionalizácie umelcovho mena do dokonalosti, keď Manzoni svoje konzervované plechovky s exkrementami nechával vyvážiť zlatom, Vaše umelecké výkaly sú spojené s pocitom konečnej zastávky. Vitajte v inštalácii Blitzschlag mit Lichtschein auf Hirsch, svet sa, prosím končí a nečakajte žiadne zázraky, už nebudú. Aktuálnosť je zároveň nemennosť katastrofy usporiadania sveta v rukách mafianizovaných skupín politickej moci.

Na druhej strane, umelci boli vždy vizionári. Vy ste to možno pochopili, keď ste ako aktívny letec Luftwaffe chodili štyri roky bombardovať európske mestá, že život človeka v rukách politikov je na rovnakej úrovni ako námet Vášho umeleckého diela. Pochopili ste, že ak chcete byť hodný mena umelec, šaman inakosti, exaltovaný bohém radikálnej výpovede sveta, ak sa prosto chcete očistiť o úbohosti smrti, ktorú ste aj Vy, ako súčasť nemeckej politickej totalitnej mašinérie spôsobovali, musíte tú špinu pretaviť do provokácie. Že to nie je na pohľad pekné? Že by si to súdny človek nedal do bytu? Ale veď o tom je umenie ako provokácia, ako politický apel, ako to hnedé, smradľavé a symbolícké, ktoré pod rukami politikov prežívame.

Spomenul som si na Vás, pán Beuys, na našom maličkom Slovensku. Niekde dochádza k posunu, pri ktorom sa radikalizácia významu dostáva do pavučiny beznádeje reality. Z performance sa stal marketingový nástroj, k politickej angažovanosti umelca sa dnes hlási málokto. Vy ste umením hovna napádali politikum vlastného nemeckého ale aj európskeho, svetového bytia. Dnes sa rovnakým hovnom riadi politika, akurát, že to nie je umenie. Ale akosi vymizli umelci, ktorí by to chceli naplno hovoriť. Namiesto postmoderny tu máme pôst moderny a z umenia príjemnú spoločenskú zábavu hodnú noblesných aukčných siení. A politiku, v ktorej sa hnedá podstata nemení.

Milí Joseph, teším sa na Vaše inštalácie v pekle umelcov, kam vás isto nasmerovali byrokrati dávno ovládajúci svet za oponou.

Váš

Martin Kasarda