Viem, že by si mi najradšej povedal, aby som držal hubu a hral na gitare, ale neviem hrať na gitare, iba písať. Tak Ti píšem, Tebe, najbláznivejšiemu Don Quijotovi hudby. Škoda, že Tvoja prostata protestovala proti prijatiu potenciálneho prezidentského postu, konečne by Amerika mala zábavného a inteligentného chlapíka v Bielom dome. Alebo by si ho dal premaľovať na nejakú peknú kvetinovú farbu?

Raz si si dal rečnícku otázku komu záleží na nejakom posratom skladateľovi. Videl si, že práca skladateľa riadiaceho 120 muzikantov v jednej miestnosti je otročina ako hrom. Zladiť predstavy, dýchanie a ambície toľkých ľudí do jedného harmonického zvuku. Predstav si, že by si sa stal naozaj stal prezidentom tej Tvojej podivnej vlasti, v ktorej si šťastne žil so svojimi štyrmi detičkami a prekrásnou druhou ženou Gail. Určite by Ti pri prezidentskej kampani vyhadzovali na oči, ako si desať dní sedel za pornografickú zvukovú nahrávku, ktorú na Teba našili policajní provokatéri, pretože si mal dlhé vlasy, v nápravnovýchovnom zariadení, ktoré zdobia Ameriku hustejšie, ako tie hviezdičky na vlajke. Alebo by na Teba vyťahovali Tvoje texty, v ktorých Ameriku predstavuješ ako krajinu ceckov a piva, prudérnych kresťanských fanatikov, nenávistných rasistov, kapitálu a hlúposti mladých ľudí, na ktorej sa krvilačný kapitál živý. Prežila by Tvoja sloboda slova, za ktorú si sa tak ruval ako Don Quijote rockovej, džezovej, vážnej či vlastne akejkoľvek hudby aj proti fašistoidným združeniam rodičov búriacich sa proti slobode vlastných detí? Pristrihol by si krídelká Tvojej neľúbosti k zakrývaniu pravdy o dejinách o vlastnej vlasti? Hovoril by si pravdu o zapieraní vlastných rodičov, o odmietnutí ich sveta ako jedinom skutočne revolučnom geste mladej generácie, ktoré však nikdy a navyše žiadna generácia neurobila? To si vravel v 1967, stihol Ti to niekedy pripomenúť Tvoj syn Dweezil či milá kópia Tvojej manželky Moon Unit? Áno, to bolo v tom čase, keď si sa nazdával, že je možné spraviť revolúciu. Nie takú, ktorá je len „akože“, nie revolúciu krvi na ulici, ale skutočnú revolúciu, pomocou masmédií a technických vymožeností, ktorými nás manipulujú, aby sme si kupovali práčky, chlieb a všetko ostatné. Lenže, Frank, zabudol si, že masmédiá a technológie ovládajú len a len ľudia. Nie Ty, nie ja, nie hŕstka ideálnych filozofov pána Platóna, ale ľudia. Nenásytní, priam pahltní, ktorým masa vyhovuje, pretože rozmýšľa menej, ako je prah akejkoľvek nebezpečnosti. Masa sa riadi najslabšími, najjednoduchšími prvkami, ktoré v sebe obsahuje, to manipulátori poznajú.

Milý Frank, píšem Ti preto, aby som sa prijal Tvoje presvedčenie o tom, že svet politiky a vzťahov tohto sveta riadi skupina, ktorá vôbec, ale vôbec nie je naviazaná na akési tajomné, mystické bratstvá lásky a tajného poznania. Nie sú to žiadne romantizované modely, máš pravdu, ale len snobská smotánka kapitálu bažiaca po ďalšom a ďalšom hromadení, vlčia svorka loviaca s cieľom panovať na svojom území, hromadiť korisť. Teraz Ti píšem, akoby som bol akýsi globálny ľavičiar s chuťou spoznávať nové mestá formou roztĺkania sklenených tabúľ na uliciach. Nie, nechcem sa vlastne stať ideológom, sám si hovoril, že nesprávne vstupy znamenajú nesprávne zákony. Len mi je tak trocha ľúto, že si sa vlastne nikdy nepustil do vlastnej prezidentskej kampane, že si zostal na prahu premýšľania o nej. Obdivoval si, ako ľudia v Československu milovali Havla, antipolitika s víziou občianskej, úprimnej, slobodnej spoločnosti. Dnes by si sa asi čudoval, že v tých krajinách, čo tu zostali, je všetko po starom, revolúcia v hlavách sa nezmenila, vládne svorka vlkov a občania, ktorých si tak obdivoval za ich nekrvavú revolúciu, sú znova stádom, ktoré sa vlkov bojí a necháva sa nimi ovládať. A kto chce s vlkmi vyť, veď to poznáš, milý Frank.

Niekedy by som šiel na tú Tvoju planétu Utópia.