Hej, prorok lásky, prorok návratu čiernych do lona Afriky. Čo by si povedal dnes na svojho čierneho brata rozsievajúceho múdre reči o potrebe vojny pri udeľovaní Nobelovej ceny mieru? Ozaj, môže sa v nebi huliť, hrať futbal a súložiť?

Milý Bob, budem Ti tykať, pretože medzi priateľmi sa dáva srdce na dlani, aj keď viem, že si sa vedel rozčúliť a že si nepripúšťal iné, než svoje názory. Premýšľam, prečo si bol taký – prepáč za slovo – sprostý, že si si nenechal ošetriť bielymi plášťami svoje zranenie palca. Dnes si mohol mať 65 rokov a vlastniť celú Jamajku. Dnes si mohol vďaka svojej aure možno zjednotiť všetky tie Somálska a Eritreie, dnes si mohol byť Ty, nositeľ prsteňa Jeho Veličenstva Haile Selassieho tým pastierom čiernych ovečiek Afriky, ktoré sa zmätene potácajú od jednej kmeňovej vojny k druhej a neváhajú dávať dvanásťročným deckám do rúk výrobok bieleho pána Kalašnikova, aby mohli strieľať do svojich o pätnásť rokov starších rodičov. Alebo aspoň by si v tých potkaní pretekoch mohol byť potkaniarom, ktorý by vedel vytiahnuť potkanov zo slumov Kingstonu. Vravíš, že múdra bielych plášťov Ti nedovoľovalo počúvať Tvoje vyznanie? Vidíš, a vyznanie Ti dovoľovalo rozsievať semeno do žien, kade si chodil a dnes sa Tvojich priznaných 11 detí a ľavobočkov (koľko ich máš nepriznaných?) má celkom v perinke, pretože byť pohodový rebel s džointom v puse je skvelý obchodný artikel, kvôli ktorému Ti aj Rita rátajúc doláre odpúšťa, že si svoju lásku nenechával len jej. Nakoniec, bol si Bob Marley, mohol si všetko.

S trávou v kútiku spievať si o láske, strieľať na šerifov, ja viem, ja viem, v sebaobrane. Každý výstrel, aj ten, ktorý mieril na Teba, je len zatúlanou strelou, ktorá patrí myšlienke a nie človeku. Ale skús zastreliť myšlienku, skús vymazať symbol. Ale aj tak Ti Tvoj podivný čierny rasizmus voči bielej vede nemusel zaslepiť oči, Tebe, polovičnému belochovi. Nemusel si nechať sa premôcť chorobou. Aj keby si nebol vládcom a kráľom mystického etiópskeho trónu, aj keby si nezjednotil Afriku. Mohol si riadiť svoju komunitu v Island House na Hope Road 56 v Kingstone, kde si vládol v druhej polovici sedemdesiatych rokov mocou nefalšovaného dona, ktorý má pod palcom v meste prakticky všetko od distribúcie trávy cez to, čo sa bude hrať v jamajských rádiách, až po to, kde si na smrť znepriatelení politici verejne podajú ruky. Teba sa chodili pýtať a v Tvojom mene používali guerili Tvojich mužov basebalové palice, ak išlo o obchod a o to, koho piesne sa budú hrať. Mohol si spievať svoje ľahkovážne posolstvá jednej lásky a šťastnej cesty z trenchtownského geta do sveta, keď chceš a urobíš to v menej Jaha. A brať za to svoje tantiémy, vďaka ktorým si jeden čas bol najlepším jamajským obchodným artiklom hneď vedľa rumu z cukrovej trstiny. Vedel si však premieňať materiálne bohatstvo, ty, chlapec z malej rybárskej viesky, na šťastie jednej veľkej rodiny svojich rastafariánskych bratov a sestier. Stačilo Ti tak málo, prekročiť svoje jamajstvo, aby si tu dnes bol. Možno by si sa čudoval stojac nad hviezdou na chodníku slávy v Hollywoode, ako si sa tam vlastne ocitol, Ty, nepraktický umelecký bohém zamilovaný do hudby, náboženský mystik pletúci svoje jamajské bláznovstvá do popkultúry.

Ale rebeli umierajú mladí, nechávajúc v zrkadlách svietiť svoju auru. Aj keď niekedy sú tie zrkadlá komicky pokrivené. Milý Bob, niekedy sa zabávam na tom, čo dokáže hudba. Predstav si, že by kapela chlapcov z Hitlerjungend, napríklad so spevákom Ratzingerom, spievala pesničku Auschwitz a mladý chasidi by od radosti kývali hlavami s pajkalesmi do rytmu. Pomýlený obraz? Tvoji pohrobkovia spievajú nie o láskavom návrate čiernych do Afriky, aby unikli spod útlaku bielych katanov, ale vyzývajú na jednotný boj ľudí geta za zvrhnutie celej tej globalistickej bielej hydry a pod pódiom na ich hudbu tancujú veselí mladí multikultúrni bohatí belosi. Veselí tancujúci nevidia a nepočujú, že iní berú tieto výzvy na boj proti nespravodlivosti, ako ju vidia oni, narodení s nesprávnou farbou na nesprávnom mieste, smrteľne vážne. V hašišových očiach zabávajúcich sa nie je strach, ale úsmev blaženosti, ktorý im nedovoľuje chápať, že dvanásťroční čierni chlapci s kalašnikovom a čierny nositeľ Nobelovej ceny mieru hovoriaci o potrebe spravodlivej vojny sú spojitými nádobami. A kopec z tých čiernych poslov budúcnosti nosí tričko s Tvojou tvárou na hrudi, milý Bob.

Dúfam, že sedíš po boku samotného Jaha na hore Zion a spolu si spievate Jammin´ a je Ti dobre.

Tvoj Martin Kasarda

Súvisiace články:

• Vaša Virtualita, Jean Baudrillard!
• List Josephovi Beuysovi