Aj po siedmych desaťročiach od Vašej smrti, pán profesor, sa stretávame s psychopatológiou každý deň. Naše vedomie sa nezmenilo: pozerajúc na 14. marec v kalendári vidím, že kolektívne vytesňujeme, čo nechceme vedieť a projektujeme svoje superego krajšie, než je. Ale dokážeme neúmyselnými prerieknutiami či úmyselnými anonymnými výkrikmi odhaľovať naše zakomplexované nevedomie.

Stihli ste umrieť, pán profesor, pár mesiacov predtým, ako sa na obrazovke počítača ľudstva  už niekoľko rokov blikajúce chybové hlásenie premenilo na kolaps. Nekorektne spustené programy kolektívneho vedomia nakoniec viedli k reštartu celého systému usporiadania krajín, národov, spoločenstiev. Úzkosti a oidipovské komplexy syna gruzínskeho obuvníckeho alkoholika Džugašviliho a jeho fanaticky veriacej manželky či colníckeho synčeka Adolfa, ktorého splodil jeho otec so svojou neterou, sa premenili na fyziologický proces dosť nerituálnej, zato veľmi bolestivej obriezky holokaustu a gulagov. Superego vodcu, pred ktorým Vás Váš inštinkt života v roku 1938 z Viedne vyhnal, aby Vás nakoniec ani nie o pol roka aj tak dobehla zubatá na britských ostrovoch, sa premenilo na psychopatologický horúčkovitý sen plný chcenej poslušnosti, ale aj ventilovaných zábran. Nedožili ste sa toho, ako zakomplexované masy našli v libide vojenských vodcov ospravedlnenie pre svoje pudy. Nevideli ste, ako sa to najnižšie, najtupejšie, najzvierackejšie v nás ventilovalo v kolektívnej poslušnosti, v našej ľudskej túžbe ubližovať, ponižovať, ovládať a ospravedlňovať to dobou, superegom a oddanosťou. Psychopatom.

Určite by ste mali, pán profesor Freud, obrovský zážitok z toho, ako rýchlo sa počítač ľudstva reštartoval a ako rýchlo sa presunuli výčiny nás, ľudí, do tabuizovaných oblastí mozgu a kolektívnej pamäte, či skôr kolektívneho zabudnutia. Keby ste boli dnes u nás, len pár desiatok kilometrov od svojej milovanej Videne, žili by ste v krajine, v ktorej akoby klérofašistická minulosť a šesť rokov potupnej vazalskej existencie na náprsenke najzverskejšieho z vodcov nejestvovali. Arizácie a deportácie Vašich príbuzných – vy ste sa plynu v Auschwitzi vyhli, lebo ste stihli umrieť – neustále z nášho vedomia vytesňujeme, ani nehľadajúc ospravedlnenia a výhovorky našich národných väčších než malých omylov. Nezabiješ, keď Žida môžeš? Jednoducho: pre kolektívne vedomie tohto nášho národa je fašizmus slovenského štátu – našich vlastných prarodičov, z ktorých sa mnohí narodili, keď ste ešte žili, pán profesor – len úsmevná predohra k víkendovej vojničke slovensky národného povstania.

Dokázali sme ostrakizovať našu škaredú minulosť, zabudnúť na vinu, vytlačiť ju do nevedomia, kde sa správa presne tak, ako u Vašich hysterikov, o ktorých ste písali vo svojich poviedkach, teda mlčí, keď ju nikto nespomína, ale vedie k hysterickým výbuchom, keď do nej pichneme. A liečba?

Vlastne som Vám chcel písať z úplne iných dôvodov. Milý pán profesor, vraj ste skonštatovali, že život nie je ľahký. Naše egá sa nachádzajú stále v súkolesí mlynských kameňov, kde je na jednej strane spoločenské superego, mystifikujúce o samom sebe, na druhej strane biologické id. Trenie týchto dvoch kameňov spôsobuje prirodzene, že sa človek cíti až existenciálne ohrozený, kolabujúci, plný realistických, morálnych i neurotických úzkostí. Dnes by ste sa určite riadne zabávali sledujúc vznik supersiete, ktorá tak nádherne metaforicky kopíruje mozgové spojenia človeka. So všetkými vrcholmi i pádmi človečích slabostí, s chorobami, nočnými morami i frustráciami, s víťazstvami ducha, bludnými cestami, obsesiami a túžbami. Bol by som zvedavý, ako by ste interpretovali internet, Vy, ktorý ste prešli od hardvéru neurológie k softvéru psychiatrie. Mali by ste pred sebou úžasnú mentálnu mapu ľudstva, v ktorej sa na virtuálnu realitu premieňajú všetky mysliteľné úchylky. Isto by Vás fascinovala anonymita, s ktorou sa ľudské komplexy snažia anonymne ventilovať svoje úzkosti. Agresívna prostota prezrádza tajomstvo vnútorných slabostí a anonymná identita sa premieňa na vyprázdňovanie sa nevedomia. Psychopatológia každodennosti už nehľadá svoje únikové cesty v zajakaváni sa, červenaní či v stude. Strata vlastnej cenzúry je stratou osobného kontaktu. Vy ste sa s ňou stretávali sediac nad pacientami v psychoanalytickej pohovke. Dnes občas vybuchne do bľabotu a besu internetových diskusií, v ktorých akoby ste boli v okamihu namontovaný v hlavách blúdiaceho zmäteného nevedomia, ktoré presúva a zhusťuje svoje obsahy: Možno by ste sa však potešili, že dnes sa anonymita diskusií stáva vlastne liečebným postupom, v ktorom sa deje akási amatérska autopsychohygiena. Dúfajme, že diskutérom pomáha.

PS: Pán profesor, všimli ste si, že som v liste Vám, rabínskemu vnukovi Sigismundovi Šlomo Freudovi z moravského Příboru, až doteraz nepoužil slová sex a erotika?

Šalom alejchem, pán profesor, mier s Vami

Martin Kasarda