Aj sa Vám bojím písať, lebo Vám stačí, aby ste povedali, že toto nie je list, aj keď to je list,

, pravda, v tej istej pozícii, ako vaša fajka, ktorá nie je fajka, hoci vidíme, že ste nakreslili fajku, vidíme aj váš nápis, že toto nie je fajka, lebo naozaj to nie je fajka, ale obrázok fajky, takže ak poviete o tomto liste, že toto nie je list, tak máte pravdu, lebo to nie je list, aj keď Vám ho píšem a Vy ho nikdy nebudete čítať, čiže nenaplníte ako adresát fakt jestvovania tohto listu, hoci je jestvujúci, čiže to vlastne je list, o ktorom môžeme povedať aj to, že je to len súčasť mojej predstavy o liste, ktorý nikam neodíde a nenaplní svoju imanentnú listovosť, ale čo potom, povedzte, čo potom to je, ak nie list, i keď nepochybne, pán Magritte, je to list určený Vám, aj keď vedome viem, že ho nebudete čítať, keďže ste už vyše štyridsať rokov mŕtvy, čo ma mrzí, takže písať mŕtvemu je absurdné, ale aspoň mi nemusíte odpovedať, písať nejaké klikiháky či ťukať do klávesnice, aby ste zodpovedali na vyslovené otázky, či vysvetlili paradoxy, ktoré sa nedajú vysvetliť, lebo, priznajme si, na paradoxoch je najzábavnejšie, že sa vysvetliť nedajú, že sa stali, že sa prosto prihodili, že sú karambólom, haváriou poriadku tohto sveta, čím som chcel, pán Magritte, len povedať, že list, ktorý Vám píšem, naozaj nie je list, aj keď ho píšem ako list, lebo nielen že ho nedostanete, súc mŕtvym, ale zároveň Vám ho aj neodošlem, lebo nemám kam, aj keď na druhej strane, pán Magritte, je to list s otázkami, na ktoré mi vlastne odpovedáte aj bez toho, že by ste napísali čo i len čiarku, čo je paradox listov pre mŕtvych, pretože mŕtve vo Vašom prípade, ale aj v prípade ďalších a ďalších, ktorým som písal, je len telo, úbohá schránka, ktorá sa niekde rozložila, zbavila vody, na prach obrátila, kým živá zostala ich myšlienka, ich, ako hovorí Dawkins, mém, uhol pohľadu, dielo, ktoré zrkadlí, kladie prekážky, pýta sa, núti myslieť, provokuje, tak, ako žijú a provokujú vaše obrazy a optické hry s cieľom zamýšľať sa nad realitou, ak nejaká existuje, ak to nie je presne taká realita, ako na Vašich obrazoch, ako keď sa pozerá Vaša postava do zrkadla, aby sa videla odzadu, hoci je to nemožné, nemôže sa zdvojiť, iba v hre na vypovedanie čohosi, čo sa vypovedať nedá, a o čom by sme podľa toho rakúskeho logika Wittgensteina, mali mlčať, hoci vôbec nemusíme, prečo by sme pomlčali, ak je to mlčanie bezvýznamu, lebo môže byť aj mlčanie s významom, ale paradox optickej hry nie je bez významu, aj keď sa o ňom nedá z hľadiska logiky hovoriť, tak, ako sa nedá hovoriť o realite vášho slnečného dňa, ktorý má zároveň dole noc s lampou, alebo sa nedá hovoriť o Vašich konestromoch, jablkách namiesto tváre, optických ilúziách rámov obrazov a obrazov v obrazoch obrazov, ktoré dookola hovoria o tom, čo je skutočné a čo len prelud, aj keď práve prelud nie je správne slovo, ani ilúzia, pretože Vaše obrazy sa držia presnej prísnej logiky toho, čo vidíme a toho, čo by sme videli, keby sme si predstavili, že za zatvoreným oknom je niečo iné, než vidíme cez sklo, čo môže byť ako pravda, ktorú ste kopli do holene, vytvoriac na prvý pohľad vtipnôstky, ale v skutočnosti akoby ste strhli plachty z tvárí ľudí, tých, ktorých ste nechali s obalenými hlavami sa bozkávať, ach, prepáčte, viem, že Vaši psychoanalytickí vykladači tvrdia, že ste videli svoju matku po tom, čo spáchala samovraždu, keď ste mali trinásť či štrnásť rokov a skočila do vody, bol to jej niekoľký pokus, ak tvrdia pravdu životopisci, a keď ste ju videli, mala šaty pretiahnuté cez hlavu, zabalené, ako postavy na Vašich obrazoch z ranného obdobia tvorby, surrealistické ľudské bábky upozorňujúce na našu hrôzostrašnú anonymitu, smrtnosť, ktorá je definitívna, alebo možno aj nie, pretože síce, o tom som Vám už písal, studnica obyčajného, telesného zmizne, prežije však tvorivosť, nápad, schopnosť vo Vašom prípade položiť otázky, ako ste napríklad kládli Vy, či sa dá tento náš svet prekvapiť a pristihnúť, dá sa prísť na to, čo robí svet, keď sa na neho nepozeráme, či sa dá oklamať, zviesť na inú cestu, teraz nemyslím na ľudí, veď, nakoniec, robili ste aj v reklame, ba dokonca ste vraj boli tesne po druhej vojne falšovateľom peňazí a vyrábali ste falošné obrazy s podpisom Picassa, Braqua či Chirica, aby ste sa pretĺkli vo Vašom vojnou zničenom Belgicku, mimochodom, doteraz sa srdce európskej superríše trasie a každú chvíľu rozpadá, ako paradox toho, že sa tvári zároveň ako centrum veľkej zjednotenej skupiny národov a zároveň to vo vlastnom hrnci preteká, buble, možno až príliš vášnivo a nezrozumiteľne, či iracionálne alebo alogicky, presne, ako mimo logiky sa pohybujú aj Vaše obrazy, v ktorých vlastne niet nejakej vášne, vzdoru, extázy, len obyčajná, chladná realita, nemožná, ale frustrujúco možná, ako pri tom pánovi na obraze s názvom Pokus o nemožné, na ktorom si maliar v obleku s paletou v ruke maľuje nahú modelku, stačí domaľovať ruku a bude stáť oproti nemu, pritom ju nemaľuje na plátno, ale akoby svoju skutočnú partnerku, akoby si ju projektoval, akoby stvoril sochu, do ktorej sa zamiloval, čo je, pravda, mýtický obraz Pygmalióna, cyperského kráľa a sochára, ktorý sa zamiloval do svojej sochy, tak, ako sa Váš maliar rozhodol namaľovať si skutočnú ženu, hoci asi každý z nás sníva o nejakom tom modelovom partnerovi a projektuje si do tých, čo pozná, svoje sny a túžby, pripisuje im vlastnosti, ktoré by chcel, aby mali, vkladá do nich viac, svoje očakávania, svoje predstavy o tom, ako by mali vyzerať, pôsobiť, jestvovať, nerešpektujúc realitu, ktorá možno nie je ani taká priamočiara, ako ju vnímame, pretože nikde nie je napísané, že to, čo sa nám skladá v hlave, je naozaj také, aké je, ako s tou Vašou fajkou, ktorá nie je fajka, tak možno aj s realitou je to tak, že Vy ste ju videli lepšie, že naozaj keď otvoríme skutočné okno, nebude tam obloha, ako ju vidíme na skle, ale len tma, za ktorou už nič nie je, alebo je niečo úplne iné, nečakané, čo nevidíme, súc zaslepení ilúziou niečoho, čo chceme vidieť, až sa bojíme o tom písať a hovoriť, lebo je to čierne.