Pokúsili ste sa presvedčiť nás, že fakty sú zajatcami ich medializácie. Pokúšali ste sa presvedčiť nás, že posthistória je už len obscénna karikatúra ruín ľudstva. Koniec sveta už, podľa Vás, bol. Len sme si to nevšimli, alebo pomýlili s nejakým tým americkým filmom..

Bytie prestalo existovať. Vzdali sme sa telesnosti a sme schopní pretvárať chemicky i mechanicky naše telá, behať rýchlejšie s protézami, zažívať rozkoš s umelými penismi, prevteľovať sa do virtualít Siete a prežívať tam svoje ďalšie alternatívne životy. To, čo vidíme na fotografiách už dávno nezodpovedá tomu, čo videl fotograf. Inscenovaná je realita televízneho spravodajstva, manipulované sú texty objavujúce sa v novinách, temná stránka internetu nevyjadruje slobodu myslenia, ale možnosť upravovať medializované texty proti toku času, meniť históriu a jej dokumenty.

Neprináša to katastrofu konca, ako ste predpovedali, pán Baudrillard. Nie je to obscénna diagnóza konca sveta, v ktorom už nevidíte možnosti pre ďalšie tajomstvá. Vaša vízia ľudstva uväzneného v simulakre masmediality, vo svete, v ktorom veríme umele vytvoreným virtuálnym realitám a nie skutočnosti – tá vlastne podľa Vás už ani nejestvuje – Vás napĺňa hrôzou a apokalyptickou víziou. Podľa všetkého však namiesto na koniec sveta tu máme veľký virtuálny žúr, v ktorom je slobodnejšie, ako v realite. Do happeningu virtuality vťahujeme stále viac ľudského. Toho ľudského, ktoré Vy považujete za dôležitejšie, než Vaše neomarxistické predstavy, ktoré ste zavrhli po frnacúzsky revolučnom roku 1968, keď ste medzi jedením bagiet a pitím vína hádzali tehlami po de Gaullovom sne usporiadaného malomeštiackeho sveta. Toho ľudského, ktoré charakterizuje nadbytočnosť energie ústiacej do márnomyseľnej fantázie, opojenie symbolickými hodnotami uväznenými v mytologických či náboženských rituáloch, okázalosť potreby vlastniť symbolické hodnoty značkového tovaru tak desivo valcujúcej význam užitočnosti. Voláte po alternatívnej hodnote autentického bytia, pomenúvajúc našu medializovanú existenciu ako čosi, čo nás vyprázdňuje, čo naplňuje najhoršie predstavy a nočné mory Platónovho jaskynného sna, v ktorom sa tiene oslobodili a na svoju existenciu nepotrebujú pozorovateľov, pretože sa naučili pozorovať samých seba.

Hrozíte sa, že simulakrum virtuálneho vcucne do svojich hlbín naše skutočné bytie, akoby to bola nejaká katastrofa. Správate sa pritom presne tak, ako vaša roľnícka a úradnícka francúzska rodina, s ktorou ste sa rozkmotrili, lebo ste chcel byť za každú cenu vzdelaným, radikálnym filozofom. A pritom ste sa pri svojej revolučnej postmodernej irónii správali ako konzervatívec bojaci sa nového. Akoby ste kopírovali svoj vlastný príbeh, svoje vlastné dedinské strachy predkov pred neznámym. Vaši rodičia vás nepripravili na skutočnú hydru intelektualizmu a zavreli Vás v konzervativizme strachu pre novým, v kataklizmatizácii prichádzajúceho, v ochrane hodnôt statitky pred dynamickou zmenou.

Karnevalizácia, ktorú Vy vnímate ako desivosť simulovaného, hravého, virtuálneho sveta, sa pritom dá považovať za víťazstvo ľudského nad utópiami moci a modernitou politickej ekonómie. Čo iné môžu byť virtuálne firmy, ktoré vstúpili do reality ekonomík, než detská hra monopoly, ktorá prevalcovala Marxov kapitál? Čo iné je politika figúrok obchodných spoločností zvaných politické strany, než Človeče, nehnevaj sa, keď červené, zelené, modré či žlté figúrky niekto náhodne poťahuje? A čo iné sú voľby, ako výber najpopulárnejšej značky s najlepším marketingom? Sme za koncom politickej ekonómie, prežili sme koniec dejín, stávame sa súčasťou fiesty virtuálneho, v ktorej sa učni z leteckých simulátorov občas prebúrajú lietadlami do skutočných budov, aby sa stali zlými hrdinami simulovaného masmediálneho sveta a my to sledujeme ako napínavé divadlo, súc poučení, že vždy sa nájde symbolický hrdina, ktorý nás spasí.

Sme v ére simulácie a tá nás baví, pán Baudrillard. Sme súčasťou hry, v ktorej vieme, že práca nie je produktívna, ale je súčasťou spôsobu života a spôsobu otroctva a vieme aj, že mzdy nemajú žiadne racionálne vzťahy k tejto práci. Znaky a kódy sa množia a produkujú ďalšie znaky a kódy v stále bizarnejších špirálach a cykloch. Sme spoločnosťou organizovanou okolo simulácie a naše bytie sa pretvorilo do hrania úloh v spoločenských hrách. Pridávame sa do skupín fašistov či lesbičiek, milovníkov bieleho rumu či hokejových klubov, súložíme za virtuálne odmeny a ukazujeme svoju všednosť ako nádherný sen, ktorý prežívame. Sme v hyperrealite, v ktorej zábava, informácie a komunikačné technológie poskytujú zážitky intenzívnejšie a zapojenie ako banálne výjavy zo všedného života. A narkotizovaný extatickosťou médií netrpíme nostalgiou, takže koniec sveta, ktorý sa medzitým odohral, je nám vlastne ukradnutý. Aj tak bol ten koniec sveta simulovaný a niekto na ňom dobre zarobil.

Váš Martin Kasarda

Súvisiace články:

• List Josephovi Beuysovi