Slovensko sa stalo, podobne ako ďalšie krajiny východného bloku na konci studenej vojny, rajom pre obchod so zbraňami. Rozmach zbrojárskeho priemyslu od 70-tych do konca 80-tych rokov, kedy zbrojárska výroba tvorila podľa oficiálnych čísel cca. 40% HDP, využili i mnohé slovenské firmy pri svojom vzniku v prvej polovici 90-tych rokov.

Slabú tuzemskú legislatívu i nezaťaženie zahraničnými zmluvami a dohovormi podľa výročnej správy SIS z roku 2001 využívali vo veľkom pre svoje obchody aj mnohí obchodníci a priekupníci zo zahraničia, aby sa vyhli zodpovednosti za porušenie embarga Európskej únie či OSN. V roku 2001 pôsobilo na Slovensku približne 130 firiem, ktoré obchodovali so špeciálnou technikou, v tomto i predošlom roku mnohé firmy vyviezli okrem iného zbrane do Ugandy či Angoly, kde boli zaznamenané hrubé porušenia ľudských práv či dokonca do Libérie, na ktorú bolo v tom čase uvalené vojenské embargo. O medzinárodnú pozornosť sa vtedy postarala napríklad slovenská spoločnosť Hermes, ktorá na prelome tisícročí dodala vyradené lietadlá a veľký objem ďalšej vojenskej techniky do Angoly a jej zásielky pravidelne končili s problematickými povoleniami na hraniciach. Ďalšou spoločnosťou bola OSOS Vrútky, ktorá sa spomínala v megakauze Angolagate. V nej bol okrem ďalších 40tich osôb namočený i bývalý francúzsky minister vnútra a vtedajší vplyvný politik Charles Pasqua či syn bývalého francúzskeho prezidenta Francoisa Mitterranda, Jean-Christophe. Predstavitelia OSOS-u obvinenia samozrejme popreli.  

Slovensko začalo venovať pozornosť sprísneniu pravidiel obchodu so zbraňami najmä kvôli záujmu o vstup do Európskej únie a štruktúr NATO, kedy nastala aj zásadnejšia zmena a ich sprísnenie. To ale nič nemení na fakte, že legislatíva zostáva absolútne nedostatočná tak ako u nás, rovnako i vo väčšine štátov sveta. Existuje napríklad kódex Európskej únie o exporte zbraní z roku 1998, ktorý hovorí o zákaze obchodovania zo zbraňami s krajinami nachádzajúcimi sa v občianskej vojne alebo s krajinami porušujúcimi medzinárodné právo či ľudské práva. Pri odhalení, že Slovensko spolu s ďalšími členmi EÚ a NATO po roku 2006 vyvážalo vojenský materiál do občianskou vojnou zmietanej Srí Lanky v protichode s týmto kódexom, bol výsledok prešetrujúcej komisie negatívny. Dokument bol totiž prijatý ako vzájomná dohoda členských krajín a „záleží teda na jednotlivých štátoch, ako k tomuto kódexu pristupujú“, odkázala vtedy hovorkyňa komisárky pre vonkajšie vzťahy Christiane Hohmannová. Tento ako i mnohé ďalšie kódexy sa teda ukázali ako absolútne zbytočné a nefunkčné. Mnohé medzinárodné organizácie už niekoľko rokov volajú po silnej zmluve, ktorá by sa otázkou výroby a obchodovania so zbraňami zaoberala ostrejším spôsobom. Doteraz však stále k podpísaniu takéhoto dokumentu na globálnej úrovni nedošlo a nedá sa predpokladať ani to, že by podpísanie takejto zmluvy bez ďalších výraznejších represií a zásadných krokov zabránilo podobnému prístupu jednotlivých štátov, no najmä narastajúcemu čiernemu obchodu. Za krok vpred sa dá jednoznačne označiť takzvaný Dohovor o kazetovej munícií, ktorý zakazuje použitie, výrobu či skladovanie tohto typu bomby pre jej extrémnu nehumánnosť a vysokú mieru ohrozenia civilistov. Jedná sa o kontajnerovú muníciu, ktorá sa ešte vo vzduchu roztriešti a pri dopade tak zasiahne oveľa väčšiu plochu. Malé nevybuchnuté bomby či poveternostné podmienky, ktoré ich odvejú mimo plánovaného miesta dopadu tak spôsobovali zmrzačenia detí a úmrtia veľkého počtu civilného obyvateľstva. Dohovor už podpísali desiatky štátov, no naša krajina medzi nimi nie je. Na Slovensku vyrába tento typ munície, konkrétne kontajnerovú strelu Agát, dubnický ZVS Holding. Je ňou vyzbrojená veľká časť našej armády a veľké počty tejto munície ležia i v slovenských skladoch. Ministri zahraničných vecí sa už roky nechávajú počuť, že k podpísaniu dohovoru naša krajina zatiaľ nepristúpi kvôli ekonomickému aspektu.  

„Predávam pravičiarom, ľavičiarom, aj pacifistom... Tí ale veľmi často nenakupujú.“ znie pamätná veta Yuriho Orlova z filmu Lord of War a rovnako by sa dala označiť aj politika exportu zbraní zo Slovenska. Fungujúci zbrojárenský priemysel zameraný na výrobu a vývoj tvoria bývalé štátne podniky pretransformované na akciové spoločnosti ako napríklad DMD group. Na Slovensku sa však darí profitovať najmä súkromným spoločnostiam, ktoré vedú ostré boje pri každej štátnej zákazke (naposledy megakauza MOKYS, kde dokonca firmy Delta Defence a Delta B doručili svoje ponuky v navzájom vymenených obálkach). DMD celé roky prijímala nemalé dotácie od Fondu národného majetku, aby svoju výrobnú a vývojovú činnosť zachránila. Štát ani v jednej z jestvujúcich spoločností však väčšinový podiel nemá a bývalé štátne podniky, v ktorých je akcionárom dlhé roky tápu v mínusových číslach. Keďže vyspelé štáty (rozumej takmer žiadne) o starý ani nový slovenský vojenský materiál záujem nemá, export sa orientuje najmä na menej rozvinuté štáty Afriky či krajiny blízkeho a stredného východu, kedy v snahe akéhokoľvek profitu ignoruje morálne aspekty a najmä tamojšiu politickú situáciu či porušovanie ľudských práv. Tieto štáty sú taktiež príznačné vysokou mierou korupcie čo treba brať do úvahy pri netransparentnom obchodovaní so zbraňami dvojnásobne. Pripomeniem napríklad výjav ako vystrihnutý z už spomenutého filmu Lord of War, kedy si dal sprostredkovateľ obchodnej transakcie pri prevoze slovenských vyradených vojenských lietadiel do Angoly, previezť spolu s touto technikou i luxusný nábytok či vzorky vzácnej keramiky. Celý tento náklad bol najskôr stopnutý slovenskou colnou políciou pre nezrovnalosti a problémy s povolením, o pár dní však už bolo ako zázrakom všetko v poriadku a jednalo sa vraj len o omyl..  

Slovenské firmy tak vyviezli v rokoch 2004-2006 krátke konvenčné zbrane do Guatemaly, kde je každý rok týmto typom zbrane zavraždených až 8000 ľudí, 90% z pištolí a revolverov je podľa oficiálnych správ ľudsko-právnych organizácií v ilegálnej držbe. Medzi rokmi 2008-2009 predalo Slovensko na Srí Lanku 10.000 vojenských rakiet GRAD 122 v prepočte za 12,7 milióna eur aj napriek tomu, že ešte predtým unikli informácie o porušovaní ľudských práv v tejto občianskou vojnou zmietanej krajine, ktorej vláda roky bojovala s Tamilskými tigrami. Na Srí Lanke zomrelo aj „vďaka“ slovenským zbraniam niekoľko tisíc civilistov. Hovorca diplomacie Ján Škoda vtedy uviedol: „My sme povolili obchod s muníciou, my sme nepovolili použitie munície.“ Vyplýva z toho i to, že ministerstvu zahraničných vecí by mal zrejme niekto do budúcna ešte pred uzatvorením obchodu vysvetliť, že oni si taktiež nepýtajú povolenie predajcu toaletného papiera predtým než ho použijú po veľkej potrebe. V roku 2011 putoval zo Slovenska vojenský materiál do Sudánu, ktorý je na pokraji vojenského konfliktu s južným Sudánom a z rôznych strán opäť doliehali správy o možnom porušení ľudských práv a medzinárodného práva (išlo o zbrane v kategórie bomby, torpéda, rakety, riadené strely, iné výbušné zariadenia a nálože) v hodnote 116-tisíc eur. I keď obchod bol formálne v poriadku a neporušoval medzinárodné dohovory, naša krajina opäť uprednostnila profit pred ľudskými právami a možným ohrozením životov civilistov.  

Najčastejším argumentom ľudí v diskusiách, z ktorých žiaľ mnohí s takýmito obchodmi zo Slovenska sympatizujú je to, že ak by sme zbrane nepredali my, predali by ich iní. Je tomu skutočne tak, ale rovnako by si mohol argumentovať aj pedofil, že ak by prestal natáčať detskú pornografiu, urobili by to iní nemorálni zvrhlíci. Ale ja sa pýtam, nemôžme byť aspoň jeden jediný krát MY tým pozitívnym príkladom? Ako som spomínal naša krajina sa aj kvôli prehustenému trhu chytá akejkoľvek zákazky zo štátov poznačených vojnovými konfliktami. Viem pochopiť, že nie každý je presvedčený pacifista, takisto viem pochopiť, že nie každý rieši aspekt nemorálnosti, ale to tu teraz naozaj chcete obhajovať profit na úkor nevinných ľudských životov? Profit, ktorý ide hlavne do vreciek súkromných firiem, keďže ako už opäť bolo raz spomenuté, štát vlastní vo väčšine podnikov menšinový podiel akcií a dá sa len predpokladať, že i tieto malé tržby preň sú okresávané v bytoch podobných tomu na Vazovovej. Chcete obhajovať profit súkromných zbrojárov, ktorí dostávajú peniaze z FNM pre udržanie výroby, teda aj Vaše peniaze? Zbrojárov, z ktorých sú viacerí mecenášmi gorilých politických strán a je teda pravdepodobné i to, že ovplyvňujú ich rozhodnutia? V štáte kde sa tunelujú miliardy na verejných zákazkách, rozdeľujú provízie medzi politikmi a finančníkmi tu chce niekto obhajovať biznis, ktorý pre našu štátnu pokladnicu znamená drobné omrvinky, a to aj napriek tomu, že tieto drobné majú cenu smrti pre tisíce ľudí? Ja teda rozhodne nie.