JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

CETA – Pyrrhovo víťazstvo

Európska komisia nakoniec pretlačila dohodu CETA napriek veľkým výhradám viacerých vlád a napriek silným sociálnym protestom. O sile ...

[Joachim Becker]

Propaganda sú tí druhí

V roku 1953 vypukli v bývalom východnom Nemecku nepokoje. Bertolt Brecht ako reakciu napísal báseň Riešenie. Vedenie krajiny lamentovalo, ...

[Richard Filčák]

Odporovať Číne je strategický záujem Slovenska

Čína nie je a ani tak skoro (ak vôbec) nebude najväčšia ekonomika sveta, Európska Únia je. Kto to nevie nerozumie ekonómii ani politike. ...

[Peter Weisenbacher]

Kde Berlusconi tlieska, tam Voltaire plače alebo česko-slovenská mediálna katastrofa

Kríza žánru | Blog Ľudské práva | Zolo Mikeš | 30.12.2014

_ma_small

Ak by som si mal vybrať udalosť uplynulých dvoch-troch rokov, ktorá najvýraznejšie deformovala slovenskú i českú spoločnosť najviac, je ňou ovládnutie médií politikmi a finančnými skupinami. Ide doslova o pohreb jednej ilúzie, ilúzie slobody prejavu ako výdobytku nežnej revolúcie temer presne v čase jej 25-eho výročia. Ilúzie, že zrušením vedúcej úlohy strany a jej vplyvu na médiá automaticky zabezpečíme existenciu médií slobodných a pluralitných. Opak je pravdou- situácia začína byť v istom smere horšia ako pred rokom 1989.

Keď sa zamyslíme nad definíciou plurality médií a jej pravým opakom, tak môžeme konštatovať, že koncentrácia vlastníctva médií s veľkým dosahom v rukách malého počtu vlastníkov je presne onou antidefiníciou plurality médií, o ktorej hovoríme. Ako dejinný príklad v našich zemepisných šírkach, kedy absencia plurality médií viedla k potlačovaniu slobody prejavu a slova sa uvádza obdobie socializmu, to jest obdobie vlády jednej strany, ktorá v konečnom dôsledku uplatňovala kontrolu nad obsahom všetkých mienkotvorných médií. Súčasná situácia na Slovensku a Českej republike sa však začína podobať tomuto obdobiu.

Aby sme vedeli presne, o čom tu hovoríme- nákup najčítanejších českých denníkov Dnes a Lidové noviny predsedom strany ANO, ministrom financií a vicepremiérom Andrejom Babišom, ten istý vlastník v slovenských Hospodárskych novinách. No a samozrejme len nedávne ovládnutie 45-percentného podielu vo vydavateľstve denníka SME investičnou skupinou Penta. Blízky vzťah investičnej skupiny J&T k televízii JOJ, z Galkových nelegálnych odposluchov vyplývajúce pokusy o ovplyvňovanie denníka Pravda slovenským ministrom vnútra Kaliňákom. Len nedávno avizovaný a zatiaľ dementovaný nákup médií Ringier Axel Springer na Slovensku rovnako finančnou skupinou J&T.

Tento výpočet koncentrácie vplyvu politikov a finančných skupín v mediálnej oblasti možno ani nie je úplný, toto sú len najmarkantnejšie príklady, ktoré sú predpokladateľné alebo dokázateľné, sú to skutočnosti, ktoré sa títo vlastníci médií už ani nesnažia skrývať. Dá sa však predpokladať, že existujú aj ďalšie médiá, ktoré sú vlastnené finančnými skupinami, ale ich prepojenosť nie je možné dokázať. 

Dá sa diskutovať o tom, či je vôbec možné zvrátiť právny stav umožňujúci "skryť" skutočného vlastníka média a dostať sa do stavu, keď aspoň budeme vedieť, komu to-ktoré médium skutočne patrí. Zo žurnalistického hľadiska si však dovolím konštatovať, že vyššie spomínaný stav na mediálnej scéne je rovnako nebezpečný a možno ešte nebezpečnejší ako diktát komunistickej strany, cenzúra a otvorené obmedzovanie slobody slova v socializme, pred rokom 1989.

"Výhoda" jednej veľkej lži

Pozrime sa na to z pohľadu recipienta. Keď si otvoril noviny, začínal ich čítať tak, že ich doslovne obrátil a čítal od poslednej, športovej strany. Bolo mu totiž jasné, že to je jediné, čomu v tých novinách može stopercentne veriť. Ostatný obsah však zjednodušene povedané vlastne tiež stačilo obrátiť hore nohami- všetkým bolo jasné, že politické spravodajstvo neašpiruje podávať pravdivý a objektívny obraz skutočnosti, je iba masážou Komunistickej strany v snahe udržať si nelegitímne uchopenú moc. Čitatelia vedeli, že komunisti cenzurujú obsah novín a že v týchto novinách presadzujú svoje politické záujmy. Nesmelo sa síce o tom hovoriť, ale všetci o tom vedeli a všetci to predpokladali. Čitateľ si s týmto predpokladom kupoval noviny, preto ich čítal ich odzadu a veril iba športovej rubrike.

Křetinský a nákup médií ako bezpečnostné aktívum

Novinárska prax je dôkazom, že dnešní vlastníci novín majú podobnú motiváciu ako komunisti pred rokom 1989 a že ich chú vlastniť, aby presadzovali svoje politické a ekonomické záujmy. Tie ekonomické záujmy pritom nespočívajú vo vytváraní finančného zisku prostredníctvom vlastníctva novín, čo by bolo absolútne legitímne. Spolumajiteľ českej části Ringieru Dan Křetínsky odokryl skutočnú motiváciu nákupu médií, keď sa vyjadril, že vlastnictvo vydavatelstva považuje za "bezpečnostné aktivum". 

To sa dá vyložiť tak, že Křetinský priznal že mu vlastníctvom novín ide v podstate o to, aby mal istotu, že médiá, ktoré vlastní budú informovať tak, aby jeho iným ekonomickým aktivitám nespôsobili škodu.  Z Křetinského vyjadrení sa dá teda odvodiť, že finančné skupiny si kupujú média preto, aby tie v ich vlastníctve neodkrývali minimálne kauzy typu Gorila na svojich majiteľov. Takže sa dá predpokladať, že oligarchovia ako vlastníci médií budú ich obsah cenzurovať a nedovolia publikovať články poškodzujúce ich ekonomické záujmy. Ešte pravdepodobnejšia je autocenzúra, keď si novinár v mene udržania zamestnania ani len nedovolí napísať kritický článok o ekonomických ale i politických aktivitách vlastníkov média v ktorom pracuje. Nedá sa pritom vylúčiť že pri obrovskej koncentrácii mediálneho vlastníctva teda malom množstve vlastníkov médií vzniknú kartelové cenzúrne dohody a oligarchovia nebudú zverejňovať na seba kauzy typu Gorila aby nevyprovokovali hnev obyvateľstva, ktorý by mohol prerásť v snahy o zmenu systému ako pri kauze Gorila. 

Babiš: Kluci /z Lidových novin/ asi nevědí s kým mají tu čest

Existujú pritom aj menej kulantné vyjadrenia typu "bezpečnostné aktívum", ktoré odkrývajú skutočnú, v konečnom dôsledku politickú motiváciu nových "mediálnych podnikateľov". Napríklad v júni 2013, len deň po tom, ako Andrej Babiš kúpil okrem iného aj Lidové noviny, zavolal do redakcie a kritizoval, že v novinách nie je správa o tlačovej konferencii jeho politického subjektu ANO. Opakovanie naliehal, že chce vedieť na čí pokyn sa to stalo, prečo  článok nebol zaradený. Od redaktora, ktorý bol na tlačovke jeho subjektu, sa chcel v telefonáte dozvedieť, kto z vedenia redakcie je zodpovedný za absenciu článku o tlačovke jeho politickej strany. Nakoniec sa rozlúčil odkazom na vedenie redakcie LN slovami :  „Doufám, že kluci vědí, co dělají. Asi nevědí, s kým mají tu čest.“ Takže predpokladať, že vlastníctvo médií prostredníctvom oligarchov Babišovho typu bude viesť k cenzúre či autocenzúre nie je paranoidnou predstavou novinárov, ale hrozbou, ktorá má základ vo vyjadreniach a skutkoch týchto oligarchov.Iste, Babiš je v tomto ohľade slon v porceláne, ale to čo on urobil nešikovne a otvorene, robia ostatní politickí vlastníci novín skryto. 

Keď Penta umravňuje Hríba

Do tretice, ďalší príklad zvláštneho ponímania slobody tlače a narábania s informáciami oligarchami. Finančná skupina Penta napríklad časopis Týždeň ani nemusí vlastniť, aby sa pokúsila ovplyvniť názory vplyvného novinára Štefana Hríba, 

Keď 16. okt. 2014 moderoval reláciu pod Lampou a odvážil sa negatívne vyjadriť na adresu Penty, tá na Twitteri zverejnila, že  aj "Týždeň už roky spolufinancuje Penta a Jaroslav Haščák ". Na prvý pohľad by sa z pohľadu recipienta mohlo zdať, že sa vlastne dozvedel novú informáciu. Ide o to, že je to informácia neúplná a z novinárskeho hľadiska závažne neúplná. Tá úplná informácia znie, že Penta si od Týždňa kupuje 1000 ks výtlačkov a za 5 rokov tak prispela Týždňu na jeho chod necelými štyrmi percentami z jeho celkového obratu. Ide teda o manipulatívnu informáciu, ktorá má novinára "umravniť", ak si dovolí povedať niečo negatívne na adresu oligarchu. Stotožňujem sa s voľne interpretovaným názorom omediach.sk, podľa ktorého keď Penta cíti oprávnenie manipulatívne "klepnúť novinára po prstoch" zverejnením neúplnej informácie z titulu, že prispela redakcii necelými štyrmi percentami z obratu média, tak jej správanie v prípade priameho vlastníctva 45-ich percent akcií vo vydavateľstve denníka SME nebude o nič viac v súlade s novinárskymi zásadami o práve na objektívne informovanie.

Všetky tieto príklady dokazujú, že vlastníctvo médií politikmi respektíve oligarchami prepojenými priamo či nepriamo na politiku vedie k cenzúre, autocenzúre či manipulácii s informáciami a vraciame sa tak do stavu spred roku 1989.

Kto kŕmi strážneho psa demokracie alebo horšie ako za komunizmu

Problém je v tom, že kým pred rokom 1989 bol zjednodušene povedané vlastníkom novín jeden veľký spoločný klamár, dnes ich je niekoľko. Ako som už konštatoval, kedysi stačilo obrátiť noviny hore nohami, kedysi bolo každému čitateľovi jasné, o o čo komunistom ide. Dnes sa v tom čitateľ, ktorý denne zápasí o živobytie, vyznať nemôže. Sledovať o čo ide Babišovi, kde sa jeho záujmy bijú s Pentou a čo sleduje J&T priemerný čitateľ nemá šancu zvládnuť. Stav, ktorý panuje dnes je teda de facto nebezpečnejší lebo neprehľadnejší ako ten pred rokom 1989.

Aby bolo jasné, neprihováram sa za návrat totality či návrat k systému jediného vlastníka novín. Upozorňujem len na to, že v roku 1989 tu existovala spoločenská objednávka na slobodu slova a prejavu, na slobodu médií, aby sa z novinárov stali strážni psi demokracie. Tým, že sa medzi vlastníkov médií votreli buď úplne otvorene politici či aj skryto finančné skupiny sledujúce svoje politické záujmy, tým sa tento cieľ stáva však de facto nesplniteľný.  Domnievam sa totiž, že tým, že sa oligarchovia a politici stali vlastníkmi médií, budú sa v prenesenom slova zmysle snažiť strážneho psa skrotiť a ten sa stane závislý na potrave od tých, ktorých má strážiť. Na vyššie zmienených príkladoch nyslím dosť jasne vidieť, že voľný trh v tejto oblasti vedie k cenzúre, autocenzúre a obmedzovaniu slobody slova a prejavu.

Regulácia a dôveryhodný profesný orgán ako jediné riešenie marazmu

Som pritom presvedčený, že práve pomýlená teória o voľnej ruke trhu aj v tejto oblasti nás do tohto stavu nás priviedla do tejto zlej situácie a jedinú možnú nápravu vidíme v efektívnej regulácii zo strany štátu prostredníctvom vymáhateľných a vymáhaných zákonov. Regulácia mediálneho trhu je pritom bežná aj v iných tradičných demokraciách, kde je politická kultúra na značne vyššej úrovni ako u nás. Ako príklad sa dá uviesť Švédsko, ale aj Nemecko. Práve pre absenciu tej úrovne politickej kultúry, ktorá je nedieľnou súčasťou škandinávskych krajín či Nemecka, pre prerastanie moci oligarchov s politickým systémom odhalené spismi Gorila, ktoré sa priamo či nepriamo podieľali na snahách oligarchov vlastniť médiá, si však nemyslím, že riešením je priame prebratie švédskeho či nemeckého modelu aj na Slovensku. V týchto modeloch sa totiž počíta so škandinávskou nulovou toleranciou korupcie a nemeckou pedantnosťou pri vymáhaní zákonov, čo sú obe u nás veličiny neznáme.

Prihováram sa preto za priame zákonom vymedzené určenie toho, kto sa smie a kto nesmie stať majiteľom médií od istého nákladu repektíve dosahu, za udeľovanie obnoviteľných mediálnych licencií všetkým veľkým-aj printovým a elektronickým- médiám. Za veľmi doležité považujem, aby na prideľovanie a obnovovanie týchto licencií dohliadala na základe jasne vymedzených zákonov mediálna rada, ktorá by však nebola volená politickým parlamentným, ale novinárskym profesným orgánom. 

Don Quijoti kontra bunga-bunga párty

Na záver si dovolím citovať asi najznámejšieho obhajcu slobody slova a prejavu, Francoisea M.Voltaira : "Nesúhlasím s tým, čo hovoríš, ale do poslednej kvapky krvi budem brániť tvoje právo povedať to." Som presvedčený, že k tomu, aby bolo zachované právo vyjadrenia čo možno najširšieho množstva názorov je potrebné čo najvačšie množstvo médií s čo najvačším množstvom ich roznych vlastníkov. 

Bohužiaľ neverím, že by k niečomu takému v dohľadnom čase na Slovensku a v Čechách došlo. Súčasný stav finančným skupinám vyhovuje, ich prerastenie s politickou mocou je absolútne a teda niet dôvodu veriť, že by sa sami od seba dobrovoľne zbavovali tých výhod, ktoré sme im po roku 1989 dobrovoľne odovzdali. Ovládnutie médií politikmi a oligarchami, takzvaná berlusconizácia médií, ktorú sme v 90-ych rokoch minulého storočia pozorovali v Taliansku, dorazila definitívne i do Čiech a na Slovensko. 

Kým veľkú politickú bunga-bunga párty talianského premiéra ukončili súdy, u nás sa o nápravu súčasného stavu zatiaľ pokúšajú iba novinári, ktorí veria v ideál slobody tlače a píšu podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. K tomu, aby si to mohli dovoliť, musia byť dostatočne finančne zabezpečení a/alebo nenároční, poctiví a naivní, aby sa nenechali nikým a ničím kúpiť. Keďže by som rád skončil nie úplne nagatívne, radšej tu počet týchto donkichotov radšej odhadovať nebudem. 

PS: Aby som nemusel písať články oslavujúce plagiát, konštatujem, že v tomto článku boli použité citáty či údaje z nasledovných internetových stránok:

http://www.radiotv.cz/p_tisk/dalsi-bezpecnosti-aktivum-na-prodej-skupina-jt-projevila-zajem-o-slovensky-ringier/

http://www.lidovky.cz/nevedi-s-kym-maji-tu-cest-stezoval-si-babis-na-ln-pak-se-omluvil-pbx-/zpravy-domov.aspx?c=A130628_173145_ln_domov_rak

http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/333396-penta-hascak-financuje-aj-casopis-tyzden-uz-roky/

http://omediach.blog.sme.sk/c/367057/preco-hrib-nepozval-pentu.html

Text môžete podporiť hlasovaním vybrali.sme.sk/c/Kde-Berlusconi-tlieska-tam-Voltaire-place-alebo-ceskoslovenska-medialna-katastrofa/

Bookmark and Share

Súvisiace články:

Hodnotenie

8

Tento článok zatiaľ hodnotilo 112 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Blog pripravujeme v spolupráci s Inštitútom ľudských práv (IĽP) a jeho cieľom je prinášať témy a opomínané ľudsko-právne aspekty globálneho diania. Editorom blogu je riaditeľ IĽP Peter Weisenbacher. IĽP je nezisková, apolitická, členská a aktivistická organizácia.

Viac informácií o IĽP a možnostiach podporiť, alebo sa zapojiť do ochrany ľudských práv nájdete na stránke www.ludskeprava.sk a novinky facebook.com/ludskeprava

Kontakt: blog@ludskeprava.sk

Realizované s finančnou podporou Ministr. zahraničných vecí a európskych záležitostí SR v rámci dotačného programu Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd. Za obsah je výlučne zodpovedný Inštitút ľudských práv.

Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist