JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Simon Theur: TTIP, jeho víťazi a porazení

Únik dôverných dokumentov z rokovaní o Dohode o transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve (TTIP) v pondelok 25. apríla potvrdil ...

[Kriteko]

Milý Martin

Keď som si po Veľkej noci pozrel internet a zdrvený pochopil, že na dohodnuté stretko sa nebudeš môcť dostaviť, spomenul som si, ako som ...

[Tiburon]

Čo môžeme spraviť pre lepšiu Európu

DiEM25, hnutie za skutočnú demokraciu v EÚ, ktoré založil Yanis Varoufakis a signatármi sú i také osobnosti ako Noam Chomsky, Slavoj ...

[Alena Krempaská]

Nebezpečné nádeje

Kríza žánru | Blog Ľudské práva | Veronika Labudíková | 23.04.2014

_ma_small

„Anne?“ zachripel spod trosiek malý Muhámadí. Pokúsil sa pohnúť rúčkou, ale skotúľali sa naňho iba ďalšie malé kamienky. Pokúšal sa nájsť svoju matku ukrytú niekde pod troskami ich domu. Malými hnedými očkami pozeral všade naokolo, ale nič nevidel. Všade sa lenivo prevaľovali iba kúdole dusivého prachu, ktorý mu napĺňal pľúca. Celý sa triasol a na ručičke cítil teplú krv. Nikde nebolo ani kúska svetla, slnko akoby sa schovalo a malému Muhámadíovi nebolo dovolené hriať sa viac v jeho teplých lúčoch.

„Anne...“ zašepkal „...je mi zima.“ Vrúčke ešte stále zvieral malý papierik s farebnými postavičkami, ktoré so svojimi kamarátmi nakreslili pre mamičky. Kde sú asi teraz? Pokúsil sa otočiť hlavičku smerom k svojej detskej izbe, ale zabránila mu v tom bolesť, ktorá mu do nej vystrelila, len čo sa ňou pokúsil pohnúť. Chcel znova vidieť svoju sestričku a bračeka, ale aj svojich kamarátov, ktorý sa s ním dnes prišli zahrať. Dnes mal svoj veľký deň. Pred piatimi rokmi sa o takomto čase narodil, dnes ho všetko akosi veľmi bolelo a nedokázal sa viac pohnúť. Kde sa len podeli? Pomyslel na svoju matku a očká sa mu zahmlili slzami. Začali ho nepríjemne štípať a v ústočkách zacítil trpkú chuť. Spomenul si na to, ako vybehol z izby s radostným volaním. „Anne, anne! Pozri čo sme ti nakreslili.“ vystrel rúčku a podal svojej matke malý papierik, na ktorom tancovali farebné postavičky. „Pozri, tu je sestrička.“ Ukázal prštekom na malú princeznú oblečenú v ružových šatoch. Na hlave jej trónila malá zlatá korunka a v ruke zvierala žezlo. „A tu braček.“ Tentokrát zabodol prštekom do rytiera, ktorý ochraňoval princeznú. Tvár mu zakrývala veľká prilba, ktorá mu padala takmer až pod bradu. Anne sa potichu zasmiala a venovala svojmu najstaršiemu synovi žiarivý úsmev. „Je to krásne Muhámadí. Som na teba pyšná.“ Pohladila ho po hlave a on sa šťastne zasmial. Rozbehol sa za späť do izby, aby sa pochválil tým, čo mu matka povedala, ale už ta nestihol dobehnúť. Všetko sa schovalo do bieleho prachu. Malý Muhámadí sa rozplakal. Slzy mu stekali po bledých líčkach a zmývali mu z nich ťaživý prach a špinu. Chýbala mu matka, chýbali mu kamaráti, nevedel, čo sa stalo a prečo odrazu necíti svoje nožičky a celé telo ho nepríjemne bolí. Na ruke ho štípala hlboká rana, ktorú mu spôsobila troska, ktorá naňho spadla. Nikoho nepočul, nič nevidel. Bál sa. „Muhámadí?“ započul odrazu odniekiaľ hlas svojej matky. „Anne!“ zvolal a v ušiach sa mu rozľahla ozvena jeho vlastného hlásku. „Som tu. Neboj sa. Už si po teba idem.“ znova sa z diaľky ozval jej nežný hlas.

Ležala som v troskách svojho domu prikrytá niekoľkými kusmi nábytku. Výbuch ho rozmetal na kusy, na mojom tele spočívali teda iba jeho úlomky. Všimla som si, že vedľa mojej hlavy spadol veľký, ťažký trám a všade naokolo je kopa tehál. Niekde vedľa seba som počula hlas svojho malého synčeka. Vedela som, že sa mi to iba nezdá, všetko bolo až príliš skutočné, aby to bol iba sen. Bolesť mi vystreľovala do celého tela, po tvári mi stekal pramienok horúcej krvi a v očiach ma štípal dotieravý prach. Posledné, čo som videla, keď bolo ešte všetko v poriadku, bol môj malý päťročný synček ako uteká späť do detskej izby za svojimi kamarátmi. Jeho otec nebol doma. Odišiel hneď ráno aj so svojimi bratmi, ktorý v našom dome minulú noc prespali. Môj muž nemal rád, keď som si domov vodila svoje priateľky s ich malými deťmi. Tvrdil, že naše tri deti mu bohato stačia a nepotrebuje ďalších sedem vidieť pobehovať po svojom dome. Nemohla som mu na to nič povedať, udrel by ma bez zábran hoc aj pred zrakmi našich detí. Oni ešte nevedeli, čo sa u nás vlastne deje, ak som sa ovládla, a dokázala som zatajiť svoje slzy, či výkrik bolesti po jeho silnej rane, nevedeli, že mi ich otec ublížil. Jedine malý Muhámadí už chápal, že to čo ocko robí, nie je správne. Vždy keď sa to stalo, kľakol si ku mne na studenú zem, pohladil mi červené líce a ticho mi pošepkal do ucha: „Manne, neboj sa. Ja ťa zachránim.“ Aj keď netušil, čo jeho slová vlastne znamenajú, vždy som mu uverila. On bol mojím šťastím, on bol mojou záchranou. K nemu som sa vždy pritúlila, keď nemohol spať a znova ho trápili zlé sny. Zakutrala som a k nemu na tvrdej posteli pod prikrývku a liečila nie len jeho, ale aj svoju doráňanú dušu. Dnes som si však povedala, že toho už bolo dosť. Aj napriek vyhrážkam svojho manžela, som k sebe znova pozvala svoje dve priateľky s ich malými deťmi. Potešila som tak nie len deti, ale aj seba a priateľky. Konečne som sa dokázala bez strachu postaviť tomu, čo príde.

Započula som tichý vzlyk svojho syna. Pomaly som pootočila hlavu a pokúsila som sa ho nájsť, ale nikde som ho nevidela. Všade bola iba hŕba trosiek a z nich vytvorená silná stena, ktorá ma delila od svojho dieťaťa. Počula som iba jeho, žiadne iné hlasy ku mne nedoliehali. Občas niekde vonku, nado mnou, kde mohli ľudia voľne dýchať, zazneli výstrely a nasledujúce hrobové ticho mi nahnalo strach. Myslela som si, že na to, čo sa tu deje som si už zvykla, ale jednoducho to nešlo. Prežila som veľa bitiek, videla umierať toľko vojakov, ale nikdy som si na to všetko nedokázala zvyknúť. Myslím, že keby som to dokázala, bolo by to dôkazom toho, že som bezcitný človek ako väčšina tých, ktorý tieto boje vyvolávali. Znova som započula jeho plač. Bol tak blízko. „Muhámadí?“ zvolala som tak hlasno ako len mi to moje suché hrdlo dovoľovalo. „Manne!“ zvolal spoza steny, ktorá nás oddeľovala a ozvena jeho hlásku sa rozľahla všade naokolo. „Som tu. Neboj sa. Už si po teba idem.“ povedala som a pokúsila som sa pohnúť. Bolo to však márne, rozvírila som tým iba ďalší prach a do tváre mi spadlo pár malých kamienkov. Alláh, prosím daj mi silu zachrániť život svojho syna. Vyslala som tichú modlitbu k dobrotivému Bohu. On jediný my mohol v tejto situácii pomôcť. Nik iný nejestvoval. Ľudská sila tu strácala význam a nič nebolo dôležitejšie ako život môjho milovaného syna. Privrela som viečka, aby sa mi prach viac nedostal do očí a znova som sa pokúsila pohnúť. Môj pokus tentokrát nebol márny. Vyslobodila som si doráňanú ruku spod ťažkého kusu dreveného sekretára. Kúsky tehál sa uvoľnili a spadli na miesto, kde pred chvíľou ležala moja ruka. Pomaly som vydýchla zadržiavaný vzduch z pľúc a pokúsila sa znova pohnúť a vyslobodiť tak aj ďalšiu svoju ruku. Začula som však ako sa za stenou z trosiek pohol malý Muhámadí.

Malý Muhámadí štuchol lakťom vyslobodenej rúčky, ktorú uvoľnil len pred nedávnom, do steny, za ktorou počul svoju matku rozprávať. Už sa nebál, vedel, že všetko bude dobré. Matka si poňho predsa už ide. Už tu viac nebude sám. Ale nemôže len čakať. Je tak nedočkavý, celý sa trasie. Už nevníma bolesť, nevadí mu, že necíti svoje nožičky. Je šťastný, lebo za malú chvíľku ho matka vyslobodí. Ale on sa k nej chce dostať skôr, nemôže dlhšie čakať. Musí jej predsa pomôcť. „Synček, nehýb sa.“ započul tichý hlas spoza steny. „Manne, neboj sa. Ja ťa zachránim.“ povedal a znova sa pokúsil preraziť stenu, ktorá ich oddeľovala. „Synček, nehýb sa. Len tak ma zachrániš.“ povedala, ale v tom sa ozval silný buchot. Malý Muhámadí sa preľakol a trhol sebou.

„Synček? Muhámadí.“ zvolala som tak hlasno ako len to šlo. Vonku znova zaznel výbuch, útok sa ešte neskončil. Ale všetko bolo nepodstatné. Môj syn je niekde tam, je tak blízko a predsa...nemôžem mu nijako pomôcť. Ticho, ktoré nastalo po výbuchu ma vydesilo. Žije ešte vôbec? Čo ak ho zasypali ostatné trosky? „Bolí ma rúčka, manne.“ vytrhol ma z myšlienok jeho tichý, plačlivý hlas. Od úľavy sa mi nadvihli kútiky úst. Tak predsa len žije. Ďakujem ti, dobrotivý Alláh. „Neboj sa. Už som pri tebe. Vydrž, synček, vydrž.“ Rýchlo som sebou trhla, uvoľnila som aj druhú ruku. Nič viac som už nepotrebovala. Okolo bol malý priestor, ktorý som ihneď využila. Mierne som sa predklonila, chytila sa trasúcou sa rukou trosiek a pokúsila sa nimi pohnúť. Pomaly povolili a jedna za druhou sa poddávali môjmu dotyku. Už som cítila ako držím svojho syna v náručí, počula som jeho šťastný smiech a videla ako sa mu na ružových líčkach vytvárajú malé jamky, keď ho šteklím na brušku. Posilnená svojimi predstavami a nádejou som hrabala stále rýchlejšie a rýchlejšie. Opatrnosť sa vytrácala z mojich rúk a v hlave mi zneli jeho slová: „Ľúbim ťa, manne.“ Všetko naokolo akoby sa odrazu rozjasnilo, sila vo mne narastala a každým pohybom som bola bližšie k svojmu jedinému šťastiu. Netúžila som po ničom inom, iba ho znova môcť počuť a vidieť. Cítiť jeho malé telíčko vo svojom náručí. Strácala som hlavu, z toľkej nádeje sa mi zahmlievalo pred očami, do ktorých sa mi pomaly tisli slzy. Zahliadla som jeho malú rúčku a v nej pokrčený papierik, s ktorým sa mi nedávno prišiel pochváliť. Keby som len bola vtedy vedela čo bude nasledovať, objala by som ho, pobozkala ho na čelo a už ho nikdy nepustila. Nemusela by som sa tak teraz k nemu prehrabávať hŕbou chladných trosiek.

Spoza steny sa pomaly predieralo svetlo a malý Muhámadí a pousmial.
„Manne!“ zvolal nadšene tušiac za stenou svoju matku.

Autorka je študentka 2. ročníka, Obchodná akadémia Považská Bystrica

Blog uverejňujeme v rámci nesúťažného výberu zaujímavých študentských textov prihlásených do projektu To si píš!

Tento blog môžete podporiť poukázaním 2% z daní IĽP http://www.ludskeprava.sk/2percenta/

Bookmark and Share

Súvisiace články:

Hodnotenie

7

Tento článok zatiaľ hodnotilo 17 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Blog pripravujeme v spolupráci s Inštitútom ľudských práv (IĽP) a jeho cieľom je prinášať témy a opomínané ľudsko-právne aspekty globálneho diania. Editorom blogu je riaditeľ IĽP Peter Weisenbacher. IĽP je nezisková, apolitická, členská a aktivistická organizácia.

Viac informácií o IĽP a možnostiach podporiť, alebo sa zapojiť do ochrany ľudských práv nájdete na stránke www.ludskeprava.sk a novinky facebook.com/ludskeprava

Kontakt: blog@ludskeprava.sk

Realizované s finančnou podporou Ministr. zahraničných vecí a európskych záležitostí SR v rámci dotačného programu Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd. Za obsah je výlučne zodpovedný Inštitút ľudských práv.

Odporúčame

Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist