Filip Vagač, muž ktorý bol ochotný nahlas povedať svoj názor. Hovorí ho i dodnes, tým, že sa snaží pomáhať ľuďom, ktorý to potrebujú... Geofyziku po štúdiách „zavesil na klinec“ a svoj život zasvätil práci v treťom sektore.

Ako ste sa dostali ku kuričstvu?

 Zháňal som robotu. Rok po skončení strednej školy som pracoval na železnici a potom ako kurič. To kuričstvo bolo cez kamarátov, že som sa pohyboval v kruhoch... neviem či to nazvať disidentské, ale súčasťou kúrenia bolo, že sa popri tom sa dalo organizovať rôzne stretnutia ľudí nesúhlasiacich s režimom. Bola to zaujímavá skúsenosť, lebo išlo o tvrdú manuálnu robotu. Robil som v podstate veľakrát priamo vonku.

 Čo ste študovali na vysokej škole?

Prijali ma na Elektrotechnickú fakultu, po roku som prestúpil na geofyziku, na prírodné vedy na UK a to som vlastne vyštudoval.

 Venujete sa tretiemu sektoru. Živil ste sa niekedy geofyzikou?

Po revolúcii sa môj život radikálne zmenil, geofyziku som ako zamestnanie nikdy nerobil. Orientoval som sa na tretí sektor. Školu som skončil v 1991 a robil som predsedu Rady mládeže. Organizácia združovala všetky neziskové organizácie založené po roku 1989 venujúce sa činnostiam s deťmi, alebo mladými ľuďmi.

 Potom ste sa dostali do USA?

Podarilo sa mi vyhrať výberové konanie na štipendium v USA. Vybral som si manažment neziskových organizácií. Štúdium prebiehalo viac-menej po celých Spojených štátoch. Vnikol do prostredia v americkej neziskovej organizácii, spoznal ich štýl práce, aj som pomáhal vo viacerých oblastiach, ktorým sa oni v USA venovali. Takže sa človek dostal tak bližšie k tretiemu sektoru.

 Kedy ste po prvý krát prejavili svoj názor na režim?

V rokoch 1980 – 1984 som navštevoval gymnázium na Bílikovej ulici v Bratislave. Ešte na gymnáziu som bol na študentskej akcii, kde sa na mliečny bar lepili maturitné otázky. Obsah otázok prekvapil režim, lebo nakoniec to neboli očakávané maturitné otázky, ale vyjadrenie otvoreného protestu voči režimu. Skončilo to tak, že príslušníci ŠTB boli u nás v škole zisťovať môj profil a naznačovali, že by som nemal až tak rýchlo zmaturovať.

 Prečo ste sa rozhodli ako študent zapojiť do protestov a nezostať iba tichým pozorovateľom?

Moje nastavenie z rodiny – detstvo ovplyvnilo môj život - bola neochota podriadiť sa systému. Bol to boj za život v pravde. Celý život v systéme socialisticko-komunistického režimu bol nastavený tak, že požadoval, aby človek išiel s prúdom a plnil požiadavky okolia. Predpisoval to režim, aby sa človek mohol niekde umiestniť v rámci spoločnosti. Buď to človek prijal alebo žil dva paralelné životy. Jeden v práci a druhý doma, či v nejakých iných štruktúrach, ktoré režim nepripúšťal. Alebo sa rozhodol nežiť v týchto dvoch svetoch a vtedy sa vo väčšine prípadoch, stával disidentom. Väčšinu mojich kamarátov tvorili disidenti alebo ľudia, ktorí žili nekonformným spôsobom života. Ďalším dôvodom bolo, že sme na škole tvorili veľmi silný ročník, boli sme viacerí, čo možno neboli súčasťou nejakého podzemného hnutia, ale ľudia, ktorí mali veľmi jasne definovaný svoj názor na veci, ktoré sa okolo nich diali. V treťom ročníku sme celý ročník vystúpili zo Socialistického zväzu mládeže (SZM), čo bolo na tú dobu nepredstaviteľné.

 Ľudia, ktorí nesúhlasili s režimom sa často stretávali tajne. Ako to prebiehalo u vás doma?

U nás doma stretnutia fungovali dlho pred 89-tym. Schádzali sa u nás veriaci mladí ľudia. Aj ja som sa mnoho krát zúčastnil stretnutí, ktoré prebiehali u niekoho iného. Boli to tajné stretnutia , lebo režim nepripúšťal stretnutia mladých ľudí, ktoré by nemal pod kontrolou, ktoré neboli ideologicky „správne“. Človek bol súčasťou podhubia, ktoré počas minulého režimu existovalo.

 Aké udalosti, alebo aktivity predchádzali 17. novembru 1989?

 Doteraz mi mnohí neveria, keď spomeniem, že týždeň pred revolúciou som dostal nápad. Stretli sme sa u mňa doma a spísali taký manifest s názvom: „Prečo nie SZM“. Súčasťou akcie bolo vrátenie červených knižiek, ktoré sme mali ako členské preukazy. Výstup zo SZM sme zorganizovali ako podpisovú akciu, čo v tej dobe bola neuveriteľná drzosť. Režim reagoval väčšinou veľmi alergicky. Podpísali to tisíce mladých ľudí z Mlynskej Doliny. Podpísali sa študenti z prírodných vied, ale aj z MATFYZ-u. Proste tí, čo prechádzali okolo nástenky. Neskôr sme nástenku museli strážiť, aby podpisy nestrhávali.

 Čo obsahoval manifest?

Spísali sme, prečo nesúhlasíme s názorom, že môže existovať iba jedna mládežnícka organizácia. Všetci v nej musíme byť a správať sa, ako nám to režim prikáže. Vyvesili sme to na škole. Neskôr sme sa dozvedeli, že na školskom výbore strany dostali pokyn, aby nás vylúčili. Paradox je, že o týždeň na to začala revolúcia. Mnohí profesori zo školy mi ešte doteraz tvrdia, že ja som to vedel dopredu a preto sme to začali. Čo bolo teda úplné bláznovstvo, až nonsens. Celé to spôsobilo, že sa človek dostal od začiatku až niekde do stredu diania.

 Prečo ten boj začali práve študenti?

Režim organizoval oslavy Medzinárodného dňa študentstva, ktoré si mali pripomenúť Hitlerove zverstvá voči vysokým školám a študentom tesne pred vojnou. Vymklo sa im to z rúk. Bol to paradox. Informácia, že zabili študenta v Prahe mala vyvolať paniku. Nastal zlom, keď zabili jedeného z nás, vnímali sme to ako prekročenie istej hranice, kde si poviete, že toto už nie ste ochotný akceptovať. Neskôr sa ukázalo, že pravdepodobne išlo len o „novinársku kačicu“, ktorú vypustili predstavitelia režimu, aby nás zastrašili. Isto niektorých zastrašili. Pre mnohých z nás to bol impulz. V istý moment už človek nehľadí na hrozbu, že sa jemu niečo stane, alebo že on nebude môcť študovať. Proste si povie: „A dosť!“ Ide do čohokoľvek, len aby zmenil, čo nie je akceptovateľné pre jeho ďalší život. Povedali sme si, že je potrebné sa stretnúť a niečo urobiť. Tí šiesti signatári, ktorí sme sa ako prví dali dokopy a podpísali manifest sme si aj teraz zavolali a dohodli, čo sa bude diať v pondelok. Už sa vlastne neučilo.

 Je verejným tajomstvom, že v danej dobe ak sa chcel niekto dostať na vysokú školu jeho/jej rodičia museli byť takzvaní priatelia štátu. Vy ste však naznačili, že už vtedy ste mali jasne zadefinované názory na režim. Ako ste túto prekážku riešili?

Tento problém bol jedným z dôvodov, prečo som rok pracoval. Druhé podstatné hľadisko bolo, že naozaj ste si nemohli vybrať ktorúkoľvek školu. Na elektrotechniku brali viac-menej masovo. Čiže bolo jednoduchšie sa tam dostať, ako na odbory, ktoré by študentov viacej priťahovali a chceli by ich študovať. Je pravda, že sme mali vytvorený určitý profil. Či už po rodičoch, alebo čo sme si začali sami tvoriť. Človek mohol iba skúšať. Netvrdím, že by som bol prenasledovaný režimom natoľko, že by som sa nedostal na žiadnu vysokú školu, ale zrejme výber ovplyvňoval i tento fakt. Človek vedel, že ten kádrový profil nemá najideálnejší.

 Ako sa skončila protestná podpisová akcia?

Vyústením bola odpoveď z výboru SZM, že sa chcú prísť porozprávať na fakultu o tom, prečo sme manifest napísali a prečo SZM nevnímame ako jediné možné riešenie. Stretnutie naplánovali na utorok, 21. novembra 1989. Vzhľadom na uplynulé udalosti pred daným dňom, síce prišli, no už ich nikto nepočúval. Rozprávali sme sa o úplne iných témach. Neriešili sme prečo nie SZM. Diskutovali sme o tom, prečo nie režim, prečo nie tento štát. Aula bola nabitá a myslím, že oni sa ani nedostali ku slovu. Bola to skôr diskusia študentov o zmenách režimu a celej spoločnosti.

 Ako ste vy vnímal udalosti 17. novembra?

Kľúčovou udalosťou bola správa o udalostiach v Prahe, že teda študentov naozaj surovo zbili. Ľudia neverili tomu, čo videli v televízii, alebo napísané v novinách. V rámci bývalého režimu fungovalo veľmi známe: „jedna pani povedala“, čiže ústne podanie bolo sieťou, cez ktorú sa šírila informácia. Protest prebiehal na viacerých úrovniach. V divadlách sa prestalo hrať. Herci vyšli na pódium. Povedali, že nebudú hrať, udiala sa vážna vec, o ktorej chcú s ľuďmi hovoriť a kto nechce môže odísť, vstupné mu vrátia. Začali vznikať malé diskusné fóra v každom jednom divadle.

 Keď dnes mladí ľudia sledujú zábery z toho dňa vidia väčšinou súčasných a bývalých politikov. Namiesto študentského protestu to pre nás dostalo istú politickú rovinu. Prebiehalo to skutočne tak?

Vôbec to nemalo politickú rovinu. Prvú skupinu tvorili herci,  ľudia diskutujúci s ľuďmi o tom, čo sa vlastne deje. Druhá bola širšia a stretli sa v nej herci, ale aj ľudia, ktorí boli proti udalostiam, aká sa stala v Prahe. Tam vznikla Verejnosť proti násiliu, ktorá potom, dá sa povedať, prešla až do politického hnutia. Tretia boli študenti, ktorí neboli ako prví ochotní tolerovať, že režim klame a že sa nič nedeje. Zbili ako keby každého z nás a veľká väčšina sa prestala tváriť, že sa nič nestalo.

 Čo bolo dôvodom, že po dlhom čase poslušnosti a podvolenia sa režimu ľudia 17. novembra začali protesty a diskusie?

Smiešne je, že režim v podstate pripravil celú akciu. Oslavoval sa Medzinárodný deň študentstva, ako spomienka na udalosti v roku 1939. Predstaviteľom režimu sa to vymklo celé z rúk. Ľudia tam kričali veci, ktoré režim nebol ochotný počuť. Stupňujúca surovosť režimu a strach, podľa mňa, spôsobovali, že sme sa viac a viac prestávali báť. Ako napríklad u nás „Sviečková manifestácia“, kde ľudí rozstriekali vodnými delami. Reakcia režimu bola absolútne neadekvátna. Aj keď veľmi ťažko hodnotiť, prečo to nedopadlo ako v 1968, kedy režim zasiahol veľmi tvrdo a poslal tanky. Asi predstavitelia režimu cítili, že sa nedá všetko perzekúciou udržať. Ľudí môžete zatvárať len do určitého momentu. Nedá sa zatvoriť do basy celý štát.

 Ako sa, podľa vás, podarilo zapojiť do protestu toľko ľudí, ktorí roky mlčali?

Túžba po zmene bola taká silná, až si viacerí ľudia povedali: „Ideme do toho, chceme dosiahnuť zmenu. Minimálne to vyskúšať.“ Hoci nikto nevedel, akú cenu za pokus zaplatí.

 V čom spočívala vaša úloha v proteste, váš osobný príspevok?

Moja úloha sa postupne rodila. Ja som najprv pôsobil v rámci fakulty, ako takej. Bol som iniciátorom spomínanej akcie „Prečo nie SZM“. Organizoval som, čo sa bude diať, ako to má celé prebiehať. Behom dvoch – troch dní sa začali fakulty spájať do celoslovenského koordinačného výboru. Fakúlt bolo v tom čase na Slovensku 52. V rámci fakulty si študenti zvolili jedného, ktorý ju zastupoval na tej, ako keby celoslovenskej úrovni. Ja som zastupoval našu. Z 52 zástupcov sme neskôr zvolili koordinačný výbor pozostávajúci z 10 študentov. Patril som medzi nich.

 Z čoho pozostávala činnosť vás, 10 študentov?

Pripravovali sme večerné demonštrácie a pripravovali sme akcie, ktoré sa diali na celoslovenskej úrovni, či už v rámci generálneho štrajku, alebo potom. Dostali sme informáciu, že pošlú na nás armádu a milicionárov, ktorí budú strieľať. Čiže sme museli rozhodnúť, či demonštrácia na námestí vôbec bude. Takisto organizačné veci. Kedy, kde, kto bude klepať cez kopírovací papier aké texty. Vtedy nebola kopírka, tu to bola zakázaná mašina, ktorú nikto nemohol vlastniť. Boli pod zámkami. Takže sedelo 20 dievčat, ktoré preklepávali cez 10 kopirákov texty.

 Čo sa dialo priamo na námestí?

 Väčšinou akcia trvala 2 až 3 hodiny. Každý deň mala trocha iný charakter. Boli tam vždy dvaja moderátori – známe tváre Kňažko a Budaj. Program sa tvoril deň dopredu. Odrážal predošlé dianie. Keď na začiatku bolo 10 fakúlt, na ďalší deň sme ich hlásili približne 40. Postupne sa pridali iné skupiny. Napríklad robotníci, umelci a podobne. Tí tiež prišli rozprávať, prečo do štrajku vstúpili. Medzi prejavmi a povzbudeniami vystupovali speváci ako Karel Kryl, Ivo Hofman a iní. Dnes by tam už tak dlho asi nikto nevydržal, ale nadšenie, čo vtedy ľudia pociťovali, bolo obrovské.

 Aká tam bola atmosféra?

Strašne ťažko sa dá sprostredkovať atmosféra, ktorá bola na námestiach. Všetko, čo človek v živote zažije ho môže poznačiť. Myslím si, že celú našu generáciu protest i revolúcia veľmi poznačili. Bol v tom sen, ktorý ľudí spojil. Boli zrazu jednotní v názore. Do istej mieri to však bolo veľmi iluzórne. Celá spoločnosť nemôže byť jednoliata.

 Dnes je celá udalosť pomyseľne zužovaná na boj za slobodu a otvorenie hraníc? Čo ste chceli vybojovať vy študenti, z akými myšlienkami ste do toho išli?

Rozhodne to nebol boj za otvorenie hraníc. V režime sa musel každý v istom momente rozhodnúť, či utečie, alebo zostane. No pre mňa bola moja rodina, kamaráti, to čo bolo súčasťou môjho ja, dôležitejšie. Nebol som to ochotný obetovať za útek niekam, bez možnosti návratu. Bez ohľadu na to, čo sa bude diať, hoci som vtedy nevedel, či režim padne ešte počas môjho života. Pre mňa rozmer slobody pozostával skôr z príležitosti, že človek mohol povedať, čo si skutočne myslí, splniť si svoj sen. Mohol rozmýšľať nad svojimi pocitmi a tým, čomu skutočne verí. Nie, ideológii prikázanej režimom - tento druh neslobody bol ubíjajúci, nedávajúci nádej, že nemôžete stvoriť niečo s väčším, hlbším rozmerom. Nesloboda názoru je TO, čo sa vtedy zlomilo. Bolo to o živote v pravde, kde človek odmietal žiť v permanentnom klamstve. Zvyknúť si na slobodu je ako zvyknúť si na vzduch. Prirodzené a normálne. Až keď človeku niekto vezme všetky veci, ktoré považuje za prirodzené si uvedomí, čo to znamená, keď ich stratí. Dnes už si človek povie: „Však to nie je možné, aby to takto existovalo.“ Život v takejto realite je preňho nepredstaviteľný a tak si radšej nepripúšťa minulosť.

 Predsa len...nebol to pôvodný zámer, ale ako ste vnímali, že sa aj hranice otvorili?

Objavil sa zrazu iný svet. V režime fungovali devízové prísľuby. Keď ste zložili peniaze mohli ste vycestovať. Ja som bol raz „vonku“ aj pred revolúciou, nebolo to pre mňa niečo úplne nové. Najvzácnejšie bolo, že zrazu sme sa mohli stretnúť s ľuďmi, ktorí žili inak. Tie stretnutia s ľuďmi z „inej planéty“ boli niekedy fascinujúce.

 Čo vám revolúcia priniesla po psychickej, či duševnej stránke?

Mne to zmenilo život. Jednak tým zážitkom. Bol tak silný, že človeku prepísal pohľad na svet. Úplne som sa preorientoval od geofyzika, čo bol asi najmenej režimom poznačený odbor, lebo na fyzike sa veľmi „nenaideologizujete“. Začal som sa venovať práci s ľuďmi, čo sa pred tým nedalo, lebo tá bola celá poznačená ideológiou. Museli ste iba „papagájovať“ názory režimu.

 Venujete sa tretiemu sektoru, neziskovým organizáciám, teda pomoci ľuďom. Myslíte si, že práve ten zážitok počas revolúcie vás takto nasmeroval?

Nie. Podľa mňa pomoc – teda moja práca v neziskovom sektore je niečo vpísané hlbšie, výchovou. Tým, akých som mal rodičov a aké hodnoty sme doma vyznávali.

 Určite myšlienka práce s ľuďmi vo vašej hlave nevznikla zo dňa na deň. Čo spustilo celý proces?

Vznikalo to postupne. Od nápadov, ako pomôcť a organizovať hnutie, ktoré vznikalo počas revolúcie až po to, čo sa dnes nazýva tretí sektor. Pamätám si, ako sme boli zo Sveťom Bombíkom zaregistrovať prvé občianske združenie: Vysokoškolskú úniu Slovenska. Úradníci boli úplne vyplašení, nevedeli, čo majú robiť. Po prvý krát sme totiž chceli zaregistrovať podľa platných zákonov niečo iné ako SZM.

 V súvislosti s Nadáciou pre deti Slovenska...Ako ste sa dostali k práci s deťmi? Prečo práve deti?

Do stredoeurópskeho regiónu prichádzala medzinárodná nadácia, ktorá rozmýšľala, v akej krajine založí nadáciu pre deti a mládež. Vyberali si medzi Českou republikou, Maďarskom a Slovenskom. Zvolili si Slovenskú republiku. Najprv som sa stal pre nich konzultantom a neskôr riaditeľom nadácie. Výber na funkciu prebiehal tak, že sa ma pýtali, či mám nejaké skúsenosti s prácou s deťmi, alebo mladými ľuďmi. Práve s mladými som pracoval vo Vysokoškolskej únii Slovenska. Dialo sa to prirodzene. Nadácia pre deti Slovenska vznikala z nuly. Na začiatku dostala jeden grant s podmienkou, že to je len do istého času a neskôr budeme musieť celú organizáciu „postaviť na vlastné nohy“.

 Čo pre vás znamenala práve Hodina deťom?

Najprv to bol experiment. Ako keby krok do neznáma, do prázdna. Nikto neveril, že sa to podarí, ale na prvý krát podujatie dopadlo veľmi dobre. Čo som strašne rád, hlavne, že sa aj udržalo. Lebo kampane, ktoré sa organizovali vo svete a súviseli s príchodom tisícročia skončili. Táto bude mať onedlho 10 rokov. Pre mňa je najpodstatnejšie, že existuje nástroj, ako pomôcť deťom, ktoré majú problémy a naozaj pomoc potrebujú.

 V súčasnosti pracujete v nadácii Jána Langoša, ktorý bojoval aj za slobodný prístup k informáciám, okrem iného. Spája sa to práve s bojom v 89. Je to dôvod, prečo v nadácii pôsobíte?

V nadácii pracujem ako správca, dobrovoľne. Čiže je to skôr o hodnotách, v ktoré človek verí. Aj ja verím tomu, čomu veril Jano. Pravda zostáva pravdou a za každých okolností ju treba hovoriť nahlas. Keď niekto bol ŠTB-ák, tak ním bol a netreba sa tváriť, že nie. Povedať pravdu je očisťujúce. Dovolí vám to ísť ďalej. Druhý rozmer, ktorý ma tam drží je, že on bol veľmi dobrý kamarát, ktorý zahynul pri autonehode, ale to, čomu žil je treba niesť ďalej. Nie je možné na to len tak zabudnúť a odložiť to ako súčasť histórie.

 Aké by podľa vás mali byť tie dôležité hodnoty, ktoré by si mala zachovať súčasná generácia, čo už revolúciu nezažila?

Sloboda, ale dúfam, že tá je už neoddeliteľnou súčasťou dnešného života. Dúfam, že sa ju podarí zachovať. Keďže to, čo sa dnes deje napríklad v súdnictve, je podľa mňa za akousi hranicou únosnosti. Dôležitou hodnotou je pravda a to, že sa nedá trvalo žiť v klamstve. Najdôležitejšie sú však vzťahy a aby ich človek žil pravdivo, naplno. Bol ochotný sa za ne aj obetovať. Vložil sa do nich bez toho, aby niečo očakával späť. Mám pocit, že toto akoby zaniká vo „svete pozlátok“ a za to sa platí často vysoká cena.

 Myslíte si, že ak si ľudia nedajú pozor, môže sa stať, že sa vrátime do podobného režimu?

Ja dúfam, že nie. Takýto strach ešte nemám, hoci mám z niektorých vecí obavu.

 Je niečo, čo bolo v minulom režime pre vás pozitívne? Nie z politického, skôr ľudského hľadiska.

 Vtedajšia „sociálna“ sieť boli „ostrovčeky“. Ľudia si na nich museli viac veriť a dôverovať. Ťažko sa mi niečo hľadá. Svet bol vtedy viac čierno-biely. Všetci sme vedeli, že režim klame, ľudia boli viac rozdelení na dobrých a zlých, na tých, ktorí spolupracovali a tých, ktorí to odmietli. Človek bol donútený zaplatiť oveľa vyššiu cenu za život v pravde, ako je tomu dnes. Na druhej stane som však rád, že nie sme nútený žiť v takomto čierno-bielom svete.  Život je krásny tým, že je farebný.

Súvisiace články:

• Strečanský: Spoločnosť nie je o inštitúciách, ale o jednotlivcoch
• Jozef Botka: Vo vrecku som mal pas a čakal som, kedy to praskne
• Michal Bláha: Dnes je slobodné slovo banalita
• MIKULÁŠ ČURIK : „ JEDINÝ LIMIT SI NOSÍME SAMI V SEBE.“
• Henrieta Hrinková: „Nemusí byť všetko za každú cenu eko a bio.“
• JURAJ VACULÍK: Našťastie som občanom slobodným...
• Tóno Popovič: „Voľ nebyť, ako byť otrokom“
• Študenti a november 1989