JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Kam miznú regionálne rozdiely

Priepastné regionálne rozdiely Slovenska sa často spomínajú medzi najzávažnejšími problémami nášho štátu. V tejto veci sa zhoduje ...

[Štefan Domonkos]

Turecko na križovatke

Na prvý pohľad sa zdá, že život v Istanbule sa nezmenil. Na cestách sú zápchy, ľudia sa ponáhľajú na trajekt alebo na autobus. Už ...

[Joachim Becker]

Ľudské práva neonacistov aj utečencov sú rovnaké

Predvčerom bolo 10. decembra, Medzinárodný deň ľudských práv. No oslavovať toto výročie vo chvíli keď na Maďarskej hranici, v Tompe, ...

[Peter Weisenbacher]

Henrieta Hrinková: „Nemusí byť všetko za každú cenu eko a bio.“

Kríza žánru | November 89 | Zuzana Kovačičová | 20.09.2009

_ma_small

Henrieta Hrinková sa nebála a vyjadrila svoj názor v časoch, kedy to nebolo vôbec jednoduché. Stála na ulici už 16. novembra 1989 na študentskom pochode Bratislavou. V práci pre Nadáciu Ekopolis ho vyjadruje neustále a snaží sa spolu s ostatnými pomáhať nielen ľudom, ale aj ochrane a skvalitneniu prostredia, v ktorom žijeme.

Kde žijete?

Žijem v Rimavskej Sobote s 18-ročným synom Štefanom, som živnostníčka.

Čo zahŕňa vaša práca na živnosť?

Mám živnosť na Public relations aktivity a reklamu už siedmy rok. Pracujem pre grantovú Nadáciu Ekopolis v Banskej Bystrici. Mám na starosti vzťahy s firemnými partnermi a médiami, externú komunikáciu a podporu značky našej nadácie.

Čím všetkým sa Nadácia Ekopolis zaoberá? Na internetovej stránke máte uvedených niekoľko programov, s ktorými v súčasnosti pracuje.

Nadácia Ekopolis je grantová nadácia a podporujeme dve základné oblasti: udržateľný rozvoj, čiže zmysluplné zelené aktivity s cieľom, aby bola príroda zachovaná aj pre ďalšie generácie. Ide napr. o projekty alternatívneho využívania energií, výsadby zelene, záchrany vzácnych stromov, vytváranie a úpravu turistických chodníkov a cyklotrás. Ďalej podporujeme úpravu verejných priestranstiev, aby sa tu ľudia nielen dobre cítili, ale súčasne, aby boli zrealizované úpravy múdre a šetrné voči prírode. Druhou oblasťou podpory je občianska angažovanosť. Grantmi podporujeme ľudí, ktorí chcú byť aktívnymi občanmi. Sú to ľudia, ktorí majú poznanie a odvahu vstupovať do spoločenských procesov, chcú upozorňovať na netransparentné zákony, pravidlá, ktoré sú v rozpore s právnym štátom, chcú bojovať proti neoprávnenému výrubu lesov, znečisťovaniu ovzdušia, arogancii úradníkov a tým, ktorí nechápu zásady fair-play. Všade tam, kde sa nachádza takýto aktívny občan, je šanca na problém upozorniť, žiadať jeho prešetrenie. Treba však povedať, že financie na túto oblasť podpory – tzv.watch-dog aktivít sa získavajú z domácich zdrojov oveľa ťažšie.

Čo si myslíte o Greenpeace? V čom ste rozdielni?

Greenpeace je medzinárodná ekologická organizácia. Má svoje kľúčové témy, prostriedky a kampane, ktorými na ne upozorňuje, pobočky takmer v každom štáte. Vieme o sebe, máme vo svojom poradnom výbore aj jedného pracovníka z Greenpeace.

Nie sú Greenpeace niekedy až násilní vo svojich prejavoch?

Treba povedať, že niektorí ľudia majú spojené ekologické organizácie s radikálnym až agresívnym vystupovaním. My ako nadácia po takýchto formách nesiahame. Obsah, ktorý chcete zaujímavo tlmočiť, môžete komunikovať rôznymi formami. Ak si myslíte, že radikalizmus bude účinný, tak po ňom siahnete. Preto Greenpeace idú do výrazných kampaní, lebo tak majú asi záruku, že si ich všimnú médiá. A čo je v médiách, stáva sa témou.

Raz sa ma známy opýtal, či som aj ja „ekoteroristka, či dbám na prísne dodržiavanie ekologických pravidiel a pod. Povedala som mu, že si nemyslím, že všetko musí byť za každú cenu eko a bio, nech to stojí, čo to stojí. Stále je dôležitý kontext a otázka miery. Ale to neznamená, že sú mi ukradnuté ozónové diery. Tak ako dúha má sedem základných farieb a vytvára farebné spektrum, tak naša nadácia patrí medzi tie, ktoré sa starajú, aby zelená nevybledla alebo celkom nevymizla a aby aktívni ľudia mali v tomto svete svoje miesto a mohli vyjadriť svoj kritický názor.

 

Vašu nadáciu podporujú finančne rôzne spoločnosti. Všimla som si na vašej webovej stránke napríklad automobilku Toyota. Nie je to pre vás zvláštne, aby automobilka podporovala práve životné prostredie?

Áno, spoločnosť spolupracuje s nami už vyše 5 rokov. Začali sme s programom Greenways – Cesty pre zdravší život, ktorého výsledkom sú trasy pre nemotorovú dopravu. Filozofiou tejto spoločnosti je výroba alternatívnych motorov a neustále znižovanie produkcie CO2, do čoho ich samozrejme tlačia aj EÚ normy. Ale sympatické je, že v Toyota práve preto, že vyrábajú autá, ktoré ako každé, zaťažujú určitou mierou životné prostredie, chcú prispieť k vytváraniu cyklotrás a turistických chodníkov a ponúkať ľudom aj nemotorovú alternatívu pohybu.

Neskôr sme pre túto automobilku vytvorili program Živé chodníky, ktorý podporuje vytváranie a úpravu turistických chodníkov v národných parkov. Tento program má za cieľ pomôcť k úprave a značeniu chodníkov, na ktorých by nemali chýbať značky, informačné tabule a odpočívadlá a spríjemniť tak bezpečný pohyb turistov v chránenom prostredí bez jeho poškodzovania. Heslo k týmto programom, či už hovoríme o Greenways alebo o programe Živé chodníky je: Užite si zaujímavo čas, keď vystúpite z auta...

Ako by sa dali začleniť ľudia a nielen ľudia z mesta do procesu ochrany prírody?

Asi je dôležité je dospieť v živote do štádia, keď vám hodnoty ako stromy, lesy, čistá voda, vzduch, pôda a pod. nebudú musieť „vtĺkať“ do hlavy, ale sami si ich význam pre svoj život uvedomíte. Tu na Slovensku ešte prírodu a jej zdroje považujeme za nevyčerpateľné a postačujúce, ale vyspelejšie štáty už začínajú tému kvality života a prírody v budúcnosti dôraznejšie otvárať. Myslím si, že je to správne, pravdaže nie formou paniky a zastrašovania. Na podstatné problémy je potrebné reagovať v predstihu, čiže riešiť nie následky, ale už samotné príčiny. V tomto je Slovensko dosť pozadu. Riešime problémy až keď vzniknú následky. Vtedy je veľakrát riešenie aj drahšie, aj oveľa náročnejšie a s oveľa väčšími stratami.

 

Kde nájsť riešenie tejto ľahostajnosti k budúcnosti?

Myslím si, že ak má Slovensko dokázať, že je vyspelý európsky národ, tak by to mohlo najmä tým, že začne dôslednejšie a najmä praktickejšie premýšľať a vytvárať predpoklady na to, ako podporiť napr. alternatívne zdroje energie, efektívnu recykláciu odpadov, šetrenie energie, apod. Ako zvýhodniť tých, ktorí sa správajú ekologicky a citlivo k prírode a tým aj sami k sebe. Možno, keby sa slovo „ekológia“ vysvetľovalo ako „egológia“ a zdôraznila časť „ego“, ľudia by viac zbystrili. Čiže mysli viac na seba a svojich blízkych a správaj sa tak, týka sa ťa to viac, ako v tejto chvíli tušíš.

Rada by som sa vrátila k programom Nadácie Ekopolis a bližšie by som chcela načrtnúť vašu poslednú výročnú správu, kde píšete o projektoch ako Strom roka alebo trojkolkách – Trixi mobiloch. O čo vlastne ide?

Poslaním ankety Strom roka je upozorniť na krásu, význam a príbehy stromov v našom okolí a prispieť k ich ošetreniu. Ľudia môžu nominovať im blízky strom a neskôr po výbere 12 finalistov, hlasovať za niektorý. Anketu sme vyhlásili 11.júla a jej uzávierka je 3.10. 2009. Strom s najväčším počtom hlasov získava titul Strom roka, odborný posudok a odmenu 330 EUR na jeho ošetrenie alebo úpravu jeho okolia. Rovnakú sumu získa aj strom a 2. a 3.mieste. Každý z prihlásených stromov má svoju hodnotu, flluidum a nejeden aj silný príbeh, ako prežil v neľahkých časoch, kto ho zasadil alebo v akom filme sme ho mohli vidieť.

Aký máte Vy vzťah k životnému prostrediu?

Som rada, že robím v nadácii, ktorá sa tematicky venuje ekológii a udržateľnému životu. Minule som premýšľala, ako by som vyjadrila jednou krátkou vetou, to čo v nadácii robím. Ako prvé ma napadlo: Pomáham šíriť správy o dobrých skutkoch v prospech prírody a kvalitnejšieho života.

Doma recyklujem odpad. Mam na to špeciálne plastové škatule, ktoré som obliekla do textílie, aby ladili so závesmi ☺ .Do škatúľ triedim papier, plasty, sklo, suchý chlieb a odkladám aj textil, ktorý potom darujem. Len ma mrzí, že niektoré recyklačné kontajnery sú preplnené a ľudia strácajú motiváciu triediť. Snažím sa tiež šetriť vodu a kupovať spotrebiče triedy A plus. V našej mentalite zatiaľ nemáme zakódovaný šetrný vzťah k prírode a k jej zdrojom, ako je to napr. u severských národov – Švédov alebo Dánov. Ohľaduplnosť voči životnému prostrediu je súčasťou ich kultúry myslenia a rozhodovania sa.

 

Aký je váš názor na separáciu odpadu?

Separácia odpadu na Slovensku mi občas pripadá ako veľká bublina. Tvárime sa európsky, ale v podstate nie sme, lebo sme v mnohom nedôslední. Vynakladáme na jednej strane milióny na informačné kampane, ale ďalej sa tento systém nedomýšľa a nevyvíja. Výsledkom sú plné kontajnery, pretože zlyháva logistika ich zberu a spracovania.

Sú aj iné veci ktoré robíte pre životné prostredie?

Tiež som vymenila klasické žiarovky za úsporné všade tam, kde sa to vyplatí. Rada si pochutnám na biopotravinách, ale nie som ich „otrokom“. Je zaujímavé pre mňa ich ochutnať a porovnávať. Niektoré odevné firmy už začínajú používať ekobavlnu vo väčšom rozsahu, ktorú rada vyskúšam vo forme rôznych tašiek, riflí či tričiek.

 

O tejto možnosti som počula aj v súvislosti s vašou nadáciou. Čo všetko pripravujete?

Nedávno sme sa stala naša nadácia Fair Trade partnerom, čiže výrobkov, ktoré sú síce o trochu drahšie, ale sú vyrobené pri dodržiavaní pravidiel spravodlivého – férového obchodu. Tieto pravidlá vylučujú zneužívanie detskej práce a podporujú biotrendy v pestovaní a ohľaduplný vzťah k prírodným zdrojom. Teraz pracujem na projekte ekotašky, ktorá by bola trendy a súčasne užitočná, zaujímavá pre rôzne vekové kategórie. Súčasťou projektu by bola aj inšpirujúca informačná kampaň. Chceme do projektu zapojiť aj tvorivú a skúsenú reklamnú agentúru, ktorá by nám pomohla a poradila, ako byť viac originálni a účinní vo svojej výpovedi.

 

 

 

Povedzte mi niečo bližšie o Vás ako o študentke žurnalistiky v revolučnom roku 1989.

V roku 1989 som bola vo 4.ročníku. Moji spolužiaci, priatelia ma zásobovali disidentskou literatúrou a informáciami, takže som vedela napr. o Výzve Bratislava/nahlas, ktorú podpísali členovia zväzu ochrancov prírody v roku 1987. V tomto dokumente jej signatári poukazovali na veľmi vážne ekologické prešľapy, ktoré však komunistické vedenie Bratislavy naopak prehlasovalo za úspechy alebo o nich klamali a manipulovali verejnú mienku. Podpisovali sme sa pod text manifestu 2000 slov, čítali sme Havla, Čarnogurského, vedeli sme o postojoch Hany Ponickej, prof.Kusého a ďalších občianskych disidentov, ktorí odmietali prikyvovať a tešiť sa z úspechov komunistických päťročných plánov. Bola som vo veľmi dobrej spoločnosti odvážnych myšlienok. Keďže vtedy nebol internet, informácie sme získavali najmä z kníh, prefotených textov, z rozhovorov. Médiá sa venovali prevažne spoločensky prijateľným témam, takže kritika komunizmu a jeho praktík bola vtedy tabu.

Ale vy ste nielen čítali samizdat, vy ste sa rozhodli aj konať, ozvať sa...

Vedeli sme, že o nás vedia eštebáci, aj sme tušili, ktorí spolužiaci pre nich donášajú. To nám však nebránilo utekať v novembri 1989 z hodiny Vedeckého komunizmu a chodiť pred Justičný palác, v ktorom v tom čase prebiehal proces s tzv. Bratislavskou päťkou. Tvorili ju Hana Ponická, Ján Čarnogurský, Miroslav Kusý, Anton Selecký a Vladimír Maňák), ktorých súdili preto, že 21. júla 1989 zorganizovali pri soche M.R.Štefánika v obci Predmier, verejné zhromaždenie a požadovali slobodné voľby a v auguste chceli položiť kvety na miestach, kde boli zastrelení nevinní ľudia v auguste 1968. ŠtB členov Bratislavskej päťky obvinila z trestného činu poburovania a z rozvracania republiky.

 

Ako ste na to reagovali?

Nesúhlasili sme s tým, pripadalo nám to veľmi nespravodlivé, že niekoho súdia za myšlienky a postoj k obetiam augusta 1968 a súčasne sme chceli vzdať aspoň symbolické gesto ocenenia odvahy členom Bratislavskej päťky. Preto sme chodievali pred ,,Justičák“ a vyjadrovali takto svoj protest. Bol to paradox, najmä v kontexte, že sme utekali z vyučovania Vedeckého komunizmu, aby ste mohli vyjadriť svoju nespokojnosť voči režimu. Tam vznikla medzi nami myšlienka, že by sme mali urobiť niečo dôraznejšie a prejaviť svoj postoj, povedať nahlas NIE voči vtedajšiemu režimu. Vzduch v spoločnosti hustol, nespokojnosť rástla, ale človek – Slovák veľa „vydrží“. Pretože sa blížil Deň študentstva, tak sme mali o dôvod naviac. Tento Deň vychádzal na piatok a pretože sme predpokladali, že v piatok ide mnoho študentov domov, tak sme naše nepovolené stretnutie naplánovali na štvrtok – 16. novembra roku 1989.

 

Kto všetko bol v skupine týchto ľudí?

Patril do nej Milan Novotný, Maroš Sedílek, Dano Bútora, Sveťo Bombík, Robo Gál - syn Fedora Gála, Rado Števčík a mnoho ďalších. Stretli sme sa na Mierku, na vtedajšom Mierovom námestí. Cítili sme vzrušenie, ale tiež silnú potrebu revolty, odvahu sme mali. Neskôr sme sa dozvedeli, že mnoho policajtov z Bratislavy bolo prevelených v ten deň do Prahy, kde vedeli o pripravovanej akcii ku Dňu študentstva. My sme ich vlastne zaskočili svojím neohláseným a teda nepovoleným zhromaždením. Pochytali sme sa za ruky, urobili reťaz a pohli sa smerom k Ministerstvu školstva.

 

Ako na to reagovali ľudia, čo vás stretli?

Niektorí nadávali, pýtali sa, prečo provokujeme, nech sa ideme radšej učiť. Druhí nás posmeľovali, zdravili nás. Boli sme hrdí na to, že sme sa vo vtedajšom komunistickom režime odhodlali na takýto prejav. Myslím, že nás okolo 150 a preto, že sme boli neoficiálni organizátori tohto zhromaždenia, tak sme boli vpredu. Stáli sme pred Ministerstvom školstva, keď zrazu vyšiel Gejza Šlapka, vtedajší vysoký komunistický šéf, ktorý mal na starosti školstvo. Začal po nás pokrikovať, čo tu robíme neporiadok, čo chceme, urážal nás. Mne sa to nepáčilo a keďže sme nemali určeného hovorcu, mne to nedalo a začala som sa s ním hádať a snažila som sa mu vysvetliť, že máme právo povedať svoj názor ako študenti.

 

Nebáli ste sa toho, čo sa mohlo stať?

Pravda je taká, že z mojej strany to bol neplánovaný výstup, ktorý poháňala zlosť a potreba zastať sa nás. V tej chvíli som necítila žiadny strach. Počas hádky so súdruhom Šlapkom sa ku mne pridávali ďalší, zrazu sa objavila kamera STV, kde-tu sme zazreli policajtov, ktorí to celé len sledovali. V ten deň to išlo aj v správach, pravdaže ešte s opatrným komentárom, veď nikto deň pred Prahou ( ako sme ten volali) netušil, čo príde a aké revolučné zmeny a pohyby budú nasledovať. S týmto dňom sa spájalo veľa zážitkov, napríklad aj telefonát, nech sa pripravím, že ma vyhodia zo žurnalistiky, lebo som bola označená za organizátorku nepovoleného zhromaždenia.

Aké zmeny prebehli po týchto dňoch?

V tej chvíli mi to bolo jedno. To, že sme našli odvahu na protest bolo pre mňa oveľa dôležitejšie. Keď máte silnú myšlienku a slobodu v sebe, vznikne vo vás pocit, ktorý vás podrží vo vašich rozhodnutiach. A myšlienka pre ktorú sme sa spoločne rozhodli pred Justičákom bola silná. Veľmi si vážim všetkých ľudí, s ktorými sme tam boli, ktorí sa neskôr pridávali k nám a pracovali v štrajkových výboroch, podporovali nás. 16.novembra sme o Prahe netušili, až v na druhý deň sme si uvedomili, že nás mnohých pred vyhodením zo štúdia zachránila demonštrácia Prahe. Počas víkendu sme vytvorili prvé prehlásenie vznikajúceho štrajkového výboru na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a v pondelok sme boli sme jednou z prvých fakúlt na Slovensku, kde sa študenti stretli v aule a prečítala sme ho nahlas ako podporu výzve pražských študentom.

O tomto dni viem, že to bolo 21. novembra a v ten deň sa predložili prvé podmienky na demokratizáciu spoločnosti. Ako sa tieto požiadavky prekladali?

Aula bola naplnená do prasknutia a boli tam aj všetci pedagógovia. Dostali sme echo, že sa v aule nachádzajú eštebáci, tak nás napadlo, že vyhlásime 5- minútovú prestávku s odôvodnením, že je medzi nami niekoľko eštebákov a žiadame ich, aby sa už do auly po prestávke nevracali. Na tomto prvom zhromaždení nášho štrajkového výboru sme prečítali naše prvé podmienky, ktoré mali podporiť vytvorenie demokratickej a spravodlivejšej spoločnosti, zbavenej totality v jednotlivých oblastiach spoločenského života. Neskôr sme sa spojili so študentmi z VŠMU a s ľuďmi, ako napríklad Tóno Popovič a ďalší.

 

Viem o vás, že ste sa zúčastnili aj stretnutia s komunistami.

Išlo o prvé oficiálne stretnutie s komunistickým vedením, ktoré viedol na Úrade vlády vtedajší predseda vlády súdruh Hrivnák. Prihováral sa k nám ako ku študentom, ktorí si veľmi nešťastne naplánovali protesty pred blížiacimi sa Vianocami – sviatkami pokoja a pýtal sa nás, či nám ide o zvýšenie štipendií a zlepšenie študijných podmienok. Bola to, podľa mňa, iba hra, v ktorej aj on pochopil, že nejde o „fazuľky“, ale o ďalší vývoj Slovenska, bez komunistov a totalitných praktík. Pozerať na vysokých komunistických bossov bol pre mňa zážitok, dokonca nechýbal ani známy Gejza Šlapka.

Mali ste v tých časoch nejaký vzor, osobnosť, ktorá Vás inšpirovala?

Pre mňa bol učiteľom života a vzorom náš pedagóg žurnalistiky docent Boris Dropa. Žiaľ, už nie je medzi nami. Bol inšpirujúco múdry, charizmatický, zrozumiteľný, mal zmysel pre život a humor. Rád a často rýmoval, dokázal si uťahovať sám zo seba a kládol zaujímavé otázky. Bol to môj obľúbený učiteľ a človek, ktorý ma veľa naučil zo žurnalistiky aj zo života. Verím na osud a myslím, že žiadne stretnutie s človekom, ktorý vás zasiahne, nie je náhodné. Vo svojej knižnici si vzácnim jeho posledné knihy plné hravých rýmov pre deti, na ktorých sa pobavia aj dospelý. Obidve mám s venovaním a pamätám si na pocit, keď ich písal. Niekoľko dní pred odchodom mi požičal svoje texty piesní a knihy, ktoré by ma mohli inšpirovať v písaní básničiek, rýmovačiek. Ako sa hovorí, vzácne je to, čo neviete nahradiť, keď to o to prídete. Usmiaty Boris Dropa bol veľmi vzácny, nenahraditeľný.

Mnohí naši politici, nevedia oslovovať, tlmočiť zrozumiteľne myšlienky, používajú cudzie slová, nadávky..

Prejav človeka odráža jeho vnútornú úroveň, jeho zrelosť a múdrosť. V slovenskej politike nájdeme múdrych politikov a nedajbože ešte aj s charizmou ľudskosti veľmi ťažko. Mne osobne chýba politik – líder s politickou kultúrou, nadhľadom. Myslím si, voliči volia toho, kto im vyhovuje a stačí. Pokiaľ by sme od politikov chceli viac, ako prázdne sľuby a populistické heslá, voľby by dopadli inak. Máme to, na čo sme dozreli a čo si zaslúžime. Ale verím, že príde onedlho čas a čím ďalej, tým viac ľudí osvieti realita a dajú vo voľbách najavo, že nechcú byť viac manipulovaní, klamaní a živení na úkor budúcnosti, len preto, že populizmus je najjednoduchšia politika. Verím, že mnohí prídu aj na to, že aj najdrahšia, zaťažujúca našu budúcnosť.

Čo by pomohlo k zlepšeniu tejto situácie, aby sme aj mi mali v politike plnohodnotných ľudí?

Nie som politologička, môžem prispieť len mojim laickým názorom. Máme zopár politikov, ktorí sa vyznajú v ekonomike, v zahraničných vzťahoch, a pod., ale nie sú dosť výrazní, presvedčiví, aby mohli byť lídrami. Chýbajú nám na Slovensku osobnosti, za to celebrít máme požehnane☺ . Pravdaže netvrdím, že na Slovensku nežijú múdri, inteligentní ľudia, ktorí majú aj charizmu. Žijú. Len sa nechcú živiť politikou.

Smutné je, že mnohí komunistickí a eštebácki manekýni/ prezliekači kabátov a iných zvrškov, sa vedia obracať a postarali sa o seba a svojich známych aj v dnešných „nových“ časoch. Šikovne sprivatizovali, neskôr predali a dnes sa decentne, v značkových polokošeliach vo funkciách usmievajú, ako oni točili biznis, kým sme sa my zaoberali ideálmi a hľadali nové pravidlá hry pre právny štát...

Aké je z toho poučenie? Byť dôslední, zaujímať sa aj o veci verejné, nezmierovať sa s priemerom, nenechať sa ponižovať ako občan a s týmto krédom komunikovať na úradoch, využívať zákon o slobodnom prístupe k informáciám a pristupovať k volebným urnám. Lebo nevolíme len politikov, volíme aj budúcnosť a naše miesto v Európe, na rebríčkoch spokojnosti, miery korupcie a ďalších.

 

 

Mgr. Henrieta Hrinková (42) je rodáčka z Rimavskej Soboty. V roku 1990 úspešne ukončila odbor žurnalistika na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po skončení fakulty pracovala ako redaktorka Gemerských zvestí, týždenníka mesta Rimavská Sobota. Neskôr pracovala v spoločnostiach ako Tauris a.s., neskôr ako externý konzultant pre Consulting Group v Bratislave a MAN- ÚŽITKOVÉ VOZIDLÁ Slovakia, kde sa pohybovala prevažne v oblasti PR a komunikácie. Od roku 2005 pôsobí v grantovej Nadácii Ekopolis v Banskej Bystrici ako PR manažérka. Dňa 16.11.1989 sa zúčastnila nepovoleného zhromaždenia študentov v Bratislave a patrila medzi členov neformálneho Štrajkového výboru Univerzity Komenského. Je aj účastníčkou stretnutia s Hillary Clinton v Bratislave v júli 1996 na tému NGO Slovak Fórum a taktiež sa vo februári 1997 zúčastnila 3-týždňového pracovného pobytu v USA na pozvanie vlády so zameraním na činnosť NGO a samospráv. Pôsobila päť rokov v nadácii pre rozvoj Gemera a Malohontu s názvom Gemma. Ovláda ruský a španielsky jazyk, jej záľubou je varenie, čokoláda a spánok. Rada si prečíta knihy od Paola Coelho, Philipa Kotlera alebo Milana Lasicu, píše básne a venuje sa anjelskému tarotu. Jej tajné prianie je napísať knihu básničiek a krátkych úvah o všemožne, urobiť si someliérsky kurz a prežiť pár rokov v Toskánsku. Je rozvedená a má 18-ročného syna Štefana.

 

 

 

 

 

 

 

 

Bookmark and Share

Súvisiace články:

Hodnotenie

7

Tento článok zatiaľ hodnotilo 37 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 27.09.2009 (Ivana)

Diskusia k článku obsahuje 2 príspevkov


Odporúčame

Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2017 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist