Keď sa rodák z Nitry Jozef Botka pozeral štyri roky z internátnej izby v hlavnom meste cez Dunaj do Rakúska, asi nerozmýšľal nad tým, že stať sa lekárom je skutočné poslanie. Ani Dunaj nie je len mokrý, ale aj nebezpečný. Stať sa lekárom nie je byť slobodný, ale vykonávať činnosť pre druhých.

Ste lekár?

 Áno som detský lekár, ale už to nerobím. Je to pekná robota, nič krajšie som nikdy nerobil, len sa z toho nedá vyžiť. Možno sa zmenil režim, ale inteligencia nie je veľmi žiadaná. Už od čias Štúra neboli inteligentní ľudia veľmi žiadaní. Neschopní karieristi mali veľa, vládli tu ľudia, ktorí boli úplne zvrátení.

Aký je váš názor na komunizmus?

Komunizmus v praxi je režim, ktorý vám nedovolil povedať, čo ste chceli, písať čo ste chceli, museli ste sa pozerať, či vás niekto nepočúva. Nemohli ste čítať, čo ste chceli, nemohli ste cestovať, kam ste chceli a ak sa niečo stalo, tak vás vzali a zmlátili. Jednoducho zvrátená ideológia vedená bandou hovád. Prepáčte za výraz, ale to sa nedá slušne povedať.

 Iniciátori novembrových pohybov boli prevažne deti komunistov, básnikov, hercov.

 Ťažko povedať, neviem koľko bolo komunistov na Slovensku. Veľmi ťažko ste ale hľadali rodiny, v ktorej nikto nebol komunista, podľa štatistík ich bolo okolo jedného milióna, takže približne každý piaty Slovák. Tí najnebezpečnejší, ako boli ŠTB, tí v strane ani neboli. Keď sa upísali strane, ani v nej nemuseli byť. To, že bol komunistom každý piaty občan spôsobilo, že nám vládnu stále.

 Súhlasíte s názorom, že táto Nežná revolúcia bola politicky vopred pripravená?

Nie, nemyslím si, že priebeh revolúcie bol pripravený. Taký chytrí zase neboli. Posledné dva tri roky už režim nebol taký, ako keď som mal ja pätnásť rokov. My sme na vysokej škole boli schopní už do rádia povedať, že Husák je ..., na druhý deň prišli traja tajní a pátrali, že kto to povedal. Vtedy pred desiatimi rokmi by zavreli celú školu, a vy by ste išli do väzenia. Už ani Rusi neboli takí silní. Asi počítali, že sa niečo stane, ale čo sa stane netušili. Bolo to zo dňa na deň. Oni nemali ako vedieť, že keď zmlátia niekoho na námestí v Prahe, tak v jednej chvíli sadne päťdesiat ľudí do vlaku príde do Bratislavy. Tí ľudia to posunú ďalej , pretože v správach to nebolo.

Študenti ovplyvňovali hercov, spevákov, básnikov?

 Myslím si, že herci to celé spustili, tí ovplyvnili študentov. Študenti sa rýchlo pridali. Myslím, že za dva týždne nato bol generálny štrajk.

 O čo v generálnom štrajku išlo?

 Išlo o to, aby sa zrušila vedúca úloha komunistickej strany. Predstavte si, že by sa dnes zaviedla vedúca strana Smer. Inak, len tak mimochodom, nemáme k tomu ďaleko. Viete si to predstaviť? Takí istí diktátori. Len teraz je výhodou, že môžem sedieť tu a hovoriť verejne, čo si o tom myslím. Vtedy, keď ste povedali takéto niečo a niekto sedel vedľa, tak vás vzali a na februárke zmlátili palicami. V tom je obrovský rozdiel.

 Prečo hovorili, že Američania chcú vojnu?

 Každý diktátor potrebuje nepriateľa, to je tisíc rokov stará filozofia. Oni z toho vycucali čo mohli, stali sa z nich bohatí ľudia pri korytách, a to, že sa to v osemdesiatom deviatom všetko zvrtlo a nikoho z nich to nepostihlo, je ich víťazstvo.

 Podľa vás by za komunizmus mali pykať?

Ja nehovorím, že by ich bolo dobré všetkých obesiť, ale minimálne by ich bolo treba pozatvárať, alebo odstaviť od funkcií, z ktorých môžu uplatňovať svoj vplyv. Máme tu zase pohrobkov komunistov, ktorí podporujú ľudí ako je napríklad Široký. Oni tu boli, sedeli v komunistickej kontrarozviedke v osemdesiatom piatom a mlátili možno práve vašich rodičov. Za dvadsať rokov sa z nich stali miliardári, opäť tu sedia, ale aspoň nás nemlátia. Ale ľudia sú hlúpi a volia si to dobrovoľne v slobodných voľbách. S tým sa nedá nič robiť. Každý národ má takých vládcov, akých si zaslúži. Ak ešte ľudia na Slovensku dvadsať rokov po revolúcií volia bývalých komunistov, tak si odniesli po roku osemdesiatom deviatom niečo iné, ako mali. Podľa môjho názoru si odniesli niečo nesprávne.

 Ako to vyzeralo tu v Bratislave v čase konania pochodu, môžete mi to popísať?

 Zraz bol večer na Námestí SNP, jedna kapela požičala ozvučenie, niekto priniesol pódium .Vždy o piatej večer v novembri, riadna zima, sa stretávalo desiatky tisíc ľudí. My sme to celé organizovali, ale to nebolo ako teraz, v dobe mobilných telefónov, internetu a tlačiarní. Ja som potreboval nájsť môjho brata na elektro fakulte, ktorý niekde našiel skrytú tlačiareň, lebo dekan, keby nás videl, tak by bolo zle. Vtedy sa všetci títo prisluhovači báli a vykrikovali, že máme ísť do školy. Boli to ľudia, ktorí boli schopní vás okamžite vyhodiť zo školy. Stačilo by, aby ste povedali, že komunisti sú hajzli. Vyhodili by vás a už by ste sa nevrátili.

 Ako študent ste sa nebáli ísť protestovať ?

 Jasné, že som sa bál. Vo vrecku som mal zastrčený pas, čakal som len na to, že keď to celé praskne. Colníci by nás pustili a už by som sa nikdy nevrátil.

 Mali ste s colníkmi už dohodnuté to, aby ste mohli prejsť cez hranice?

 To by ste museli vtedy zažiť. Za nami ľudia chodili a dávali nám koruny ako študentom. Skladali sa, volalo sa to Zbierka pre štrajkový výbor, aby sme mali z čoho fungovať. V tej dobe sa za dva dni vyzbieralo skoro tri štvrte milióna korún.

Čo všetko sa potom z tých peňazí financovalo?

My všetci sme si vtedy požičiavali autá, žiadna televízia, telefóny nič. Chceli ste telefonovať? Museli ste ísť na poštu, kde bol telefón, ale samozrejme vypnutý. Všetky telefónne búdky po meste z dôvodu, aby sa nešírili informácie boli vypnuté. V Novembri 89 na krátku chvíľu vládla veľmi tolerantná nálada. Ak ste išli po ulici a niečo ste potrebovali, ten človek vám to dal. Alebo vám dali desať korún, spomínam si ešte ako nám babky nosili hrnce s polievkami, doniesli vám večeru priamo do školy. Alebo ste prišli na pumpu a všetci od vás pýtali letáky.

Vás študentov niekto nabádal k tomuto činu?

Nikto nás nenabádal, ani ľudia nie sú sprostí. Keby teraz tí čo sú pri moci zavreli hranice, zakázali všetky politické strany, nahnali vojakov do mesta, všetkých nás nahnali domov, vznikla by taktiež vzbura a nikoho nemusíte nabádať. Teda, ja v to dúfam.

 Ako ste vyrábali plagáty?

 Videli ste fotky ako bola oblepená Bratislava? To robil jeden chlapík, volá sa Danglár. Mesiac nevyliezol z kobky a maľoval plagáty. Nosili mu tam jedlo a on kreslil veľké plagáty, ako napríklad: Asta la vista komunista! A toto sme lepili všade. Napríklad sa určilo, že dvadsiatehosiedmeho bude generálny štrajk, tak sme museli natlačiť letáky a doručiť ich ľudom aj na východné Slovensko.

 Nedali sa šíriť informácie aj prostredníctvom televízie?

 V televízii sa rozprávalo, že pár pomätených študentov robí nejakú kontrarevolúciu. My sme museli doručiť letáky ľuďom na dedinách a vysvetľovať im: Počujte, to je všetko klamstvo, tam je sto tisíc ľudí! Vždy si ľudia nájdu spôsob ako šíriť informácie, keď je klamstva priveľa. Tiež si myslím, že každá takáto zvrátená politika, akou bol napríklad aj komunizmus, raz zdochne! Takto zanikol fašizmus, tiež komunizmus, tak zanikne nacionalizmus a tak aj zanikne tento súčasný pseudosociálny nacionalizmus.

Ako vnímate politiku dnes?

Môžem si len povedať, že 1,5 milióna hlupákov bude vždy voliť podľa filozofie “po mne potopa” a podľa toho to tu aj vyzerá. Tí, ktorí nevedia poriadne ani čítať ani písať, alebo ľudia, ktorí nepreložia ani slamku a majú rovnaké volebné právo ako vy. Desať percent ľudí nikdy nebude robiť. Taký sú ľudia, plus konzum do toho, čo priniesla západná civilizácia. To je veľké negatívum.

 Mali ste niekedy pokazený deň z toho, čo sa deje v politike na Slovensku ?

 Nie, nikdy som sa ani nerozčuľoval nad tým, čo tu kto aké praktiky vyvíja. Vždy som volil pravicu, ale už teraz nie je ani koho voliť. Je tu milión pravicovo zmýšľajúcich ľudí, avšak nie je tu ani jedna pravicová strana. Bohužiaľ asi ešte nedozrela. Pred 200 rokmi tu všetci behali v kapcoch a naháňali ovce a kozy. Toto povedzte Slotovi a začne na Vás prskať tie svoje opilecké sliny. Ale to si treba vedieť priznať, my nie sme ani Angličania, Francúzi ani Nemci a dokonca ani Česi. My nemáme päťsto ročnú históriu plnú vzdelanosti. Objektívne, veď za to nikto z nás nemôže, že tu nie je osemsto rokov stará univerzita, a že nás utláčali Maďari.

 Vzťahy s Maďarmi ani teraz nie sú dobré.

 My sa teraz hneváme na Maďarov, keď títo za nič nemôžu. Títo tu chcú len žiť, netvária sa akoby nás chceli učiť po maďarsky. Aj to je známka úrovne národa keď desiatim percentám sa páčia tie nevraživé nacionalistické táraniny, čo hlása nejaký opilec. Takže toto všetko doba priniesla a my sa musíme naučiť s tým žiť.

 Čakali ste niečo iné, že tu bude o dvadsať rokov?

 Nie, ja som čakal zhruba asi toto. Samozrejme, mohlo to byť aj horšie aj lepšie. NA to, v akých troskách to tu celé bolo, je to slušný úspech, kde sa krajina dostala, keď si uvedomím, akí ľudia ju veľakrát vedú. Je to zázračné. Sme krajina ako veľa ostatných. Viete, ako sa na nás dívali pred tridsiatimi rokmi? Ako na Ugandu a Laos, teraz sa tak pozerajú na Kambodžu a my tiež. Myslím, že znakom Európskej únie vznikol štandard. Žijeme veľmi komfortný život, na Slovensku žijeme svet, ktorým žije desať percent populácie. Treba sa ísť pozrieť do Indie, Ázie a Afriky. Doba sa zmenila, málo sa rozprávame. Toto je virtuálny svet a ľudia si ho radi vyrábajú.

 Čo ste robili Vy počas obdobia komunizmu?

 Vtedy sme chodili do hôr, čítali knihy, chodili aj dva tri krát týždenne do kina, veľa ľudí športovalo, lebo sme nemali žiadne iné možnosti. Dnes to môžete robiť tiež, ja chodím na horskom bicykli, chodím ale sám, nemám s kým, lebo sa už nikomu nechce. Ľudia chodia do lesa, len ich vidíte samých. Dôvod je, že sa to veľmi ťažko skĺbi, sme všetci veľmi zaneprázdnení.

 Pracovali ste aj v internátnom rádiu.

 Veľa mojich kamarátov z prednovembrových čias bolo v internátnom rozhlasovom štúdiu. Vtedy existoval len Slovenský rozhlas a my šťastlivci v Bratislave, čo sme chytali rakúske rádio O3. Mohli ste počúvať iba nejaké komunistické táraniny, inak ste nemali, čo počúvať a zrazu tu bol na každej škole rozhlas.

 Ako vyzeralo rozhlasové štúdio?

 Bol normálne mixážny pult, mikrofón, sedel tam technik, ktorý spúšťal pásky, my sme tam sťahovali hudbu, ľudia nosili platne. Keď ste si chceli z rozhlasu vypočuť Fredyho Mercuryho z Queen to bola jediná šanca. V nedeľu sme robili koncerty na želania a cez týždeň sa robili vysielania.

 Patrili ste medzi zakladateľov Fun rádia.

 To bolo celé jedna obrovská náhoda, ktorá len dokresľuje, čo všetko sa mohlo tesne po Novembri stať. Keď sme založili Fun-rádio, boli sme študenti. Vtedy sme mohli začať podnikať, ale chceli sme dokončiť školu. Keď chcete založiť rádio dnes, potrebujete len peniaze. Vtedy peniaze neboli problém, skôr bol problém nájsť nejakú frekvenciu a začať niekde vysielať. Dosiahli sme to len preto, že sa nás vtedy všetci báli, že sme študenti.

 Povedali ste, že sa báli sa študentov?

 Samozrejme, vtedy to bolo tak, že študenti sú tí, ktorý keď ukázali prstom riaditeľ letel z fabriky.

 Kde všade ste pracovali?

 Robil som všeličo. Skončil som medicínu, rok som robil detského lekára, v tej dobe za 1650 Kčs hrubého, potom som odišiel do Ameriky. Spravil som si tam lekárske licencie, že tam skúsim žiť, ale nepáčilo sa mi, tak som sa vrátil na Slovensko. Postupne som sa prepracoval a dnes robím projekty v zdravotníctve. Založil som si firmu, ktorá robí poradenstvo pre firmy v zdravotníctve. Zdravotníctvo je taká špecifická vec, že je to ekonomický biznis, ale je tam aj zdravotnícka problematika. Väčšinou ľudia pracujúci v tomto biznise nemajú zdravotnícke vzdelanie.

 Čo si môžem predstaviť pod týmto poradenstvom ?

 Nie je to zdravotné poradenstvo pre ľudí, ale pre zdravotné zariadenia. Napríklad keď je zariadenie v mínuse desať miliónov ročne, tak je zrejmé, že skrachuje. Aj keď v zdravotníctve má aj tento proces svoje špecifiká. Ja nemocniciam pomôžem vymyslieť ako si nastaviť procesy, ako to majú riadiť administratívne a účtovne. Súčasne ako by si mali usmerniť ľudí, ktorí ľudia sú zbytoční, a kde nech skúsia získať ďalšie peniaze. Poradím im ako postupovať, aby na konci účtovného obdobia si povedali: zarobili sme.

 Dosiahli ste už v živote, to čo ste chceli, či sa Vám splnil sen?

 To sa nikomu nepodarí, tomu ja neverím. Viete ono sa vám to tak postupne mení. To nie je o tom, že mám sen, že budem mať trojposchodový dom, nie. Tak to asi celé nefunguje, ale mám dve zdravé deti a som spokojný. Keď si človek uvedomí koľko strašných problémov ľudia v živote majú a bojujú s nimi. Žijem veľmi príjemný a pekný život. Sme zdraví, môžeme cestovať, sme slobodní, perfektné. Treba si pozrieť pár dokumentárnych filmov ako ľudia žijú a ako žijeme my a nie je na to čo povedať.

MUDr. Jozef Botka (42) je rodákom z Nitry. V roku 1992 úspešne ukončil lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Po skončení fakulty rok pracoval ako detský lekár. V roku 1994 odišiel na rok do Ameriky, kde si urobil lekárske licencie . Od roku 1995 pracoval na Slovensku, šesť rokov ako detský lekár v detskom Kardio centre v Bratislave, väčšinou na jednotkách intenzívnej starostlivosti určených pre deti s kritickými vrodenými srdcovými chybami. Od roku 2000 pracoval dva roky pre farmaceutickú spoločnosť Pharmacia, potom bol riaditeľom spoločnosti CEPTRA- centrum pre pupočníkové transplantáty. Od roku 2005 bol riaditeľom súkromného medicínskeho centra Medifera. V súčasnosti pracuje pre zahraničnú investičnú spoločnosť zaoberajúcu sa akvizíciami v oblasti zdravotníctva. Súčasne je aj majiteľom spoločnosti Pelikan Agency, s.r.o. zaoberajúcou sa poradenstvom pre zdravotnícke zariadenia.

Súvisiace články:

• Michal Bláha: Dnes je slobodné slovo banalita
• MIKULÁŠ ČURIK : „ JEDINÝ LIMIT SI NOSÍME SAMI V SEBE.“
• Henrieta Hrinková: „Nemusí byť všetko za každú cenu eko a bio.“
• JURAJ VACULÍK: Našťastie som občanom slobodným...
• Tóno Popovič: „Voľ nebyť, ako byť otrokom“
• Študenti a november 1989