Juraj Vaculík sa ako sa študent priplietol do revolúcie. V novembri 1989 som nemala ani len 2 roky. O tej dobe a o revolúcii veľa neviem, pretože na dejepise nás o tom neučili a tým pár slovám, ktoré sa každý november spomienkovo dostanú do médií, nerozumiem. Tento rozhovor nie je dejepisnou exkurziou alebo pokusom o politický traktát. Zaujímajú ma najmä názory, pohnútky, postoje a ďalšia životná cesta, ktorú pomohla Jurajovi Vaculíkovi nastoliť práve revolúcia.

Hybným motorom nežnej revolúcie boli študenti a umelci. V novembri 1989 ste boli študentom a študovali ste divadlo. Lenže takých bolo viac. Prečo ste sa angažovali práve vy?

 

Asi hlavne kvôli tomu, že som bol vždy trochu akčnejší. Pochopiteľne, zohrávala v tom svoju úlohu výchova, svetonázor, prostredie, ako aj snaha mať svoj osud vo vlastných rukách a neochota nechávať sa neustále spriemerovávať. A takisto asi aj to, že som bol súčasťou aj jednej aj druhej skupiny. Vyrastal som v umeleckej rodine, pred vysokou školou som ako kulisár pracoval v trnavskom divadle a zároveň som v tom čase bol študent VŠMU – takže študentská aj umelecká zložka boli v mojom prípade absolútne prepojené.

 

Ste pochádzal z disidentskej rodiny?

 

Z disidentskej nie rovnako, ako ani s prorežimnej. Obaja moji rodičia pracovali v divadle (otec ako herec-bábkoherec a mama ako produkčná) takže som vyrastal v prostredí plnom výtvarníkov, básnikov, spisovateľov a umelcov všetkého druhu. Ako narodený v roku 1967 som detstvo a pubertu prežíval v - pre tú dobu typickom - rozdvojení: v škole do nás tlačili oficiálny marxistický názor a doma, pokiaľ ste mali to šťastie a nevymývali vám hlavu aj doma, skôr protirežimný a zdravý pohľad na svet. Naviac som od útleho detstva veľmi rád a veľa čítal. Mnoho klasickej literatúry a doma sme mali našťastie aj knihy „indexové“ teda zakázané a mnoho podobných sme si požičiavali medzi sebou a dostali sa ku mne buď cez rodičov, alebo neskôr aj priamo. Či už cyklostilovane (predchodca kopírky) diela emigrantských autorov alebo samizdaty z Jazzovej sekcie a podobne. Aj to boli veci, ktoré ma formovali.

 

Ste známy ako jeden z lídrov novembrovej revolúcie. Ako sa zo študenta môže stať revolucionár. Boli ste rebelom odjakživa, alebo to vyplynulo z udalostí?

 

Odpoveď je čiastočne už v predchádzajúcich odpovediach. Istú úlohu určite zohralo aj to, že som bol vždy viac líder, v našom ročníku na VŠMU som fungoval nielen ako dramaturg ale aj ako režisér, mal som autoritu a hlavne som bol našťastie obklopený ľuďmi podobného zmýšľania, pričom sme sa vzájomne akceptovali. Naviac celková atmosféra v spoločnosti už naznačovala isté uvoľnenie, hoc i veľmi nepatrné a my sme vždy, keď sa pre to naskytla príležitosť „vystrkovali rožky“ a provokovali oficiálnu moc, takže keď nastali novembrové udalosti, bol som jeden z prvých, čo do toho skočili bez váhania a po hlave. Okrem toho som práve v tých týždňoch bol mimoriadne prepojený s pražskými kolegami na DAMU, nakoľko som si s pár spolužiakmi vymyslel a inicioval projekt, že po prvý krát v histórii urobíme spoločné absolventské predstavenie DAMU a VŠMU, ktoré sme práve v tých novembrových dňoch intenzívne skúšali a chystali na premiéru. Kvôli revolúcii sa nakoniec nikdy neodohralo, avšak práve vďaka nemu sme boli s našimi pražskými kolegami mimoriadne intenzívne prepojení a vďaka aj tomuto kanálu prichádzali v prvých hodinách a dňoch k nám do Bratislavy prvé informácie, vyhlásenia a petície.

 

Boli vtedajšie pomery, teda komunizmus naozaj také zlé? Ako vnímal pojem „totalita“ mladý človek v umeleckom rozlete?

 

Dnes sa dá len veľmi ťažko predstaviť, že sme nemohli cestovať a Rakúsko, hoc na dohľad z Bratislavy bolo krajinou, o ktorej sme si mysleli, že ju možno nikdy neuvidíme. Človek mohol byť zavretý do väzenia, ak mal náhodou doma v knižnici „nesprávne“ knižky a občianska sloboda bol iba teoreticky termín. Na druhej strane bola práve umelecká sféra tou, ktorú ľudia vyhľadávali v snahe inšpirovať sa, nájsť pravdu v inotajoch a náznakoch a spiklenecky sa utvrdzovať, že sme sa všetci ešte z režimu nezbláznili.

 

Pri spätnom pohľade a zamyslení: aká bola vaša rola v tom celom (bez ohľadu na to, či vám ju dal osud, zatiahli vás do nej okolnosti alebo ste sa tak rozhodli z vlastnej vôle) ?

 

To naozaj ťažko hodnotiť. Určite som bol jeden z úplne prvých, ktorí rozbehli študentské hnutie na Slovensku nielen ideovo, ale aj organizačne. Tým, že sa to celé rozbehlo v pár hodinách a veľmi spontánne sme boli nútení zorganizovať na tú dobu nepredstaviteľnú organizačnú štruktúru, ktorá geometricky rástla a bolo ju treba riadiť a organizovať. A to bola asi moja hlavná rola v tejto dráme.

 

Umelci a študenti boli jedni z tých, ktorí revolúciu začali. Bolo ťažké presviedčať ostatných ľudí, aby sa k vám pridali?

 

Áno, strach a opatrnosť boli javy veľmi časté a ľudia sa masovo začali pripájať až po nejakom týždni - dvoch, keď začínalo byť jasné, že režim nie je schopný reagovať mocensky a začína sa rúcať. U mnohých bolo cítiť aj sprostredkovanú skúsenosť z generácie rodičov a roku 1968 a následných postihov, preto boli mnohí skôr vo vyčkávacej pozícii aj keď vnútorne s nami sympatizovali.

 

Boli ste v centre diania, no revolúciu napokon „urobili veľkí dospelí“ – aspoň oni to tak prezentujú a pripisujú si všetky zásluhy. Brali vás vážne? Rešpektovali vaše názory a návrhy?

 

Nejaké veľké delenie na dospelých a deti sa naozaj nedialo. Ja sám som mal vtedy už 22 rokov, mnohí z lídrov na strane VPN boli moji pedagógovia, ktorí po mnohých rokoch na konci 80 rokov začali opäť učiť na VŠMU, tí poznali mňa aj moje názory a bol tam myslím obojstranný rešpekt. A my sme sa vôbec necítili ako deti, nakoniec, ani sme nimi neboli, ja som mal v tom čase za sebou už 3 povolania. Naviac prvé týždne sme zdieľali ten istý priestor, nakoľko po tom, ako sme na VŠMU ako prví vyhlásili okupačný štrajk a obsadili sme školu, tak pod našou strechou sídlilo nielen Koordinačné centrum vysokých škôl ale aj vedenie VPN. A v tom prostredí sa spoločne formulovali vyhlásenia, rodili stratégie a diskutovalo bez ohľadu na vek a postavenie. Ten pohľad, obsiahnutý v otázke je skôr spojený s tým ako revolučné dni pokračovali. My študenti sme sa vrátili do škôl a tešili sa zo slobodnejšieho štúdia a možností, ktoré sa otvárali a až na pár výnimiek nikto z nás nevstúpil do veľkej politiky. Zato mnohí tí, ktorí celé roky nemohli publikovať, prezentovať svoje názory prípadne byť aktívni pri riadení spoločnosti opustili svoje dočasné a často vynútené povolania kuričov a robotníkov a vrhli sa do politiky.

 

Mali ste nejaké „revolučné povinnosti“?

 

Tie vznikali nečakane a my sme boli na ne nútení reagovať s veľkou dávkou improvizácie a hlavne schopnosti v tom zmätku a nepredvídateľnosti vzájomne efektívne spolupracovať. Až po pár dňoch sa akosi prirodzene vykryštalizovalo, kto je ideálny na mítingy a vystúpenia na tribúnach a kto na niečo úplne iné. Ja so svojim „režisérizmom“ som veci hlavne systémovo organizoval a staral sa o to, aby všetko to, čo sa u nás na Ventúrskej dialo aj naozaj fungovalo. A podotýkam, z tej adresy sa v prvých dňoch riadili všetky revolučné aktivity na celom Slovensku.

 

Kedy ste vlastne prestali byť „revolucionárom“? Myslím tým, kedy ste začali žiť svoj normálny, aj keď už iný život v iných pomeroch?

 

Mojim zlomovým bodom bolo rozhodnutie nedefinovať sa politicky, či už ako poslanec, alebo v tých časoch sa rodiacich nových, dovtedy zakázaných politických stranách, ale chuť vrátiť sa k divadlu a reflektovať prežitie v tom, čo som chcel vždy robiť, teda režírovať a tvoriť.

 

Ako vnímate názory niektorých, ktorí tvrdia že revolúcia bola zmanipulovaná a riadená vtedajšou tajnou službou Štb?

 

Čo sa týka mňa, tak viem s absolútnou istotou, že mňa nikto nemanipuloval a neriadil. Je však jasné, že strana a vláda boli na konci 80 rokov v stále väčšom rozklade a názorovej nejednotnosti a určite mnohé frakcie aj v represívnych zložkách ako vojsko alebo polícia čakali, čo sa udeje a ako budú na to reagovať. Avšak práve ich nejednotnosť a neriadenosť pomohla tomu, že na aktivity študentov, umelcov a v tých dňoch sa rodiacej občianskej spoločnosti nevedeli rýchlo a obvykle zareagovať a potlačiť ju. A určite tomu napomáhala aj vtedajšia medzinárodná situácia, aj u našich najbližších susedov ako Maďarsko alebo NDR. To všetko vytváralo priestor na to, aby spontánna reakcia na udalosti na Národní tříde za pár dní prerástla do celonárodneho hnutia a kapitulácii režimu.

 

Tesne po revolúcii a niekoľko rokov po nej si niektorí ľudia začali robiť prehnané (alebo oprávnené?) zásluhy. Z väčšiny sa stali politici, iní využili či zneužili privatizáciu a stali sa podnikateľmi, majiteľmi všeličoho alebo aspoň dobre zarábajúcimi riaditeľmi. A vy?

 

Ja som si režíroval v Radošinskom naivnom divadle, v Astorke a tešil sa z toho, že môžem slobodne robiť divadlo.

 

 

Tvorivosť, umelecké cítenie a možno aj túžba po slobode nepatria do sveta politiky. Ale predsa: v politike ste sa nenašli? Nechceli ste byť napríklad premiérom alebo ministrom kultúry?

 

Nie. Asi hlavne preto, lebo si neviem predstaviť, že by som vedel robiť ľuďom „nasilu dobre“.

 

 

Alebo ste si moholi sprivatizovať nejakú továreň či výnosný podnik...

 

Mal by som to ľutovať?

 

 

Pripadáte mi ako naozajstný hrdina. Prišli ste, zabojovali pre blaho ostatných a šli ďalej vlastnou cestou.

 

Žeby sa mal o mne natočiť film? Mohol by ma hrať John Turturro. Ale vážne. Ja som to robil aj z veľmi zištných dôvodov. Kvôli sebe! Chcel som čítať, čo chcem, cestovať kamkoľvek a môcť hovoriť, čo si myslím. A som šťastný, že sa to podarilo aj vďaka mnohým, ktorí to cítili podobne a som šťastný, že mnohé z priateľstiev a vzťahov, ktoré sa zrodili v tých dňoch stále patria medzi moje najsilnejšie priateľské a ľudské putá....

 

„Prvotnopospolný kapitalizmus“, ako ho zvykne nazývať moja mama, priniesol všetkým nové výzvy a možnosti. Patríte k ľuďom, ktorí našli odvahu a začali podnikať. Prečo práve v reklame?

 

Lebo to bolo niečo nové, v mnohom blízke tomu čo som robil predtým a veľmi ma to bavilo. A v neposlednom rade určite aj preto, že popud prišiel zvonku, bol som oslovený, aby som sa stal kreatívnym riaditeľom práve vznikajúcej pobočky veľkej americkej reklamnej siete a to napriek tomu, že som o tej práci nemal ale absolútne šajn. A práve to riziko a záujem o niečo neznáme a nové ma presvedčili.

 

Aká bola reklama za socializmu, pár rokov po revolúcii a dnes?

 

Za socíku skoro žiadna a keď tak typu „Kupujte melóny, sú zdravé!“ alebo „Jedno vajce denne“. Tesne po revolúcii milo neskúsená, veľa krát neohrabaná, prekomplikovaná a poloamatérska a dnes taká ako všade na svete. Veľa priemerných až podpriemerných klišé, dosť obvykle štandarné profesionálne hoci bežné riešenia a našťastie občas aj niečo mimoriadne, ba až svetové.

 

Nikdy ste netúžili mať vlastné divadlo? Keby ste chceli, určite by ste ho boli dostali – za zásluhy...

 

To asi nie. Ale svoje divadlo som svojim spôsobom mal. Či už ako dramaturg, režisér a umelecký šéf Divadla Astorka Korzo’90 v rokoch 1990-1992, kedy som spoluvytváral koncepciu a umelecký profil divadla, alebo ako šéf a svojim spôsobom majiteľ Normálneho divadla, ktoré som si založil. Vzniklo na jar roku 1992, hralo na scéne RND a odpremiérovalo síce iba jednu, ale zato veľmi úspešnú inscenáciu „Terapii navzdory“ v hlavných úlohách so Zuzkou Kronerovou, Marošom Geišbergom, Petrom Šimunom a mnohými dalšími, v mojej produkcii a dramaturgii a réžii Borisa Farkaša.

 

 

Angažujete sa aj v oblasti filantropie a charity, a to bez veľkých gest a chválenia sa. Zistila som, že vaša reklamná agentúra zadarmo, teda pro bono celé roky vytvára krásne reklamné kampane pre rôzne mimovládne organizácie (Utečenci, Divé maky, Magna – deti v núdzi). Prečo?

 

Lebo to mne a aj mojim kolegom robí radosť a máme možnosť vytvoriť niečo mimoriadne kreatívne, čo dúfame, že niekomu aj pomôže.

 

Ako sa spetne pozeráte na socializmus?

 

Ako na mylný pokus o správu vecí verejných, ktoré som naštastie bez vážnejšich následkov prežil.

 

V čom je podľa vás kapitalizmus lepší ako socializmus? Aj vo sfére umenia, kultúry a médií v ktorých žijete.

 

Hlavne v slobode – vyjadrenia, názoru, formy atď. A v tom, že každý má určite viac možností sa realizovať a to aj napriek všetkým nedokonalostiam akéhokoľvek systému, kapitalizmu vrátane.

 

Ste rád, že ste boli „pri tom“ ?

 

Určite. Boli to zážitky, ktoré ma nesmierne formovali, vďaka ktorým som lepšie spoznal seba ako aj ľudí vo svojom okolí. Zažil som históriu na vlastnej koži, videl som do zákulisia moci a prežil som vlastnými očami mnoho zmien – režimov, hraníc, štátov, mien, čo je pre každého tvorivého človeka určite mimoriadne inšpirujúce.

 

Súčasný premiér niekoľkokrát verejne deklaroval, že k novembrovej revolúcii nemá kladný vzťah. Nie je vám ľúto, že politici si nevážia slobodu, ktorú sa podarilo vďaka Novembru vybojovať?

 

Je mi ľúto premiéra. Je to premiér na poľutovanie. Akurát škoda, že si tento problém nerieši niekde v súkromí, ale na čele štátu, ktorého som občanom. Našťastie som občanom slobodným a tak môžem názor na neho a jemu podobným vyjadrovať vo voľbách...

 

 

 

Juraj Vaculík

 

Po ukončení štúdia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave pracoval ako divadelný a umelecký riaditeľ v Divadle Astorka Korzo´90 a iných divadlách na Slovensku. V rokoch 1992 – 1996 pracoval ako kreatívny riaditeľ v Mark/BBDO a J&L Advertising/Ogilvy&Mather. V roku 1996 založil svoju vlastnú agentúru Juraj Vaculík – CREATIVE STUDIO (JVCS), premenovanú v roku 2004 na VACULIK ADVERTISING.

Jeho agentúra bola 4 krát ocenená ako najkreatívnejšia agentúra na Slovensku, v roku 2006 získala ocenenie Agentúra roka. V roku 2002 získal ocenenie FILIP (cena je udeľovaná za za výnimočný prínos v kreativite slovenskej reklamy). Juraj Vaculík bol členom poroty na festivale Golden Drum v Portoroži (1999,2006 a 2007), Louskáček v Prahe (2002,2006, 2007), Eurobest v Londýne (2003). Je zakladajúcim členom Art Directors Club na Slovensku. V roku 2008 bol zvolený za predsedu Klubu reklamných agentúr Slovenska (KRAS).

 

 

 

Súvisiace články:

• Tóno Popovič: „Voľ nebyť, ako byť otrokom“
• Študenti a november 1989