Časy, kedy ľudia nemohli vysloviť svoj názor verejne či slobodne sa rozhodovať sú už dávno za nami. V spomienkach tých, ktorí komunistický režim zažili a bojovali proti jeho absurdnosti však zostanú dlho zakorenené. Michal Bláha, jeden zo zakladateľov študentského revolučného časopisu Echo.

Ako si spomínate na ,,nežnú revolúciu“ v Bratislave?

 Asi ako na najintenzívnejšiu udalosť v mojom živote, napriek tomu, že od tej doby uplynulo veľa času a tie spomienky troška vybledli a prekryli sa ďalšími zážitkami počas tých dvadsiatich rokov. Ale bolo to v tom období asi to najemotívnejšie čo som zažil.

 Čo to pre vás ako študenta znamenalo a ako ste to vnímali?

 Pre mňa to bola neuveriteľná úľava a obrovská eufória, že sa stalo, niečo čomu som už ani neveril, že sa môže stať. Bol som v poslednom ročníku na STU a prakticky celú dobu na VŠ som riešil otázku svojej emigrácie. Podarilo sa mi dostať už do Viedne, kde mám rodinu a po pár týždňoch testovania som to zabalil. Bolo to vlastne v lete pred novembrovými udalosťami. Všetci sme boli plný očakávaní, ale vedeli sme, že to musíme zmeniť.

 V čom vám najviac zväzoval ruky komunistický režim?

 Bola to neskutočná nesloboda. Neperspektívne obdobie pre mladého človeka. Viete si dnes predstaviť, že by ste nemohli cestovať a vyjadrovať svoje postoje, názory a myšlienky? Sú to veci, ktoré sa dnes nedajú vysvetliť, žili sme veľmi oklieštený život. Pre mladého človeka bola neschopnosť chodiť po svete a konfrontovať názory s okolitým svetom jednoducho strašné. Museli ste si dávať pozor na to, čo hovoríte a komu to hovoríte.

 Patrili ste v tom čase medzi aktívnych odporcov komunizmu, čoho výsledkom bol aj zrod študentského časopisu ECHO... Čo vo vás vyvolalo potrebu založiť tento časopis?

 To sa asi ťažko vysvetľuje. Dnes je slobodné slovo banálnosťou, ale vtedy slovo malo úplne iné kúzlo. Môcť sa slobodne vyjadriť a napísať, čo si myslím, bolo pre mňa neuveriteľne vzrušujúce. Začalo to tak, že sme na vysokej škole začali vydávať revolučný Spravodaj, kde sme informovali ľudí o tom, čo sa deje a snažili sme sa dokumentovať súboj medzi revolučnými študenti a vedením univerzity. To veľmi dobre fungovalo ako komunikačný nástoj. Chodili sme často do Prahy a stretávali sa s českými študentmi, kde sme sa stretávali s ľuďmi, z ktorých mnohí aj dnes píšu a patria k žurnalistickým stáliciam. Občas ich mená vidím v českom Reflexe a Žurnáli. Títo založili v Čechách Študentské listy, čo ma inšpirovalo urobiť niečo podobné aj na Slovensku. Tu sme vlastne nadviazali na tradíciu časopisu, ktorý kedysi existoval, jeho vydávanie bolo zastavené v roku 1968 po invázii a volal sa Echo.

 Pamätáte si ešte na prispievateľov, ktorý s vami začínali?

 Veľmi dobre. To bolo veľmi intenzívne obdobie. Najčastejšie spomínam na Dana Bútoru, Milana Žitného, oni tvorili základ redakcie. Bolo nás tam asi desať redaktorov. Vytvorili sme spolu obsah aj dizajn časopisu Echo, ktorý bol na tú dobu veľmi avantgardný. Chceli sme zaujať, písali sme o všetkom. Robili sme taký kultový seriál, ktorý písal Milan Žitný s Danglárom. Bolo to neuveriteľne zaujímavé. Fascinovalo nás to, že môžeme udalosti okolo nás pretaviť na papier.

 Hovorí sa, že časopis Echo sa nepodobal na časopisy, ktoré v tom čase vychádzali. Bol iný. V čom sa podľa vás vynímal z radu?

 Lebo sme to robili uletene. Bolo to dosť divoké, písali sme si tam čo sme chceli, aj keď sme sa to snažili editovať do nejakého jednotného štýlu, ale prinášali sme rôzne kauzy a konšpiračné teórie.

 Nebáli ste sa, že by Vás za to mohol niekto napadnúť?

 Áno, v istom čase to bolo divoké, keď tu začali také národovecké kauzy. Začali nám rozbíjať okná a podobne. Redakciu sme mali blízko Národnej rady a my sme podporovali zachovanie Československa. Snažili sa nás zastrašiť.

 Aká bola atmosféra počas revolúcie na námestiach v Bratislave?

 Taká zvláštna zmes eufórie, úľavy a strachu, obáv čo bude. V tých prvých okamihoch to nebolo úplne jasné, či tí komunisti začnú do nás strieľať, alebo čo urobia. Dvadsať rokov si vlastne nikto nedovolil demonštrovať a robiť veci, ktoré sme robili my. Dokonca sa vyskytli aj takí ľudia v okolí, ktorí strašili a hovorili, že si máme dávať pozor, zastrašovali, to bolo naozaj tak dosť divoké. Keď došlo už k odovzdaniu moci komunistov a Havel sa stal prezidentom, bolo zrejmé, že sa nič fatálne nestane a veci idú dobrým smerom.

  Myslíte si, že ,,Nežná revolúcia“ má právo volať sa nežná?

 Už dnes mi to znie tak romanticko-komicky. Je to názov tej doby a asi to tak má ostať. Myslím si, že pre ten svet, ktorý sa na nás pozeral cez reportáže a televízie zahraničných staníc, to muselo vyzerať neskutočne. Už len to, že sa mladí študenti postavili komunistickej strane takým nenásilným spôsobom a dokázali zvrhnúť režim. Samozrejme, že to nebolo také jednoduché, ale v konečnom dôsledku to bol hlavný impulz jeho zániku.

 Zmena režimu výrazne ovplyvnila život celej spoločnosti. Ako sa to prejavilo na vašom živote?

 Totálne, ale úplne. V prvom rade, že došlo k zmene režimu, nečakali sme to. Bol som v centre diania na Jiráskovej ulici, čo spôsobilo, že som sa nejakým nedopatrením v prvých voľbách dostal na kandidátku VPN a do federálneho zhromaždenia ako poslanec. Vtedy som o politike nič netušil, našťastie v parlamente bolo viacero takých ako, som bol ja. Väčšina z nás mala ešte romantické, alebo idealistické predstavy o živote, no dvojročné pôsobenie v politike ma z nich veľmi rýchlo vyliečilo.

 Dnes máte úspešnú reklamnú agentúru v Bratislave, MARK BBDO. Kedy ste sa rozhodli ju založiť?

 Ku koncu môjho poslaneckého mandátu som sa v Prahe stretol s ľuďmi s BBDO a založil som reklamnú agentúru. Bolo to v 1992, voľby boli vtedy v máji a po nich som hneď začal robiť reklamu a robím ju doteraz.

  Myslíte si, že Vás udalosti z roku 1989 posunuli  vpred?

 Rozhodne zásadným spôsobom. My sme mali naozaj to šťastie, že sme zažili zmenu režimu v okamihu, kedy začínala najproduktívnejšia časť nášho života. Mohli sme zažiť úplne inú pracovnú kariéru, než naši rodičia. Ja som vlastne nikdy nechodil do práce ako zamestnanec za komunizmu, keď nerátam nejaké brigády počas štúdia, hneď som začal podnikať.

 Vyštudovali ste architektúru, teraz máte reklamnú agentúru,  v čom je to  podobné?

 Napriek tomu, že architektúra nie je o marketingu, ako to čo robím teraz, ale je tiež svojím spôsobom o odovzdávaní posolstva, o dizajne, o štýle, rovnako ako reklama. V podstate veľa poznatkov, ktoré som načerpal počas štúdia, som určite vedel zužitkovať.

 Aké boli začiatky vzhľadom sa vtedajšiu situáciu na trhu?

 Vtedy žiadny trh nebol. My sme vznikli ako prvá zahraničná agentúra, s priamou účasťou zahraničnej siete, čo nám umožnilo byť dlhé roky technologickým lídrom. My sme mali oproti tým lokálnym agentúram know how, ktoré iní nemali. Mali sme možnosť sa rýchlo naučiť ako sa reklama vlastne robí, čiže určite to nám zo začiatku veľmi pomohlo. Aj keď potom prišli rôzne divoké obdobia, v polovici 90. rokov za druhej Mečiarovej vlády, kedy bol trh drasticky deformovaný, ale našťastie to netrvalo dlho.

 Nelákala vás po časopise Echo práca žurnalistu?

 Nikdy ma to nechytilo natoľko, aby som vedel, že to chcem skutočne robiť. Aj keď nejaká prax so schopnosťou formulovať súvislé vety je užitočná v každej profesii.

 Čo by ste chceli ešte dosiahnuť v pracovnom živote, sú méty, ktoré by ste radi dosiahli?

 Ja od samého začiatku spájam svoj úspech s úspechom firmy. Takže pokiaľ je firma úspešná, som spokojný. BBDO je tu už dlho. Sedemnásť rokov. Za sebou máme množstvo dobrých výsledkov a reklám.  Samozrejme moje priority sa menia, ale s pracovným životom, ktorým som si vybral som spokojný. Bola to ťažká cesta, ale kráčame ňou doteraz. Momentálne je tu finančná kríza, nedá sa hovoriť o nejakých dlhodobých métach. Mám takú normálnu predstavu o tom, prejsť toto obdobie bez vážnejšej straty. 

 V čom pociťuje taká reklamná agentúra vplyv finančnej krízy?

 Klienti šetria, čiže rozpočty sú nižšie, ale je to veľmi zaujímavá skúsenosť lebo napriek tomu, že je finančná kríza, tak na trhu sú stále príležitosti.

 Hovoríte niekedy doma o tom, čo ste prežili v roku 1989?

 Mám deti, hovorím im, že my sme vyrastali v inej dobe než vyrastajú oni, aby to nejakým spôsobom vnímali. Aby vnímali tie neuveriteľné benefity slobody.

 Spomínate na to často?

 Takmer vždy keď prechádzam cez hranice si to uvedomím, čo to je za neuveriteľnú vec, čo sa všetko udialo za tu dobu, za dvadsať rokov. Že sme v NATO, v EU, máme euro, je tu Schengen. Vidím, že to stálo zato. Pre mňa je to akási satisfakcia, že dnes prestávam vnímať hranice ako nejakú bariéru. Kedysi to bola neuveriteľná nielen fyzická ale aj mentálna bariéra medzi krajinami. Dnes sa pozriete, aké je počasie cez víkend a idete do Chorvátska na loď alebo do Talianska, nemusíte nič plánovať, zoberiete si veci a idete. To bolo pred revolúciou úplne nepredstaviteľné. Preto si to nesmierne vážim.

 Myslíte si, že dnes študenti nevedia, neuvedomujú si, o čo bojovali ich rovesníci v novembri 1989?

Ťažko sa mi to hodnotí, pretože nie som v kontakte so študentmi. Neviem prečo by si to mali uvedomovať, keď sa nenarodili v tej dobe a nič o nej nevedia. Možno len niečo s nejakých učebníc, ale je to vecou výchovy rodičov. Je dôležité vedieť, že sloboda nie je samozrejmosť a nemusí tu byť. Že si ju treba vážiť a v prvom rade by mali vedieť, ako sa ju podarilo získať aj Slovensku.

Michal Bláha začal študovať na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave v roku 1985. V piatom ročníku na vysokej škole sa aktívne zapájal do manifestácie študentov za zvrhnutie komunizmu. Bol spoluzakladateľom revolučného časopisu Echo a krátko po zmene režimu sa stal poslancom federálneho zhromaždenia. V roku 1992 založil reklamnú agentúru MARK BBDO, v ktorej pôsobí dodnes ako riaditeľ. Má dve deti a spolu s manželkou žijú v Bratislave.

Súvisiace články:

• MIKULÁŠ ČURIK : „ JEDINÝ LIMIT SI NOSÍME SAMI V SEBE.“
• Henrieta Hrinková: „Nemusí byť všetko za každú cenu eko a bio.“
• JURAJ VACULÍK: Našťastie som občanom slobodným...
• Tóno Popovič: „Voľ nebyť, ako byť otrokom“
• Študenti a november 1989