Bol jeden z tých, ktorý sa počas novembrovej revolúcie v ´89 nebáli otvoriť ústa a bojovať proti vtedajšiemu režimu. Do Bratislavy prišiel ako študent s jasným cieľom, no viac ako doktorský plášť a práca v ordinácií ho zlákala práca v Internátnom rozhlasovom štúdiu, ktorú dodnes považuje za zlomovú.

Hlavným motívom, prečo ste prišli do hlavného mesta bolo štúdium. Aká vysoká škola vás zlákala?

Vyrastal som na Orave, prežil som tam celé detstvo a do Bratislavy som prišiel až za štúdiom a ako to býva, už som tu zostal. Stal sa zo mňa Bratislavčan, ale nie lokálpatriot. Na to asi budem potrebovať viac času. Pochádzam z doktorskej rodiny. Môj otec je lekár a moja mama bola zdravotná sestra. Takže aj pod vplyvom prostredia padla voľba na všeobecné lekárstvo. Mám staršiu sestru, a ona bola autorom druhého dôvodu, pre ktorý som sa ocitol v Bratislave. Študovala prírodné vedy, bývala teda na internáte Družba a počúvala, rovnako ako všetci ostatní, rozhlasové štúdio, ktoré vysielalo len pre internát. V tej dobe mal každý takzvaný študentský domov svoje Internátne rozhlasové štúdio. Doniesla mi nahrávku hitparády, ja som si ju vypočul, pochopil som, že existuje miesto kde je možné pracovať s hudbou, ktorá bola oficiálne takmer nedostupná, kde študenti robia rádio. Tak vznikol druhý motív môjho príchodu do Bratislavy. Čas ukázal, že silnejší .

Splnil sa Vám tento váš sen?

Prišiel som po konkurze. Mal som však dostatočne silný zámer a kopec prepašovaných albumov z Poľska, takže som nakoniec všetkých zlomil. Zvláštne na tom celom príbehu je, že som zlomil aj vtedajšiu šéfku Internátneho rozhlasového štúdia, ktorá je teraz mojou manželkou.

Počas revolúcie v ´89 ste pôsobili v študentskom hnutí. Ako ste sa do tejto komunity dostali?

Práve Internátne rozhlasové štúdio ma doviedlo do komunity ľudí, ktorí mali chuť, potrebu a azda aj odvahu – ale to skôr bolo o drzosti ako o odvahe - nebáť sa vtedajšieho režimu a vyjadrovať svoj názor. Necítim sa byť v žiadnom smere prototypom človeka, ktorý by mal hýbať dejinami. Veľkými, alebo malými. Komunita súvisiaca s IRŠ bola cestou, ktorá ma priviedla do revolučného mlynčeka v ´89. Napriek problémom, ktoré sme si pri vysielaní v IRŠ spôsobovali drobnými prehreškami proti režimu, alebo práve vďaka nim, v ľuďoch z IRŠ potichu rástla odvaha vzoprieť sa tomu, čo bolo vtedy pokladané za spoločenské normy alebo politicky korektné štandardy. S odstupom času som pochopil, že v ľuďoch z IRŠ po celej Bratislave zrejme aj kvôli akejsi laxnosti režimu v jeho posledných rokoch prekročila miera vzdoru mieru lenivosti, alebo strachu a boli jednoducho pripravenejší to dať najavo. O tom, že sa niečo stalo v Prahe sme sa pochopiteľne dozvedeli u nás v štúdiu. Aj o tom, že sa v Bratislave pripravuje stretnutie študentov. Pár z nás sa vybralo na VŠMU a tam som sa prvýkrát stretol s mnohými ľuďmi, ktorí významne zasiahli aj do mojich osobných dejín. Začalo sa formovať študentské hnutie a ja som v ňom zastupoval LFUK.

A čo Vaše štúdium ? Ste vyštudovaný doktor ako Váš otec?

Moje osobné dejiny sa vyvíjali kvôli revolúcii, ľuďom, ktorých som počas nej stretol a príležitosti ktorú sme dostali, iným smerom. Príležitosť podieľať sa na budovaní a fungovaní prvého súkromného rádia v Československu – Fun Rádia, bola pre mňa dôležitejšia ako medicína. Rodičia neboli vtedy veľmi nadšení, ale nikdy som rozhodnutie odísť neoľutoval.

Spomínate si na nejaké silné momenty z tohto obdobia?

Najsilnejšie mi v pamäti zostali momenty súvisiace s prejavmi solidarity. Na VŠMU boli študenti ako v pevnosti. Cez jedinú bránu, ktorú stále strážila služba mohli prejsť len bezpečné osoby. Ľudia študentom k tejto bráne chodili prejavovať solidaritu. Nosili jedlo, niektorí peniaze. Ohromne ma zasiahlo, keď nejakí chlapi, ktorí zrejme v Bratislave robili na stavbe doniesli svoje prešívané kabáty. Spomínam si tiež na okamžiky súvisiace s prvým generálnym štrajkom, to som bol u nás na škole (LFUK) a sedel som na schodoch pozeral smerom na Metropol a videl masy ľudí, ktorí po Krížnej ulici kráčali smerom na Námestie SNP. Aj teraz mám pri tejto spomienke zimomriavky. Ten pohľad mnou veľmi silno pozitívne otriasol. Cítil som sa byť hrdým, nie veľmi významným, ale predsa len spoluautorom zmeny. A bol to strašne dobrý pocit.

Bol niektorý z týchto momentov pre Vás najemotívnejší ?

Môj otec raz v noci prifrčal z Oravy s autom plným vitamínov, kalciových injekcií, chleba a podobných dobrôt. Prebojoval sa cez študentov na bráne VŠMU a zobudil ma v niektorej kancelárii. To bol pre mňa veľký moment!

A čo vysokoškolské zážitky, ktoré sa netýkali Nežnej revolúcie ale iba bežných študentských šibalstiev?

Rovnaké ako na iných školách a u iných študentov, mierne ovplyvnené typom štúdia a tém ktoré sú pre medicínu špecifické. Všetok čas mimo školy zhltlo Internátne rozhlasové štúdio. Odtiaľ mám strašne veľa zážitkov. Vznikli tam priateľstvá na celý život. Absolútne priateľstvá, ktoré sú schopné prekonať aj veľmi problémové okamžiky. Som veľmi rád, že sa to všetko zomlelo, a že ma osud zavial do tohto štúdia na túto školu, lebo sa predo mnou otvorila cesta, po ktorej kráčam.

Ako by ste hodnotili život pred Nežnou revolúciou …?

Ako keď si farebný film pozriete na čiernobielom televízore. Revolúcia prišla keď som mal 20 rokov. Moja generácia nezažila bezprostredne tie najhoršie roky vtedajšieho režimu. Pre mladých ľudí bol život možno bezstarostnejší ako dnes, ale bez možností - bezfarebný .

Myslíte si, že dnešní mladí ľudia už nie sú takí „bezstarostní“ ?

Teraz to je chvalabohu iné, lebo predsa len, to, čo sa za 20 rokov udialo v spoločnosti a vo svete otvára ohromné možnosti a s nimi zároveň samozrejme rastú nároky. Treba ďaleko viac rozmýšľať o sebe a o svojej budúcnosti a tiež o svojej konkurencieschopnosti. Toto sa nás vtedy veľmi netýkalo. Myslím, že rozdiel medzi týmito dvoma svetmi je v obrovskej zmene príležitostí, ktoré okolo nás stoja. Spoločnosť sa zmenila pozitívne hlavne v slobode, ktorú človek má v rozhodovaní. V dobe minulej nesloboda ľudí zväzovala práve vtedy, keď mali ambíciu so sebou niečo robiť, niečo dosiahnuť. Uzly, ktoré vtedy ľudí zväzovali boli takmer nerozmotateľné. V súčasnosti v podstate jediný limit, ktorý máme si nosíme sami v sebe. A práve toto je asi tá najzásadnejšia zmena. Ľudia sa rozhodujú sami. Aj tí, ktorí sa rozhodnú študovať v Sydney, aj tí ktorí sa rozhodnú zarobiť 300% v BMG Invest. A to je fajn. Pravda, sem tam sa objaví politik, ktorý sa rozhodne ochraňovať tých, ktorí sa rozhodovať nevedia, aby si rozšíril voličskú základňu, ale to je zrejmne nevyhnutný dôsledok demokracie.

Aké boli začiatky FUN Rádia?

Všetko na seba nadväzuje. Škola, Internátne rozhlasové štúdio, vyformovanie študentského hnutia, ktoré sa nakoniec inštitucionalizovalo do Vysokoškolskej únie Slovenska. Zuzka Mistríková dostala z francúzskej strany ponuku na vybudovanie rádia v Bratislave. Vysokoškolská únia Slovenska sa tak stala prvým prevádzkovateľom prvého súkromného rádia v Československu.  FUN rádio sme vybudovali spôsobom, ktorý sa dnes už zrejme veľmi nenosí. Postavili sme ho doslova vlastnými rukami, a bola to ohromná zábava a dobrodružstvo. V budove, ktorú vlastnila Vysokoškolská únia Slovenska sme vyčlenili časť priestorov a tam sme drevom, ktoré zohnal môj otec na Orave, pretože sme samozrejme chceli aby to malo rozumné technické parametre, obkladali steny. Základné technické vybavenie nám poslali Francúzi, niečo sme si skočili kúpiť do Poľska, prvých tuším 200 CD do Mníchova, vznikol tím skvelých a väčšinou stále z médií známych ľudí a bolo to. Začali sme vysielať a bola to veľká vec. Tak vzniklo FUN Rádio, z ktorého som ja približne po roku a pol odišiel.

Kam smerovali Vaše kroky potom?

Dostal som ponuku od Andyho Hryca, ktorú som nemohol odmietnuť. Ponúkol mi, aby som sa zúčastnil na jeho projekte a tak som sa dostal do rádia Twist, kde som robil takmer 13 rokov výkonného riaditeľa.

Ako spomínate na túto prácu ?

Bola to moja najväčšia pracovná odysea. Práve tu som nabral najviac skúseností. Bolo to naozaj fantastické. Samozrejme, aj FUN Rádio bolo úžasné. Bola to moja prvá skúsenosť, môj prvý kontakt s rádiom. Fun Rádio je pre mňa nezabudnuteľné aj preto, ako začalo jeho vysielanie. Prvý hlas slovenského moderátora bol hlas mojej manželky, ja som jej v tej chvíli robil technika a prvá skladba, ktorá vo Funku hrala bola od Pink Floyd. Spomienky na Fun Rádio však v mnohom zatieňujú spomienky na Twist, pretože v Twiste sme sa naozaj naučili robiť rádio a už to prestalo byť len fun. Vybudovali sme seriózne rádio, ktoré prežilo pozoruhodný život a my s ním. Zažilo neopakovateľnú líderskú pozíciu v boji s mocou. Bolo to zložité obdobie a nech si o Andym Hrycovi myslí kto chce, čo chce, toto obdobie dokázalo rádio prežiť len vďaka jeho tvrdohlavosti, odvahe a obrovskému nasadeniu, ktoré preniesol aj na rádio a ľudí v ňom. Twist bol pre mňa v mnohých rozmeroch veľkou školou. Som rád, že som bol pri tom.

V súčasnosti pracujete ako výkonný riaditeľ GAT Solutions a.s. . Kedy ste sa rozhodol opustiť svet médií?

V roku 2004 som odchádzal z rádia s presvedčením, že nadobro odchádzam z médií. Drobné nutkanie vo mne samozrejme tlelo. Dostal som pár ponúk z elektronických aj printových médií, ale nakoniec som naozaj svet médií opustil. Zatiaľ som ani toto rozhodnutie neoľutoval. Venoval som sa konzultačným činnostiam a teraz spolu s partnermi pracujeme na novej téme.

V čom spočíva práca výkonného riaditeľa v GAT SOLUTION a.s. ?

V podstate sa moja práca nejako veľmi nelíši od toho čo som robil napríklad v Twiste. Stále mám na starosti vytváranie personálnych štruktúr a pracovných postupov. Taktiež riadenie a rozvoj spoločnosti. Pracujem z mnohými naozaj zaujímavými a rozmanitými témami, ktoré ma obohacujú.

 Ako by ste zareagovali na ponuku z médií dnes ?

Svoj názor som nezmenil a aj dnes by som ponuku z médií s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou odmietol. Mnohých ľudí zo sveta médií si hlboko vážim ale mediány svet je už inde ako ja. Jedným z dôsledkov môjho pôsobenia v médiách je, že ich konzumujem v podstatne menšej miere ako kedysi. Klobúk dolu pred chlapíkom, ktorý vymyslel RSS. To je vec, vďaka ktorej nemusím pozerať celé správy v televízii, nemusím kupovať noviny a tak s virtuálnymi celebritami prichádzam do kontaktu len príležitostne. Milujem filmy, ale viac tie ktoré neprerušuje reklama .

Aká bola Vaša reakcia, keď sme Vás oslovili s týmto projektom?

Nebol som si istý, či patrím do vašej cieľovej skupiny, lebo necítim žiadne významné zásluhy. Ale fakt je ten, že máme každý rok pravidelné stretnutia pri príležitosti výročia revolúcie. Je nás tam obvykle 8-10. Naozaj veľmi úzka skupina ľudí. A to možno tiež legitimizuje moju účasť na tomto projekte. Okrem prekvapenia som sa cítil byť potešený, pretože si myslím, že je dobré, keď vznikajú projekty, ktoré majú ambíciu objasniť čo sa stalo, a priblížiť tak ľuďom nedávnu históriu. Mnohí, ktorí sa narodili po tom netušia čo sa stalo a mnohí, ktorí pri tom boli už zabudli.

Ako trávite svoj voľný čas? Aký spôsob relaxu uprednostňujete?

Robím všetko čo ma teší. Cestujem s rodinou, túlam sa so psom, v ostatných rokoch veľa fotím, som s priateľmi, alebo sám a tiež sa snažím zabezpečovať môjmu synovi čo teší jeho a to je golf.

Medailón

Mikuláš Čurik ml. (1969) sa rozhodol nasledovať šľapaje svojho otca – lekára a opustil svoju rodnú Oravu aby začal študovať  v hlavnom meste medicínu (LFUK). Počas vysokoškolského štúdia ho zlákala práca v Internátnom rozhlasovom štúdiu (IRŠ) , pre ktoré nakoniec štúdium predčasne ukončil. A práve práca v IRŠ a ľudia v ňom pôsobiaci ho chtiac - nechtiac vtiahli do študentského hnutia v ´89.  Stal sa členom Vysokoškolskej únie Slovenska, ktorá sa stala prvým prevádzkovateľom prvého súkromného rádia – Fun Rádia, v Československu ( 1990). O pol druha roka neskôr prijal ponuku od Andyho Hrica a zaujal post výkonného riaditeľa rádia Twist, v ktorom pôsobil nasledujúcich 13 rokov. V roku 2004 začal pracovať v GAT SOLUTION, a.s. kde má na starosti vytváranie personálnych štruktúr a pracovných postupov.

Súvisiace články:

• Henrieta Hrinková: „Nemusí byť všetko za každú cenu eko a bio.“
• JURAJ VACULÍK: Našťastie som občanom slobodným...
• Tóno Popovič: „Voľ nebyť, ako byť otrokom“
• Študenti a november 1989