... dovtedy nad ľuďmi v tejto časti sveta vládli „veľké“ dejiny, ani pomyslenie, že by si s tým niečo počal jednotlivec. Veľmoci nás nechali v akomsi medzisvete, kultúrou Európania, prenechaní červenej Byzancii. „Oni“ rozhodli, určili pravidlá aké im vyhovovali a určili spôsob trestu za ich prekročenie. Vybočenie ? To sa dalo. Ale bolo to ako sa ísť prejsť po koľajniciach.

Nepríde to hneď, možno o hodinu, ak je to zapadákov, neskôr.. ale výsledok je vopred jasný -  ako môže dopadnúť zrážka chodca s lokomotívou ? Kto si ešte spomenie : 1. mája 1989 bola v Bratislave a (a v každom mestečku a väčšej obci) obligátna oslava sviatku práce. Posledná . Nik to už dávno nebral vážne, absurditou bol už nápad pripomínať si sviatok práce dňom pracovného voľna. Pamätám ako to bolo za mojich študentských rokov v Senci : prísť do sprievodu bolo povinné, potom sa časť roztratila, iní si prevzali poukazy na cigánsku.

Dostať sa k nej najkratšou cestou – to znamenalo ísť so sprievodom. Aké rukolapné, presné a výchovné... Za neúčasť som inkasoval dvojku z chovania (bol som v tých rokoch gymnazista), ale chápal som spolužiakov, čo sa vtipkujúc na úkor režimu poberali mestom , čo vari si mali robiť okľuku poza domy ?   V ten posledný máj istý mládenec 6 vajíčok, z ktorých jedno trafilo do tváre jedného z najvyšších – súdruha Šalgoviča. Aké podivné  – vajíčko sa rozlialo na obleku starého muža, ktorý bol zodpovedným za ŠtB počas okupácie, bol to jeden z hlavných kolaborantov . Písaval som ako študent jeho meno spolu s inými, s Kolderom, Indrom...viete, po múroch, vápnom, či farbou. To bola prvá skúsenosť, že si národ vie vládnuť sám, vtedy, keď nám “bratia“ uniesli vedenie štátu a strany...  Mládenec sa volal Červeň, ktovie kde mu  je koniec. Vtedy bol zlapaný, súdený a odsúdený, do 2 mesiacov sedel v Ilave. Bol som tam, hnusná basa, špinavá. Vtedy to bola tzv. zostrená jednička. Čiže prvá nápravná skupina, ale so sprísneným režimom, na prevýchovu súdruhov, čo neboli síce trestaní, ale vyparatili niečo režimu.  Chlapík tam nestvrdol na dlho, Husák musel dať amnestiu. Bože, čo sa človek napočúva v base o amnestii, väzni žijú od nádeje k nádeji. Vraj bude na nový rok, alebo na výročie Víťazného februára ? Ale politickým nie.... Tak to išlo roky, až tento sa dočkal. Myslel som naňho, keď sme mrzli na tej tribúne, aké honosné pomenovanie, boli to praktikáble s tromi či štyrmi schodíkmi. Červeňovo vajíčko bolo silnejšie než granát, nakoniec sa Šalgovič obesil....

 No ale poďme k jadru veci : malo to zmysel ? Mladým sa to s odstupom zdá hotová vec : komunisti by vraj tak či tak „padli“ a fakt, že sa oni a ich klony sa v nemalej miere  zmocnili majetkov v našej (ale nie len našej) transformácii – dokazuje, že revolúcia z r. 1989 bola celkom márnou.  Podobné názory  sú celkom legitímne a nemajú ich len dnešní mladí. Vypočujte si tohto  : V mojej krajine prišlo iba ku výmene kabátov... Despotizmus  prešiel z palácov do vlád a parlamentov. Nie je to teda kráľovský šat, ani žezlo, ani koruna, ktoré robia panovníkov nenávidenými – je to ich ctižiadosť. A prečo sa  aj revolučná vláda stáva podobnou tyraniou, ako bola vláda kráľa ? Čiastočne aj preto, že muži opojení mocou si prajú ju mať naveky ... Takto písal o prvej občianskej revolúcii istý Jan Varlet (časopis L´Explosion, 1792) , ktorý bol účastníkom francúzskej revolúcie (neskôr padla do koša gilotíny aj jeho hlava).  Tak ako je to ? Bývajú revolúcie iba divadlom, po ktorého skončení sa vzbudené nádeje zmaria, dosiahnutý pokrok zruší kontrarevolúcia a počas nej všetku smotanu pozbierajú tí istí „osvedčení odborníci“, čo ľudu vládli pred revolúciou ?

 Tieto pochybnosti umŕtvovali aj predošlé generácie, najmä  počas tých dlhých desaťročí normalizácie. Veď to vlastne bola jedna dosť pretiahnutá kontrarevolúcia, po revolúcii zvalcovanej tankami. Aj tí pred nami , šesťdesiatosmičkári , nariekali - načo sme sa búrili, keď sme skončili doslova na nižšom poschodí, než z ktorého sme sa rozbehli ? Otázka , čo zostalo  z krásnych ilúzií a nádejí rokov šesťdesiatych , najmä z magického roku  68, nevisela len nad Čechmi a Slovákmi, ale aj nad mladými Francúzmi, Nemcami a vôbec nad generáciou „zlatých šesťdesiatich“ , v ktorej vibrovala nová hudba, filozofia , kultúra... Odpoveď prišla až po viac ako dvoch desaťročiach. Vtedy, keď už nezostalo veľa z dlhých vlasov, vzbura hippies sa dávno skomercionalizovala, drogy odmietli a rockandroll zmenil. Ale čosi zo sixties zostalo, to zmenilo svet. Myslím v tom, že sa  éra studenej vojny neskončila v krvi. Že sa po prvý raz vyrobené zbrane nepoužili. Na tom mal zásluhu práve ten amalgám nádejí a ilúzií, ten beatlesovský smog v našich hlavách  (make love, not war)  , vďaka nemu istí páni, v podstate  rovesníci Beatles, ktorí sa po rokoch stali držiteľmi moci (aj povestného jadrového kufríka), nespanikárili a umožnili, aby ľudia rozobrali Múr.

 Ovocie novembra 89 ? Napohľad je všade, ale je ním to, čo zaň považujeme ? Je ovocím revolúcie 89 zbohatlícka vrstva arogantných polomafiánov ? Áno, ale...  to je predsa iba podružný, dočasný jav.  Je ním partokratická politická  elita, ktorá – podobne ako to opísal pred vyše 200 rokmi Jan Varlet -  prevzala papalášske móresy tých, čo sme ich revolúciou vyháňali ? Áno, je. No to, že ich ľudia volia nehľadiac na ich pýchu a zneužívanie úradov, to sa môže ľahko zmeniť... ba už sa aj mení.  Sú dedičstvom novembra  bulvárne a často povrchné médiá, to novodobé manipulovanie , vtieravejšie než bol propagandizmus komunistického režimu ? Áno, ale koľko vyšlo popri tom úžasných kníh, múdrych komentárov a slobodných reflexií... nikdy dosiaľ sme nemali takú možnosť spoznať pravdu o o sebe, svojej spoločnosti a svete, čo nás obklopuje! Nie je to povznášajúce poznanie, ba čo hovorím, často sú to zlé správy. Ale vybrali by sme si radšej nevedomosť ?

 Skutočné ovocie „štrngania“  uvidíme tam, kde  ho nebudeme čakať. Napr. s odstupom doby je celkom očividné, že vďaka tomu, že sme dokázali sami nadobudnúť slobodu, máme – po prvý raz v dejinách – svoj demokratický štát. Slovenská štátnosť nie je v rozpore, je dôsledkom novembra 89 a faktu, že sme sa stali , my, Slováci a príslušníci tunajších menšín – politickým   národom. A preto sme dnes schopní sa zúčastniť  projektu integrácie starého, od nepamäti krvavého kontinentu. Čo bol ešte november ...? No napr. určitá politická kultúra (aj voči porazeným) a tá zostala zabudnutá ?  Neviem, možno nie. Ľudia by si mali vynútiť  iné móresy na politickej scéne a príjemnejšiu  atmosféru verejného života. Takú, aby mohli (aspoň tu i tam) cítiť hrdosť a povedať si ráno pri káve, že v podstate  je to u nás v poriadku.

 Preskákali sme si roky hulvátstva, niekedy nám vládli obmedzenci, schopní nanajvýš krčmových rečí... ale to predsa nebolo kódom novembra 89,  iba anomáliou slobody, ktorú priniesol. Vtedy sme cítili obrovskú súdržnosť,  Slovensko  malo veľký  sociálny kapitál. To všetko potom zničilo politické súperenie, však o tom by sa dalo hovoriť, niečo som si užil na vlastnej koži. Ale ten zážitok sa nedá v hlavách zrušiť, bol. V určitých časoch (napr. krízových) môže byť cennejší ako peniaze tých našich draho nakupovaných  „strategických   investorov“ ... sociálny kapitál, jednoducho – dobrá vôľa – to je v rezerve. Pamätáme si tú atmosféru  ? Akoby nie. Tí, čo ju zažili, to nemôžu zabudnúť z jednoduchej príčiny – nič také sme  v živote neprežili dovtedy ani odvtedy.  A či chceme alebo nie – nesieme si tú skúsenosť v sebe ďalej,  hovoríme o našom „annus mirabilis“ ... Ak by tá „nežná“ priniesla iba toto, nie je to málo, priatelia ...