V najrevolučnejších dňoch roku 1989 mal kľúče od študentami okupovanej štrajkujúcej VŠMU. Sám však hovorí, že pád komunizmu pre jeho kariéru nič závratné neznamenal. Herec, režisér a hudobník Peter Mankovecký.

Aké boli vaše začiatky herectva?

Vyrastal som v Zlatých Moravciach. Prázdniny som mal také, aké majú byť, to znamená so zajacmi, koňmi, prasatami, baranmi, sliepkami, so všetkým, čo k tomu patrí. V divadle som začínal záskokom za staršieho brata. Mal hrať v jednom študentskom predstavení na gitare, ale musel ísť spievať. Nevedel nikoho zohnať, kto by sa to rýchlo naučil, tak tam dal mňa. Na okresnej súťaži sme skončili na 2.mieste a postúpili sme na krajskú súťaž, ale tá bola v termíne, keď sme mali ísť na posledný školský výlet zo základnej školy. Mal som v pláne oznámiť jednej spolužiačke svoje citové vzplanutie, ale musel som ísť na krajskú súťaž. Moja mama ma tam dotlačila pod trestom smrti. Krajská súťaž bola v Modre a tam sa mi to zapáčilo. Vtedy mi to ako 14-ročnému zachutilo kvôli takej pubertálnej slobode...Už aj nejaké pivo a cigarety. A to bol môj začiatok divadla.

Ako sa volalo vaše divadlo?

Keď sme začínali, skúšali sme v dedine 2 km od Zlatých Moraviec, v Čiernych Kľačanoch. V tejto dedinke bol jeden padnutý starý dom, z ktorého ostal len múr a za ním bol postavený „kulturák“ a tam sme skúšali. Nechceli sme, aby sa naše divadlo volalo niečo ako mestské kultúrne stredisko, chceli sme si dať názov. Veľmi horúci kandidát bol divadlo Zápalky. To neprešlo a potom niekomu napadlo, že skúšame za múrom, volajme sa teda Divadlo Za múrom. Tak sme sa volali Divadlo Za múrom. O dva roky som sa na nejakej súťaži dozvedel, že sme proti komunizmu.

Čo sa vám ako prvé vynorí z pamäti pri novembri 1989?

Marta Mrlianová. Jej manžel bol akademik, jediný akademik na VŠMU. Bol aj členom ÚV KSČ. My sme vtedy so Zuzou Mistríkovou, Ivanom Čobejom - výtvarníkom , Števom Kleinom, Jožom Danglárom Gertlim - výtvarníkom, Jurom Vaculíkom po dlhom čase chystali v novembri 1989 krst prvákov na VŠMU a VŠVU. Ten krst pripadol na Deň študentstva 17.novembra. Chceli sme prejsť v sprievode s koňmi, kočmi od VŠVU na Hviezdoslavovom námestí okolo Manderly, cez Námestie SNP, popod Michalskú bránu až k nám na nádvorie VŠMU, kde sme to mali zakončiť programom. Ráno nám to zakázali a nikto nevedel prečo. Tak sme hľadali nejakú alternatívu, kde to môžeme urobiť. Rozhodli sme sa pre sprievod v uzavretom priestore, na nádvorí VŠMU. Marta Mrlianová nás učila hlas a reč. Program sme mali začať o 15.00 hodine. A stále sme potichu uvažovali nad tým, že keď prišli objednané koče a kone, spravíme si ten okruh po meste. O nejakej pol tretej mi volala M. Mrlianová. Strašne plakala do telefónu, aby sme nešli mimo školu, nerobili sprostosti. Prosila ma, aby som to zdržal za každú cenu. Asi musela mať nejaké informácie od svojho muža. Naznačila nám, že sme veľmi strážení policajtmi a kým sa budeme zdržiavať iba na území našej školy, budeme v bezpečí. Chodili sme teda dokola po nádvorí VŠMÚ a vykrikovali sme názvy ulíc po ktorých sme mali chodiť. Skôr to bola naša divadelná ambícia, určite nie nejaká politická aktivita. Dáko si to na tom nádvorí zatraktívniť. A potom sa začalo o tom rozprávať, ako sme si krásne vystrelili z toho zákazu.

Takže prvotný zámer nebol bojovať proti komunizmu?

Nie. My sme robili imatrikuláciu študentov. Potom sme sa všetci dobre opili, bola tam taká „guláš párty“, neskutočne veľká. Potykali sme si napríklad s rektorom VŠVU, ktorého sme v pondelok ako komunistu išli odvolať. On sa len vyspal z opice a v pondelok ráno nás videl a hovorí: „Kamaráti, čo je?“ A my že: „Choď preč!“ Zľaknutý ostal, nevedel, čo sa deje. Ten to doteraz nechápe. „Však som sa s vami v piatok zabával a v pondelok už som najhorší.“

Váš odpor proti komunizmu vzniklo teda náhodou?

Bol som v správnom čase na správnom mieste. Nejaké rozhodovanie zapojiť sa, nezapojiť sa, nevznikalo, lebo celý komunizmus bol v podstate masová záležitosť. Povedalo sa, že revolúcia bude zajtra a všetci tam boli. Nikto o nejakom zapájaní ani nerozmýšľal. Nebola to vyslovene nenávisť voči komunizmu. V tej dobe som viac menej s disentom koketoval cez divadlo. Žeby som tam ale aktívne pracoval sa nedá povedať. Poznal som Nekolik vět, Bratislavu Nahlas, strašne som sa bál na niektorích inscenáciách Vajdičku alebo Strniska, ale to bolo tak všetko. Zuza Mistríková bola napríklad v predsedníctve SZM na škole. Ona bola vždy veľmi šikovný organizátor, pragmatický typ.

Aké ste mali vzťahy s divadelnou Prahou?

V tej dobe sme skúšali s Prahou predstavenie Kolotoč od Schnitzlera, Peter Gábor a Ďuro Vaculík to spoločne režírovali. Predstavenie sa skladalo z 10 dialógov po sebe. Je to taká milá hra o vzťahu muža a ženy. Päť dialógov sa skúšalo na Slovensku a päť v Prahe. Bolo treba spojiť piateho so šiestym a prvého s desiatym do dialógu. Mali sme nejakého 20. novembra odísť skúšať do Prahy na nejaké dva týždne. Ale Peter Gábor v sobotu telefonoval z Prahy a stal sa našim hlavným informátorom. V sobotu na obed som išiel k J. Vaculíkovi. Bola tam aj Zuzka Mistríková a preberali sme prvé správy z Prahy. V ten večer som s vtedajšou frajerkou bol na premiére v Štúdiu S. V Prahe sa v tomto čase už nehralo. Bol tam aj minister kultúry Pavel Koyš a chceli vtedy zastaviť predstavenie, lebo Milan Kňažko volal z Prahy, že tu sa nehrá, nehrajte ani vy. Aj M. Kňažko išiel do Prahy len točiť, tiež sa tam dostal náhodou. Na to sa hneď vrátil späť, lebo jediný o tom niečo vedel.

Boli, podľa vás, vysokoškolskí študenti hlavnými aktérmi revolúcie?

Je pravda, že to začali VŠ študenti v Prahe. Na popud koho a v spolupráci s kým, to ani historicky, ani nijak inak neviem zodpovedne povedať. Komunisti sa stali len akýmisi figúrkami. Najmä predstavitelia najvyššej moci Miloš Jakeš, Vasil Biľak...Ich verejné vystúpenia niekedy hraničili so stareckou debilitou. Dôležité rozhodnutia prišli od študentov, ale skôr kvôli odvahe, momentálnemu nápadu a zanieteniu pre vec. Nebolo to prešpekulované. Na určitú akciu z protistrany prichádzala reakcia. My sme ale vedeli veľmi rýchlo reagovať. Oni reagovali tak za 7 dní a tá naša strana potrebovala len 2-3 dni a tým oni prehrávali. Tu na VŠ následne vzniklo centrum a potom sa VPN (Verejnosť proti násiliu) presunulo do Mozartovho domu, čo je terajšie rakúske veľvyslanectvo, ktoré bolo vtedy prázdne, zrekonštruované. Rakúšania to hneď ponúkli VPN. My sme všetci prvé 3 týždne boli na VŠMU. Piatok bol 17.november, v nedeľu boli prvé štrajky v divadlách. V pondelok sme išli za rektorom a v utorok sme vyhlásili okupačný štrajk. Ja som zobral kľúče od školy a býval som tam ako správca až do júla 1990. Ten polrok bola VŠMU centrum politiky, kultúry ale aj nespútanej zábavy celej umeleckej obce. Niekedy to tam bolo vážne divoké...

Akú rolu zohrávali v Bratislave policajti počas revolúcie?

V Bratislave to bolo celkom pokojné. Chvíľu nás strážili, ale potom Kňažko na mítingu vymyslel také milé poďakovanie za ich prácu. Podávali sme každému policajtovi ruku. A oni sa pridali. Alebo napríklad taxíky vozili študentov zadarmo. Masovosť spočívala v tom, že keď všetci, tak všetci.

V čom sa líšil váš študentský život za komunizmu od toho dnešného?

Myslel som si, že to bude lepšie. Bude to už 20 rokov od revolúcie a keď som nedávno videl vybavenie školy, ako vyzerá., zistil som, že je v oveľa horšom stave ako keď som študoval. Divadlu svedčí feudalizmus, tam nie je demokracia. Divadlo riadi režisér a diktuje, čo budú ostatní robiť. Nám tá nesloboda a veľmi aktívny izbový internátny život, ktorý sme mali, prispeli k tomu, že sme viac diskutovali o našom povolaní a boli sme podľa mňa viac pripravení na budúce povolanie. Inak sa nelíši od ničoho. Všetko je rovnaké. Alkoholické prepady na začiatku, nezmyselné zamilovania, je to presne to isté. Väčšina tých ľudí, ktorí prídu do Bratislavy, zažijú najprv alkoholické hurá, potom začnú rozmýšľať, že aj nejakú frajerku by si mali nájsť, nastane druhé hurá a neskôr ide tretie hurá a následne sa to upokojí. Myslím si, že u nás to prebehlo rýchlejšie a od druhého ročníka sme boli viac zameraní na to, čo robíme. Teraz som si to u študentov všimol až vo štvrtom ročníku. My sme viac-menej v druhom ročníku začali pracovať. Štúdium herectva sa teraz predĺžilo na 5 rokov, úplne nezmyselne, myslím si, lebo to EÚ nariadila. Ale nikto nevypracoval študijný plán čo treba robiť, čo sa budú učiť a prečo tam 5 rokov chodiť.

Čo znamenal pád komunizmu pre divadlo a umenie, aké nastali zmeny v divadle po roku 1989?

V organizácii a štruktúre divadla nenastali skoro žiadne zmeny. Nastali v dramaturgii. Objavil sa totiž nový fenomén- politický kabaret, politická satira, čo dovtedy bolo zakázané. Potom sa objavili Kopytovci, M. Noga a Š. Skrúcaný, R. Piško. O úrovni týchto programov nebudem radšej diskutovať. Ale odrazu sa dalo postaviť do telky a povedať: ten a ten politik je šušlavý, račkuje, povedať jeho meno a ešte aj to, že je to debil. Za komunizmu bolo veľa inscenácií v metaforách o moci. A odrazu sa to mohlo povedať priamo. V podstate divadlo nevedelo, čo má hrať. Nastala menšia kríza, ľudia prestali chodiť do divadla. Ale bola to chvíľková záležitosť. Čo sa však v divadlách skutočne zmenilo je hrozná úroveň divadelných riaditeľov. Zvláštna priemernosť.

Ako sa zmenil váš život po roku 1989?

Nijako. Ja som po páde komunizmu len začínal s kariérou a nemal som nejaký štandard. V roku 1989 som nemal nič a teraz nemám tiež nič. Kebyže je teraz 89. rok, tak by sa asi niečo zmenilo, ale vtedy nie. Divadlo bolo aj ostalo pre mňa prioritou. Celkom úspešne sa vyhýbam všetkým ostatným prácam. Postupne som prešiel od herectva, občasného režiséra až k práci muzikanta. Teraz sa živím hudbou do divadiel. Robím tak 15 premiér do roka, čo je strašne veľa. A potom si dám tak na pol roka voľno, dám si zoperovať nohy, oči a podobne...

Čo a kto vás inšpiruje pri tvorbe?

Termíny. Som viac- menej človek, ktorý robí na termíny. Tvorba pri scénickej hudbe je viac o správnom použití hudby. Ja už mám v profesii akýsi kľúč, ktorý som si vymyslel a viem, kedy to najlepšie funguje. Často chodím pozerať na skúšky do divadla a nechám sa inšpirovať. Režisér mi ukáže takmer hotovú inscenáciu a ja na základe pocitu z toho, čo vidím, vymýšľam, kde by mala byť aká hudba.

Vedeli by ste si predstaviť, že by ste sa živili aj niečím iným?

Určite by to nebolo nič s politikou. Politika by som len hral ako herec. Keď bolo treba na škole vykonať špinavú robotu - na niekoho nakričať alebo podobne, tak som používal taký hrozivý výraz. Uvedomoval som si svoju rolu a tej som sa držal. V roku 1990 vymenovali ministra školstva Ladislava Kováča, prišiel hneď za študentmi a ja som ho tam nechal sedieť dve hodiny, bol som hrozný. Povedal som mu, že tu seďte a čakajte. Nevedel som, že je to minister, lebo ho o 13.00 vymenovali a rovno z vlády utekal za študentmi. Pán minister tvrdil, že prišiel za Zuzou Mistríkovou, ale nikam som ho nepustil. Zuza priletela, že preboha, pán minister! A ja mu hovorím, prepáčte, mali ste sa predstaviť.

Politika vám ako študentovi nič nehovorila ?

Teraz vidím strašne veľa naivných chýb, ktoré po roku 1989 vznikli. Úplne najväčšia sprostosť, akú sme mohli urobiť v politike, bol konkurz na ministra vnútra. To svedčí o tom všetkom, aj VPN, študentskom hnutí a našej naivite. Vymenovala sa nová vláda a obsadila všetky funkcie okrem ministra vnútra, asi najdôležitejšej. To bol omyl č.1, to malo byť to prvé a hlavné, čo malo byť obsadené. Hneď na to druhý krok, hovorili sme si, že budeme demokratickí a tak sa vypísal konkurz na ministra vnútra.

Na konkurz sa mohol prihlásiť každý?

Na konkurz mohol ísť hocikto. Prihlásilo sa 9 právnikov. Medzi nimi bol jeden z Trenčína či odkiaľ a ten vedel perfektne rozprávať. Niekto ešte aj tvrdil, že je to Dubčekov kôň. Tak ho tam posadili. Keď už ho zvolili, tak Dubček tvrdil, že ho vôbec nepozná. S Dubčekom sa totiž predtým báli rozprávať lebo ho nezvolili za prezidenta. Bol veľmi urazený.

Ktorá z vašich profesií je vám najbližšia?

Hudba. Skončil som herectvo, hral som v Martine a potom ma v SND obsadil Roman Polák za Rómea, čo bol asi najväčší „prúser“ v mojej kariére. Zistil som, že som dosiahol vrchol ako mladý herec v národnom divadle v hereckej kariére. Najviac som hudobník, v divadle hrám len jedno predstavenie, to sa len tak udržiavam, aby som nevyšiel z cviku. Čo sa týka herectva, všetky tie slovenské seriály odmietam. Na to mám vtipný argument, že som alkoholik. Každý druhý deň som opitý a tak nemôžem byť v dennom seriáli. Chvalabohu, mám aj bez toho veľa čo robiť. Úspešne hrám hudobného skladateľa.

Čo robíte vo voľnom čase?

Spím. Chodím do kaviarne. Mám deti, tak sa snažím venovať aj im. Ja mám takú polívkovskú zásadu, že každé dieťa si zaslúži vlastnú matku. Tak musím trošku pobehať po svete, kým tie svoje deti obehám. Hudba mi však dáva zabrať.

Akú hudbu máte rád?

Nepočúvam hudbu často. Klasiku, keď už. Aj keď klasika je strašne všeobecný pojem. Mám rád Haydna napríklad.

Sledujete politiku?

Áno. Aj českú, aj slovenskú a také základné svetové informácie. Česká ma ešte stále baví. Slovenskú politiku sledujem, ale nepatrím k aktivistom.

A voľby?

Áno. Chodím voliť vždy. To mi ostalo.

Čo vás v živote najviac ovplyvňuje?

Priatelia. To súvisí aj s prácou. Svoju rodinu trošku v tomto zanedbávam. Nevyhováram sa vôbec na svoju prácu, realita je však taká. Bohužiaľ. Moje dieťa je do piatej v škôlke a ja idem o pol šiestej do roboty a som tam dlho. A potom sa to snažím dohnať tým, že máme prázdniny, vtedy som celé dni doma.

Existuje šanca, že študenti, ktorí študujú teraz VŠMU, sa v budúcnosti presadia?

Existuje. Potenciál je vždy. Trošku mi vadia také parazity ako konzervatóriá, umelecké gymnáziá a podobne. Skôr by som to dal na zodpovednosť ľuďom, ktorí tam učia. Nech si zoberú na starosť život mladého človeka. Mladý človek im dôveruje. Aj keď teľa postavím pred 17-ročného človeka a poviem, že je to dobrá herečka, bude ťa učiť, tak mladý študent bude tomu teľaťu naozaj veriť. Druhá vec je, že je veľa vyštudovaných hercov, ale nemajú čo robiť. Keď som robil prijímačky na herectvo, uchádzačom som dával vždy základnú otázku, a to: prečo chcú ísť na herectvo. Treba si uvedomiť, že v Bratislave skončí 15 ľudí, v Banskej Bystrici ďalších 15, 20 skončí konzervatórium v Bratislave, ďalších 15 v Topoľčanoch, okolo 20 v Košiciach a Banskej Bystrici a ešte je aj muzikálové gymnázium. Každý rok skončí okolo 120 ľudí herectvo. Nikto nevie vymenovať desať mladých hercov do tridsať rokov.

Ste spokojný sám so sebou?

Nie. Ja mám takú zvláštnu vlastnosť, moja najčastejšia obrana v krízových situáciách je odchod. Ak pociťujem nejaký tlak na moje miesto alebo niečo podobné, tak radšej to miesto uvoľním, dám možnosť, priestor inému . Nie som ten, ktorý by bojoval za svoje práva, možnosti. Nepotrpím si na luxus, aj keď asi miniem dvestokrát toľko, koľko by som mal. Keď to porovnám s dôchodkom mojich rodičov, tak mám mimoriadne nadštandardné príjmy. To nemá však so spokojnosťou nič spoločné. Nespokojnosť musí byť stále. Ja som nespokojný sám so sebou, keď ma obklopuje spoločnosť, s ktorou nie som spokojný.

Zovšadiaľ odchádzate, netúžili ste nikdy odísť za hranice ?

Odchádzam odniekiaľ domov. Aj z domu som odišiel už párkrát. Odísť za hranice je asi môj problém, celoživotný komplex. Nerobím preto až tak veľa, ale stále pociťujem ani nie tak jazykovú bariéru, ale jazykový odstup. Učil som sa angličtinu na ZŠ aj na gymnáziu a potom som bol mesiac Stratforde, kde som bol sám Slovák, hral som v angličtine. Prišiel som na vysokú školu a tam som angličtinu nevidel ani raz za celé štyri roky. Dostal som sa do takého zvláštneho ostychu, že aj rozumiem, čo ľudia hovoria, ale zabúdam základné slová.

Stretávate sa ešte so svojimi spolužiakmi z VŠMU?

Som v kontakte s Ďurom Vaculíkom, ktorý má veľkú reklamnú agentúru. Moja žena je riaditeľkou v jeho firme. S Mistríkovou som stále v kontakte, ona chodí často do divadla, robila na ministerstve. Tóno Popovič je muzikant, ktorý je môj kolega, s ktorým občas spolupracujem. Teraz som s ním dlhšiu dobu nerobil. V hudbe som samoukom, nikdy som nechodil na hudobnú školu a práve Tóno, ktorý to študoval, bol ten, ktorý ma učil, čo sú noty

Peter Mankovecký sa narodil sa v roku 1968 v Zlatých Moravciach, v roku 1992 absolvoval odbor herectvo na VŠMU v Bratislave, od roku 1995 bol 10 rokov pedagógom herectva na VŠMU v Bratislave, kde v roku 1997 naštudoval inscenáciu Na koho to slovo padne, ktorá získala niekoľko ocenení, napríklad Doska za Objav sezóny, Hlavná cena na divadelnom festivale Zlomvaz v Prahe, ocenenie Doska 2000 za scénickú hudbu dostal tiež k inscenácii Búrka / SND Bratislava/. Od roku 2006 pôsobí hlavne v SND v Bratislave, kde tvoril hudbu k mnohým inscenáciám (Hamlet, Stoličky, Stratégie a rozmary, Valčík náhody a iné). Patrí k vyhľadávaným autorom scénickej a filmovej hudby.

Súvisiace články:

• Filip Vagač: Nedá sa zatvoriť do basy celý štát
• Strečanský: Spoločnosť nie je o inštitúciách, ale o jednotlivcoch
• Jozef Botka: Vo vrecku som mal pas a čakal som, kedy to praskne
• Michal Bláha: Dnes je slobodné slovo banalita
• MIKULÁŠ ČURIK : „ JEDINÝ LIMIT SI NOSÍME SAMI V SEBE.“
• Henrieta Hrinková: „Nemusí byť všetko za každú cenu eko a bio.“
• JURAJ VACULÍK: Našťastie som občanom slobodným...
• Tóno Popovič: „Voľ nebyť, ako byť otrokom“
• Študenti a november 1989